Robert Kirchhoff je filmový režisér, scenárista a producent. Jeho filmy boli premietané na domácich aj zahraničných filmových festivaloch, kde získal niekoľko ocenení. Vo svojej tvorbe sa venuje aktuálnym spoločenským témam, a tiež traumatickým udalostiam minulého storočia. K jeho najznámejším filmom patrí Diela v hlave, Kauza Cervanová, Para nad riekou či Hej Slováci!
Vo svojich dokumentárnych filmoch ste sa v minulosti venovali napríklad kauze Cervanová či rómskemu holokaustu. Podľa čoho si vyberáte témy, ktoré spracovávate?
Keď ste spomenuli tieto dva príklady, zdá sa, že kľúč môže byť v hľadaní alebo nastolení istého druhu východísk. To je výzva. Racionálne to zhodnotiť neviem, ale zrejme to bude súvisieť aj s mojou zvedavosťou a, samozrejme, presvedčením, že hoci ide o minulosť, v spoločenskom podvedomí stále prežívajú isté príbehy, ktoré sú zámerne alebo nevedome nedostatočne zodpovedané či dokonca umlčané, vytesňované. Naše diery v hlave.
Od premiéry Kauzy Cervanová ubehlo niekoľko rokov. Máte pocit, že váš dokument mal vplyv na to, ako sa celá udalosť vníma?
Film Kauza Cervanová otvoril spoločenskú diskusiu už len tým, že sa pokúša klásť otázky, ktoré som zámerne smeroval nielen ku konkrétnemu prípadu, ale aj k univerzálnym témam existencie človeka, ľudí, ktorí čelia mašinérii možného justičného zločinu. Ide o dobu, keď ten prípad vznikol a kedy bol uzavretý. O celé reťazenie zlyhaní a prehreškov voči svedomiu, keď išlo o otázky existencie, rodiny, detí, ktoré vtedajší systém bral ako rukojemníkov. Jeden zločin akoby prekrýval druhý.
Vo forme, nahliadaní na ten príbeh, som sa zámerne vyhýbal lokálnym významom a publicistickým postupom. Je to slovenská dreyfusova aféra. Možno preto tomu filmu rozumejú aj zahraniční diváci. Ak hovoríme o spoločenskej hygiene, tak isté problémy sa zjavne nedajú vyriešiť zo dňa na deň. Jednoducho potrebujú čas. Ten je jediný spravodlivý. Ak môžem hovoriť o tomto filme ako o istom spoločenskom impulze, tak musím povedať, že ma to napĺňa pocitom zadosťučinenia po tých dlhých rokoch strávených nad jeho prípravou. Ako vidno, diskusia ďalej trvá, pomaly sa to celé číri a teší ma, že aktéri, ktorí sú za prehmaty a podvody zodpovední, nemôžu dobre spávať.
Myslíte si teda, že dokumentárne filmy môžu mať reálny dopad na spoločnosť a na to, ako sa postaví k určitým témam?
Myslím, že nepochybne áno. Nie je to však pravidlo. Vyhýbam sa akejsi objednávke ako receptu na úspech. Takto uvažovať neviem. Osobne sa veľmi snažím o úprimnosť, aby som bol rovnako autentický ako postavy v mojich filmoch. Pritom chcem hovoriť vlastným jazykom a v celom tom labyrinte protagonistov, antagonistov a motivácií sa vlastne pokúšam rozpustiť.
Aká je podľa vás hlavná úloha dokumentaristu?
Existujú rôzne podoby angažovaného umenia. Mnoho ľudí žije v predstave, že dokumentárny film musí nutne „dokumentovať“. Postarala sa o to televízia. Pre mňa je dokumentárny film úplne emancipovaný kinematografický druh, ktorý nefunguje na princípe nejakej šablóny, ale slobodných tvorivých procesov. V tomto zmysle nemôžeme hovoriť o nejakej konkrétnej úlohe autora dokumentárneho filmu, často nahradeného rolou mesianistu, exhibicionistu, šoumena.
Každá téma si žiada rozdielny prístup. Je utkvelou chybou, že autor dokumentárnych filmov je dlhodobo vnímaný ako novinár. Aká je potom úloha básnika, maliara? Ak to môžem povedať za seba a nebude to znieť naduto, snažím sa z tej mojej pozície urobiť všetko pre to, aby som žil v lepšom svete.
V roku 2016 ste s filmom Diera v hlave otvorili ťažkú tému – rómsky holokaust. Prekvapili vás nejaké informácie počas práce na dokumente?
Pre mňa je nevyhnutné mať svoj čas. Potreboval som niekoľko rokov, aby som sa s tým naučil žiť. Ľudia, svedkovia, ktorí dnes rozprávajú o holokauste, vlastne hovoria o malom zlomku, zlomkoch v ich dlhých, skoro nekonečných životoch. Problém je ten, že tie hrozné príbehy, nočné mory sa neustále vynárajú a vracajú sa aj k nám, ktorí sme ich nezažili. Výsledok vidíme dnes. Malé deti zo štvrtej generácie obetí holokaustu sa sťažujú rodičom, že sa im sníva o plynových komorách. Pritom o tom spolu nikdy nehovorili. Posttraumatický syndróm je zrejme dedičný.
Keď sa raz stanete zúčastneným, aktívnym poslucháčom, stávate sa tiež svedkom a niečo z toho vo vás zostane. Otázka je, ako sa s tým vysporiadate a pre mňa je film aj prostriedkom k mojej vlastnej vnútornej katarzii. Ak sa s tým identifikuje aj divák, dokáže to nejakým spôsobom zdieľať, tak je to to isté, ako keď sa vás dotkne nejaký román a vy sa stanete s jeho autorom od istej chvíle spiklenci.
Obete Rómov im v minulosti nestáli ani za to, aby sa spočítali. Dokonca im nikto ani neveril. Aké následky mal takéto správanie na rómskej populácii? Vedia dnešní Rómovia o tom, čo sa vtedy dialo?
Nie som historik, sociológ ani kultúrny antropológ. Môžem hovoriť len o vlastnej skúsenosti. Rómovia, po stáročia prenasledovaný, marginalizovaný národ, nemali priestor ani príležitosť kontinuálne vybudovať elity, ktoré by rozprávali ich príbeh. Historicky ani literárne. Roztrúsení po celom svete dostali len zriedka príležitosť vnímať krajinu, kde žijú, ako svoju vlasť. Mnohé z postáv v tomto filme hovorili prvýkrát nielen verejne – pred kamerou – ale aj pred svojimi blízkymi.
Akákoľvek, aj tá najotrasnejšia téma z minulosti u Rómov nikdy nebola tak dôležitá ako prítomnosť. Každodenný boj o existenciu počas vojen, prenasledovania, genocíd, ale aj v dobe mieru a blahobytu len potvrdzuje staré, rómske príslovie: keď bol bitý gádžo, Róm bol bitý dvakrát. Neboli evidovaní v matrikách, žili „bez strechy a bez zákona“, takže počas vojnových konfliktov nikto nevedel, ku komu, kam patria a nikoho nezaujímalo, aké je ich meno. Hádzali ich do jám, zasypali hlinou a dodnes nikto nevie, kde všade na tomto našom „krvavom území“ sú masové hroby s ľuďmi bez mena a bez domova.
Nenávisť voči Rómom tu bola dlho pred holokaustom a ešte stále pretrváva. Čo by ste si vy priali, aby ľudia o Rómoch vedeli?
Myslím si, že treba začínať od seba. Na Rómov sme sa zvlášť v týchto končinách dlho pozerali ako na parazitov, príťaž alebo v lepšom prípade sociálne “etno-safari”. Neboli sme (vzájomne) schopní dostať sa bližšie. Na druhej strane, samozrejme, tiež platí, že pokiaľ budete niekoho oslovovať gádžo, dávate mu najavo, že do vášho sveta nepatrí. Ale to môže byť aj prejavom obrany. Predsudky sú tak zakorenené, že tá priepasť sa, bohužiaľ, stále prehlbuje. Voláme ich stále cigáni – ako sme ich nazvali pred stáročiami, ale oni sami si dali meno Rómovia: v preklade ľudia. Pritom je to jediný národ na našom území, ktorý nám stáročia ukazuje, aký dôležitý je rešpekt a empatia. Schopnosť zdieľať svoje územie s inými kultúrami.
Diera v hlave nie je len o jednej veľkej tragédii, o ktorej sa nehovorí, ale aj o sile ľudského ducha a schopnosti prežiť. Vo filme sa rozprávate s ľuďmi, ktorí prežili holokaust a dožili sa 100 rokov.
Vôľa čeliť osudu. Dr. Acković si vo filme zapísal poznámku: rómska vôľa žiť poráža všetky holokausty sveta. Bolo úžasné sledovať ľudí, ktorí sa ani v náznaku neprejavovali ako starci a stareny. Áno, máte pravdu. Nemá to nič spoločné s materiálnym svetom ani výdobytkami medicíny.
Ovplyvnila práca na tomto filme aj váš pohľad na život?
Takto to analyzovať neviem, ale určite ma každý film premieňa. Potom sa vždy snažím o to, aby sa aspoň časť z tej intenzity dostala k divákovi. Ak nakrúcam o odsúdených za vraždu, o sudcoch, ktorí ich odsúdili, o ich rodinách alebo o starnúcich muzikantoch, pokúšam sa stať jedným z nich. Podobne je to aj v tomto prípade. Musel som sa stať Rómom. Pokiaľ ten proces empatie a ustavičného preberania rolí funguje, tak sa nutne stanete súčasťou cudzích životov. Toto povolanie je o tom, že po dokončení filmu treba ísť ďalej. Niektoré veci sa ale vymazať nedajú. To je práve ten zvláštny druh katarzie. Nedokážete dopredu predvídať, čo si odnesiete. Ono to príde samé.
Vytvorili ste dokument o hrôzach holokaustu. Dnes máme fašistov dokonca v parlamente. Počas Svetového dňa rómskeho holokaustu sa na internete vynorilo veľa „hrdinov“, ktorí by Rómov opäť poslali do plynu. Ako toto dianie na Slovensku vnímate vy, po tom, čo ste sa tejto téme venovali vo svojom filme?
Blázni tu boli vždy. Z ľudí, ktorých sme ešte pred pár rokmi vnímali ako exotov na hranici zákona, sme my všetci vytvorili politikov. Veď to vidíme na vlastné oči. Všade na svete. To je obraz doby. Svet sa strašidelne zmaterializoval. Každý chce žiť v raji a pritom s ničím nie je spokojný. Táto snaha o pohodlie plodí neskutočné sebectvo, stratu empatie a s ňou prichádza aj amnézia. Na to môžeme tragicky doplatiť.
Vieme ako jednotlivci čosi zmeniť?
Som presvedčený, že veci môžeme zmeniť iba ako jednotlivci.
Váš film obsahuje aj výpovede z chorvátskeho Jasenovca. S číslami obetí sa však stále manipuluje. Čím to podľa vás je, že krajiny nedokážu prijať svoju minulosť a poučiť sa z nej?
Viem, že Jasenovac nazývaný aj ako balkánsky Auschwitz bol a je celosvetovým mementom, pamätníkom hrôzy. To zabíjanie neorganizovali nemeckí nacisti, oni mu dali len voľný priechod. Srbov, Rómov, Židov vraždili chorvátski ustašovci. Nie plynom, ale kladivami, sekerami a hádzali ich do masových hrobov alebo do Sávy. Aby vraždenie išlo rýchlejšie, zostrojili si aj špecialne nástroje zvané „srbosjeky“, nože, ktorými sa lepšie podrezávali hrdlá. Zvlášť deťom. Nemluvňatá napichávali na šable a bajonety. Vraveli tomu krstiny.
Po vojne nastúpil k moci Tito. Vybudoval Juhosláviu – bratstvo i jedinstvo (Jednotu a bratstvo), ktoré, ako sa domnieval, mohol udržať jedine tak, že sa o minulosti nebude hovoriť. Budeme hovoriť len o budúcnosti, ktorá musí byť ružová. Výsledkom spoločenského vytesnenia bola bratovražedná vojna na Balkáne v deväťdesiatych rokoch. U nás sa cirkev odmieta vysporiadať so Slovenským štátom a premiér Fico ako akt „vlastenectva“ vyhlási Svätopluka za kráľa Slovákov a postaví mu pamätník. Historický nezmysel sa stáva legitimizovanou pravdou, čím dochádza k vzájomnému prieniku s neonacistami. Ide im zrazu o spoločnú vec: o Národ – magnet na politické preferencie. Výsledkom je to, čo vidíme dnes. Niet sa čomu diviť.
Ak sa nemýlim, pri téme holokaustu chcete zostať, chystáte film o úteku Wetzlera a Vrbu z Auschwitzu. Môžete nám o pripravovanom filme povedať viac?
V roku 1944 utiekli z Auschwitzu dvaja slovenskí väzni, Rudolf Vrba a Alfred Wetzler, aby dali svetu správu o tom, čo sa deje kdesi v Poľsku, na mieste, o ktorom sa síce niečo šepkalo, ale nič presné nevedelo. Správa sa dostala všade, kam sa dostať mala. Ale nestalo sa nič a z Maďarska odišli ďalšie transporty. Ďalšie tisíce ľudí zahynuli v plynových komorách.
Zaujíma ma tá správa, ktorá ožila, aby si vykračovala komnatami Kremľa, anglickými palácmi alebo vatikánskymi chodbami. Nie sú to len slová. Tá správa je svedomím 20. storočia. Zatiaľ sa spolu s Fedorom Gálom a Ľubou Lesnou venujeme príprave, zhromažďovaniu materiálov. Film som pracovne nazval Konšpirácia ticha.
Vaše filmy majú silné posolstvo. Diváci ich môžu vidieť na festivaloch dokumentárnych filmov a rôznych premietaniach. Neuvažovali ste o rozšírení distribúcie online alebo premietania na školách? Predpokladám, že „absolvent vysokej školy života“ sa na festival dokumentárnych filmov nevyberie. Napríklad Diera v hlave je film, ktorý by mali vidieť všetci.
Najlepšie asi bude, keď im moje filmy prinesiem domov na tácke a budem im počas projekcie nalievať šampanské a ovievať ich pritom vejárom… Všetky moje filmy sú prístupné online a všetky moje filmy sa hrali v kino distribúcii v Čechách, na Slovensku, takže si ich mohol pozrieť, kto chce. Všetky sa vysielali v televízii. Viem, že dnes ľudia radšej s obľubou sedia pri počítači – to je ich návšteva kina. Počas filmu odbiehajú do kuchyne, nalievajú si víno alebo jedia pagáče. Ide o ďalší prejav pohodlnosti, o ktorej som už hovoril. Divák často ani netuší, koľko je na takom filme práce.
Trávime stovky hodín v grejdingu, aby sme ofarbili film, ktorý robíme pre kiná, ďalšie stovky v mixážnej hale, aby mal kvalitný zvuk. A potom si ho niekto pozrie na počítači alebo si ho stiahne z pirátskeho portálu. Nemôžem sa mu prispôsobovať. Sám som pritom „absolventom vysokej školy života“, chodím do kina a sem tam, na výstavu alebo do divadla. Hoci málokto pozerá koncert, operu alebo divadlo v počítači, s filmom, ktorý je audiovizuálnym umením tento problém nemá…
Je dokumentárny film pre vás spôsob, ako tu po sebe čosi zanechať?
Je to len jedna z možností, ako sa dá prehovoriť k spoločenským témam.
Ako vyzerá ideálny svet Roberta Kirchhoffa?
Ideálny svet neexistuje, to je nuda, ale môže existovať predstava o krajine XY, kde platí vyšší princíp, kde ľudia nepotrebujú zákony, pretože ich majú napísané v sebe a kde chamtivosť nikdy nezvíťazí nad našou slobodou.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Veronika Homolová Tóthová: Akonáhle slobodu stratíme, jej znovunadobudnutie si bude vyžadovať veľkú obeť každého z nás Zaznamenáva osudy ľudí, ktorí prežili koncentračné tábory alebo komunistické prenasledovanie, pretože, ako sama hovorí, neskôr už nebude mať kto rozprávať ich príbehy. Veronika Homolová Tóthová je novinárka, režisérka a spisovateľka, ktorá za svoju […]
