Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Edit je Slovenka, ktorá sa venuje ilustrovaniu detských kníh, magazínov a online hrám. Pri jej práci ju motivujú najmä jej dve deti, ktoré sa na svet pozerajú cez svoje detské okuliare. Zároveň sa aktívne venuje homeschoolingu so svojím synom prvákom, ktorý sa učí v domácom prostredí.

Ako dlho sa venuješ ilustrovaniu detskej tvorby?

V 2009 vyšli prvé knihy s mojimi ilustráciami, najprv leporelo Zlatá brána otvorená, Mladé letá a potom Kľúč od mesta, Pro Solutions. Ale už cca rok-dva predtým som kreslila do detských časopisov. Vtedy to ale nebola jediná práca, ktorú som mala. Najprv som kreslila popri štúdiu a potom ešte popri druhej práci. Robila som vizážistku. Najprv pre Max Factor a potom na voľnej nohe reklamu, prehliadky, fotenia do časopisov. Až postupne som mala viac kreslenia a musela som sa rozhodnúť, čo ďalej.

Práca vizážistky ma po čase prestala napĺňať, a tak som sa rozhodla, že to skúsim a  začnem iba kresliť. V tom čase sa mi ozval Svetozár Mydlo, skoro som odpadla! Že či nechcem ilustrovať leporelo. To mi dodalo odvahu. Pamätám sa, aká som bola roztrasená a prekvapená.

Edit Hajdu Sliacka rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako vyzerá tvoj pracovný proces? Dostávaš zadanie alebo je cela kreatíva na tebe?

Záleží, o aký projekt ide. Za tie roky som sa stretla už s asi všetkými prístupmi. Pri reklamnej ilustrácii mám k dispozícii presné zadanie a výsledok býva dielom spolupráce viacerých ľudí. Reklamná agentúra má väčšinou presnú predstavu, ako bude výsledný produkt vyzerať, aký štýl má byť použitý. Nevadí mi to, vtedy ilustrácie vznikajú ako produkt tímovej práce. Pri ilustrácii kníh je to trošku voľnejšie, aj keď tiež je to rôzne a záleží od vydavateľstva.

Osobne mám veľkú radosť, keď sa podarí nájsť rovnováhu medzi vkladom autora a ilustrátorom, keď sa vzájomne dopĺňame a keď mám priestor dotvárať, prípadne skryť niečo osobne do ilustrácie. Keď si moje deti či muž otvoria knižku a nájdu si tam „odkaz“, prípadne svoju obľúbenú hračku. No a najviac voľnosti mám pri vymýšľaní vlastných projektov v rámci nášho štúdia Mr.Fox and friends.

Mr.Fox je vaša spoločná tvorba s manželom (online hry pre deti). Ako vám to spolu funguje? Je to vždy idylka?

Úprimne? Idylka to teda nie je. Rozbeh a začiatky sa nám podarili, mali sme s hrami úspech, veľmi dobré ohlasy od ľudí a stali sme sa súčasťou komunity zahraničných vývojárov detských hier. Potom som ale druhýkrát otehotnela a začala mať vážne zdravotné problémy, tak sme Foxa museli na nejaký čas úplne stopnúť.

Ale naspäť k otázke. Mám šťastie, že som našla muža, ktorý je nielen skvelý otec mojich deti, ale je môj najlepší priateľ, človek, vďaka ktorému som vlastne objavila svoj talent a sme skutočne tím. Už 13 rokov fungujeme spolu nonstop, 24 hodín denne. Keďže obaja máme prácu z domu, je jasné, že niekedy nastanú výmeny názorov, hlavne keď niektorý z nás sa snaží toho druhého „vylepšiť“ či priblížiť k nejakému ideálu.

Obaja sme veľmi nároční na seba aj jeden na druhého a vždy chceme, aby ten druhý vydal zo seba maximum. Alex je v práci veľký perfekcionista a všetko musí byť na 100 %, čo je trošku taká dvojsečná zbraň. Vďaka tomu vznikajú pekné projekty a darí sa nám, ale je to vyčerpávajúce. Nájsť balans medzi rodinou, starostlivosťou o deti, o domácnosť a prácou, je to, čo sa učíme každý deň. A to sme práve začali ešte so starším synom homeschooling.

Edit Hajdu Sliacka rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako to je u vás doma s hraním sa na mobiloch a tabletoch? Stanovili ste deťom nejaké pravidlá?

Pravidlá ani časové obmedzenia momentálne nemáme. Veľmi dbáme na to, aby počas dňa chlapci vystriedali rôzne aktivity a venovali sa viacerým činnostiam. Čiže aby boli vonku, aby sme sa spolu hrali, aby sme niečo kreslili, vyrábali, čítali, pozreli nejaké obľúbené videá cez YouTube. Nech ale ide o akúkoľvek hru, nechávame rozhodnutia na nich. Ponúkame im rôzne podnety a sami si môžu povedať, na čo majú chuť. Ak je to hranie na tablete, pokojne môžu. Keď sa Adamko dohrá, sám ho vypne. Samozrejme, Maťko je ešte veľmi malý na to, aby to sám vedel regulovať, takže tam sa riadim podľa svojej intuície a keď mám pocit, že už by sme mali robiť niečo iné, tak zmeníme činnosť.

Chlapci sa hrávajú spolu, prípadne s nami. Hry im dôkladne vyberáme, nesmú obsahovať reklamu, nesmú ich znervózňovať, musia byť adekvátne ich veku a ideálne hravou formou edukačné. Máme radi hry, ktoré majú príbeh, ktoré nie sú bezduchou zábavou alebo ktorých cieľom nie je súťažiť či súperiť.

Máš doma dvoch chlapcov (Adam 6, Maťko 2), pomáhajú ti nejako pri tvojej práci/tvorbe?

Sú pre mňa všetkým. Obrovská motivácia nielen v práci, ale robia zo mňa lepšieho človeka. Sú pre mňa dôvodom, keď sa po ich uspatí o pol desiatej večer ešte prinútim vstať z postele a začnem svoj pracovný deň. Učia ma obrovskej trpezlivosti. Adamko bol dôvodom, prečo sme rozbehli Foxa a štúdio je pomenované podľa jeho najobľúbenejšej hračke, keď bol malinký. Maťko veľmi rád príde za mnou, keď kreslím a musím mu všetko ukazovať. A ja naschvál dávam do obrázkov veci, čo má rád, aby sa tešil.

Dá sa práca ilustrátorky, ktorá pracuje z domu, ľahko skĺbiť s výchovou detí?

Áno, dá sa. Keď nepracuje. Ale nie. Využívať musím každú voľnú chvíľku, ktorú mám. A dôležité je, ako si to s Alexom nastavíme, teda či pracuje momentálne on a ja som s deťmi celý deň, alebo či pracuje do nejakej konkrétnej hodiny a potom pracujem ja. Viac sústredeného času mám až po večeroch, respektíve po nociach, keď sa viem venovať práci nerušene niekoľko hodín. Ten čas mám veľmi rada. Všetci spia a ja si spravím čaj a pustím dobrú hudbu.

Ak mám príležitosť pracovať na nejakom veľmi veľkom projekte, ako boli naposledy ilustrácie pre Škodu/Tour de France, tam už som volala na pomoc maminu a bola úžasná, mala som full servis a iba som cele dni sedela za počítačom. Ale oni nežijú s nami v Bratislave, čiže väčšinou sa musím spoľahnúť na vlastné sily. Posledné mesiace to u nás vyzerá tak, že celé dni sa venujem deťom a keď vládzem, pracujem po nociach na menších projektoch.

Edit Hajdu Sliacka rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Svojho staršieho syna si nedala do školy ako prváka, ale dali ste sa na homeschooling, prečo ste sa tak doma rozhodli?

Tých dôvodov je niekoľko a musím povedať, že to nebol nejaký môj antisystémový výmysel, ale dospeli sme k tomuto rozhodnutiu po dlhej dobe. Zatiaľ mám z toho veľmi dobrý pocit. Adamko sa už od malička prejavoval ako nadané dieťa. V určitých oblastiach bol veľmi napred, písmenká poznal ako ročný, čísla ho v troch rokoch zaujali tak, že začal násobiť, atď. Čiže ako prvák má úplne iné požiadavky na vzdelanie. Zaujímajú ho iné témy, zároveň sa učí veľmi rýchlo a má veľmi dobrú pamäť, čiže aj spôsob učenia a rozmýšľania je iný ako u bežných šesťročných deti. Veľmi rýchlo spracováva informácie a dáva si ich do kontextu s vecami, ktoré už pozná.

Je veľmi citlivý na správanie druhých ľudí, dospelých aj detí, na hluk a aby sa mohol rozvíjať, potrebuje bezpečné prostredie plné podnetov, potrebuje veľa a nahlas rozprávať, vysvetľovať a pýtať sa. Jeho reakcie na okolitý svet, pravidlá a na dospelých, ktorí sa snažia vynútiť si autoritu, sú sprevádzané výbuchmi hnevu.

Nerozumie, prečo niektoré medziľudské vzťahy fungujú tak, ako fungujú a to jeho malú hlavičku privádza do zúfalstva. Preto si ho v škole neviem predstaviť. Trpel by. No a v neposlednom rade nám to takto všetkým vyhovuje. Je to náš životný štýl. Žijeme veľmi pokojným a pomalým spôsobom, kde učenie neoddeľujeme ako niečo, čo robiť musíme, ale ako súčasť nášho každodenného života.

Ako to u vás doma teda vyzerá v taký školský deň?

No, to je práve to. Žiadny neexistuje. Adamko nepozná vôbec pojem „školský deň“. Učenie máme naozaj ako súčasť každodenného života, akejkoľvek aktivity, ktorú práve robíme. Deti sú veľmi zvedavé a kladú denne obrovské množstvo otázok. Témy sa navzájom prelínajú a počas jedného rozhovoru vieme prebrať veľmi veľa. Keď viem, odpoviem, keď neviem, spolu si odpoveď vyhľadáme na internete. Niečo sa dozvieme a väčšinou sa Adamko pýta ďalej. Keď nie, začneme robiť niečo iné. Ak ho daná téma záujme, žije ňou niekoľko dní alebo aj mesiacov.

Každá jeho hra, či už sa hrá sám, alebo s kamarátmi, je popretkávaná tou témou. Hrajú sa na makrofagy, elektrárne, neuróny alebo čokoľvek, čo ich napadne. Vďaka Halloweenu sa s Maťkom a Otisom, jeho najlepším kamarátom, hrávali na dobro a zlo. Spracovávanie emócii a prekonávanie strachu sú pre neho veľké témy. Aj vďaka takýmto hrám sa ich naučí zvládať aj v reálnom živote. Témy aj hranicu, do akej hĺbky v danej téme ideme, si určuje sám.

Samozrejme, podnety mu dávam ja. Čiže keď vidím, že ho dnes bavia horniny a drahé kamene, tak mu dám k dispozícii knižky, môžeme si pustiť videá alebo napríklad vytvárať svoje vlastné vymyslené kamene, kde im napíše mená a zároveň tým trénuje aj písanie a gramatiku, ideme spolu na mineralogické dni, dávame dokopy vlastnú zbierku kameňov, zisťujeme, z akých prvkov sú zložené, ako vznikli, rozprávame sa, čo sú prvky, ako postupne vznikali vo vesmíre. Všetky témy sú vlastne navzájom prepojené. Samozrejme, toto nie je jeden deň. Sú to týždne.

V čom vidíš rozdiel medzi homeschoolingom a tradičnou školou?

Na túto otázku je veľmi ťažké odpovedať, lebo v našom prípade iná možnosť ako homeschooling neprichádza do úvahy. Veľmi veľa si o nadaných deťoch čítam, a čím ďalej, tým viac sa snažím porozumieť, aké prostredie a aké podmienky potrebujú na to, aby napredovali, napĺňali svoj potenciál a aby zároveň nebolo upozorňované na ich nedostatky, aby nebol ich záujem a nadšenie z učenia sa potlačený, aby na nich nebol vyvíjaný tlak (na výkon) alebo aby neboli za svoju inakosť šikanované, lebo len tak môžu byť spokojné, zdravé, šťastné, úspešné a len tak sa môžu naučiť zvládať aj veci, ktoré im robia ťažkosti.

Obávam sa, že žiadna tradičná škola toto všetko obsiahnuť nedokáže ani pri veľkej snahe. Začína vznikať veľmi veľa dobrých škôl, ktoré sú výbornou alternatívou tradičnému systému, a nielen v Bratislave. Bohužiaľ alebo skôr našťastie, pre nás nie sú možnosťou. Veru, posledné roky touto témou žijem každý deň. Je to veľmi komplikovaná téma, či už domáce vzdelávanie alebo nadané deti. Veľmi mi pomohlo, že som spoznala ďalšiu maminu Kristínu Prevratil Alexy, s ktorou si navzájom pomáhame, dodávame energiu a silu. Spoločne sme začali budovať vzdelávaciu skupinu Epicentrum, kde sa učia nielen naše deti, ale aj my sa každý deň učíme od nich.

Edit Hajdu Sliacka rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ktorí ľudia na Slovensku sú pre teba inšpiráciou tým, čo robia?

Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí sú pre mňa inšpiráciou, známi či neznámi. Moja mamina, učiteľka, ktorá celý život a celé svoje srdce venovala deťom, veľa rokov strávila v školskom systéme a napriek tomu, v akom stave dnes školstvo je, robí maximum, aby aj deti aj učitelia na ich škole mali stále z učenia radosť.

Môj ocino, po ktorom som zdedila svoj umelecký talent, ktorý vždy vravel, že sa mám hlavne učiť jazyky, aby som mohla komunikovať s celým svetom, môj muž, ktorý ma inšpiruje svojou pracovitosťou, najlepšia kamarátka Kristína, ktorá mi pomáha udržať si zdravý rozum a sama s ľahkosťou zvláda vytvárať svoj balans medzi prácou a rodinou. Adamko s Maťkom, ktorí mi ukazujú každý deň, že sa nemám brať tak vážne. A v neposlednom rade kamaráti ilustrátori, grafici, umelci, ktorí fungujú v rámci asociácie Asil a ktorí robia obrovský kus prace na tom, aby sa mali slovenskí ilustrátori lepšie.

Máte radi detské ilustrované knihy? Edit pracovala na trilógii malých board books My Little Geek Children’s, ktoré by jednému z vás rada podarovala. Prihláste sa nižšie do nášho newslettra a koncom týždňa sa jednému z vás ozveme.

deti materstvo výchova vzdelavanie ženy