Veronika Homolová Tóthová: Akonáhle slobodu stratíme, jej znovunadobudnutie si bude vyžadovať veľkú obeť každého z nás

Pri písaní knihy akou je Mengeleho dievča neukladáte len vety na papier, žijete tým.

6. 3. 2022

Lucia Trubačíková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Zaznamenáva osudy ľudí, ktorí prežili koncentračné tábory alebo komunistické prenasledovanie, pretože, ako sama hovorí, neskôr už nebude mať kto rozprávať ich príbehy. Veronika Homolová Tóthová je novinárka, režisérka a spisovateľka, ktorá za svoju prácu získala niekoľko novinárskych ocenení aj titul spisovateľka roka. Natočila dokumentárny seriál Neumlčaní, dva celovečerné dokumenty a vydala knižné bestsellery Mengeleho dievča a Mama milovala Gabčíka.

Rozprávali sme sa o dôležitom odkaze, ktorý zanechávajú preživší vo svojich príbehoch, o živote Mengeleho dievčaťa a postoji mladej generácie k diktátorským režimom a slobode.

Ako dokumentaristka i spisovateľka zachytávate osudy ľudí, ktorých zasiahol krutý nacistický alebo komunistický režim. Prečo ste sa týmto príbehom začali venovať?

Mala som veľké šťastie, že som vyrastala v štvorgeneračnej rodine aj so svojím prastarým otcom. Môj apapa, ako som ho volala, sa narodil v roku 1905 a zažil všetky dôležité udalosti 20. storočia. Zomrel ako 94-ročný, strávili sme spolu takmer dvadsať rokov a mali sme dosť času sa rozprávať. Celý život pôsobil ako učiteľ na dedine, hoci pôvodne to bol typický kaviarenský typ. Miloval Budapešť a Viedeň, vždy si myslel, že bude učiť v nejakom veľkom meste. Nakoniec sa to nepodarilo a za trest ho poslali učiť do škôl na lazoch.

On bol prvý, kto mi hovoril, že za každým človekom je zaujímavý príbeh. Niekto ho má zaujímavejší, iný menej, ale každý z nás ho má. Vďaka nemu som v relatívne malom Lučenci, kde som vyrastala, spoznala viacero ľudských príbehov. Keď som potom začala pracovať v Televízii JOJ, automaticky som inklinovala k podobným témam.

Neskôr som si uvedomila, že chcem robiť niečo, čo bude mať dlhšie trvanie ako reportáž, ktorá je na druhý deň stará. Chcela som využiť možnosti veľkej televízie, kde som pracovala. Pustila som sa do spracovávania príbehov ľudí, ktorí prežili prenasledovanie a väznenie diktátorských režimov. Bolo to v roku 2009, keď sa o tieto príbehy takmer nikto nezaujímal, okrem niekoľkých historikov a nadácií. Mne to prišlo ako veľmi dôležité, pretože títo ľudia postupne odchádzali a odchádzajú.

Máte pocit, že vtedy boli na okraji záujmu spoločnosti?

Áno, teraz sa javí, že sú príbehy preživších pre spoločnosť podstatnejšie ako to bolo pred nejakými 15 či 20 rokmi. Zaujímajú sa o ne najmä mladí ľudia, píšu mi na sociálne siete a chcú vedieť viac o pani Viole, viac o Gabčíkovi. Z tohto pohľadu sa nastavenie časti spoločnosti mení. Myslím si, že to do veľkej miery spočíva v tom, že mladá generácia vyrastá v slobode a časť z nej vie oceniť všetko to, čo im takýto slobodný život prináša. Príbehy, ktoré ukazujú, v akej neslobode museli v neďalekej minulosti ľudia žiť, im dávajú pocit, že toto všetko nie je samozrejmé a môže sa to kedykoľvek zmeniť. Ak to dopustíme.

Veronika Homolová rozhovor
Foto: Lucia Trubačíková

Nie je paradox, že sa v minulosti o tom rozprávalo menej? Mnohí ľudia netušili, že ich sused či kamarát boli v koncentračnom tábore, dokonca to niekedy tajili aj pred blízkymi príbuznými.

Závisí to od toho, či sa rozprávame o ľuďoch, ktorí prežili druhú svetovú vojnu a koncentračný tábor alebo o tých, ktorí zažili hrozné prenasledovanie v 50. rokoch. Je pravdou, že okolie o osude mnohých ľudí nevedelo, ale podľa mňa je potrebné to rozdeliť do dvoch spomínaných vetiev.

Jednu vetvu tvorili ľudia prenasledovaní v 50. rokoch. O 10 až 15 rokov neskôr vychádzali na slobodu politickí väzni, ak samozrejme neboli popravení, ktorí museli podpisovať dohody o mlčanlivosti, aby sa na verejnosť nedostala pravda o tom, čo sa dialo vo väzení či v pracovných táboroch. Títo ľudia o tom dlhé roky nerozprávali, pretože sa obávali trestov. Málokto chcel ohroziť svoju ďalšiu existenciu. Život je len jeden a keď má človek pocit, že odpor voči režimu nemá zmysel, dokáže prežiť desaťročia.

Vetva nacizmu súvisí s tým, že ľudia, ktorí traumu spracovávali a snažili sa o tom niekomu povedať, boli často konfrontovaní s postojom „ale veď to nemohlo byť až také strašné, keď ste to prežili“. Možno im to nikto nepovedal až takto priamo do očí, ale tlak spoločnosti bol, že vojna sa skončila, poďme ďalej. Časť spoločnosti cítila istú zodpovednosť, prípadne hanbu a časť, ktorá profitovala na zhabaní majetku, sa obávala následkov, ktoré to pre nich mohlo mať. A boli aj ľudia, ktorí preživším Židom dávali otvorene najavo, že sa vrátiť nemali.

Svoj príbeh po 70 rokoch vyrozprávala aj Viola Stern Fischerová, teraz už vďaka vám známa ako Mengeleho dievča. Aký bol jej život?

Pani Fischerová žila v Lučenci, ktorý po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadol spolu s južnou časťou Slovenska k Maďarsku. V podstate mala šťastie v tom, že Maďari až do marca 1944 nevypravili ani jeden transport do koncentračného tábora. Zmenilo sa to až vtedy, keď Maďarsko obsadili nacisti. Za osem týždňov vypravili na deportáciu viac ako štyristotisíc maďarských a teda aj pôvodných obyvateľov južného Slovenska.

Viola Fischerová bola vtedy mladé dievča, ktoré prežilo štyri koncentračné tábory, neľudské pseudolekárske pokusy v Auschwitz-Birkenau a útek z pochodu smrti.

Aké to pre ňu bolo, oživovať tak bolestivé spomienky?

Rozprávala mi, že sa koncom 60. rokov snažila hovoriť o tom, čo zažila, no narazila na akúsi hradbu mlčania. Jej najlepšia priateľka to nechcela počúvať s odôvodnením, že sa jej v noci nebude dobre spať. Vtedy sa to vo Viole zlomilo a dlhé roky o tom nehovorila. Táto reakcia ju veľmi ranila, mala jej chuť povedať, že ona sa od 1944 v noci budí s plačom a niekto nie je ani len ochotný vypočuť si malú časť z toho, čo sa jej stalo.

Časť jej príbehu sa potom dostala na verejnosť začiatkom 90. rokov. Bolo to vďaka nadácii založenej Stevenom Spielbergom, ktorý ju financoval z časti zisku filmu Schindlerov zoznam. Úlohou nadácie bolo zbierať výpovede židovských obyvateľov po celom svete a zaznamenávať tragické osudy a spomienky ľudí preživších holokaust. V tomto období navštívili aj Fischerovcov. Existuje z toho asi polhodinový záznam, kde pani Fischerová hovorí svoj príbeh, no ani vtedy nepovedala všetko, na čo si dokázala spomenúť.

Veronika Homolová spisovateľka
Foto: Lucia Trubačíková

O všetkom sa zdôverila až vám. Boli ste si blízke?

Mne bola veľmi blízka a mala som pocit, že aj ja jej. Keďže sme obe rodáčky z Lučenca, z videnia som ju poznala od detstva. Stretávala som ju korzovať s jej mužom, ale nikdy mi nenapadlo, že je za ňou takýto silný príbeh. Viditeľnejší bol jej manžel. Vždy mal oblečenú čiernu tankistickú baretku a sako s našitými vyznamenaniami, ktorými dával najavo, že bojoval proti nacizmu. Keď som neskôr začala robiť dokumentárne filmy Neumlčaní, dostala som tip na Slovenku žijúcu v Prahe, ktorá prežila štyri koncentračné tábory a pochádza z Lučenca. Dá sa povedať, že to bola náhoda, ktorej som vyšla v ústrety.

Kniha Mengeleho dievča nič nezľahčuje, ukazuje koncentračný tábor v jeho pravom svetle z pohľadu židovského dievčaťa odsúdeného na desivé pokusy, na ktoré ju vybral Josef Mengele. Boli momenty, kedy ste už nemali silu pýtať sa ďalej?

Od začiatku som si musela ujasniť, že som schopná počúvať to, čo mi pani Viola bude rozprávať. Boli chvíle, keď mi bolo veľmi ťažko, no vždy som si povedala, že ona potrebuje oveľa väčšiu silu na to rozprávať o tom, čo prežila, ako ja na to, počúvať ju. Mala v sebe veľkú silu a odhodlanie a odpovedala mi na všetko. Občas som zostala ticho, lebo som mala pocit, že už nie je slušné pýtať sa ďalej, videla som ako tými spomienkami trpí, ale pani Viola ma vždy povzbudila, aby som sa pýtala na všetko, čo potrebujem vedieť.

Knihu som písala v období, keď som už bola mamou, a preto boli pre mňa nesmierne ťažké príbehy, ktoré sa týkali detí. V knihe sú spomenuté tri detské osudy a tie som písala najdlhšie. Časti, ktoré sa týkali Juditky, som musela zatvoriť asi na dva týždne a skúsiť to vnútorne spracovať. Bolo to pre mňa veľmi bolestivé. Keď píšete niečo takéto, neukladáte len slová a vety na papier, žijete tým.

Niekoľko mesiacov po vydaní knihy pani Viola vo svojich 94 rokoch zomrela. Čo pre ňu znamenala táto kniha?

Navštívila som ju pár týždňov po vydaní knihy. Oznamovala som jej počet predaných kusov, ktorý niekoľkonásobne prekonal naše očakávania. Bolo to 15-tisíc výtlačkov. Vtedy ma chytila za ruku a povedala: „Veľmi pekne ti ďakujem, lebo si ich budú pamätať.“ Myslela tým svoju rodinu a blízkych, ktorí sa z koncentračných táborov nevrátili a ktorých v knihe spomína. V podstate to chcela napísať kvôli nim a za každého čitateľa, ktorý si tieto príbehy prečítal, bola veľmi vďačná.

Po vydaní knihy jej na návrh niekoľkých aktivistov udelilo mesto Lučenec aj titul čestného občana, čo bolo pre ňu veľkou satisfakciou. Keď si predstavíte, že sa vrátila do mesta, v ktorom stále žili tí, ktorí ju, aj jej rodinu ponižovali, opľúvali na ceste do transportu, muselo to byť pre ňu veľmi ťažké. Napriek tomu v meste zostala kvôli spomienkam na svoju rodinu a vybudovala si tam s manželom nový život. No nikdy nemohla zabudnúť na to, ako jej život v Lučenci vyzeral predtým. Titul čestného občana bol pre ňu veľkým ospravedlnením, aj keď si myslím, že sa jej tak naozaj nikto nikdy neospravedlnil.

Je zaujímavé, že Mengeleho dievča vyšlo v období, kedy sa po prvýkrát do slovenského parlamentu dostali pravicoví extrémisti. Myslíte si, že prispela k jej úspechu aj vypätá atmosféra v spoločnosti?

Áno, určite to zarezonovalo aj z tohto dôvodu. Časť spoločnosti zostala zhrozená, že niektorí voliči dali hlas strane, ktorá otvorene sympatizovala s režimom a používala znaky, ktoré sa podobali symbolike slovenského štátu. My sme s tým však nekalkulovali, nečakali sme, že by kniha mohla mať až takýto čitateľský ohlas.

Za svoj život som poznala veľa skvelých ľudí, ktorí prežili holokaust. Medzi nimi bol aj Otto Wagner, bývalý predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý dlhé roky chodil so študentami na exkurzie do koncentračných táborov a bol úžasne zapálený pre to, aby mladým ľuďom vysvetľoval túto neľahkú tému. On sám mi hneď na druhý deň po voľbách zavolal s otázkou: „Veronika, čo s tým budeme robiť?“

Veronika Homolová novinárka
Foto: Lucia Trubačíková

Dá sa s tým niečo robiť?

Nikdy nebudeme žiť v ideálnom svete, kde bude mať každý každého rád. Dôležité je, aby sme sa naučili navzájom rešpektovať a aby sme nikdy nepripustili myšlienku, že niekto je viac hodný života ako iný.

V tomto je úžasný príklad Dánska, ktoré nikdy nepripustilo delenie spoločnosti na my a oni. Dáni nikdy nedovolili označenie Židov žltou hviezdou. Reagovali, že ak dánski Židia musia nosiť hviezdu, budú ju nosiť aj všetci ostatní Dáni. Pre nich nepripadalo do úvahy, aby ich pekár, lekár alebo krčmár zrazu nepatril do dánskej spoločnosti len preto, že chodí do synagógy alebo preto, že ho niekto za Žida označil.

Myslíte si, že touto knihou viete bojovať proti antisemitizmu?

Myslím si, že kniha môže minimálne ukázať to, kam zlo môže zájsť. Kam dokáže zájsť na začiatku len nevraživosť alebo nedôvera v iných. To, čo sa ňou snažíme povedať, okrem spomienky na pani Violu a jej príbeh, je, že zlo je na začiatku nenápadné a tvári sa ako spravodlivý hnev. A keď sa tým necháme oklamať, keď zlo zistí, akí sme ľahostajní, ako sa sami začíname báť, rozvinie sa do niečoho tak šialeného, ako sa stalo počas 2. svetovej vojny.

Raz som na jednom gymnáziu dostala otázku, kedy spoznám, že je čas postaviť sa týmto tendenciám. Kedy treba brániť slobodnú spoločnosť? Odpovedala som, že ten čas je teraz. Každý jeden deň. Vtedy, keď žijeme v slobodnej spoločnosti, nám za jej obranu nič nehrozí. Akonáhle slobodu stratíme, jej znovunadobudnutie si bude vyžadovať veľkú obeť každého z nás. Nikdy si netreba myslieť, že sa to týka len tých druhých, len tých, čo sú iní. Zlo sa dotkne každého z nás.

Aj tzv. Židovský zákonník sa týkal všetkých ľudí, všetci museli pred sobášom dokazovať, že nie sú Židia. A zlo nacistov sa dotklo aj tých Nemcov, ktorí s ním nemali nič spoločné, uplatnila sa na nich kolektívna vina a z Československa ich deportovali. Zlo sa drží dlho a vracia sa. Tým, že pred ním ochránite druhých, ochránite v konečnom dôsledku aj seba.

Obávate sa, že sa dejiny môžu opakovať?

Dejiny sa opakujú, ľudia zostávajú rovnakí. Chcú viac, majú pocit, že na to majú právo a za svoj neúspech vinia niekoho iného. Stále sa radi chlácholíme myšlienkou: „To sa nestane, to by ľudia nedovolili.“ To všetko zlo, nepochopiteľné, obludné, boľavé, dovolili ľudia. Ľudia ako my. Máme sa čoho obávať, lebo sme stále rovnakí.

Ale máme aj druhú stránku, kým vládni predstavitelia chystali zákony, ktoré umožnili prenasledovanie a transporty, obyčajní ľudia pomáhali. Na počet vtedajších obyvateľov Slovenska sme tretia krajina s najvyšším počtom ocenených obyvateľov titulom Spravodliví medzi národmi.

Čelíme spochybňovaniu faktov, popieraniu zločinov fašizmu alebo komunizmu. Kde zlyhávame?

Asi v tom, že sme krajinou hrubých čiar. Tvárime sa, že to, čo bolo, je už uzavretá kapitola, treba ísť ďalej. Tvárime sa, že spravodlivé potrestanie vinníkov, je vlastne revanš, pomsta a to sa nepatrí, veď my nie sme ako oni. Ale to je omyl. Bez potrestania tých, ktorí naozaj zlyhali a dovolili alebo sa podieľali na ponižovaní, prenasledovaní či masovom zabíjaní, spoločnosť nebude schopná rozlíšiť dobro od zla. Lebo je ľahšie povedať, „už to neriešme, sústreďme sa na budúcnosť“. Tým však dávame ľuďom, ktorí by boli schopní urobiť to isté, signál, že táto spoločnosť je slabá, nič sa mi nestane.

Zvykne sa hovoriť „O mŕtvych len dobre alebo nič“. A my to uplatňujeme na celé režimy a ich predstaviteľov.

Čo sa týka spochybňovania faktov, vnímam to ako nedôveru v inštitúcie a zároveň preceňovanie vlastných schopností. Časť ľudí rada verí, že práve oni prekukli ako to naozaj je, ako všetci klamú a všetko je len biznis. Paradoxné je, že pri tom počúvajú a nasledujú tých, ktorí si na tom, že šíria dezinformácie, skutočný biznis postavili.

Veronika Homolová vo viniciach
Foto: Lucia Trubačíková

Zaujalo ma, keď ste spomenuli otázku od študenta gymnázia. Chce sa mladá generácia dozvedieť niečo viac o minulosti?

Kým začala pandémia, navštívila som desiatky škôl a až na drobné výnimky som sa nestretla s tým, že by to študentov nezaujímalo. Nehovorím, že študentov zaujíma história ako taká, ale zaujal ich príbeh pani Violy, prečo sa to stalo, čo to znamenalo a čo to dnes pre nás znamená. Napokon, na 90 % tých besied ma pozvali samotní študenti, nie vedenie školy.

Ale jedna beseda mi ukázala, že aj ja mám svoje predsudky, resp. isté prednastavenia. Raz som vošla do triedy, kde v zadnom rade sedeli štyria chlapci so založenými rukami na hrudi a na tvárach mali taký ten výraz: „No tak mi to moja porozprávaj, ja si to tu odsedím, keď musím.“ Celý čas tam sedeli nezúčastnene a na konci, keď bol priestor na otázky, sa zrazu jeden z nich prihlásil a postavil sa. Čakala som konfrontačnú alebo provokačnú otázku. Ten chlapec bol evidentne líderský typ, celá trieda sa na neho otočila, keď sa postavil, povedal: „Koľkokrát ste pri písaní knihy plakali? Lebo ja som pri jej čítaní plakal trikrát.“ To bolo pre mňa veľké ponaučenie.

Na prvý pohľad to môže vyzerať, že niektorí dospievajúci sa budú radšej z tejto témy navonok vysmievať ako by ňou mali byť rozcítení, ale ich vnútorný postoj môže byť úplne opačný.

Túto tému spájajú učitelia často so školskými exkurziami v koncentračných táboroch. Má to pre mladých ľudí význam?

Do koncentračného tábora Auschwitz chodím nakrúcať pravidelne už desať rokov. Vnímam, ako sa mení nastavenie tínedžerov, ktorí tam prídu so školským zájazdom. Áno, jedna vec je tá, že decká môžu maskovať svoje dojatie chichotom a smiechom, pretože si nevedia poradiť s pretlakom emócií. No všimla som si, že niektorí chodia provokačne oblečení do značiek s nacistickou symbolikou alebo nápismi, skryto hajlujú, tvária sa, že všetko sú to kulisy. Iste, môže to byť pubertálna póza a v skutočnosti si nemyslia, že holokaust je výmysel, ale je to neúctivé k obetiam a ich blízkym.

Zatiaľ ma najviac šokovala rodina, ktorú som stretla v Birkenau na rampe – otec, mama a tri malé deti. A ten otec si ich naaranžoval pred odstavený vagón, ktorým možno práve prišli také deti ako tie jeho a fotil si ich tam. S úsmevom, hlučne.  

Keď som v roku 2009 prišla prvýkrát nakrúcať do Auschwitzu, v mužských barakoch sa nachádzali pôvodné drevené prične, na ktorých väzni ležali. Približne pred piatimi rokmi tie prične odstránili, pretože sa im takmer denne stávalo, že ľudia na ne lozili a robili si posmešné fotky a videá. Na jednej strane chápem múzeum, že niečo takéto urobilo, no na druhej strane tam tie prične chýbajú. Teraz sú baraky prázdne. Pripomínajú už len pôvodné stajne pre kone a nedokážete si tak verne predstaviť ako tam mohlo byť natlačených 700 – 1000 ľudí.

Čo s tým?

Podľa mňa je veľmi dôležité, aby mali ľudia pred návštevou pamätníka na mieste bývalého koncentračného tábora, teoretické vedomosti o tom, čo koncentračný tábor je a čo sa tam reálne dialo. Často sa stretávam s tým, že niektorí rodičia a občas aj pedagógovia selektujú či scitlivujú informácie o holokauste. V niektorých triedach ani netušili, že v táboroch sa diali aj lekárske pokusy. Niektorí rodičia nechcú, aby sa to ich deti učili, že je to príliš brutálne. Ale práve o to ide, že tieto šialené, brutálne veci sa skutočne stali. Keď sa budeme tváriť že nie a vo falošnej snahe sa pred nimi chrániť, postupne sa na ne zabudne.

Chápem, ak sa niektoré dieťa rozhodne, že do koncentračného tábora nechce vstúpiť. Zažila som jedno dievča, ktoré nedokázalo prejsť cez tzv. bránu smrti, lebo dostalo silný panický atak. Je dôležité odhadnúť svoje psychické sily. Koncentračný tábor bude na vás pôsobiť tak, ako mu to dovolíte. Môžete si predstavovať, že sú to všetko kulisy, vystavené kusy oblečenia, topánok, kufrov. Že je to akési múzeum a nie skutočné miesto utrpenia ľudí. Taktiež sa dá celá návšteva preplakať pri predstave, že by sa niečo podobné malo stať vám. Zažijete pocit strašnej beznádeje, nespravodlivosti, až nedôvery v ľudstvo.

Ako reagujete, ak niekto zo študentov bagatelizuje alebo spochybňuje holokaust?

Takých bolo naozaj minimum, až som sama prekvapená. Vždy, keď vstúpite do triedy, musíte rátať s tým, že tam bude niekto, kto bude tvrdiť, že sa to nestalo, alebo že počas slovenského štátu bolo dobre. Ak si dobre pamätám, stretla som sa s tým raz v otvorenej a raz v skrytej podobe. Tá sa začala odvíjať od témy migrantov, až sme sa dostali k tomu, že doma chlapcovi tvrdili, že Židia si holokaust vymysleli, aby získali súcit celého sveta a mohli svet ďalej ovládať.

Ten prvý hovoril, že Židom bolo asi, to „asi“ zvýraznil, ublížené, ale ostatným ľuďom bolo zrazu lepšie. Pochopila som, že túto informáciu získal pravdepodobne od starých rodičov, ktorým bolo vtedy asi naozaj lepšie. Preto som sa snažila poukázať na to, že niekedy je veľmi ťažké vybrať si medzi tým, čo vám povedia blízki, ktorých máte radi a ktorých rešpektujete a medzi tým, čo ukazujú fakty. Najlepšou možnosťou je podľa mňa ukázať mladým ľuďom dôkazy a povedať im, že je v poriadku mať rád starého otca, či starú mamu, ktorí hovoria niečo iné, no možno nemali dosť informácií na to, aby to vedeli z celkového pohľadu zhodnotiť.

Veronika Homolová autorka Mama milovala Gabčíka
Foto: Lucia Trubačíková

Priame svedectvá ľudí nás dokážu zasiahnuť najhlbšie, no čo sa stane potom, ak už o nich nebude mať kto rozprávať?

To je otázka, ktorú si kladiem už niekoľko rokov, lebo tí ľudia prirodzene odchádzajú. Sama neviem, či sa budeme pravidelne vracať k spracovaným príbehom a ukazovať ich ďalším generáciám alebo to dopadne tak ako naše povedomie ohľadom prvej svetovej vojny. Bude to udalosť, ktorá sa stala veľmi dávno niekde niekomu inému?

Aj keď na druhej strane, druhá svetová vojna priniesla toľko príbehov, a nielen tých hrozných, ale aj príbehov odvahy a dobra, ktoré by sme si mali pamätať aj o sto rokov. Ako napríklad hrdinský príbeh Gabčíka s Kubišom, ktorí stoja za úspešným atentátom na nacistu Heydricha. A spolu s nimi takmer 300 civilistov, ktorí parašutistom nejakým spôsobom pomáhali. Zabezpečili im u seba doma úkryt, jedlo, oblečenie, pracovné knižky, ktoré vtedy musel mať v Protektoráte každý dospelý človek, iné falošné doklady. Toto je na Slovensku ešte stále skôr okrajový príbeh a pritom nikomu inému sa počas vojny nepodarilo nacistov zasiahnuť na takom vysokom a citlivom mieste.

A stále viac ma trápi ešte jedna vec. Niekoľkokrát sa mi stalo, že mi ľudia svoj osobný príbeh, príbeh svojej rodiny porozprávali. Ale len mne, bez kamery, bez akéhokoľvek záznamu. Nepriali si jeho zverejnenie. Keď som sa pýtala, prečo, odpovedali, že neveria, že by to v niečom pomohlo a nechcú prípadne ohroziť svoje vnúčatá, o ktorých nikto nevie, čo zažili ich starí rodičia. To je dôsledok tých hrubých čiar. Nimi dávame obetiam najavo, že vinníci nie sú a nebudú dostatočne potrestaní a oni sa potom snažia chrániť seba a svojich blízkych tak, aby sa na ich príbeh radšej zabudlo.

Natočili ste niekoľko dokumentárnych filmov, napísali dve knihy, aký odkaz nimi chcete zanechať?

Ak by som mala vybrať jednu z hlavných myšlienok alebo odkazov, ktoré sa snažím aj na školských besedách dávať ďalej, chcela by som, aby sme si dopriali byť k sebe naozaj dobrí. Pretože vtedy dokážeme ako spoločnosť rásť ďalej, dokážeme žiť spokojný život a dopriať rovnako spokojný život aj druhým.

Väčšinou besedy so študentmi končím citátom z knihy nemeckého kňaza Martina Niemöllera, na ktorom sa snažím ukázať, že nie je dobré rozdeliť sa na oni a my. „Keď prišli po komunistov, nezastal som sa ich, lebo nie som komunista. Keď prišli pre Židov, nezastal som sa ich, lebo nie som Žid. Keď prišli po mňa, nemal sa ma kto zastať.“ To je niečo, čo musíme pochopiť – všetci tu žijeme spolu.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

antisemitizmus Holokaust Mama milovala Gabčíka Mengeleho dievča Veronika Homolová Tóthová