Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Z návštevy trnavskej nemocnice odchádzala sklamaná a ako budúca architektka sa s tým rozhodla niečo urobiť. Prišla s myšlienkou vytvoriť terapeutickú záhradu v areáli nemocnice, ktorá bude slúžiť všetkým návštevníkom. Jana Pajchlová minulý rok úspešne ukončila štúdium na univerzite Politecnico di Milano v Taliansku, stala sa absolventkou Sokratovho inštitútu a založila projekt Terapeutickej záhrady

Nedávno si dokončila štúdium architektúry na talianskej univerzite. Ako ho hodnotíš?

Prvé štyri roky som študovala v Bratislave, no chcela som zažiť aj iný prístup vo výučbe, tak som sa rozhodla pokračovať v štúdiu v zahraničí. Bolo to naozaj niečo iné.

V čom?

Počas štúdia architektúry sú ťažiskom ateliérové projekty, ktoré vypracovávate. Hlavný rozdiel bol v tom, že projekty na Slovensku robí študent sám, teda s pomocou konzultanta a je to jeho autorská výpoveď. V zahraničí sa tieto projekty robia skupinovo, čím sa prístup automaticky mení.

Keď sa spoja štyri hlavy, človek musí vedieť úplne inak pracovať. Od komunikácie až po časový manažment. Kladie sa väčší dôraz na ľudský faktor. Ja som bola na medzinárodnom programe, kde študovali ľudia z rôznych krajín celého sveta a aj napriek odlišným pohľadom sme si k sebe museli nájsť cestu. Myslím, že to je veľmi podstatné. Keď človek pracuje na projekte v bežnom živote, robí to isté a nepracuje sám so sebou.

Práca v kolektíve mi dala veľa. Človek sa na veci pozerá svojím spôsobom a tu zistí, že je tých spôsobov veľa. Mne sa tým otvorila myseľ a zistila som, že sa na svet nemôžem pozerať len tak priamočiaro.

Iné to bolo aj z ľudského hľadiska. Taliansko je uvoľnenejšia krajina a profesori sú priateľskejší, hoci od študentov očakávajú tvrdú prácu. Na Slovensku som bola často v strese z profesorov, najmä z ich autoritatívneho prístupu. Samozrejme, vždy záleží od konkrétnej školy a určite sú aj na Slovensku pedagógovia, ktorí k študentom pristupujú inak, no ja som to zažila takto.

Jana Pajchlová v Trnave
Foto: Lucia Hausknechtová

Prečo si sa rozhodla práve pre Politecnico di Milano v Taliansku?

Škola má dobré hodnotenia, je tam medzinárodný program a ja som chcela byť v medzinárodnom prostredí. Vďaka programu Erasmus som bola v Ríme, kde som sa naučila taliansky a aj to bol jeden z dôvodov, prečo som si vybrala práve túto univerzitu. Rozhodovala som sa medzi školami v Prahe a Miláne, no nakoniec som si vybrala Miláno. Hoci v Prahe je určite dobrá škola, myslím si, že v prístupe je podobná slovenskej. Chcela som skúsiť niečo úplne odlišné.

Taliansko je špecifické svojou architektúrou. Aký impulz to dáva súčasnému modernému architektovi?

Taliansko je kolíska architektúry, nájdeme tam veľa významných budov od ikonických architektov. V súčasnosti je spôsob budovania a formy stavieb úplne iný, ale spôsob uvažovania dobrých architektov sa akoby opakuje. Zo súčasných kvalitných stavieb dokážeme čítať princípy antickej či renesančnej architektúry, ale v podobe súčasného tvaroslovia. Podľa mňa má každé miesto svoje čaro a každá krajina svoj charakter. Vždy sa na to pozerám pozitívne. Odlišnosť v mestách je dobrá, vždy nás inak ovplyvňuje. Keby sme boli stále v jednom prostredí, je to monotónne a potom zostaneme takí aj my.

Inšpiratívne sú práve tie miesta, ktoré si zachovajú svoju prítomnosť a vyzdvihujú svoje pôvodné prostredie. V Taliansku je veľa zachovalej pôvodnej architektúry, a preto môžeme povedať, že je špecifická. Mnoho súčasných stavieb sú metropolitné a strácajú kontakt so svojím geniom loci. Tomu by sa mala kvalitná architektúra vyhnúť.

Minulý rok si spustila crowdfundingovú kampaň na vytvorenie terapeutickej záhrady v areáli Fakultnej nemocnice v Trnave. Ako si sa k tejto myšlienke dostala?

Bola som navštíviť bratranca, ktorý bol v tom čase liečený na psychiatrickom oddelení. Zima, pochmúrne počasie a nemocničný areál na mňa nezapôsobili najlepšie. Ako architektka vnímam prostredie veľmi citlivo a z tohto som bola zaskočená. Ako sa má človek so psychickou chorobou vyliečiť v takomto prostredí?

V tom období som vyberala aj tému svojej diplomovej práce a rozhodla som sa venovať areálu nemocnice. Z hľadiska architektúry to je zaujímavé miesto, starý areál s mnohými historickými vrstvami.

K samotnej terapeutickej záhrade som sa dostala vďaka Sokratovmu inštitútu, kde musia študenti pre úspešné dokončenie počas jedného roka spracovať vybranú tému. Keďže som bola zároveň v poslednom ročníku na vysokej škole v Miláne, obávala som sa, či budem všetko stíhať. To bol dôvod, prečo som sa rozhodla pre rovnakú tému ako v diplomovej práci. Postupne sme sa na Sokratovom inštitúte dopracovali ku konkrétnemu projektu – terapeutickej záhrade – ktorý budem môcť zrealizovať.

Jana Pajchlová v kaviarni
Foto: Lucia Hausknechtová

Čím je terapeutická záhrada iná od bežnej?

Tieto záhrady sú typické pre nemocničné prostredie, ale vznikajú aj v zariadeniach pre seniorov či v rehabilitačných centrách. Už v minulosti sa v kláštoroch vytvárali miesta, kde pacienti mohli prísť a pracovať s rastlinami, byť v kontakte s prírodou. To je základ terapie. Človek užíval bylinky, ktoré pomáhali zdravotnému stavu, či už psychickému alebo fyzickému.

V súčasnosti sa stali terapeutické záhrady trendom v architektúre zdravotníckych zariadení. Môžu byť zamerané na rôzne ochorenia, napríklad pre slabozrakých, pri ktorých je dôležité vertikálne usporiadanie rastlín, ktoré ich vedú v priestore. Terapeutické záhrady pomôžu aj pri psychických ochoreniach, pacienti sa dokážu sprítomniť v danom mieste a musia uvažovať, kde stoja, čoho sa dotýkajú, aké vône cítia. Kvitnúce záhony upokojujú myseľ, znižujú svalové napätie, obnovujú prirodzené telesné biorytmy, povzbudzujú imunitný systém.

Je potrebné osádzať v týchto záhradách aj špecifické druhy rastlín?

Pri výbere rastlín musíme zohľadňovať viacero faktorov. V tejto časti areálu sú vysoké stromy, ktoré robia väčšinu roka tieň, preto sme mohli hľadať len tieňomilné rastliny. Vysadili sme tam machy a paprade, čím sme podporili flóru, ktorá tam už rastie a nedávali sme tam zbytočne rastliny, ktoré by nesedeli do konceptu.

V záhradách je tiež dôležité, aby sa v nich človek vedel ľahko zorientovať. Preto je záhrada koncipovaná tak, že sa tam nachádza jednoduchý kruhový chodník a v strede je ťažisko záhrady, vďaka ktorému sa ľahko v priestore zorientujete. Je to síce malý priestor a človek sa tam nemá ako stratiť, ale samotný areál nemocnice je veľmi ťažko uchopiteľný a komplikovaný, preto sme tam nechceli robiť kľukaté chodníky a podobne.

Záhrada sa nachádza v blízkosti psychiatrického oddelenia. Bude zameraná pre ľudí so psychickými problémami?

Záhrada bude slúžiť všetkým pacientom nemocnice. Nebolo možné ju špecifikovať, pretože nie všetci pacienti psychiatrického oddelenia môžu využívať tento areál. Niektorí sa nemôžu vzdialiť a ich zdravotný stav to neumožňuje, takže nebolo zaručené, koľkým pacientom by takto slúžila.

Napriek mnohým pozitívam, ktoré terapeutické záhrady majú, sú u nás takmer neznámym pojmom. Navštívila si tento typ záhrady aj na Slovensku?

Bola som v Psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží, kde im terapeutický účel plní pole. Pestujú tam zeleninu, ktorú potom kuchárky nemocnice spracovávajú v kuchyni. Majú skleník s rôznymi kaktusmi a rastlinami, o ktoré sa pacienti starajú. Skvelý príklad toho, ako využiť potenciál prostredia.

Bola som sa pozrieť aj v nemocnici v Brne, kde záhrada doteraz bola, bohužiaľ prerábajú areál a záhradu plánujú zrušiť. Neviem, ako to s ňou bude ďalej. Inak som si študovala veľmi veľa literatúry, podchytené to majú veľmi dobre severské krajiny. V Taliansku som sa tiež viackrát stretla s konceptom terapeutických záhrad.

Ako vyzerá proces tvorby takejto záhrady?

Každý projekt má svoje špecifikum. Prvý polrok som skúmala prostredie a presviedčala vedenie nemocnice, aby mi záhradu umožnilo zrealizovať. Keď zistili, že nebudú musieť finančne prispieť, súhlasili. Musela som osloviť záhradných architektov, bez ktorých by som záhradu ťažko navrhla a ja som bola skôr manažér projektu. Mnohé veci sa tvorili za behu, hoci niečo vyzeralo dobre na papieri, v reálnom priestore sme nakoniec zvolili inú variantu a zžívali sa s prostredím. Nakoniec bolo potrebné nakúpiť materiály a pustiť sa do manuálnej práce.

Jana Pajchlová projekt terapeutická záhrada
Foto: Lucia Hausknechtová

Mala si možnosť stretávať sa aj s pacientmi alebo personálom nemocnice?

Rozprávala som sa s ambulantnými pacientmi, ale na Slovensku je pojem terapeutická záhrada zatiaľ neznámy, takže som od toho veľa neočakávala. Nie je možné spýtať sa ich, čo by tam chceli, lebo sami nevedeli, o čom hovorím. Viac som sa rozprávala s pani, ktorá vedie ambulantných pacientov, no jej reakcia bola zdržanlivá, nebola si istá projektom. Myslím si, že je to o nastavení oddelenia a toho, ako sa postavia k novému terapeutickému prvku a podmienkam.

Pozitívnu odozvu som dostala od primára psychiatrického oddelenia a psychologičky, s ktorými som komunikovala najviac. Vedeli, že je to dobrá myšlienka a toto prostredie treba posilniť. Bohužiaľ, financie na takéto veci sa v slovenskom zdravotníctve ťažko nájdu, a preto musia pracovať s tým, čo majú. My sme mali tú výhodu, že peniaze boli okrem spomínanej crowdfundingovej kampane aj z niekoľkých grantov, ktoré sme získali.

Mala si počas procesu budovania záhrady šancu nazrieť aj do zákulisia zdravotnej starostlivosti na Slovensku?

Ja som veľmi citlivá na prostredie a keď vidím, v akých podmienkach lekári, zdravotné sestry a ďalší personál pracujú, nečudujem sa ničomu, čo sa na Slovensku deje. Keby ten istý personál pracoval v nemocnici napríklad vo Švajčiarsku, bolo by to o niečom inom. Prostredie prácu veľmi ovplyvňuje. Čo sa týka iných vecí, to už hodnotiť nemôžem, pretože v tom nie som odborník a ani sa do tejto role nechcem pasovať.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

V súčasnom nie veľmi dobrom stave zdravotníctva sa zdá, že terapeutická záhrada je zbytočným luxusom. Nemyslíš si, že sú v zdravotníctve dôležitejšie veci, ktoré treba riešiť?

Myslím, že je to práve naopak. Ja som sama chcela zo začiatku riešiť dostupnosť základných hygienických potrieb v nemocnici ako sú mydlá a toaletný papier, no uvedomila som si, že je to vec, ktorú viem ovplyvniť len na isté obdobie, pre určitých ľudí, a nebolo by to také efektívne. Hľadala som preto spôsob ako využiť svoj potenciál ako architektka.

Zorganizovala si už niekoľko brigád, počas ktorých ste spoločne s dobrovoľníkmi pracovali na novej záhrade. Aký bol záujem ľudí?

Bolo to rôzne, najmä kvôli mojej nie najlepšej organizácii. Bol to prvý projekt, do ktorého som sa pustila a vzhľadom na to, že som študovala v zahraničí, ťažšie som vedela dopredu určiť termín brigády. Potom sa stávalo, že som termín zverejnila len jeden deň vopred a to je krátka doba na to, aby sa o tom ľudia nielen dozvedeli, ale aj naplánovali.

Na brigády chodili moji známi, ale aj mamičky s deťmi či trnavskí nadšenci projektu. Niekedy nás bolo tridsať, raz som tam pracovala sama. Úprimne, bolo toho na mňa veľa a do budúcna sa chcem v tomto určite zlepšiť.

Jana Pajchlová architektka
Foto: Lucia Hausknechtová

Kto sa bude o záhradu v budúcnosti starať?

Pri návrhu záhrady sme vyberali také rastliny, ktoré nepotrebujú neustálu starostlivosť a vedia fungovať samé. Samozrejme, istá údržba je nutná, a preto plánujem robiť počas roka brigády. Bolo by však skvelé, ak by sa vybudovala okolo záhrady komunita ľudí, ktorí by si ju osvojili.

Myslíš, že v areáli nemocnice, kde sa pacienti striedajú, je možné vybudovať komunitu?

Nemusia to byť priamo ľudia z nemocnice, môže to byť hocikto z Trnavy. Nemôžeme len sedieť na pive a hovoriť, ako nemocnice hrozne vyzerajú. Sme naučení, že všetko za nás niekto robí a potom to aj tak vyzerá. Ľudia si musia vybudovať vzťah k prostrediu. To je aj ďalší účel záhrady. No možno je to trochu naivné z mojej strany.

V akom stave je záhrada teraz?

Zatiaľ je nedokončená. Minulý rok sme vysadili cez 1000 trvaliek a taktiež položili štrkový chodník. V októbri sme ukončili práce a teraz čakáme na jar.

A čo plánujete ďalej?

Budeme osádzať lavičky, chodník s rôznymi povrchmi a fontánku s pitnou vodou. V areáli tiež chceme doplniť informačné tabule k záhrade. Chcela som vybudovať aj altánok, ale to je zatiaľ otázne, neviem či na neho získam dostatok financií. Záhrada je dlhoročný proces, no otvorenie plánujem v apríli a dúfam, že sa to podarí.

 

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

dobrovoľníctvo Jana Pajchlová terapeutická záhrada zdravotníctvo