Ondrej Prostredník: Je strašné, keď z úst navonok dobrých kresťanov počuť rasistické narážky

Kým v totalitných režimoch bývajú cirkvi ostrovmi slobody, v liberálnych demokraciách sa menia na ostrovy totality.  

30. 8. 2020

Sofia Martinková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Ondrej Prostredník v septembri roku 2017 urobil niečo, čo sa na slovenskej cirkevnej scéne často nevidí – verejne vystúpil na dúhovom pochode PRIDE a vyjadril mu ako evanjelický teológ svoju podporu. Za tento čin si vyslúžil zákaz vykonávať pedagogickú činnosť na bohosloveckej fakulte a v apríli 2018 získal ocenenie za obhajobu ľudských práv od veľvyslanca USA na Slovensku.

V minulosti pôsobil ako farár, generálny tajomník Ekumenickej cirkvi na Slovensku a vysokoškolský pedagóg. Je autorom vedeckých prác venovaných extrémizmu v náboženskom prostredí a vzťahu medzi cirkvou a štátom. Momentálne pracuje ako misijný pracovník v Evanjelickom cirkevnom zbore Bratislava Staré Mesto a je novozvoleným členom predsedníctva mimoparlamentnej strany Progresívne Slovensko.

Čo vás presvedčilo k tomu, aby ste sa zúčastnili na dúhovom pochode v roku 2017?

Prijatie pozvania vystúpiť s prejavom bolo pre mňa prirodzeným pokračovaním mojich verejných vystúpení. To prvé bolo k ústavnej definícii manželstva v roku 2014, ktorú som označil za krok smerom proti právnej úprave spolužitia párov rovnakého pohlavia.

Rovnako som sa verejne kriticky vyjadroval proti referendu o rodine v roku 2015, ktoré som považoval za krok smerom k posilneniu stigmatizácie ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou a identitou.

Postavil som sa tiež na obhajobu Jakuba Pavlúsa, ktorému v roku 2016 evanjelická cirkev znemožnila farárske pôsobenie pre jeho podporu spolužitia párov rovnakého pohlavia. Takže pozvanie vyjadriť moje názory na Pride v roku 2017 a verejne podporiť ľudí, ktorí sú terčom hanlivých a posmešných útokov v našej spoločnosti a nemajú zaručené právo na súkromný a rodinný život, bolo pre mňa poctou a áno, priznávam aj výzvou zároveň.

Nemysleli ste na možnú negatívnu reakciu zo strany cirkvi?

Keď nad tým premýšľam, tak som si negatívnu reakciu zo strany cirkvi v tej najsilnejšej podobe, teda zákaz pedagogického pôsobenia, nepripúšťal. Vedel som, že moje vystúpenie vyvolá kritiku a možno ďalšie predvolanie na pohovor s biskupmi. Ale to, že použili najťažšiu muníciu, ktorá je modernou obdobou vyhlásenia za kacíra, som nečakal. Vlastne som to považoval za nemožné z hľadiska evanjelického učenia o biskupskej právomoci.

Prečo je zastúpenie liberálneho kresťanstva tak málo počuť oproti tomu konzervatívnemu?

Čudujete sa? Po tom, ako úspešne zakročujú mocenské aparáty cirkevnej hierarchie proti každému, kto hovorí o slobode v cirkvi, sa asi len málokto odváži verejne priznať k tomu, že sa ako teológ alebo aj radový veriaci odlišuje od úpenlivo stráženej interpretácie kresťanstva ako povinne hodnotovo konzervatívneho myšlienkového prúdu.

Je to mylná predstava o kresťanstve, ktorá prináša svoje negatívne ovocie v podobe straty dôveryhodnosti cirkví. Pretrváva len vďaka mocenským nástrojom v cirkvách.

Dôsledkom je, že liberálne zmýšľajúci teológovia a radoví veriaci sú buď vypudení z cirkevných spoločenstiev, alebo dobrovoľne odchádzajú. Pritom nesloboda v cirkvi v podobe veľkej disciplinárnej právomoci hierarchie je v priamom rozpore so samotným biblickým chápaním ľudskej bytosti ako stvorenej na Boží obraz. Človek je človekom, len ak je slobodný.

Ja nehovorím, že kresťania nemajú byť opatrní v pohľadoch na zásadné zmeny v etických normách. Ale tabuizácia moderných etických výziev a trestanie tých, ktorí tieto témy otvárajú, to sú totalitné maniere a robia z cirkvi spoločenstvo, ktoré nemôže prežiť v spoločnostiach založených na pluralite a individuálnej slobode. Je to zaujímavý paradox. Kým v totalitných režimoch bývajú cirkvi ostrovmi slobody, v liberálnych demokraciách sa menia na ostrovy totality. Absurdné.

Ondrej Prostredník Heroes
Foto: Šimon Šiplák

Ako vám pomáha vaša viera v situáciách, keď ste nútený sa brániť pred kritikou z konzervatívnej strany?

Pomáha mi to, že sa držím dvoch zásad. Jedna je humanistická a reformačná a v 16. storočí pomohla cirkvi preniesť sa zo stredoveku do novoveku a zostať spoločensky relevantnou. Je to zásada, že pri výklade biblických textov musí moje svedomie zostať slobodné vo vzťahu k cirkevnej hierarchii a je viazané jedine zmyslom a obsahom týchto textov.

Pritom zdôrazňujem, že pohľad na zmysel biblických textov sa mení s vývojom nášho poznania. Nielen poznania v oblasti archeológie, histórie a objasňovania dobového významu týchto textov. Ale aj v oblasti prírodných vied, ktoré nás nútia prehodnocovať viaceré nemenné pravdy, ktoré dlhú dobu formovali pohľad našej civilizácie na svet.

Ako príklad uvediem stáročia prevládajúci názor na vek vesmíru, ktorý sa odvodzoval od chronologických údajov v biblických textoch a podľa ktorých by vek vesmíru mal byť nejakých šesť až 10 tisíc rokov. Aj keď tento názor stále ešte zastávajú niektoré ultrakonzervatívne prúdy v kresťanstve, väčšina teológov dnes túto tému nerieši a prenecháva ju prírodným vedám.

Tá druhá zásada je centrálne posolstvo Ježišovej zvesti, a tým je láska k človeku meraná mierou lásky k Bohu. Takto chápem to známe dvojité prikázanie lásky k Bohu a k človeku. To je pre mňa aj kľúč k pochopeniu všetkých ostatných biblických textov, ktorý viaže moje svedomie. Nemôžem vykladať Bibliu tak, že budem podľa nej konštruovať etické normy, ktoré pošliapavajú ľudskú dôstojnosť a zo slobodnej ľudskej bytosti robia ustrašeného otroka malicherných predpisov a kohosi, kto sa cíti povinný regulovať a posudzovať život iných v mylnej predstave, že tým slúži milostivému Bohu.

Ako je teda možné rozoznať, keď niekto zneužíva biblické texty ku zdôvodneniu vlastnej ideológie?

Kritériom pre mňa je rešpektovanie dôstojnosti človeka. Ak niekto používa biblické texty na to, aby nimi ospravedlnil napríklad otrokársky systém, podriadenosť žien mužom alebo odmietanie ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou, siaha tým na dôstojnosť iných ľudských bytostí a koná v rozpore so základným prikázaním, ako ho zhrnul Ježiš v známom zlatom pravidle: Čo chceš, aby iní robili tebe, rob aj ty im.

Aký je hlavný problém kresťanstva na Slovensku?

Zdá sa mi, že hlavným problémom je čosi, čo by som nazval komplex duchovnej menejcennosti. Ten sa v kontakte s ostatnými prúdmi európskeho kresťanstva prejavuje zdôrazňovaním vlastnej duchovnej identity.

Na tom by, pravdaže, nemuselo byť nič zlé, pokiaľ sa toto zdôrazňovanie vlastnej duchovnej identity nezmení na duchovnú pýchu a duchovný identitarizmus, teda odmietanie vstúpiť do otvoreného dialógu so zvyškom kresťanského spoločenstva a s ochotou prehodnotiť vlastné postoje a názory. Tento duchovný identitarizmus ide ruka v ruke s kresťanským nacionalizmom.

Žiaľ, dnes nachádza svoje potvrdenie aj v politickom identitarizme, ktorý prežíva svoju renesanciu aj v západnej Európe. Kresťanstvo je vo svojej definícii univerzalistické a tézy o tom, že zvyšok kresťanstva na západe je skazený a povolaním kresťanov na východe je odolávať tejto skaze a uzatvárať sa pred ňou, považujem za prejav komplexu duchovnej menejcennosti.

Ako by ste si predstavovali riešenie tohto problému?

Riešenie vidím v pestovaní otvorenosti, v rozvíjaní teologického vzdelávania, ktoré je slobodné a nezávislé na kontrole cirkevnej hierarchie ovplyvnenej týmto komplexom duchovnej menejcennosti. Potrebujeme interdisciplinárny dialóg teológov s ostatnými vedcami a potrebujeme dialóg so svetovou teológiou.

Ondrej Prostredník cirkev
Foto: Šimon Šiplák

Ako by mala cirkev postupovať pri riešení rodovej nerovnosti?

Mala by všetok svoj vplyv, ktorý vôbec nie je malý, využiť na zápas proti rodovej nerovnosti. Žiaľ, feminizmus, ktorý je nositeľom témy rodovej rovnosti, sa v cirkvách na Slovensku berie ako nepriateľ kresťanskej viery. To je však absurdné tvrdenie.

Feministická teológia, ktorá je etablovanou kontextuálnou teológiou, pomáha cirkvi čítať a interpretovať biblické texty tak, aby sme mužov a ženy brali ako rovnocenné bytosti. Ale aj tu musím povedať žiaľ.

Feministická teológia sa na našich teologických fakultách vyučuje ako nejaký úlet, liberálne vybočenie a vo väčšine teologických učebníc prevláda prístup akejsi soft verzie učenia o podriadenosti ženy mužovi.

Najmä evanjelikálne fundamentalistické smery, ktoré sa dnes presadzujú aj v slovenskej politike, hovoria o mužoch ako dobrých správcoch rodinného a politického života. Muži sú vraj tí, stvoriteľom predurčení na zodpovednosť. Preto síce rešpektujú ženy ako sebe rovné partnerky, ale nevzdávajú sa predstavy o rolách, ktoré sú nezameniteľne definované pre mužov a ženy v takzvanom stvoriteľskom poriadku. Pritom feministická teológia má množstvo uznávaných prác, ktoré podporujú rodovú rovnosť v jej emancipačnom zmysle slova. Ibaže u nás sa to berie ako dekadentný prvok liberálnej teológie. Škoda.

Ako by mala vyzerať prevencia pred extrémizmom v radoch cirkvi?

Tak, že v cirkvi konečne začneme otvorene a presvedčivo hovoriť o rovnosti všetkých ľudí pred Bohom. Je strašné, keď z úst ľudí, ktorí sa navonok správajú ako dobrí a praví kresťania, počuť rasistické narážky na adresu Rómov a migrantov alebo velebenie vojnového Slovenského štátu, ktorý úplne otvoril hrádze antisemitizmu a teologicky zdôvodňoval deportácie Židov.

Toto je záťaž minulosti, ktorú naše cirkvi nemajú spracovanú. Áno, navonok sa tvária, že im ide o medzináboženský dialóg. Stretávajú sa s predstaviteľmi židovskej obce, usilujú sa napríklad o prejavy úcty k moslimom. Ale stále nám chýba dôsledná implementácia medzikultúrnej a medzináboženskej výchovy. Je to princíp, ktorý vychováva ľudí k akceptácii kultúrneho a náboženského pluralizmu.

Existujúce osnovy náboženskej výchovy sú v tomto smere nedotknuteľné, lebo sú vo výlučnej kompetencii cirkví. A tie nie sú ochotné vzdať sa výchovy v exkluzivistickom duchu, ktorý stále predstavuje iné kultúry a náboženstvá ako také, ktoré treba ovládnuť misiou a zmeniť ich.

Tento prístup nevyhnutne vedie k opovrhovaniu inými a v konečnom dôsledku je neschopný účinne sa brániť voči extrémizmu. Ten je totiž iba dovedením tohto prístupu do dôsledkov.

Vedeli by ste uviesť aj konkrétny príklad, kedy sa to prejavilo?

Najlepším príkladom sú pastierske listy katolíckej a evanjelickej cirkvi z čias vojnového Slovenského štátu, ktoré síce protestovali proti nehumánnemu zaobchádzaniu so Židmi a uvádzajú sa ako príklad protestu cirkví proti fašistickým praktikám. Ale tie isté listy jedným dychom potvrdzujú teologický exkluzivizmus kresťanstva a hovoria o naplnení Božieho súdu nad neposlušným židovským národom. Opäť, táto teológia je dnes už prekonaná, ale do prednáškových miestností našich teologických fakúlt si ešte stále akosi nenašla cestu.

Ondrej Prostredník teológ
Foto: Šimon Šiplák

Je správne, ak teológ vstupuje do politiky?

Na Slovensku panuje názor, že teológ rovná sa kňaz, ktorý je podriadený hierarchickej štruktúre nejakej cirkvi. A teda teológ nevyhnutne zastupuje záujmy konkrétnej cirkvi. Ak potom teológ vstúpi na politickú scénu, v dôsledku tohto vnímania je vaša otázka na mieste a odpoviem na ňu, že to nie je správne. Teológ, ktorý je ako kňaz podriadený poslušnosťou cirkevnej hierarchii, nie je slobodný občan a nemá čo vo vrcholovej politike hľadať. To v istom zmysle platí aj o veriacich, ktorí pri vstupe do politiky deklarujú, že pri výkone mandátu budú rešpektovať učenie určitej cirkvi. To je podľa mňa v rozpore s princípom sekulárneho štátu a Slovenská republika je sekulárny štát.

Ako ste sa s touto otázkou vyrovnávali vy?

Musím uznať, že mi to trvalo dlho. Moja politická angažovanosť je však dôsledkom môjho oslobodenia sa od vplyvu cirkevnej hierarchie. Ako som už spomínal, evanjelická cirkev siahla na moje právo pedagogicky pôsobiť na teologickej fakulte verejnej vysokej školy. To považujem za neprípustné. Pokúšal som sa to zvrátiť právnymi prostriedkami, ale neuspel som. Tým som slobodný od akéhokoľvek hierarchického vplyvu cirkvi.

Je pravda, že na čiastočný úväzok pôsobím v cirkevnom zbore v Bratislave Staré Mesto ako misijný pracovník. Mojou úlohou je organizovať diskusné a vzdelávacie podujatia. Občas tam aj vystupujem ako kazateľ. Veľmi mi však záležalo na tom, aby som počas ostrej volebnej kampane do Európskeho parlamentu a do Národnej rady, v ktorých som kandidoval, nevystupoval ako kazateľ. Považoval som to za konflikt pastorálnej a politickej zodpovednosti.

Ako teológ vďaka môjmu vzdelaniu, skúsenostiam v medzinárodných organizáciách a v občianskej angažovanosti si však myslím, že ako politik môžem v našej spoločnosti konať slobodne, nezávisle a na prospech všetkých občanov.

Ondrej Prostredník rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ste za odluku cirkvi od štátu?

Áno, som za odluku cirkvi od štátu. Vysvetlím, čo tým myslím. Často v tejto diskusii viacerí argumentujú, že v súčasnosti už na Slovensku odluku máme. Myslia tým stav, v ktorom štátne orgány nezasahujú do vnútorných vecí registrovaných cirkví a náboženských spoločností.

Z perspektívy doby pred rokom 1989, keď život cirkví bol pod totálnou kontrolou štátneho aparátu, je to pravda. Kontrola prestala a v tomto zmysle došlo k odluke.

Možno tiež povedať, že na Slovensku nemáme prepojenie štátu a cirkvi tak, ako ho poznáme v niektorých štátoch, kde existujú štátne cirkvi, cirkevní predstavitelia majú status štátnych úradníkov a rozpočet cirkvi je súčasťou štátneho rozpočtu. Takýto model je známy najmä v niektorých škandinávskych krajinách, hoci s výnimkou Dánska ho už všetky ostatné škandinávske krajiny opustili.

Napriek tomu treba povedať, že na Slovensku nemáme odluku cirkvi a štátu v tom zmysle, že cirkvi sú ešte stále závislé na finančnej podpore zo štátneho rozpočtu. Druhým aspektom je fakt, že medzi niektorými cirkvami a náboženskými spoločnosťami existuje zmluvný vzťah, ktorý im garantuje privilégiá v podobe prístupu do verejnoprávnych médií, verejných škôl či iných inštitúcií a zvýhodňuje ich v porovnaní s inými časťami občianskej spoločnosti.

Prečo ste teda za odluku?

Podľa mňa takýto stav vytvára vzájomnú závislosť cirkví a štátu. Najlepšie to vidno na dlhotrvajúcom procese rokovaní o zmene spôsobu financovania cirkví a náboženských spoločností štátom. Minimálne 10 rokov prebiehali diskusie a už-už sa zdalo, že predstavitelia cirkví naberú odvahu a oslobodia sa od závislosti na príspevku zo štátneho rozpočtu. Nakoniec však k tomu nedošlo a na jeseň minulého roka bol prijatý nový zákon o financovaní cirkví štátom. Aj keď nejde o plné financovanie, cirkvi sa dohodli so štátom, že s ním chcú byť naďalej prepojené touto formou.

Oberá ich to o slobodu a nezávislosť vystupovať kriticky voči vládnej moci, kedykoľvek zlyháva v takých oblastiach, ako je korupcia či porušovanie ľudských práv. Rovnako politikov tento stav zvádza k tomu, aby najmä v čase volieb nadbiehali predstaviteľom cirkví, pretože v konečnom dôsledku majú dosah na značnú časť voličov z prostredia cirkví.

Ako vnímate svoju úlohu v politike?

Nateraz zostávam v politike ako člen mimoparlamentnej strany. Chcem sa v Progresívnom Slovensku ďalej angažovať a vo verejnom živote zastávať hodnoty, ktoré som zastával doteraz. Budem sledovať témy menšinových práv vrátane práv LGBTI ľudí a budem sledovať dodržiavanie princípu náboženskej neutrality štátu, ktorú vnímam ako mimoriadne dôležitú pri garantovaní ústavného práva na náboženskú slobodu a slobodu byť bez náboženského vyznania.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

cirkev extremizmus feminizmus Ondrej Prostredník