František Košarišťan (Fero Joke): Najviac trpím vtedy, keď mamám onkologicky chorých detí zatrhnú opatrovateľský príspevok

Je dôležité, aby sme v rodinách mali osobné puto, pretože na štát sa, bohužiaľ, spoliehať  nemôžeme.

15. 11. 2021

Kristína Babicová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

František Košarišťan, známy ako Fero Joke, svojím vycibreným humorom baví množstvo ľudí na internete. V minulosti bol osobný asistent a dnes sa tejto práci venuje ako dobrovoľník. Hoci si na ľudí s mentálnym znevýhodnením vždy snaží nájsť čas, už to nie sú oni, ktorých má na prvom mieste.

Tvrdí, že človek, ktorý robí v pomáhajúcej profesii, musí v prvom rade myslieť na seba, aby tak predišiel vyhoreniu, s ktorým sa stretol aj on sám. Osobnú asistenciu vníma ako poddimenzovanú oblasť a prízvukuje dôležitosť plnohodnotného ohodnotenia ľudí, ktorí sa jej venujú.

Sám často pomáhaš. Kedy a v čom, naopak, rád prijmeš pomoc ty?

Hlavne vtedy, keď ide o nejakú odbornú pomoc. Som úplne ľavý a sám neviem namontovať ani žiarovku, takže vtedy zvolávam všetkých susedov. Mám síce zdravotné vzdelanie, ale určite by som si tiež nechal poradiť a prijal pomoc od lekára.

Osobná asistencia je na Slovensku veľmi nedocenené povolanie. Prečo si sa rozhodol časť svojho života zasvätiť pomoci druhým?

Ako osobný asistent som bol najprv dobrovoľník a až neskôr mi navrhli, že si tým môžem aj zarobiť. V tom období bola mzda za túto prácu 2,76 eur na hodinu, čo bolo už vtedy takmer nič. Zároveň to však bolo aspoň niečo, čo som minul so svojimi klientmi na voľný čas. Aj naďalej som robil akoby dobrovoľníka, ale už som mal zarobené peniaze, vďaka ktorým som s mojimi zverencami mohol ísť na výlet, kúpiť im nejaké oblečenie alebo zdravé jedlo.

Neskôr, keď už sme dostávali 3,82 eur na hodinu, som si popri práci učiteľa vedel už aj niečo zarobiť. Keďže máme úplne poddimenzované školstvo aj zdravotníctvo, nebolo to na zahodenie. Táto práca ma napĺňala.

Raz som dostal jednu klientku v zanedbanom stave. Niežeby jej v DSS (domove sociálnych služieb, pozn. red.) nechceli pomôcť, ona im to nedovoľovala. Ja som si k nej a ešte k jednému chlapcovi našiel cestu. Keď som za nimi na konci dňa zatváral dvere, vedel som, že sme spolu prežili pekný čas, sú čistí, majú upratanú izbu. To bola satisfakcia. Nie peniaze, ale to, že som niekomu pomohol.

Dokázal by si z takéhoto finančného ohodnotenia vyžiť, keby si nebol komik?

Nedokázal. Neviem si predstaviť, že by som žil v Bratislave z platu asistenta. Sú tu vyššie náklady na život, hoci tá priepasť sa, v porovnaní s inými miestami, už zmenšuje. Máme tu však infláciu a všetko zdražuje. Aj preto je ľudí v tejto sfére málo.

Keď je práca dobre zaplatená, tak ju prirodzene vyhľadávame. Nemôžeme pracovať len z presvedčenia. Ja som to tak robil dlho, ale človek potrebuje mať najmä zaplatené. Z finančného ohodnotenia osobného asistenta sa síce dá vyžiť, ale keď každý mesiac skončíš na nule, nemáš nič odložené a zrazu potrebuješ novú strechu za 10 000, pretože stará ti ide spadnúť na hlavu, tak to nejde.

V čom je chyba?

Nechcem všetko hádzať na štátnikov, ale chyba je najmä v legislatíve. Ako spoločnosť očakávame, že sa o nás štát postará, ale ten sa nestará dobre. Myslím si, že prichádza čas, keď už aj rodina bude musieť prispievať osobným asistentom, lenže nie každý si to môže dovoliť.

Už dnes si veľa rodín asistentov “kupuje”. Kúpia im auto alebo prispejú na cestu, čím sú diskriminovaní tí, ktorí na niečo takéto peniaze nemajú.

František Košarišťan v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Mali by sa prijať zákony, ktoré by, napríklad, asistentom umožnili zobrať si hypotéku. Mám kamaráta, ktorý celý život robí asistenciu, no nemôže si zobrať hypotéku, lebo nemá trvalý pracovný pomer. Dnes už každý chce mať svoje bývanie a ak osobný asistent nemá partnera, má smolu. Je to smutné, pretože asistenti by mali byť v tomto smere chránení. Peniaze na to sú, len sa nechcú uvoľniť a míňajú sa tam, kde by sa nemali.

Akými vlastnosťami by mal disponovať osobný asistent?

Prvé, čo mi napadlo, je trpezlivosť. Hendikepovaní ľudia to majú ťažšie, niečo im trvá dlhšie, niekedy majú výbuchy nálad, ak sú mentálne znevýhodnení, mávajú znížený intelekt. Človeka by táto práca mala aspoň do určitej miery napĺňať. Keď už sa tomu neodovzdáte úplne, tak aspoň trošku.

Ľudia by sa nemali venovať asistencii, ak pre ňu nemajú cit, a robia ju len kvôli peniazom. Túto prácu nemožno porovnať, napríklad, s prácou predavačky, ktorá blokuje a ak má ťažší deň, môže v hlave uvažovať nad niečím úplne iným. Tu človek musí mať voči ľuďom aspoň kúsok empatie a byť tam pre nich. Dôležité sú teda vlastnosti ako trpezlivosť, láskavosť a empatia.

Ako vyzerá tvoj čas s klientom?

Momentálne sa klientom venujem už len ako dobrovoľník. V DSS mám mnoho kamarátov, niekedy ma zavolajú k sebe, inokedy zase ja ich.

Veľa ľudí asistentom vnucuje, čo by mali s klientmi robiť. Ja s nimi robím len to, čo chcú oni. Jedna moja klientka sa rada fintí, tak jej zaplatím kaderníka alebo nechty. Viem, že miluje talianske rizoto, tak ju vezmem k sebe a pripravím jej ho. Keď sme spolu, snažím sa, aby mala čo najviac pohybu, pretože v DSS ho má málo. Beriem ju preto na prechádzky.

Vždy sa snažím nájsť si na týchto ľudí čas, avšak dnes už myslím najskôr na seba a až potom na nich. Prežívam renesanciu. Zmenil som vnímanie a už nerobím to, čo som robil desaťročie.

V minulosti som žil najmä pre druhých, teraz žijem hlavne pre seba. Tento prevrat nastal kvôli tomu, že som niekoľkokrát vyhorel. Keď sa to stalo naposledy, bolo to extrémne. Mal som voči klientom averziu, bol som z nich nervózny a nevedel som, čo sa deje, pretože vždy som to robil s láskou a obviňoval som sa, že niečo robím zle. Áno, robil som, zabudol som na seba. Človek, ktorý robí pomáhajúce profesie, však musí v prvom rade myslieť na seba. Mal by športovať, ak ho to napĺňa, chodiť von s kamarátmi, čítať knihy, čokoľvek. Venovať sa najskôr sebe a až potom iným.

Znie to egoisticky, ale toto je rovnica, ktorá mi zabrala. Naučil som sa povedať nie aj organizáciám. Stále sú tam, bohužiaľ, nejaké výčitky, na tom ešte pracujem, ale učím sa ľuďom hovoriť nie a je to tak lepšie.

Poď objavovať talentovaných ľudí. Pridaj sa k nám do tímu!

Ak máš skúsenosti s tvorbou článkov/rozhovorov,
baví ťa stretávať sa s inšpiratívnymi ľudmi a záleží ti na tom, aby skvelí ľudia ostávali na Slovensku,
daj nám o sebe vedieť. Radi sa s tebou stretneme na virtuálnej kávičke
vo veľmi neformálnom pohovore.

Daj o sebe vedieť na media@heroes.sk

NAPÍŠ NÁM

Je čas strávený s klientmi pre teba vyčerpávajúci?

Už nie, no býval som veľmi vyčerpaný, keď som nemyslel na seba.

Teraz mi konečne dovolili chodiť na detskú onkológiu, bol som tam štyrikrát a opäť mi to kvôli covidu aj napriek tomu, že som očkovaný, zatrhli. Za tie štyri razy mi ale pani riaditeľka ako dobrovoľníkovi veľmi dobre vysvetlila, čo si môžem pustiť k telu a čo nie, čo už je cez a naopak. To mi pomohlo tak, že som sa znovu cítil naplnený ako na začiatku. Bol to mechanizmus, ktorý som potreboval pochopiť.

Na čom si najviac zakladáš vo vzťahu asistent a klient?

Na dôvere. Najmä ak ide, napríklad, o nevidiacich ľudí alebo deti. Tak, ako si ľudia musia dôverovať v partnerskom vzťahu, je to potrebné aj v tomto. Nejde to hneď. Treba to budovať rešpektovaním sa, vytyčovaním si hraníc, dôležité je dokázať ospravedlniť sa alebo si vedieť nastaviť, čo je v rámci normy a čo už nie.

Mal si niekedy s dôverou problém?

Jasné, napríklad vtedy, keď som ich nútil do niečoho, čo som chcel ja, ale oni nie. Vtedy ich dôvera voči mne slabla, no nakoniec sme si to vždy zdôvodnili. Možno to nie je úplne ideálne, ale ja som vymýšľal aj rôzne odmeny. Neboli len vecné, odmeňoval som ich aj prechádzkou alebo výletom a vždy som im pri tom opakoval, že toto je aj za to, že sa boli napríklad osprchovať. Vytvorili si tak nejaký návyk.

František Košarišťan v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Čo by si poradil tým, ktorí by sa radi venovali osobnej asistencii, no kvôli obavám váhajú?

Aby sa nebáli, pretože takmer nič nemôžu pokaziť. Máme v sebe elementárnu ostražitosť. Každý človek vie pomáhať druhému a je tu široké spektrum klientov, ktorým sa dá venovať. Patria sem napríklad vozíčkari alebo nevidiaci.

Asistentom, ktorí to nezvládajú, by som odporučil, aby to prestali robiť a začali sa venovať sebe. Potom na to treba nastupovať postupne, nevrhnúť sa do toho hneď a určite sa opäť vráti zápal do práce. Ľuďom, ktorým nevyhovuje konkrétny klient, by som ešte poradil výmenu. Bohužiaľ, niekedy sa stane, že asistent a klient nie sú kompatibilní, vtedy to netreba siliť a vnímať ako osobné zlyhanie. To sa skrátka stáva.

Nastali podľa teba, v porovnaní s minulosťou, nejaké zmeny v oblasti osobnej asistencie?

Už sa trošku viac rozpráva o tom, že existujú osobní asistenti, čo je super. Majú o niečo viac peňazí, ale keď vidím infláciu a to, ako rastú náklady na život, nevnímam to ako primerané ohodnotenie. Hodinová mzda by v ich prípade mala narásť ešte viac.

Štát by mal zabezpečiť, aby si mohli vziať hypotéku, mali slušný dôchodok a aby asistenciu mohli robiť ako riadne povolanie a nie ako brigádu. Bolo by vhodné, keby existovali aj organizácie, ktoré by asistentov združovali, aby si navzájom pomáhali a vymieňali skúsenosti. Možno práve štát by mal tieto organizácie vytvárať.

Máme na Slovensku dostatok organizácií zameraných na pomoc druhým?

Myslím si, že áno. Nie všetky organizácie však môžu pomôcť všetkým a niektorí ľudia si pomoc pýtať nevedia. Sú rodičia detí, ktorí využívajú pomoc na 1000 %, čo je až moc, a sú takí, ktorí si ju nepýtajú vôbec. Hľadať zdravý stred je potom ťažké. Organizácií ako takých je dosť a aj ľudí, ktorí ich podporujú, či už dvomi percentami alebo finančne.

Prečo si niektorí ľudia nepýtajú pomoc?

Na onkológii sme mali maminu a videli sme, že čo sa týka sociálnych vecí, nežije najlepšie. Nepýtala si vôbec žiadnu pomoc a všetko negovala. Niekedy je za takýmto správaním aj hanba.

Iní ľudia sú zase schopní kvôli peniazom dať svoje choré dieťa aj na bilbord. V tomto smere by sme mali mať tiež nejaké pravidlá. Čo ak to dieťa vyzdravie? Deti vedia byť ku sebe občas kruté a toto sú citlivé veci.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Niektoré z organizácií často spomínaš na sociálnych sieťach a vyzývaš ľudí, aby cez ne pomohli. Sme ako spoločnosť ochotní?

Ja mám extrémne super fanúšikov. Na svoje narodeniny som urobil deťom zbierku na novú izbu, ktorá stála okolo 60 000 eur a 10 000 sme vyzbierali za 24 hodín, čo je úplne skvelé. Veľa organizácií mi tiež píše, aby som zbierku pre nich stiahol, pretože už majú dostatok peňazí. Veľmi si to vážim.

Teším sa z toho, že mám okolo seba ľudí, ktorí mi veria. Možno je to aj tým, že už v minulosti som sa venoval pomoci druhým. Nie všetko dávam na Instagram, pretože by som to vnímal ako chválenkárstvo, no na druhú stranu si to potom vyčítam, pretože som mohol inšpirovať ďalších.

Na Slovensku je veľa ľudí, ktorí vedia veľmi dobre pomôcť ostatným z čistej lásky a bez toho, aby o tom niekto vedel. Nemusí to byť Boris Kollár, ktorý sa v relácii u Vila Rozborila capká po stehne.

Raz som mal niečo vybaviť do DSS a jedna spoločnosť za to chcela odo mňa reklamu. Keď niekto niečo chce robiť, nech to robí zadarmo. Ja dávam len odporúčania, ako nám niekto môže pomôcť, a spoločnosti si to automaticky spájajú s ďalšou reklamou a akýmsi „charitatívnym renomé“, ktoré dnes vie byť ešte silnejšie ako platená reklama.

Niektorí mi zase pomáhajú tak, že o tom nikto nevie. Ľudia veľmi dobre vedia, kedy niekoho inšpirujú a kedy si už zvyšujú svoje sebavedomie. Nemám rád to klišé, keď politici prídu do relácie, ktorá sa priživuje na chorých deťoch a ľudských osudoch, chce akože pomáhať, ale zbiera pomedzi to miliónové reklamy a má z toho také obraty, z ktorých tým deťom ide omrvinka. Vstaň, choď a pomôž, nemusíš sa na to pozerať.

Využívajú slovenskí influenceri dostatočne dobre svoj vplyv?

Podľa mňa nie. Zároveň im rozumiem, pretože niektorí rodičia sa riadia princípom „máme choré dieťa, dajte nám peniaze“, ale prídeš ku nim, vidíš tam kožený gauč a štyri cigarety na stole a chcú, aby im influenceri spravili zbierku na operáciu v Amerike. My im môžeme pomôcť, ale v prvom rade sa oni sami musia naučiť hospodáriť s peniazmi.

Treba im úprimne povedať, že by niečo mohli robiť lepšie, lebo niekedy si to možno sami neuvedomujú. Niektoré maminy mi boli schopné napísať z piatich účtov a poslať príbeh svojho dieťaťa, a ja som mal zmätok v tom, koho som zdieľal a koho nie. A teraz jednému dieťaťu pomôžem a druhému nie? Jedno sa má lepšie alebo horšie ako druhé? To neviem, takže som to prestal robiť.

Nachádzajú u nás, podľa teba, hendikepovaní dostatočnú oporu v štáte?

Nejakú oporu nachádzajú, ale dostatočnú v žiadnom prípade nie. Najviac trpím vtedy, keď vidím, že maminám, ktoré majú onkologicky choré dieťa, zatrhnú opatrovateľský príspevok. To ma vytáča do vývrtky.

Keď už z nejakého dôvodu nemôžu byť na OČR, potrebujú ten opatrovateľský a oni im povedia nie, pritom ich dieťa trikrát za deň užíva lieky a podobne. Je dôležité, aby sme v rodinách mali osobné puto, pretože na štát sa, bohužiaľ, spoliehať nemôžeme. Myslím si, že v horizonte najbližších rokov sa to ani zlepšovať nebude a ak áno, tak nie míľovými krokmi, ale mravčími. Je potrebné bojovať so zákonmi protestami alebo petíciami. Ale ako ich môžu robiť najzraniteľnejší ľudia?

František Košarišťan
Foto: Šimon Šiplák

Darí sa nám integrovať zdravotne znevýhodnených do chodu spoločnosti?

Sú svetlé výnimky, ale mohlo by to byť lepšie. Absentuje tu inklúzia. Teším sa, keď vidím, ako chlapec s Downovým syndrómom nastupuje sám do autobusu a bol napríklad na brigáde v supermarkete. Vtedy jasám. A potom sú aj momenty, keď vidím, že týchto ľudí nechcú zamestnať aj napriek tomu, že by ich štát podporil, pretože sa boja a dostatočne im neveria.

Je potrebné rozprávať sa o tom čím ďalej, tým viac. Vnímam, že rok čo rok sa z ľudí vytráca porozumenie a láska. Viem o prípade, keď malo byť pri novostavbách otvorené podporované bývanie, ale susedia to zakázali, pretože tam nechceli ľudí s mentálnym znevýhodnením. Nerozumiem tomu, kto sa ich môže báť. To je nonsens.

Možno by nejaký chlapec z toho podporovaného bývania chodil susedom pokosiť trávnik za tri eurá na hodinu a bol by rád, že si zarobí, možno by tam bolo dievča, ktoré by pomáhalo so žehlením bielizne alebo by si skrátka len v nedeľu navzájom napiekli koláč.

Čo je to za spoločnosť, ktorá nie, že ich nezaintegruje, ale ešte ich aj vyčlení? To už je na facku. Viem si predstaviť, aký ujo „čávo“ tam býva spolu so svojou „čajkou“. Tvária sa, že sú super a majú peniaze, ale ich srdcia sú pre ostatných zavreté. Aj ja si musím dávať veľký pozor na to, aby som sa takým nestal.

Je to náročné pre teba ako človeka, ktorého ľudia spoznávajú na ulici?

Je, ale vždy ma stiahne naspäť to, že som v nemocnici robil najspodnejšiu robotu a všetko som si postupne odpracoval. To je ten istý princíp, ako keď niektorí Bratislavčania nadávajú na ľudí z východu a stredného Slovenska, považujú ich za akýchsi prisťahovalcov, a potom zistia, že vlastne aj oni sami nimi sú, len už sú tam prisťahovaní dvadsať rokov alebo ich rodičia pochádzajú z iných končín.

Podobne je to aj so slávou. Na začiatku som si aj ja trochu uletel, ale veľmi rýchlo ma to prešlo. Mám dobrých kamarátov, ktorí ma uzemnili.

Okrem pomáhania ako komik tiež rád ostatných zabávaš. Kam sa chodíš zasmiať ty?

Do divadla, rád si pozriem dobrý film alebo prečítam knihu, hoci tejto činnosti by som sa chcel venovať viac. Stretávam sa tiež s kamarátmi, ktorí sú zábavní, ale toto netreba siliť. Nemala by si ísť za niekým s tým, že s ním bude zábava. Takýmto spôsobom sa potom nikdy nevydarí dobrá atmosféra. Je v poriadku dúfať, že nám spolu bude dobre.

Venovať pozornosť a čas hendikepovaným môže byť pre psychiku občas náročné. Vnímaš humor ako nástroj psychohygieny?

Určite áno, hoci v mojom prípade je to z päťdesiat percent psychohygiena a z päťdesiat percent únik do inej reality. Teraz, keď ma to živí, tak to už trochu vnímam aj ako prácu a nejaký kompenzačný mechanizmus.

Ako homosexuál som to na Orave nemal jednoduché a kvôli tomu, aby si tento aspekt mojej osobnosti ľudia nevšímali, som sa snažil zabávať ich. Treba sa naučiť aj to, čo zaberá a čo nie. Keby som to nezažil, tak by som sa tým teraz nevedel živiť.

Mnohí majú rôzne „choroby z povolania“. Aj teba niekedy prepadne pocit, že keď prídeš do spoločnosti, musíš ju zabávať?

Áno, ale už to prestáva a vyhýbam sa takým spoločnostiam, o ktorých viem, že tam ľudia odo mňa vyžadujú zábavu. Keď už niekde idem, tak si vyberám a nechcem byť s niekým, kto očakáva, že príde Fero a bude sranda. To sa nedá chcieť, musí to prísť samo.

František Košarišťan v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Na influencerov sa mnohí pozerajú cez prsty. Ako sociálne siete a vplyvných ľudí na internete vnímaš ty?

Úplne rozumiem ľuďom, ktorí sa na influencerov pozerajú cez prsty. Je to individuálne, sú influenceri, ktorých práca sa mi páči a vie ma posunúť správnym smerom a sú takí, pri ktorých si hovorím, že je strašné, že som vnímaný ako oni.

Čo z toho, o čom sme sa dnes spolu rozprávali, považuješ za najdôležitejšie?

To, že je veľmi dôležité robiť osvetu asistencii, úžasnému povolaniu, ktoré je veľmi potrebné, a dnes to platí dvojnásobne. Myslím si, že nemenej dôležité je tiež to, aby osobní asistenti boli dobre zaplatení a aby si ich spoločnosť vážila. Aby to neboli len nejakí asistenti, pretože to sú Pani asistentka a Pán asistent. Robia totiž náročnú prácu, a to takmer zadarmo a z lásky.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dobrovoľníctvo Fero Joke František Košarišťan humor osobná asistencia zdravotníctvo