Michal Vaněk: Keď sa návštevníkov múzea spýtame, či už stretli živého Žida, mnohí sa zamyslia a zistia, že nie

Ľudia si židovskú komunitu často asociujú s holokaustom. Vyzdvihnutím iného aspektu života sa snažím búrať stereotypy.

6. 11. 2020

Marek Arpáš

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Michal Vaněk je riaditeľ Múzea židovskej kultúry. V rámci cyklu o židovských športovcoch usporiadal už štyri výstavy – po šachistovi Richardovi Rétim, zakladateľovi bojového umenia Krav maga Imrichovi Lichtenfeldovi a zápasníkovi Dávidovi Unreichovi, tentoraz návštevníkom múzea priblížil osud futbalového hráča a trénera Leopolda „Jima“ Šťastného.

Prečo práve Leopold „Jim“ Šťastný?

Jeho osud reflektuje osudy asimilovaných Židov. Pochádza z rodiny, ktorá nebola veriaca, nepatrila do ortodoxnej komunity. Čiže môžeme povedať, že to boli v tých časoch bežní ľudia. Jeho otec pracoval v liehovare ako manažér, neskôr mal drevospracujúci podnik až do roku 1939. Treba však povedať, že v tomto prípade išlo o bohatšiu rodinu, ktorá si mohla dovoliť napríklad dovolenku pri mori v Taliansku. Napriek tomu ich však rasové zákony označili za Židov a boli za to perzekvovaní.

Legenda bratislavského Slovana však nie je prvý športovec so židovským pôvodom, ktorého život ste sa rozhodli skúmať. Prečo ste upriamili pozornosť na túto oblasť?

Ľudia si židovskú komunitu väčšinou asociujú s holokaustom a vyzdvihnutím tohto aspektu ich života sa snažím búrať stereotypy. Šport je naozaj veľmi dobrý prostriedok, ako zaujať širokú škálu ľudí, chytajú sa na to všetky vekové, ale aj vzdelanostné kategórie. Je to ideálny spôsob, ako ukázať židovskú kultúru a históriu inak. Navyše, ja sám som bol kedysi vrcholovým športovcom a skĺbiť židovskú históriu s tým, čo ma baví, mi prišlo prirodzené.

Michal Vaněk a výstava o Leopoldovi Šťastnom
Foto: Šimon Šiplák

Akú mali Židia pozíciu v športe?

Ak to berieme od konca svetovej vojny a vzniku Československa, tak práve táto doba bola zlatý vek pre Židov a pre židovský šport. Začali sa oficiálne a legálne združovať do športových klubov a asociácií. Vynikali najmä v silovej atletike. Zápasení, boxe, plávaní, tenise, ale napríklad aj vo futbale. Aj keď, v rámci kolektívnych športov sa to vyvíjalo postupne. Na začiatku bola každá asociácia založená na národnostnom princípe. Maďari, Židia, Slováci a Nemci hrali svoje ligy. Víťazi potom hrali proti sebe o titul majstra Slovenska. Prvým zástupcom Slovenska v československej súťaži bol 1. ČsŠK Bratislava – predchodca bratislavského Slovana, ktorého súčasťou bol aj Žid Leopold „Jim“ Šťastný.

Židovské kluby však existujú aj v súčasnosti. Na Slovensku máme Maccabi Slovakia…

Máme. Klub je členom medzinárodnej siete Maccabi a dokonca posiela športovcov na maccabiády.

Maccabiády?

Áno, myšlienka vznikla v 30. rokoch. V roku 1935 v Tel Avive mala československá výprava 250 členov a bola úspešná. Zápasník Dávid Unreich tam vyhral zlato. Zakladateľ bojového umenia Krav maga Imrich Lichtenfeld nakoniec neštartoval, pretože si zlomil ruku. V tom čase sa na podujatí zúčastnilo 1300 športovcov z 28 krajín. Od 60. rokov uznáva maccabiádu aj Medzinárodný olympijský výbor ako olympiádu pre židovských športovcov. Organizuje sa každé štyri roky, je európska a svetová. Disciplíny sú vypísané tak, aby v nich mal kto súťažiť. Štandardne však má svoje zastúpenie väčšina olympijských športov. U nás je v súčasnosti v podstate nulová základňa. Až na nejaké dva-tri prípady ide o amatérskych športovcov.

Je odkaz židovských športovcov na našom území stále živý?

Áno. Osobne ma prekvapil napríklad spomínaný Imrich Lichtenfeld. V posledných rokoch u nás totiž vzniklo hneď niekoľko klubov Krav maga, ktoré ju úspešne popularizujú a veľa z nich naozaj dbá na to, aby ľudia vedeli, odkiaľ pochádza. Samotný Lichtenfeld navyše inšpiruje veľa ľudí. Dôkazom toho je aj fakt, že sa pri pamätnej tabuli, ktorú sme odhalili tu na Židovskej ulici, každoročne zastaví množstvo ľudí. Ide o veľkú osobnosť, ktorej príbeh je stále živý a rezonuje aj v súčasnosti. Pri Šťastnom by som skôr povedal, že jeho odkaz je silnejší v Rakúsku. Stále tam totiž existuje projekt školskej ligy, ktorú založil a dokonca je po ňom vo Viedni pomenovaná ulica.

Michal Vaněk a výstava o Leopoldovi Šťastnom
Foto: Šimon Šiplák

V oboch prípadoch však ide o osobnosti „zlatého veku“. Čo sa stalo so židovskými športovcami po druhej svetovej vojne?

Bola to zdecimovaná komunita. Tí, čo prežili, boli radi, že žijú, že si nájdu svojich preživších príbuzných a nejaký majetok, ktorý nebol rozkradnutý alebo zničený. Tesne po vojne ľudia skôr mysleli na to, ako sa vrátiť späť do normálneho života. Samozrejme, niektorým pomáhal aj šport, ale všetky organizácie boli prakticky nefunkčné a šport v podobe, v akej bol pred vojnou, sa tu už nikdy neobnovil. Rovnako ako sa nikdy neobnovila alebo nikdy úplne nespamätala židovská komunita.

Koľko ľudí ju u nás tvorí v súčasnosti?

Oficiálne čísla sa pohybujú medzi dva a pol až tritisíc. V Bratislave je to okolo 650 ľudí.

Aké sú v súvislosti so židovskou komunitou nálady v spoločnosti?

Keď sa na to pozeráme cez prizmu toho, čo sa deje na ulici, človek má pocit, že je v podstate všetko v poriadku. Ak sa však pozrieme na internet, je to niečo úplne iné. Zistíme, že je situácia v skutočnosti podstatne horšia a útokov je naozaj veľa. Fenomén skrytého, iracionálneho antisemitizmu tu stále je a súvisí s rôznymi internetovými hoaxmi a podobne.

Prečo je teda judaizmus stále živnou pôdou pre nenávistné prejavy? Veď komunita na Slovensku je v súčasnosti tak malá, že väčšina obyvateľstva s nimi ani nemá osobnú skúsenosť.

Nemá a to je na tom práve to zábavné. Návštevníci prídu do nášho múzea s rôznymi predstavami, a keď sa ich spýtam, či už stretli nejakého živého Žida, mnohí sa zamyslia a zistia, že nie. Hlavný problém vidím v zneužívaní tejto témy na politické ciele. Túto myšlienku šíri veľa ľudí a treba povedať, že v našich podmienkach nezmyselne. Evidentne to však v ľuďoch stále je a mnohí to zneužívajú.

Prejavy nevraživosti však vidíme aj na športoviskách. Hanlivé chorály, ale napríklad aj incident, ktorý sa odohral po finále Slovenského pohára v roku 2018. Generálny riaditeľ futbalového Slovana Bratislava Ivan Kmotrík mladší „hajloval“ a dokonca použil nacistický pozdrav „Heil Hitler“. Ako ste to vnímali?

Veľmi negatívne. Spájať tieto veci so športom je naozaj nešťastné. V histórii Slovana je totiž mnoho ľudí židovského pôvodu a v súčasnosti v ňom pôsobia hráči z celého sveta. V tomto kontexte je veľmi zlé vnášať do tejto atmosféry prvky neznášanlivosti. O to viac som rád, že Slovan Bratislava je jedným z partnerov tejto výstavy. Môžeme otvorene hovoriť o tom, že Šťastný bol židovského pôvodu, že tieto veci sa diali a diali sa aj v Slovane.

Michal Vaněk na hradbách
Foto: Šimon Šiplák

Boli nejaké negatívne reakcie zo strany fanúšikov Belasých? Predsa len, vo všeobecnosti sú považovaní za pravicovo orientovaných.

To by sa bolo treba spýtať vedenia Slovana. Ja osobne som nič nezachytil. Ak by ma však niekto konfrontoval s takýmto názorom, je ochotný o tom komunikovať a možno aj absorbovať nejaké logické argumenty, bol by som len rád. Verím, že aj takéto projekty prispejú k zlepšeniu komunikácie a porozumeniu medzi ľuďmi.

V tejto oblasti sa angažuje aj MŠK Žilina. Vlani v máji odhalili tabuľu na pamiatku vyše 250 židovských väzňov, ktorí nútene pracovali na vybudovaní tribúny spolu s atletickou dráhou a oporným múrom. Na jej slávnostnom odhalení ste sa zúčastnili aj vy.

A práve tam vznikla aj idea pre túto výstavu. Vtedy som totiž stretol iniciátora pamätnej tabule, profesora Kevina Simpsona. Tento človek musel prísť z Ameriky, aby sa zrealizovala pamätná tabuľa na Slovensku o Slovákoch. Ale to je iná téma. Každopádne, skúmal tu holokaust, a keďže je futbalista, zaujímal sa aj o túto problematiku. Dokonca napísal aj knihu Futbal v tieni hákového kríža. Časti z nej sme prevzali aj do výstavy, pretože dáva kontext celému príbehu.

Odhalenie je však jednorazová záležitosť, robí sa niečo aj systematicky? Vieme, že strešné organizácie majú rôzne kampane proti diskriminácií. Je to dostatočné alebo je to naozaj len o tom, že si športovci vezmú pred zápasom kartón a odfotia sa?

Bol by som rád, ak by to tak nebolo, ale, žiaľ, na Slovensku také niečo chýba. V rámci výstavy sme chceli nadviazať spoluprácu s klubmi. Dokopy sme ju však dávali len ja s výskumníkmi a nemali sme na to kapacitu. V každom prípade sme do budúcna podobnej  kampani otvorení. Bolo by zaujímavé, ak by si ju osvojilo viacero klubov. Viem, že Žilina je veľmi otvorená takýmto aktivitám, Slovanu by to tiež veľmi prospelo. A nielen jemu, ale aj ďalším.

Ako by to vyzeralo v praxi?

Radi by sme s pomocou súčasných hviezd prerozprávali historické udalosti. Ukázali mladým hráčom, že napríklad nacistom bolo jedno, či je človek slávny športovec. V momente, keď sa rozhodli, že nie je v súlade s ich ideológiou, bol vyradený zo spoločnosti a hrozila mu smrť.

Niečo podobné sa stalo aj Leopoldovi Šťastnému. Vo svojej dobe bol veľká hviezda, jeden z mála československých reprezentantov, ktorí nehrávali za Spartu alebo Slaviu Praha. Nehovorím o tom, že bol jedným z dvoch alebo troch Slovákov, ktorí boli reprezentantmi počas prvej republiky, čo bola veľká pocta. Nacistický režim však na základe rasových zákonov, povedal, že ty si Žid, toto nemôžeš a buď rád, že žiješ.

Smutné je, že v súčasnosti sú dokonca v parlamente strany, ktoré majú tendenciu niečo takéto priniesť aj do dnešnej politiky. Netreba preto zabúdať na históriu a uvedomiť si, že sa naozaj zo dňa na deň môžu stať hrozné veci, ktoré ovplyvnia celú spoločnosť.

Sfanatizovať vojnou zničený národ v zúfalej ekonomickej situácií, ako to bolo v prípade Nemecka, je jedna vec, ale prečo k tejto ideológii inklinujú mladí ľudia v 21. storočí?

Ľudia všeobecne inklinujú k jednoduchým vysvetleniam a niektorí politici zistili, že toto je cesta, ako nabrať body. Je jednoduché vybrať si niekoho slabšieho, bezbranného. Upriamiť pozornosť ľudí na niečo, voči čomu už dlhšiu dobu existuje nevraživosť a neriešiť oveľa vážnejšie problémy. Tento svet je však oveľa zložitejší.

Michal Vaněk na hradbách
Foto: Šimon Šiplák

Ako bojovať s takouto agendou neznášanlivosti, keď sa, napríklad, verejne udeľujú šeky na 1488 eur?

Jedine pomocou osvety. Toto je naša cesta. Jedným z pilierov múzejníctva je vzdelávanie, cez predmety, ktoré dávajú do kontextu históriu so súčasnosťou, informujeme o tom, čo sa stalo a poukazujeme na paralely.

Je vzostup pravicového extrémizmu v celej Európe dôsledkom zanedbaného vzdelávania?

Áno. Je to spojené s jeho nedostatkom a spôsobom, akým k nemu štát pristupuje. V Nemecku má holokaust v osnovách úplne iné miesto ako u nás, kde majú učitelia na jeho vysvetlenie, povedzme, hodinu. Tá je navyše definovaná ako dejiny Druhej svetovej vojny, a to, o čom sa učiteľ rozhodne hovoriť, je viac menej na ňom. Preto chceme, aby o problematike hovorilo čo najviac učiteľov.

Pomáhajú návštevy Osvienčimu?

Myslím, že to nie je na škodu. Je dobré, keď to človek vidí, ale, samozrejme, od určitého veku, aby to človek dokázal pochopiť. Podstatné je, aby mal predošlú vedomosť o tom, prečo tam ide a čo tam vidí. Pre nás na Slovensku je však oveľa dôležitejšie Múzeum holokaustu v Seredi. Je to jedno z autentických miest u nás. V tomto pracovnom tábore sústreďovali Židov a odtiaľ deportovali ľudí do vyhladzovacích táborov. Je dôležité, aby sme si uvedomili tú slovenskú časť, že holokaust na Slovensku nie je výmysel. Masovo sa tu síce nezabíjalo a neboli tu vyhladzovacie tábory, Slováci sa však k celej mašinérií pridali, vláda ju podporovala a holokaust tu jednoducho bol. Zmiznutie podstatnej časti židovskej populácie je toho dôkazom.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

antisemitizmus extremizmus michal vaněk múzeum židovskej kultúry židia a šport