Kristína Šebejová: Naozaj musíme fungovať vo svete, kde ešte aj vlak nesie názov čistiaceho prostriedku?

Vďaka lacnej reklame nám všetky mestá pripadajú rovnaké a špinavé, a tak sa k nim aj správame.

1. 11. 2020

Monika Suchánska

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Kristína je grafická dizajnérka v štúdiu Folk & Milk a absolventka Sokratovho inštitútu. Všíma si mesto a to, ako s nami verejný priestor komunikuje. Vo svojom projekte Reč mesta hľadá spoločný dialóg medzi grafickými dizajnérmi a prevádzkovateľmi a už 5 rokov vydáva noviny Ta take town o svojom rodnom Prešove. Vďaka nim spoznávajú Prešovčania zabudnuté príbehy mesta a jeho svojskú architektúru.   

Najčastejšie vnímame ako vizuálny smog reklamu vo verejnom priestore. Čo iné zaň možno považovať?

Reklama do verejného priestoru patrí, no mala by nám hlavne pomáhať v tom, aby sme sa tam dobre orientovali. Najskôr by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako reklama vplýva na dané miesto, aký príbeh o ňom rozpráva. Pripadá mi zvláštne, že v slovenských mestách hovorí prvé poschodie (tzv. parter) budov úplne inou rečou, ako tie horné. Niekedy môžete mať dojem, že si vyššie poschodia žijú úplne iným životom. Vtedy je dosť pravdepodobné, že reklama má v danom priestore hlavné slovo a potláča pôvodný charakter miesta.

Prvky, ktoré tvoria vizuálny smog, však nemusia mať vyslovenie marketingový zámer, niekedy sú to aj oznamy či dopravné značky. Dalo by sa to zhrnúť tak, že vizuálny smog tvoria všetky vizuálne prvky, ktoré sú mimo kontextu architektúry a priestoru, v ktorom sa nachádzajú.

Cez čo si začala vizuálny smog vnímať ty?

Tých podnetov bolo veľmi veľa. Študovala som grafický dizajn a veľmi si všímam grafické a typografické chyby ako je použitie nevhodných písiem, zlý farebný kontrast či vyslovene nepremyslené vizuály, ktoré občas vyznievajú až komicky. Začala som sa zamýšľať nad tým, prečo sa na to všetko musím každodenne pozerať.

V online priestore máme možnosť vybrať si, či ideme na stránku zahltenú reklamou alebo či si pustíme video, pred ktorým ide reklama. Je to akási forma platby za to, že môžeme zadarmo čítať článok alebo počúvať hudbu. Prečo sme však nútení konzumovať reklamu vo verejnom priestore na každom kroku, čo z toho máme? Tento nevyvážený obchod ma časom začal veľmi iritovať. Naozaj musíme fungovať vo svete, kde ešte aj vlak, ktorým sa vezieš, nesie názov čistiaceho prostriedku?

Čo ti ako prvé udrelo do očí v tvojom rodnom Prešove?

Je toho veľmi veľa, no reklama, ktorá so mnou najviac “pohla”, bol bilbord pri cyklistickom chodníku, okolo ktorého som chodila takmer každý deň. Išlo o reklamu na najpevnejší betón v okolí (akokoľvek bizarne to znie) a jeho zhotoviteľ si pomohol šikovným prepojením zmyslov, keď na bilbord umiestnil časť ženského tela. Vtedy som si hovorila, že ak by bola takáto reklama na hociktorej stránke, hneď ju zavriem, v tomto prípade sa jej však naozaj nedalo vyhnúť.

Kristína Šebejová
Foto: Arnold Horváth

Keď chcem s agresívnou reklamou niečo urobiť, mám zistiť meno majiteľa pozemku a skúsiť na neho apelovať?

Na to, aby sa človek naštval až tak, že si otvorí katastrálne mapy a začne pátrať po majiteľovi pozemku, by muselo ísť o naozajstné reklamné “zverstvo”. Navyše, kto má na to v dnešnej dobe čas? Musím sa priznať, že ani ja som niečo také doteraz neurobila, no poznám zopár aktívnych ľudí, ktorí pravidelne upozorňujú mestské zastupiteľstvá správami a telefonátmi.

Bývajú takéto pokusy úspešné?

Občas áno. Smutné je na tom to, že aj keď mesto odstráni nelegálnu reklamu, po pár týždňoch sa na daných miestach objaví opäť. Preto si myslím, že najúčinnejším spôsobom je poukazovať na tento problém a hovoriť o tom, že oblepovaním budov reklamou v konečnom dôsledku len zhoršujeme životné podmienky sebe aj ostatným.

Už dlhšie registrujem aktivitu iniciatívy Cyklokoalícia Košice. Pravidelne posielajú na mestský magistrát fotky nelegálnej reklamy, najčastejšie bannerov a plagátov pri cestách mimo výlepných plôch. Aj keď im zvyčajne na mail nikto neodpovie, reklamy vraj do týždňa zmiznú. Čo je zvláštne, niektoré na daných miestach ostávajú aj po opakovaných apeloch. Celý proces je veľmi netransparentný a zjavne v ňom funguje akýsi dvojitý meter. Naozaj musíte byť človekom, ktorého vyhodia dverami aj oknom a vrátite sa dnu ďalším. Je to dosť frustrujúce a len pre silné povahy.

V Prahe existuje skupina “Přidej se a strhni to”, ktorá funguje ako support pre ľudí, ktorí chcú s nelegálnou reklamou niečo spraviť. Buď vám potvrdia, či ide o nelegálnu reklamu na mestskom majetku alebo to prídu za vás “vyriešiť”. Odporúčam si pozrieť ich stránku, nájdete na nej návody na to, ako odstrániť reklamu v súlade so zákonom.

Myslíš, že je nejaká nádej na zmenu legislatívy, keď všetky politické strany ju produkujú?

Zvykne sa hovoriť, že podľa záchoda spoznáš úroveň národa. Všadeprítomná politická reklama len vypovedá o súčasnej politike populizmu. Ľudia skôr stavia na emóciu z reklamy, ako by mali pracne skúmať volebné programy. Preto sú potom ulice zaplavené obrovskými hlavami politikov, nikto nechce byť neznámou tvárou. Bude to znieť asi veľmi pesimisticky, ale na to, aby zmizol tento typ reklamy z ulíc, sa musí zhodnúť celá spoločnosť a všetky politické strany, čo znie samo o sebe ako utópia. Ak jedna strana odmietne zrušenie politických bilbordov, všetky ju budú nasledovať, pretože by inak získala výhodu.

Svetlo nádeje však nedávno priniesol minister životného prostredia Ján Budaj, ktorý začal apelovať na politických partnerov, aby sa uzákonil zákaz reklamných politických letákov a bilbordov. Je super, že sa našiel niekto, kto sa odvážil prísť s takýmto nepopulárnym návrhom, držím palce.

Je dokázané, že reklama popri cestách znižuje bezpečnosť premávky. Ako je možné, že je jej stále tak veľa a dokonca sa vyvíja – je stále dynamickejšia a pútavejšia.

Mestá a obce majú nedostatočné právomoci na to, aby tieto problémy riešili. Zároveň na plošnú kontrolu všetkých ciest štát nemá kapacity. Bilbordy a outdoorová reklama miznú len veľmi pomaly a sú za tým skôr osvietení starostovia, ktorí nepredlžujú zmluvy reklamným agentúram, čo môže niekedy trvať roky. Reklama vo verejnom priestore je, samozrejme, aj skvelý biznis a veľa podnikateľov sa ho nechce vzdať –  za svoje záujmy bojujú na najvyšších miestach.

Často sú reklamné plochy priamo na rodinných domoch, bránach alebo bilbordy stoja aj v záhrade. Je vôbec možné takúto reklamu regulovať?

Ak je reklama spojená so zemou, podľa stavebného zákona sa definuje ako reklamná stavba. Na to musíte mať stavebné povolenie. To sa dá však veľmi ľahko obísť tým, že reklamu nainštalujete na bránu, zavesíte ju na strom, prípadne nasprejujete oznam o lacných rezňoch na snehovú pokrývku pred salašom. Áno, aj to som už videla. Populárne je napríklad dotiahnuť prívesný vozík pred svoju predajňu a vysunúť nad neho “pojazdný bilbord”. Vymáhanie odstránenia týchto reklám je aj pre úradníkov problematické, pretože sa nachádza tak trochu v šedej zóne zákona. Je to skôr na ľuďoch, aby si uvedomili, že by to nemali robiť.

Je to niekde v okolitých štátoch v tomto smere lepšie?

Problém vizuálneho smogu sa v zahraničí rieši už roky. V krajinách ako Austrália, Brazília, Kanada, Poľsko a Česká republika funguje viacero hnutí. Veľmi zaujímavým príkladom je Francúzsko, kde ľudia dokonca vychádzajú do ulíc a proti vizuálnemu smogu protestujú. Reklama podľa nich škodí duši a podporuje konzum, keď každodennou cestou po ulici vidíme na plagátoch veci, ktoré nemáme.

V meste Grenoble zakázali v roku 2014 reklamu vo verejnom priestore, ktorú nahrádzali stromami a propagáciou mestských podujatí. Odstránenie bilbordov z mesta ale tiež trvalo zopár rokov. Až koncom minulého roku obyvatelia zaznamenali výraznejšie zmeny, keď reklamným spoločnostiam vypršali zmluvy na prenájom reklamných plôch s mestom.

Kristína Šebejová
Foto: Arnold Horváth

Vnímaš u nás nejakú snahu očistiť verejné priestory od vizuálneho znečistenia?

Dobrým príkladom je Bratislava, kde primátor využíva všetky dostupné nástroje, ktoré proti vizuálnemu smogu má. Z mesta doteraz zmizlo veľmi veľa reklám, čo je naozaj super. V Žiline bol tento rok prijatý manuál reklamy, ktorý platí pre mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Zaujímavá bola tiež iniciatíva Nová Obchodná, kde na podnet aktivistov objednalo mesto vypracovanie manuálu inštalovania reklamy na Obchodnej ulici, ktorá je známa svojou zahltenosťou reklamou. Tento manuál vznikol v spolupráci s prevádzkovateľmi obchodov a je dobrým príkladom participatívneho procesu. Manuál je v súlade so zákonom a keďže ide o pamiatkovú zónu, umiestnenie reklamy v rozpore s ním je porušením zákona.

Zatiaľ na tejto ulici nie je badať výrazný posun, na kontrolu prevádzok je málo ľudí a s vymáhaním odstránenia reklám je to dosť problematické. Dá sa však povedať, že táto téma začala v poslednom čase veľmi rezonovať. Už bolo naozaj na čase.

Na niektorých miestach dozerajú na vizuálnu úroveň mesta pamiatkári, v nových developmentoch tiež môžeme vidieť snahu o vizuálne zjednotenie. Čo všetky tie miesta medzi tým?

Ani v pamiatkových zónach nie je ľahké dosiahnuť odstránenie reklamy. Pred rokom sme v Prešove organizovali diskusiu s Veronikou Rút Fullerovou, ktorá napísala vôbec prvý manuál dobrej reklamy pre Brno. Podľa nej je základným problémom to, že mestá nemajú dostatočné právomoci od štátu na vymáhanie odstránenia reklamy. Pritom štát nemá kapacitu na riešenie problémov v mestách – na ministerstvách na to neexistujú vyhradení zamestnanci, ktorí by mestá plošne kontrolovali či pripomienkovali. Kým sa nezmení legislatíva a mestá nedostanú väčšie právomoci, bude reklama z ulíc miznúť veľmi pomaly.

Preto bolo od začiatku cieľom Reči mesta motivovanie ľudí k tomu, aby si začali všímať dobrú reklamu a aby vnímali jej benefity. Cesta vedie cez dialóg s prevádzkami, ich prepájanie s dizajnérmi a marketingovými odborníkmi. Dobrým nástrojom je aj motivácia ľudí – v Brne založila Veronika súťaž Výloha roku, kde prevádzkovatelia súťažia o najlepšie vyriešený výklad obchodu. Cesta dialógu a motivácie je navyše jedinou cestou k tomu, ako zapojiť aj prevádzkarov na sídliskách mimo pamiatkovo chránených oblastí.

To je asi tá kľúčová vec, aby sa k takýmto informáciám ľudia, ktorí si idú otvoriť svoj podnik, dostali včas, nie až keď je všetko vytlačené a nainštalované. Chcú si nechať poradiť? Nepanuje tu skôr atmosféra, že predsa nikto iný nemôže vedieť lepšie, ako sa mám predať?

Ja si myslím, že je to taká krátkozrakosť. Keď si niekto ide otvoriť obchod, má pocit, že investovať niekoľko tisíc do biznis plánu a marketingovej stratégie je zbytočné, keďže potrebuje predovšetkým peniaze na rozbeh. Je však potrebné zamyslieť sa nad tým, ako môže taký plán pomôcť z dlhodobého hľadiska. V praxi to vyzerá tak, že ak človek zistí, že mu za prvý mesiac nikto do predajne neprišiel, lebo má svoj obchod zle odprezentovaný, pritvrdí – začne na výklad inštalovať ešte viac ukričanej reklamy.

Odborník by mu možno poradil, nech začne s kampaňou na sociálnych sieťach a vybuduje komunitu ešte pred tým, ako investuje peniaze do priestoru. Prázdne reštaurácie a kaviarne totiž ľudí veľmi nelákajú. Myslím si, že problém je v celkovej podnikateľskej gramotnosti na Slovensku. Vidím to aj sama na sebe. V škole sme preberali len okrajovo princípy podnikania, no v dnešnej dobe je to nedostatočné. Ak chcete podnikať, musíte mať aspoň základný prehľad.

Vedia majitelia obchodov či reštaurácií, kde dobrých dizajnérov hľadať? Mala by snaha o spoluprácu vychádzať od dizajnérov?

Presne nad tým sme sa zamýšľali aj v Reči mesta. Chceli sme vytvoriť zoznam dizajnérov, ktorí sa zaoberajú firemným brandingom a označovaním obchodov, ktorý by bol dostupný pre verejnosť. Zatiaľ sme k tomu kroku nepristúpili, pretože na to nemáme žiadne nástroje hodnotenia a celý proces vyberania dizajnérov by bol naozaj komplikovaný. Koniec koncov, možno je toto úlohou Slovenského centra dizajnu, ktoré by mohlo zabezpečiť odbornú garanciu.

Zatiaľ sme však s SCD o niečom takomto nekomunikovali, možno niekedy v budúcnosti. Iniciatíva by však mala ísť aj od prevádzkarov predajní, čo ale vychádza z predpokladu, že by mali mať základný prehľad o podnikaní. Teda by mal vedieť, že dizajn je súčasťou úspešného obchodu. A koniec koncov, aby sme to nehádzali len na zadávateľov reklamy, aj dizajnéri sú občas leniví a nedostatočne vysvetľujú proces svojej tvorby, nepýtajú sa a kývnu na všetko, čo zadávateľ diktuje aj napriek tomu, že to nie je dobré.

V tvojom projekte Reč mesta si sa snažila pomôcť jednej prevádzke v Prešove, urobiť ten krok von z bubliny. Čo si sa na tom naučila?

Reč mesta sme založili s kamarátmi, ktorí mali reklamy plné zuby. Konkrétne to boli Saša Sirko a Vlado Moško z prešovského centra nezávislej kultúry Wave a architekt Lukáš Ildža. Uvedomili sme si, že ľudia naozaj nerozumejú, čo je to dobrá reklama.

S mojím kolegom Lukášom sme chodili po prešovských prevádzkach a ponúkali sme zadarmo návrh nového označenia od profesionálnych dizajnérov, ktorých sme mali v tíme. Väčšinou sme sa stretli s neporozumením a pozerali na nás ako na príslušníkov sekty. Veľa z nich sa pohoršilo, že však to majú dobre spravené. Dokonca sa mi stalo, že si predavačky z jednej predajne pochvaľovali celoplošne polepený výklad (na ktorom boli deti jediace jogurt), lebo vraj majú vnútri príjemné súkromie. Význam výkladu a prepojenia ulice s predajňou tu bol teda úplne potlačený. Uvedomili sme si, že ľudia si nedávajú do súvisu to, že ich podnikaniu sa môže reálne dariť viac, ak by zmenili štýl svojej komunikácie navonok.

Hlavným problémom asi teda nie sú peniaze, keď ľudia odmietnu vylepšenie vizuálnej identity zadarmo.

Myslím si, že nám skôr nedôverovali a mali pocit, že im následne predáme sériu hrncov a matrace. V realite to vyzerá tak, že bežný obchodník chce na označení ušetriť čo najviac a zavolá kamarátovi, ktorý má v počítači takzvané grafické programy, aby mu “niečo zrobil”. Viac sa nad tým nezamýšľa a o nejakej stratégii podnikania a pláne je tu asi zbytočné hovoriť. Bohužiaľ, to často odráža aj dobu trvania predajne.

Tam, kde sa nám podarilo nadviazať spoluprácu, to vyzeralo tak, že majiteľ povedal, že je za každú srandu. Nakoniec bol s návrhom spokojný a zaplatil aj realizáciu. Ale asi sme nedostatočne odkomunikovali, že dobre označený obchod má naozaj silu, lebo si nedávno umiestnil pred vchod štyri veľké automaty na loptičky. A výsledky trochu skreslil aj nástup pandémie. Pekný príklad s dokázateľným zvýšením predaja po redizajne priniesli zakladatelia stránky Grafický odpad, s ktorými sme nedávno organizovali diskusiu v Prešove. V mäsiarni, ktorá mala dlhé roky pokrytý každý centimeter štvorcový fasády reklamou, sa po redizajne označenia zvýšil predaj o 25 %.

Je niečo v čom dizajnéri nerozumejú druhej strane?

Myslím, že odborníkom chýbajú správne argumenty. Nestačí povedať, že niečo nie je pekné. Takéto subjektívne tvrdenie zatvára dvere debaty veľmi rýchlo. Preto sme sa aj v našom projekte zamýšľali nad tým, ako definovať kritériá hodnotenia reklamy. Je daná reklama originálna, bezpečná, funkčná, obsahovo vhodná, estetická? Odpovede na tieto otázky by mohli pomôcť dizajnérom vysvetliť to, ako by mala dobrá reklama vyzerať.

Aké ťažké je presvedčiť niekoho, že tá reklama sa mu síce nemusí páčiť, ale bude pre neho funkčná? Lebo tá druhá strana to tiež môže hodnotiť len na základe svojich pocitov a môže sa cítiť nepochopená a nahnevaná, ak sa im návrh nepáči a ešte ich stojí peniaze.

Ako som hovorila, dizajnérom môžu pomôcť argumenty. Myslím si, že nie je dobré prísť za niekým s tým, že spôsobuje vizuálny smog. Lepšou cestou je ukazovať mu, že sa to dá spraviť aj lepšie a motivovať. Preto sme na našej stránke zverejnili po vzore už existujúcich manuálov zvizualizovaný návod na to, ako urobiť dobrú reklamu. Už sa mi stalo, že sa mi ozvali dizajnéri s tým, že náš manuál použili ako argument pri nezhode s klientom. Z toho sa veľmi teším. 

Kristína Šebejová
Foto: Arnold Horváth

Okrem vizuálnej úrovne je na Slovensku dosť problematický aj jazyk, akým s nami mesto komunikuje. Príkazy, zákazy, výkričníky. Ako sa na toto pozeráš?

V dizajne existuje pojem “tone of voice”, teda tón reči. Ten by mal byť na všetkých výstupoch konzistnentný a mal by odrážať základné hodnoty a kultúru podniku. Ak sa pozrieme na oznamy na budovách a v štátnych inštitúciách, asi to o nás nebude hovoriť veľa dobrého.

Pomáha v regulácii nevhodnej, napríklad sexistickej reklamy fakt, že jej nahlasovanie je na sociálnych sieťach omnoho jednoduchšie a v konečnom dôsledku efektívnejšie ako v offline svete?

Podľa mňa je to veľmi účinný nástroj. Na sociálnych sieťach existujú rôzne stránky, ktoré zbierajú príklady nevhodnej reklamy a upozorňujú na ňu. Viem aj o príkladoch, keď to naozaj malo efekt a prevádzkovateľ predajne si nechal poradiť. Dostať sa ako negatívny príklad na stránku, ktorá má sledovanosť niekoľko stotisíc ľudí, to už je celkom tlak. Takto funguje napríklad stránky Grafický odpad, kde môžete nájsť tisíc tipov a trikov na to, ako reklamu naozaj, naozaj nerobiť. Okrem toho existovala v Českej republike anticena Sexistické prasátečko. Tá po 10 rokoch skončila, lebo podľa jej tvorcov už naplnila svoj hlavný účel – vyvolať diskusiu spoločnosti o sexistickej a diskriminujúcej reklame. Bolo by skvelé, keby niečo také existovalo aj na Slovensku.

Ak platí, že my formujeme mesto a mesto spätne vplýva na nás, ako na nás vplýva priestor, ktorý sme zahltili vizuálnym smogom?

Spomínam si na jeden citát z knihy Citlivé město od literárnej vedkyne Daniely Hodrovej, ktorý hovorí o tom, že mesto nie je len pozadie, na ktorom sa odohrávajú naše životné príbehy, ale je ich súčasťou, priamo ich ovplyvňuje. Aby som však nefilozofovala, napadá mi jeden veľmi praktický príklad – pred pár rokmi som bývala v Katowiciach v byte s ôsmimi ľuďmi. Kým bolo v byte čisto, každý sa to tak snažil udržiavať. V momente, keď za sebou niekto neumyl riady, prišla apatia. Každý začal k neporiadku prispievať, až kým sa v byte nedalo existovať. Tak to funguje aj v meste – zatienim susedovu svojou reklamu, lebo o chvíľu to niekto urobí mne. Vychádza mi z toho, že by sme sa mali začať v meste správať viac ako spolubývajúci, veď nimi nakoniec aj sme.

Ako sa nás to dotýka na emočnej úrovni?

Mnoho ľudí si vizuálny smog nevšíma, pretože s ním existuje celý život. Myslím si, že ak by sme z miest odstránili prebytočnú reklamu, bolo by to pre mnohých ako nádych čestvého vzduchu. Reklamný smog ovplyvňuje aj náš pocit hodnoty daného miesta. Keď je ho niekde veľa, vnímame dané miesto ako špinavé a nemáme problém sa k nemu aj tak správať, hodiť niečo na zem a podobne. V neposlednom rade lacná reklama spôsobuje, že nám pripadajú všetky mestá rovnaké, všade sú rovnaké plastové tabule zakrývajúce architektúru a esenciu toho, čo tvorí atmosféru miest. 

V 90. rokoch tu nastal doslova reklamný výbuch. Bol to len ďalší príznak slobody alebo skôr nedostatku pravidiel?

Po revolúcii začali na Slovensku vznikať desiatky firiem, poznávacím znamením môže byť aj meno končiace na -ex, ktoré potrebovali svoje podnikanie spropagovať. Absenciu pravidiel inštalovania reklamy vo verejnom priestore po roku 89 cítime dodnes. Občas počujem argument, že nastavovanie regulácie reklamy je proti demokratickým princípom spoločnosti. Treba si ale uvedomiť, že súčasná spoločnosť funguje na jasne vymedzených pravidlách, ktoré by mali zabraňovať vzniku zvýhodňovaných skupín.

Bola úroveň reklamy za socializmu lepšia? Dnes je mnoho jej pozostatkov dosť cenených.

Určite. Vtedy reklamu totiž vytvárali študovaní propagační výtvarníci. Cenné pozostatky tejto reklamy zo slovenských ulíc bohužiaľ čoraz viac miznú aj napriek snahám nadšencov. Grafický dizajnér Samo Čarnoký spolu s architektom Radom Sinčákom zdokumentovali v knihe Neóna reklamné nápisy na východnom Slovensku do roku 1989. Táto kniha je veľmi inšpiratívna a môže slúžiť ako dobrý príklad pre dizajnérov. Ďalším aspektom, prečo bola reklama vo verejnom priestore lepšia, je to, že vtedy nebol “grafickým dizajnérom” každý, kto má počítač.

Kristína Šebejová
Foto: Arnold Horváth

Česká dizajnérka Veronika Fullerová, ktorá zostavila manuál pre centrum Brna, prirovnáva vizuálny smog k nadávkam. Niektoré oznamy na úradoch alebo u lekára vedia tiež dať dobrú facku. Prečo sme voči tomu takí tolerantní?

Aj za Rečou mesta je táto myšlienka – poďme sa zamyslieť nad tým, ako sa s nami mesto rozpráva. Všímajme si, či mi verejný priestor hovorí: “Poď si kúpiť prášok do Billy!” alebo mi rozpráva o svojej histórii, geniovi loci či architektúre. Keď človek všade okolo seba vidí oznamy s 10 výkričníkmi, považuje to, bohužiaľ za štandard a podobné nápisy replikuje ďalej.

V Reči mesta ste vytvorili aj interaktívnu mapu, kam môžu ľudia vkladať príklady dobrej reklamy. Ako sa jej darí?

Mapu sme spustili v júni tohto roku a musím priznať, že sa na nej zatiaľ nachádza veľmi málo dobrých príkladov. Jednak je to kvôli tomu, že dizajn mapy a programovanie sme stihli ešte počas karantény, keď nikto z nás nemal čo lepšie na práci. Teraz všetci z tímu pracujeme naplno a snažíme sa dohnať pokles zákaziek zo začiatku roka, na dobročinné projekty ostalo príliš málo času. Preto sme v posledných mesiacoch mapu nepromovali a dostala sa asi medzi veľmi málo ľudí. Dobrú reklamu v uliciach je navyše dosť ťažké nájsť, ak na to nemáte vytrénované oko. Na stránke sa síce môžete poradiť s manuálom dobrej reklamy a popozerať si ďalšie dobré príklady, no veľa ľudí si nie je istých, či majú ten správny “úlovok” z ulíc. Preto by sme radi pokračovali tak, že budeme oslovovať dizajnérov a získavať od nich tipy na dobrú reklamu, to možno celý proces rozbehne.

Čo z toho, čo robíte sa javí ako najefektívnejšie?

Začali sa nám ozývať ľudia, ktorí si uvedomujú, že svoju reklamu nemajú urobenú dobre a chcú si nechať poradiť. Možno to dovtedy vnímali len pocitovo a teraz na základe dobrých príkladov, ktoré vidia, sa utvrdili v tom, že chcú zmenu. Toto beriem ako veľmi dobrý ukazovateľ toho, že sme na dobrej ceste.

Ako sa zmenil tvoj vzťah k mestu odkedy robíš všetky tieto aktivity?

Začala som si viac všímať procesy, ktoré sú na zmenu potrebné. Prečo niečo nefunguje, prečo sa niečo ešte nehýbe. Pekným momentom, z ktorého čerpám energiu na pokračovanie v týchto aktivitách, sú noviny Ta Take Town. V počiatkoch projektu písal články hlavne Slavo, trochu ja, no časom sa nám začali ozývať ľudia, že chcú niečo o meste napísať aj oni. Postupne sa to začalo nabaľovať – články v súčasnosti píšu hlavne nadšenci. Tento proces nazývame aj zhromažďovaním kolektívnej pamäte mesta. Aj keď sme tento vznešený cieľ na začiatku nemali, noviny sa tak trochu stali nástrojom posilňovania vzťahu a identity človeka ako obyvateľa tohto mesta, ktoré si možno časom začne viac všímať a starať sa oň.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

aktivizmus architektura dizajn prešov spoločnosť vizualny smog