Alias Lembakoali: Vždy som bol obklopený skvelými spoluhráčmi aj súpermi. Na odchod zo Slovenska som nikdy nepomyslel

Ľudia dnes vnímajú, že svet je naozaj pre každého a vedia sa lepšie vcítiť do kože cudzinca, ktorý sem prišiel napríklad aj hrať futbal.

31. 1. 2021

Marek Arpáš

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Alias Emery Lembakoali je bývalý profesionálny futbalista, rodák zo Stredoafrickej republiky. Na Slovensku pôsobil od roku 1996 a bol jedným z prvých legionárov v našej najvyššej súťaži. Pôsobil v MŠK Žilina, Matadore Púchov a bratislavskom Interi. Bol tvárou viacerých organizácií bojujúcich proti rasizmu. Po skončení kariéry sa s rodinou usadil na Slovensku a popri civilnom zamestnaní trénuje B-tím Mosta pri Bratislave.

Ako ste sa ocitli na Slovensku?

Úplne náhodne. V Stredoafrickej republike si ma všimol jeden český obchodník, ktorý mal dobré vzťahy s vedením MŠK Žilina. V tom čase hľadali útočníkov a ja som bol najlepší strelec našej ligy. Mal som 25 rokov, študoval som na vysokej škole a futbal bol skôr môj koníček. Každý hráč sa však túži stať profesionálom. Dali mi spiatočnú letenku, tak som si povedal, že nemám čo stratiť.

Zvýšila sa vaša životná úroveň natoľko, že sa vám oplatilo opustiť Stredoafrickú republiku a štúdium biológie?

Žilina hrala najvyššiu súťaž. Ponuka síce nebola lukratívna, ale bral som to ako krok na ceste do profesionálneho futbalu. Bol som stále študent a moje životné náklady neboli vysoké, takže som sa nad týmto ani nezamýšľal.

Prvá dostupná zmienka o vás je z Denníka SME, ktorý pred vaším príchodom do Púchova v júli 1997 napísal: „Raritou II. ligy by mal byť Afričan Lembakoali“. Mali ste pocit, že vás ľudia naozaj brali ako raritu?

Úprimne, vôbec som to neriešil. Vnímal som, že v súťaži nie je veľa Afričanov. V klube som bol jediný a vlastne aj v celom meste, ale neriešil som to.

Ali Lembakoali inter
Foto: Šimon Šiplák

A vy ste zažili kultúrny šok?

Predtým som žil nejaký čas vo Francúzsku a Belgicku, ale tu to bolo úplne iné. Hlavne jazyk a trochu aj stravovanie. Na druhej strane to nebolo až také zlé, ako som si myslel. Prichádzal som sem s trochu skresleným obrazom. Očakával som krajinu, na ktorej sa podpísal vplyv Ruska. V televízii sme videli zábery ľudí stojacich v rade pred obchodom, v ktorom majú len dva-tri chleby. Súrodenci sa ma pýtali, čo tam budem robiť. Povedal som, že idem a uvidíme. Keď sme potom spolu volali, povedal som, že realita má naozaj ďaleko od toho, čo očakávali.

Čo vás najviac prekvapilo v stravovaní? Ako ste nahradili potraviny, na ktoré ste boli zvyknutý?

Nesnažil som sa ich nahradiť, skôr som sa snažil prispôsobiť. Nebránim sa novým veciam. Vedel som, že tu nejaký čas pobudnem, tak som chcel žiť ako všetci ostatní. Doteraz si však neviem zvyknúť na halušky. Synovia ich jedia, majú ich radi, ale ja sa do toho stále neviem dostať.

Čo sa týka jazyka, predpokladám, že ste ovládali francúzštinu, ktorá vám asi na Slovensku veľmi nepomohla. Ako ste teda pristúpili k štúdiu?

Keď som prišiel do Žiliny, mal som učiteľa. Naučil som sa počítať, pozdraviť a zopár fráz. Hlavne som sa však snažil komunikovať so spoluhráčmi. Bol som s nimi aj mimo tréningu a to mi dalo viac ako štúdium. Takmer ničomu som nerozumel, no snažil som sa domyslieť si, čo chceli povedať a neskôr som sa zapájal aj ja. Zo začiatku sa mi všetci smiali, ja som sa však nehanbil, pokračoval som a postupne som sa do toho dostal.

Boli ste v kontakte aj s inými legionármi? Počas vašej éry bol v Trnave napríklad Souleymane Fall.

S ním som si bol naozaj veľmi blízky, dokonca sme sa aj navštevovali. Pamätám si, že raz sme mali hrať proti sebe, zápas Trnava – Púchov mal byť v sobotu. Vo štvrtok som mal voľno a išiel som ho navštíviť. Boli sme na balkóne, zbadal nás jeho sused a bol prekvapený, že sa tam len tak rozprávame, keď cez víkend máme hrať proti sebe. Mimo ihriska sme boli dobrí kamaráti, na ňom však hral každý za seba.

Hovorí sa, že legionár musí byť dvakrát taký dobrý ako domáci hráč. V čase, keď sa vás na slovenských trávnikoch preháňalo minimum, to asi platilo dvojnásobne.

Keď nastúpiš na ihrisko a máš inú farbu pleti, hneď si považovaný za cudzinca a tým pádom musíš byť lepší. Musíš byť skrátka dobrý v každom zápase. Ja sám som však na seba kládol vždy tie najvyššie nároky. Ak si profesionál a futbal je tvoje živobytie, tak bez toho, aby si bol na seba náročný, to jednoducho nejde. Je jedno, či hráš doma alebo v zahraničí.   

Ali Lembakoali štadión
Foto: Šimon Šiplák

Na ihrisku ste to však nemali jednoduché, zažili ste rasistické pokriky a dokonca po vás aj hádzali banány. Ako ste reagovali? 

Strašne ma to urážalo, ale nechcel som im dať najavo, že dosiahli, čo chceli. Tváril som sa, že ich nevidím a hral som ďalej. Chcel som zdolať ich mužstvo, pretože som vedel, že im tým spôsobím väčšiu bolesť, než akú spôsobili oni mne. Bol to len ďalší impulz, aby som sa na ihrisku snažil ešte viac.

V takýchto prípadoch existujú dva tipy reakcií. Niektorí hráči odmietnu pokračovať v zápase, iní, ako napríklad Dani Alves, si z banánu, ktorý po ňom hodili, odhryznú. Je podľa vás niektorá reakcia vyslovene lepšia?

Záleží od situácie. V mojom prípade išlo len o pár jednotlivcov, ak by však po mne vykrikovala polovica štadióna, nemyslím si, že by som zostal na ihrisku. 

Zvažovali ste po niektorom z incidentov odchod Slovenska?

Nie. Napriek tomu, že sa tieto situácie dejú, človek sa s nimi nestretáva na každom štadióne. V mojom prípade išlo stále o ten istý klub – Slovan Bratislava – a vždy len o malú skupinku fanúšikov. Navyše som bol obklopený skvelými spoluhráčmi, funkcionármi a mal som korektné vzťahy aj so súpermi. S viacerými mám priateľský vzťah aj v súčasnosti, takže na odchod som nikdy nepomyslel.

Práve v mládežníckych kategóriách Slovana Bratislava však v súčasnosti pôsobí váš mladší syn Alan. Nemali ste pochybnosti, či povoliť jeho hosťovanie?

Vôbec som sa na to tak nepozeral. Žijeme s rodinou v Bratislave a chcel som vybrať to najlepšie pre jeho futbalový rozvoj. Je tu síce Inter, za ktorý som hrával, no Slovan je na tom momentálne lepšie.

Ali Lembakoali futbalista
Foto: Šimon Šiplák

V nadväznosti na vaše skúsenosti ste sa angažovali aj v rôznych organizáciách bojujúcich proti rasizmu. Navyše ste boli jedným so zakladateľov Turnaja proti rasizmu. Čo bola vaša hlavná agenda?

Upozorňovať na to, že rasizmus je problém. Akékoľvek prejavy treba hasiť už v zárodku a nečakať, kým sa prejavia vo väčšej miere. Keď som ešte hrával, pohyboval sa okolo nášho tímu jeden pán. Stále mal poznámky tipu „pozri, ako som opálený, skoro ako ty”. Nakoniec som mu musel povedať: „Počúvaj, prečo musíš mať vždy nejakú narážku na moju farbu pleti?“ Myslel si, že ide len o srandu, a že to tak beriem aj ja. Takéto veci nie sú prijateľné ani medzi kamarátmi a treba na to upozorňovať. Prostredníctvom turnaja sme zase chceli propagovať myšlienku, že futbal je pre všetkých. Nie je to boj medzi národmi a rasami, ale šport.  

Z futbalu a celkovo športu však rasizmus stále nevymizol. Je podľa vás situácia v súčasnosti lepšia?

Čo sa týka Slovenska, hráči to podľa mňa pociťujú na ihrisku menej ako v minulosti my. Keď pozerám našu ligu, každý klub má nejakých cudzincov a to ovplyvnilo aj vnímanie fanúšikov. V prípade, že by rasisticky urážali hráča súpera, urážajú totiž automaticky aj svojich. Doba sa mení, svet sa otvoril a to platí aj o Slovensku. Ľudia aj mimo športu chodia do zahraničia študovať a pracovať. Vnímajú to tak, že svet je naozaj pre každého a vedia sa lepšie vcítiť do kože cudzinca, ktorý sem prišiel napríklad aj hrať futbal.

Najčerstvejší incident je z októbra 2020. Slovenských reprezentantov kritizovala verejnosť, na čele s predsedom parlamentu Borisom Kollárom, za to, že si pred semifinálovým zápasom baráže o postup na EURO s Írskom pokľakli na podporu hnutia Black Lives Matter. Podľa nich je zodpovedné za rabovanie v Spojených štátoch amerických a mali by ísť radšej vzdať úctu napríklad na Slavín. Ako by ste im vysvetlili toto gesto? Prípadne celé hnutie?

Na úvod chcem povedať, že každý má právo na svoj názor, nech je aký je. Hnutie Black Lives Matter však zastupuje všetkých utláčaných bez ohľadu na farbu pleti, a naši reprezentanti im chceli týmto gestom vyjadriť podporu.  

Cudzincov je pritom v našej najvyššej súťaži až 43,5 percenta. V roku 2019 za Senicu nenastúpil proti Trenčínu ani jeden Slovák a v auguste za ňu prvýkrát po viac ako dvoch rokoch skóroval hráč spod Tatier. Ako vnímate túto situáciu?

Možno to bude odo mňa znieť divne, ale v slovenskej lige je na môj vkus príliš veľa cudzincov. Nie je to v prospech mládeže a ani slovenského futbalu. Hovorím to preto, že pracujem s mládežou a záleží mi na jej budúcnosti. Pri prechode k mužom v súčasnosti nemajú dostatok času na rozbeh a máloktorí sa vedia presadiť za jednu-dve sezóny. Nakoniec skončia s futbalom a my tým skôr strácame ako získavame.

Ako by ste to riešili?

Obmedziť by sa to dalo len veľmi ťažko a kvóty podľa môjho názoru nie sú riešením. V zahraničí a obzvlášť v Európskej únii totiž v súčasnosti takmer neexistujú. Navyše, treba sa na to pozerať aj z iného uhla. Ak by existovali, ťažšie by sa slovenskí hráči presadzovali v zahraničí. Schodnejšou cestou je určite finančná motivácia klubov za nasadzovanie mladých, domácich hráčov.

Ali Lembakoali Heores
Foto: Šimon Šiplák

Dôležitým predpokladom je mať dostatok talentov. Čo treba podľa vás zmeniť v ich výchove?

Deti by sa mali sledovať úplne od malička ako vo Francúzsku. Zväz tam pozná deti pomaly od deviatich rokov, keď sa potom objavia v mládežníckych reprezentáciách, presne vie, ako s nimi pracovať. Na Slovensku je to, žiaľ, iné. Keď som sa bol naposledy pozrieť na turnaji, na ktorom hral výber Bratislavského kraja, v jeho tíme boli len hráči zo Slovana a Petržalky. Okrem nich tam bol jeden chalan zo Šamorína a jeden z iného klubu. Samozrejme, je jednoduchšie vybrať hráčov z popredných tímov. Ja sa však pohybujem v nižších súťažiach rovnakej vekovej kategórie a hráči z Bernolákova, Rovinky, ale aj Mosta boli lepší než tí, ktorých som videl hrať. Nešlo teda o kvalitu, ale skôr o klubovú príslušnosť. Podľa môjho názoru treba podrobnejšie sledovať mládežnícke súťaže a podľa toho vnímať reálne talenty.

V súčasnosti pôsobíte ako tréner B-tímu v Moste pri Bratislave. Neláka vás posun napríklad do Fortuna ligy?

Vôbec nie. Úprimne, trénovať nikdy nebolo moje hobby. Robím to len preto, že človek, ktorý má nejaké skúsenosti, by ich mal posunúť ďalej. Na mládeži ma baví, že vidím vývoj hráča a viem mu reálne pomôcť. Dvadsaťštyriročného futbalistu, ktorý už má nejaký svoj štandard, sa formovať jednoducho nedá.

A čo vaši synovia? Uvidíme v blízkej dobe opäť behať po fortunaligových trávnikoch hráča v drese s menom Lembakoali?

Úha, ťažko povedať. V prvom rade na nič netlačím. Starší syn má 18 rokov, hráva tretiu ligu za Most pri Bratislave. Nechávam ich, nech sa futbalom bavia. Nie je to cieľ, keď to má prísť, tak to príde. V prvom rade to však musia chcieť oni. Pretože oni budú potom chodiť dvakrát za deň na tréning. Oni budú vstávať o šiestej ráno do posilňovne a tak ďalej. Ak budú chcieť, určite ich podporím, ale rozhodnutie je na nich.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

alias lembakoali extremizmus inter bratislava rasizmus slovan bratislava