Victor Breiner: Kritické myslenie a mediálna gramotnosť sú dnes základom prežitia. V dobe covidu to nie je metafora

Victor Breiner pracoval ako zahraničný spravodajca z vojnových oblastí v Sýrii, Líbyi, Mali, Tunise, Jordánsku, Libanone a na Ukrajine. Záujem o dezinformácie a nevojenské spôsoby dosiahnutia politických cieľov ho priviedli k štúdiu medzinárodnej bezpečnosti v anglickom Leicestri. Neskôr v roku 2019 založil portál Infosecurity.sk, ktorý analyzuje dezinformácie a propagandu v našom informačnom prostredí.

V súčasnosti pracuje ako poradca pre hybridné hrozby v kancelárii ministra obrany, kde medzi inými pripravuje Akčný plán koordinácie boja proti hybridným hrozbám, o ktorom sme sa tiež rozprávali.

Boli ste zahraničným reportérom vo vojnových oblastiach, dnes ste poradcom rezortu obrany pre hybridné hrozby. Čo bolo zlomovým momentom, keď ste sa rozhodli venovať tejto problematike?

Dôvodov bolo niekoľko a prvý bol pragmatický, založil som si rodinu. Podľa môjho osobného uváženia sa práca vojnového reportéra nedá skĺbiť s rodinným životom. Niektorí bývalí kolegovia počas výkonu práce zahynuli a zanechali po sebe partnerov a deti, čo som nepokladal za úplne najlepší prístup k rodine.

Myslím, že keď robíte túto profesiu, nemôžete ju vykonávať zodpovedne, ak sú na vás závislí iní ľudia.

Druhá vec je, že ma naozaj začali zaujímať nevojenské spôsoby dosiahnutia strategických cieľov, predovšetkým informačné operácie, propaganda a dezinformácie, všetko to, čo sa deje už aj v našom informačnom priestore. Navyše, ten širší okruh hybridných hrozieb, kam patria práve aj informačné operácie, nie sú len v online priestore, sú prítomné aj v reálnom živote. Je to bojisko, kde sa nestrieľa, kde netečie krv, no ide o veľa.

Preto som išiel znovu na školu, kde som študoval medzinárodnú bezpečnosť a napísal dizertačnú prácu o teoretickom rámci propagandy v globálnom svete. Neskôr som založil portál Infosecurity.sk, ktorý po mojom odchode na ministerstvo prevzal tím mladých a šikovných ľudí. Od januára 2021 pracujem ako poradca pre hybridné hrozby v kancelárii ministra obrany.

Ďalšia vec je, že profesia vojnového reportéra sa začala úplne meniť.

Ako?

Nástupom nových technológií, najmä smartphonov – vreckových fotoaparátov pre každého. Médiá začali prijímať obrazový materiál od ľudí, ktorí im ho vyhotovia pomocou mobilných zariadení, a už nemusia platiť niekoľkotýždňové výjazdy vlastných novinárov.

V súčasnosti elitní vojnoví fotografi svetovej špičky robia workshopy, výstavy a predaje printov, aby vôbec prežili.

Médiá začali outsourcovať materiál z agentúr, ktoré kupujú fotografie od lokálnych ľudí. Radšej zaplatia 10 dolárov za fotku sýrskemu chlapcovi, ktorý pobehuje s mobilom medzi bombami, než 5 000 dolárov profesionálnemu fotografovi, ktorý počas kariéry do seba, svojich schopností a kompetencií investoval nemalý balík peňazí a navyše si musí zaplatiť výbavu, každú svoju cestu, poistenie a všetko ostatné.

Tá profesia sa úplne zmenila a podľa mňa už prestala mať reálnu budúcnosť. Väčšina mojich bývalých kolegov nevie, či o tri mesiace bude môcť zaplatiť nájom. Existuje skupina na Facebooku „Aký je tvoj plán B?“, kde títo ľudia diskutujú o zmene profesie. Niektorí si otvoria stánok s jedlom, iní grafické štúdio a podobne.

Prečo je Slovensko príťažlivým terčom hybridných útokov?

Pretože nemáme spoločensky a historicky spracované kľúčové témy a tým otvárame dvere dokorán aktérom, ktorí tieto slabosti dokonale využívajú. Dôverne poznajú naše kultúrno-spoločenské pozadie, rozumejú jeho symbolom a mytológii, chápu témy, ktoré rozdeľujú spoločnosť. Vedia, kde máme otvorené rany a sypú do nich soľ.

Okrem toho máme dodnes na Slovensku vzdelávací systém, ktorý nekritickým spôsobom reprodukuje z generácie na generáciu niektoré postoje našich národných dejateľov, Ľudovíta Štúra a iných. Predovšetkým ich radikálna forma nacionalizmu, ktorá bola perfektne na mieste v kontexte doby, v ktorej žili, no dnes už nie je prínosná, práve naopak.

Navyše, v školách mladí nijako nenaberajú kompetencie, ktoré musia mať, aby sa vedeli hýbať v novom informačnom prostredí, ktoré okolo nás vyrástlo za posledných asi pätnásť rokov. Kritické myslenie a mediálna gramotnosť sú dnes základom prežitia. V dobe covidu to nie je metafora.

Zdá sa mi, že Slovensko v tomto období na Facebooku žije najmä spochybňovaním vakcín. Predtým to bolo spochybňovanie úmrtia policajného prezidenta Lučanského, predtým spochybňovanie rúšok atď.  Z komentárov na sociálnych sieťach sa často zdá, akoby vlastne jedna pravda ani neexistovala. Čím to je, čo to spôsobilo?

To, že ľudia neveria tomu, že nejaká pravda vôbec je alebo nie, nie je náhodne vzniknutý fenomén. Je to výsledok dôslednej a sofistikovanej komunikačnej dezinformačnej stratégie.

Keď sa napríklad pozrieme na štátnu propagandu ešte z čias komunizmu, vieme, že jej účelom bolo propagovať sovietsku ideológiu. Tak tomu bolo aj v Sovietskom zväze, priľahlých krajinách, ale aj v celom svete. Táto stratégia sa odvtedy zmenila. Dnes ide o to, aby ľudia neverili vôbec ničomu.

Ako to funguje?

Dobrým príkladom je let MH17 z Amsterdamu do Kuala Lumpuru, ktorý zostrelili proruskí separatisti na Donbase v roku 2014. Napriek tomu, že zodpovední to dodnes popierajú, existujú mnohé overené zdroje, ktoré dokazujú, že to boli práve oni. Po tom, ako ku tragédii došlo, sa začalo objavovať aspoň pol tucta protichodných teórií a nebola to náhoda či nedostatočná koordinácia.

Keď koordinovanou snahou normalizujete, plejádou protichodných teórií dokonale zmetiete ľudí tak, že nebudú vedieť, ktorej strane majú veriť. Toto sa deje denne. Po pár rokoch v online informačnom priestore sa dostanete do stavu, keď si poviete, že už neveríte vlastne ničomu.

Nie je to náhoda ani výsledok modernej doby, ale vopred pripraveného komunikačného plánu. Je to jeden z atribútov modernej propagandy, keď nepotrebujete, aby ľudia verili konkrétnej ideológii. Potrebujete ich zneistiť tak, aby neverili ničomu a nikomu.

Aké to môže mať dôsledky?

Dôsledkom je, že ľudia prestanú veriť úradom a inštitúciám, samotnému nastaveniu spoločnosti, demokracii, multilateralizmu, členstvu v EÚ, NATO a v konečnom dôsledku vlastnej krajine.

Pre mňa ako štátneho aktéra, ktorý háji záujmy Slovenskej republiky, je práve veľmi dôležité, aby ľudia verili vlastným inštitúciám.

V našom geopolitickom území sa síce nemusíme rozprávať o niečom tak extrémnom ako prevrate, no strata dôvery v inštitúcie by mohla spôsobiť to, že Slovensko jedného dňa absolvuje úspešné referendum o vystúpení zo životne dôležitých medzinárodných štruktúr akými sú NATO alebo EÚ. Vtedy začne koniec Slovenskej republiky, akú ju dnes poznáme.

Na sociálnych sieťach sa často šíria myšlienky, ktoré by sme vo verejnom priestore prezentovať nemohli. Ako je možné, že máme dvojaký meter medzi vyjadrovaním sa online a offline?

Čiastočne je to preto, že nedostatočne vynucujeme platné zákony. Mali by sme to začať brať oveľa vážnejšie, no neberieme. Čo experti považujú za vážnu hrozbu pre bezpečnosť SR, verejnosť za celospoločenský problém nepovažuje.

K zmene v online priestore prišlo veľmi rýchlo. Ľudia si neuvedomujú, že nenávistné prejavy, ktoré sú v bežnom živote neprípustné, a na internete sa dejú denne, sú pre spoločnosť toxické. V rovine zákonnosti platí, že čo je nelegálne offline, by malo byť nelegálne aj online a to sme znovu pri vynucovaní často už platnej legislatívy. Máme napríklad nový zákon o kyberšikane, ktorý už nejakým spôsobom začal rámcovať to, že si na internete nemôžete robiť len tak, čo chcete.

Dezinformácie sú trochu zložitejšia téma. Pri nich je ťažšie určiť, čo je nelegálne a čo nie. Sú oblasti, ktoré sú očividne nelegálne, ako napríklad šírenie poplašnej správy, nebezpečné vyhrážanie, obsahy vyzývajúce k potláčaniu práv menšín a podobne. To sú explicitné prípady, ktoré by sa mali stíhať, no nedeje sa to v dostatočnej miere.

Čo je cieľom propagandy na Slovensku?

Najprv by sme si mali povedať, kto je jej súčasťou a aké má záujmy. Máme tam aktérov, ktorých politická mobilizácia stojí dnes už výlučne iba na dezinformáciách a konšpiráciách.

Už to nie sú iba nejaké okrajové weby z periférie, ktoré pre politikov ešte pred piatimi rokmi predstavovali reputačné riziko. Dnes už je to v takom stave, že ľudia pobláznení propagandou či jej samotní šíritelia ovplyvňujú legislatívny proces priamo v parlamente.

Počas druhej vlny pandémie sme navyše mohli pozorovať, ako propaganda z Facebooku prvýkrát v histórii Slovenska pretiekla do ulíc. Mali sme možnosť vidieť tých, ktorý jej prepadli úplne a zrejme bez šance na návrat. Takým ľuďom už, žiaľ, nevysvetlíte nič.

Pridaná hodnota tejto voličskej mobilizácie je v tom, aby sa rozširoval elektorát ľudí, ktorí na svojich zvolených zástupcov nemajú reálne požiadavky, lebo od nich očakávajú iba jediné – lynč „protinárodných elementov“.

Čo to znamená?

Keď budem voliť extrémistickú stranu, ktorej hlavnou agendou sú migranti, boj za tradície praotcov, všeslovanskú vzájomnosť či proti “diktátu” Bruselu, LGTBI, Rómom, médiám, mimovládkam a podobne, tak od svojej parlamentnej reprezentácie reálne nečakám žiadnu prácu. Ich volič nečaká zmeny v zákonoch či tvorbu politík, ktoré posunú krajinu vpred.

Cieľom politickej mobilizácie, ktorá je postavená na šírení dezinformácií a konšpirácií, je produkovať a kultivovať elektorát, ktorý nemá žiadne nároky na svojich zástupcov, aby sa títo mohli dostať k zdrojom štátu bez toho, aby niečo museli reálne robiť. Krajina sa pritom rúti do naozajstnej totality bez slobodných médií a občianskej spoločnosti, ktoré títo hrdí ochrancovia národa vypnú ako prvých.

Štát sú totiž oni. Doslova. Neustálym velebením totalitných režimov komunikujú príklon k autoritárstvu a zvyšujú jeho atraktivitu vo svojej cieľovke. Vystúpime z EÚ a NATO a hneď nám bude lepšie, to sú ich veľké témy. Prečo by nám mal niekto z vonku rozprávať, ako máme spravovať štát, keď štát sme my? S tým je priamo spojené potláčanie občianskej spoločnosti a slobodných médií. Preto na nich antisystém neustále útočí.

Vzniká na úrovni štátu voči tomuto trendu nejaká protiváha?

Na ministerstve obrany vzniká Akčný plán boja proti hybridným hrozbám, ktorý je dnes v štádiu bilaterálnych rokovaní s partnermi. Na jeseň pôjde do medzirezortného pripomienkového konania, bude zverejnený a následne pôjde na vládu.

Je to dokument postavený na niekoľkých pilieroch. Jeden z nich je budovanie odolnosti obyvateľstva SR proti novým hrozbám – teda rôzne vzdelávacie aktivity. Dnes nemáme žiadne koncepčné riešenia na to, aby sme ľudí učili fungovať v novom info priestore. Budú sa implementovať nové schopnosti a spôsobilosti, ktoré chceme integrovať do učebných osnov – celoživotné vzdelávanie, vzdelávanie pedagógov, digitálne zručnosti a všetko to, čo by sme mali mať, aby sa naša spoločnosť stala odolnejšiou.

Plán hovorí aj o implementácii strategickej komunikácie. Vtedy, keď potrebujeme vysvetliť nejakú rezportnú či nadrezortnú politiku, alebo opatrenie, štát musí hovoriť jedným hlasom, koherentne, transparentne, jasne a nanajvýš kompetentne.

Po zverejnení nášho plánu očakávame delostreleckú baráž zo strany dezinformačnej scény, pretože je to jeden z prvých systémových dokumentov, ktorým štát reaguje na hrozby nielen v informačnom priestore. Akčný plán obsahuje asi 60 opatrení.

Mnohým spochybneniam sa venujú naše médiá, ktoré sa danú tému snažia nejakým spôsobom vysvetliť. Znova mi napadá príklad Lučanský. Na sociálnych sieťach si aj napriek mnohým vysvetleniam téma žila vlastným životom. Má tu snaha mainstreamových médií nejaký význam? Nepridávajú nakoniec k tomu, že pravda neexistuje a médiá klamú?

Médiá nemajú odborné kapacity na to, aby to vedeli v dostatočnej miere a kompetentne reflektovať. To je stav slovenskej novinárskej profesie. Vyčítať im to nemôžeme, lebo relevantné odborné kapacity chýbajú úplne všade.

Z toho vyplýva, že ich aktivity sú síce dôležité, no obmedzené. Vysvetľujú a overujú informácie, prinášajú rôzne formáty o tom, čo sú dezinformácie a prečo by sme im nemali veriť. Je to chvályhodné, no bytostne málo. Protistrana je výborne koordinovaná, zohraná s asi štyridsaťnásobným výtlakom.

Slovenská dezinfoscéna však ešte zďaleka nemá taký výtlak, aby si mohla voľne vyberať témy, ktorým sa bude venovať. Nutne sa musí viesť na vlne toho, čo do infopriestoru tlačia médiá hlavného prúdu.

Keď došlo k samovražde Lučanského, bola to téma číslo jedna. Dobre to spracovali, podľa mňa vedome, a veľmi šikovne vytvorili z Lučanského symbol. To je jedna z techník, keď robíte dlhodobú kampaň.

Totiž každá dlhodobá kampaň pracuje so symbolmi a miestnou mytológiou a keď ju nemáte, tak si ich urobíte. Rovnako dnes používame napríklad Štefánika, aby sme si pripomenuli, že Slováci majú na viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Lučanského používajú, aby poukázali na to, aký údajne neľudský a krutý „režim“ tu teraz vládne. Je to propaganda o krutosti nepriateľa, akademický podžáner politickej propagandy. Pri každej príležitosti, keď bude druhá strana bilancovať krutosť terajšieho režimu, vytiahne Lučanského a už to bude ľuďom cinkať. To je práca so symbolmi. Jednoduché a funkčné. Hlavne, naši „potentáti“ na to neprišli sami. Je to učebnicová práca.

Sociálne siete avizujú boj proti hoaxom a dezinformáciám. Väčšinou sa to deje, až keď dôjde k nejakej vyhrotenej situácii. Ako hodnotíte ich snahu?

Je to z ich strany iba PR. Nerobia nič. Nerobia s tým zďaleka toľko, aby to malo nejaký reálny efekt.

U nás je dominantná sociálna sieť Facebook, až potom všetko ostatné. Facebook na Slovensku tradične vydá PR vyhlásenie, ako bude bojovať proti dezinformáciám alebo inému konkrétnemu fenoménu, no keď si chcete za pár týždňov overiť efekt opatrenia, zistíte, že sa nestalo vôbec nič. Dovtedy to však už prebrali mienkotvorné médiá a vytvoril sa dojem, že sociálna sieť bojuje proti dezinformáciám. Opak je pravdou, nerobí nič a ich šírenie navyše umelo podporuje a má z toho peniaze.

Je to spoločnosť, ktorá zásadným spôsobom utvára náš informačný priestor a pravidlá, akými sa riadi. Tieto mimochodom vôbec nepoznáme. Neplatí na Slovensku dane a nemá tu ani len kanceláriu.

Sedel som pred pár týždňami s jedným vysokopostaveným zahraničným diplomatom, ktorý hovoril, že ľudia z Facebooku sú pre neho partneri v rámci diskusie o regulácii na európskej úrovni. Povedal som, že pre mňa to nie sú partneri do diskusie, ale predmet tejto regulácie.

Som za tvrdú reguláciu Facebooku a iných sociálnych sietí, ktoré by sa mali v rámci ich práva na slobodné podnikanie vedieť zodpovedať štátom alebo Európskej komisii v súlade so všetkými demokratickými hodnotami, princípmi trhovej ekonomiky, ale najmä právneho štátu.

Čo všetko o nás vedia sociálne siete?

Záleží na tom, ktoré. TikTok o vás nazbiera úplne všetko. Z telefónu si vcucne doslova všetko, čo ide potom rovno do Číny a čo čínska technologická firma, to prepojenie na čínsku vládu.

Biznis model Facebooku funguje na princípe, keď nezáleží na vašej aktivite, teda je jedno, či na niečo klikáte, lajkujete, komentujete alebo si to len prechádzate. Facebook o vás zbiera dáta, ktoré predáva zadávateľom reklamy.

Podľa jednej štúdie vie Facebook o vás viac ako váš životný partner a veľmi často viac ako o sebe viete vy sami. Konkrétny príklad bol ilustrovaný na mladých ľuďoch z LGBTI komunity, ktorí keď ešte sami nevedeli o svojej orientácii, Facebook to predikoval podľa ich správania na sieti.

Všetci máme na Facebooku profil, kde je o nás neuveriteľné množstvo informácií, ktoré Facebook ďalej predáva. Je to neudržateľný model, ktorý je v príkrom rozpore s ochranou súkromia. Facebook pre mňa nie je partner do debaty, ale entita, ktorá musí podliehať regulácii čím skôr, tým lepšie.

Začal niekto túto reguláciu riešiť?

Rieši sa regulácia na úrovni Európskej únie. Slovensko v tom má tiež svoj hlas. Malý, ale má. Táto legislatíva bude možno už v horizonte dvoch rokoch platná. Nebude však riešiť úplne všetky problémy. Tiež nevieme, v akej forme sa schváli, sú to veľké legislatívne zmeny.

Facebook má komunitné pravidlá, ktoré si sám vymyslel. Často sú veľmi absurdné. Napríklad obyčajný človek nemôže šíriť klamstvá, ale ak by ste boli politik alebo kandidát na politický úrad, tak to robiť môžete. Podľa Facebooku má váš elektorát právo počuť váš názor, nech sú to pokojne aj tie najtvrdšie konšpirácie, ale Facebook si to sám tak naservíroval. Ako však vidíme denne, sociálna sieť nevynucuje ani to, čo sama údajne nedovolí.

Šírenie dezinformačných obsahov na Facebooku je predmetom jeho algoritmu. Iste ste si všimli, že nie každý príspevok dokáže vygenerovať toľko zdieľaní a lajkov ako iný. Nie nutne to závisí od počtu sledovateľov stránky. Také Zomri, ktoré má vyše 330 tisíc sledovateľov, získa na jeden príspevok pár tisíc zdieľaní a lajkov – interakcií. Ak však nejaký politik či iný influencer zdieľa vysoko polarizujúci obsah, hoci má “len” 50 tisíc sledovateľov, má päťkrát viac interakcií ako Zomri.

Je to kvôli tomu, že Facebook za zatvorenými dverami určuje pravidlá informačného priestoru. Čím viac kontroverzného obsahu, tým viac ho algoritmus zdieľa.

Keď toto bude chcieť niekto Facebooku zakázať alebo regulovať, bude sa brániť zubami nechtami. Je im úplne jedno, či pritom zhorí pol sveta. Som presvedčený, že svet bez Facebooku by dnes nepoznal nacionálny populizmus, ktorý sa rozmáha všade na svete a v slovenskom parlamente by dnes fašisti nesedeli.

Ako môžem zabezpečiť svoje dáta na sociálnych sieťach?

Sám nemám žiadny špeciálny softvér, ktorý by ste si nedokázali stiahnuť aj vy. V telefóne mám bežne dostupné komerčné riešenia. Existujú aplikácie, ktoré vám môžu zvýšiť ochranu súkromia – napríklad VPN, Protonmail a veľa ďalších.

Prvá vec, čo mi napadá, je odhlásenie sa z Facebooku, ak tam nepotrebujete byť napríklad kvôli práci. Ak tam byť nemusíte, choďte preč, nepotrebujete to k životu.

Rovnaká rada platí aj pre Google. Gmail či Google Photos nepoužívam už roky, pretože má tiež prístup k mojim dátam.

Používajte VPN aj na telefóne a chatovacie aplikácie, ktoré majú dobrú reputáciu ako napríklad Signal či Threema. Whatsapp je tiež fajn, ale nič súkromné tam netreba riešiť. Radšej sa stretnite osobne.

Na každý účet používajte iné heslo z malých, veľkých písmen, číslic a symbolov, ktoré priemerný hacker neprelomí. Nemusíte si ich pamätať, na heslá môžete použiť manažéra hesiel. Môžete si tam dať aj 50 hesiel a bude vás automaticky prihlasovať. Ak vám veľmi záleží na súkromí, Chrome vyhoďte do koša, ten vás trackuje aj tam, kde nechcete. Nainštalujte si Firefox.

Dobrá vec je neodsúhlasiť všetko pri stiahnutí nových aplikácií v smartphone napríklad prístup ku kamere, k mikrofónu či GPS. GPS si zapínam, len keď ho potrebujem. Skontrolujte si v nastaveniach, ktoré aplikácie majú k čomu prístup a prípadne ich odinštalujte.

Čokoľvek, čo považujete za dôležité a nechcete to zdieľať s hocikým, neriešte digitálne. To je najjednoduchšia rada.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dezinformácie hoaxy propaganda