Jakub Filo: Strach a úzkosť z klimatických zmien by nás mali motivovať k aktivite. Nedovoľme, aby nás paralyzovali

Vytvoriť dezinformáciu je jednoduché, preto sa tak ľahko šíria. Denne by som ich vedel vytvoriť aj dvadsať.

24. 1. 2021

Pavla Pisárová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jakub Filo je novinárom už viac ako 15 rokov. Venoval sa nielen témam životného prostredia, ale aj politike, súdom či polícii. V súčasnosti pôsobí ako zástupca šéfredaktorky denníka SME pre spravodajstvo a publicistiku. Za projekt SME 25 rokov Slovenska získal v roku 2018 Novinársku cenu. Je súčasťou iniciatívy Klíma ťa potrebuje, ktorej petícia sa stala najväčšou online petíciou v histórii Slovenska a podpísalo ju viac ako 120 000 ľudí. Momentálne dokončuje druhú časť svojej knihy Posledné storočie

Prečo ste sa rozhodli venovať práve žurnalistike?

Odmalička som inklinoval k novinárčine. Na strednej škole sme s kamarátmi vydávali školský časopis.

Po maturite som ostal trochu stratený, pretože sa mi nepodarilo dostať na denné štúdium, len na diaľkové. A tak som rozmýšľal, čo budem robiť so svojím časom. Zhodou okolností som vtedy robil vedúceho na táboroch a jedna z mojich kamarátiek spoluvedúcich pracovala pre TA3. Podporila ma v tom, aby som to skúsil a dala mi kontakt na šéfov domácich oddelení v tlačových agentúrach. Po lete som sa im ozval, obidvaja mi povedali, že môžem prísť a ja som si v tom období vybral toho sympatickejšieho. A tak som v devätnástich začal pracovať ako novinár na plný úväzok. Bola to priamočiara a veľmi rýchla cesta.

Aké boli začiatky?

Šéfa vôbec nezaujímali moje predchádzajúce články. Povedal mi, aby som prišiel a začal písať. Zo začiatku to boli krátke policajné správy, neskôr prvé tlačové konferencie, stretnutia s politikmi. Ide to pomaly, ale keď človek začne písať pravidelne, veľmi rýchlo zistí, či to vie alebo nevie a či je schopný sa to naučiť novinárskym štýlom. Za pol roka intenzívneho písania, sa vždy ukáže, či na to človek má alebo nemá.

Novinári tam so mnou boli každý deň a niekedy som napísal niečo, čo kompletne prepísali. Na to sa však človek učí. Odvtedy prešlo 16 rokov, stále robím novinára a som tam, kde som. Spomínam si, keď nám dali ešte starý kazetový diktafón na malé kazety a mal som ísť za predsedom parlamentu, ktorým vtedy bol Pavol Hrušovský. Úplne na niečo nepodstatné, ako pred Vianocami prijal koledníkov. Nebola to tlačová konferencia a ja som sa so strachom a s roztrasenými rukami niečo pýtal.

Ako ste sa potom dopracovali do denníka SME?

Prešiel dlhý čas. Po dva a pol roku som odišiel do už neexistujúceho portálu Aktuálne, kde som pracoval osem rokov. Po štyroch rokoch tam som chcel s novinárčinou skončiť, pretože som vyhorel. V tom čase som nemal nápady a ani chuť niečo robiť, trápil som sa. Bol som vo fáze, že prestanem. V tom čase si nový šéf vyberal zástupcu a vybral si prekvapivo mňa.

Potom prišlo obdobie, kedy Penta začala kupovať médiá. Kúpila aj firmu, ktorá vlastnila tento portál. My sme vtedy neodišli na protest proti Pente a mali sme na to trochu pragmatickejšie pohľady. Povedali sme si, že uvidíme, ako sa budú správať a ako sa to vyvinie. Nakoniec sme po troch mesiacoch odišli.

Začal som pracovať ako redaktor na oddelení vedy a techniky v SME. Bolo to v čase odchodu časti redakcie do Denníka N. V SME videli, že už mám skúsenosti a tak ma posúvali na zodpovednejšie pozície.

Ako ste vnímali ich odchod?

Prišiel som až po tom, čo odišli. Chápem ich postoj a argumenty, prečo sa tak rozhodli. Neviem, ako by som sa zachoval na ich mieste, no chápem, prečo tak konali. Výsledkom je viac kvalitných médií, pretože SME si udržalo svoju pozíciu a Denník N tým, že mal skúsenú redakciu, veľmi rýchlo narástol a k tomu sa pridali aj Aktuality.

Jakub Filo Sme
Foto: Martina Juríčková

V súčasnej dobe mnohí ľudia podliehajú dezinformáciám, ktoré sa sociálnymi sieťami šíria rýchlejšie než dôveryhodné správy. Prečo je to podľa vás tak? V čom tkvie tento problém?

Jeden z dôvodov je technologický. Nástup sociálnych sietí a to, že tradičné médiá ako televízia a noviny stratili primárnu rolu v informovaní spoločnosti. Ľudia sa oveľa ľahšie dostávajú k rôznemu typu obsahu a aj k tým zlým alebo problematickým.

Druhý problém je akási chyba vo vzdelaní. Často som sa stretol s tým, že ľudia nevedia rozlíšiť, čo je normálna správa, zaujímavosť na pobavenie a lož. V tom pretlaku informácií sa to mieša. V minulosti, keď nebol internet, mohli ľudia pozerať správy, kúpiť si noviny a pozerať filmy alebo zájsť do videopožičovne. Existovali časopisy ako napríklad Bosorka, v ktorom písali o židojašteroch, ale všetci vedeli, že ten časopis predstavuje vymyslené hlúposti. Ľudia si to kupovali preto, aby sa pobavili.

A tretím bodom, ktorý zneužíva prvé dva, je to, že sa začali vytvárať systematické dezinformácie. Existujú organizované skupiny, ktoré sú financované z rôznych strán a dezinformácie vyrábajú s rôznou motiváciou. Či už to je Trump, ktorý neverí klimatickej zmene alebo tomu, že prehral voľby. Na Twitteri ho sledovalo 80 miliónov ľudí, čo je šialená masa, ktorú nemá žiadna americká televízia. Keď tam niečo napísal, tak mu to jeho sledovatelia verili.

V jednom z našich rozhovorov povedala Zuzana Panczová, že pri konšpiračnom myslení nezohráva až takú úlohu dosiahnuté vzdelanie alebo inteligencia, pretože sú často v hre emócie, ktoré niekedy bránia v kritickom myslení a to najmä v oblasti, v ktorej nie sme expertmi.

V skutočnosti je pre ľudí pravda a pravdivá realita niekedy ťažko pochopiteľná, a je preto oveľa jednoduchšie uveriť skratkovým heslám.

Vytvoriť lož a nepravdivú správu je veľmi jednoduché. Počas dňa by som ich vedel vytvoriť aj dvadsať, pretože si všetko vymyslím alebo pravdivú informáciu zmením podľa predstáv.

Pri “výrobe” pravdivej správy sa musím rozprávať s vedcami, odborníkmi a zisťovať, ako to je alebo nie je. Je to oveľa náročnejšie a preto to aj dlhšie trvá. Ľudí však zaujímajú senzácie, ktorým ľahko uveria.

Všimla som si, že dokončujete pokračovanie knihy Posledné storočie. Čo bolo podnetom pre vznik tejto knihy a prečo ste sa rozhodli písať práve o fiktívnom obraze budúcich klimatických zmien?

Predtým ako som začal písať Posledné storočie, som skúšal písať dva iné texty knižného typu. Ale neboli veľmi dobré a zamotal som sa v tom. Pred rokom v lete som bol bicyklovať v Himalájach. Po večeroch som čítal knihu Davida Wallace-Walls Neobývateľná Zem. Čítal som si o klimatickej kríze a zároveň som bol v Indii, kde som videl tvrdý kontrast toho, ako ľudia žijú v chudobe a v zlých podmienkach. Paradoxne oni budú tí najviac zasiahnutí klimatickou zmenou.

Počas toho sa mi začal v hlave tvoriť príbeh. Najskôr to boli záblesky, ktoré sa potom spájali. Mal som naliehavý pocit akoby zakričať, že je tu problém a že to takto môže dopadnúť. Zľakol som sa toho, že ľudia nevnímajú vedecké správy a články. Preto som si povedal, že skúsim opísať následky klimatickej krízy ako príbeh a ukázať im, ako to môže dopadnúť, keď nezačneme niečo robiť.

Aké je to písať pokračovanie prvej knihy?

Na jednej strane oveľa ťažšie, na druhej zase ľahšie. Ľahšie v tom, že ten svet mám premyslený a viem, ako vyzerá, mám vymyslené koncepty, drobné myšlienky, technológie. Ťažšie v tom, že som si už pri písaní prvej časti povedal, že to bude trilógia. Ale človek si pri písaní pustí fantáziu a niekedy odbočí a vytvorí niečo iné a nové. Potom je ťažšie písať dej tak, aby zapadol do prvej časti a vytváral dobré východisko do tej poslednej. V tom je to náročnejšie. Ale vo všeobecnosti sa mi dvojka píše ľahšie. Možno aj preto, že ma dobré reakcie na prvú časť motivujú.

Jakub Filo Posledne storocie
Foto: Martina Juríčková

Čo vás priviedlo k environmentálnym témam a väčšiemu záujmu o to, čo sa s klímou deje?

Správy o klimatickej zmene tu boli aj pred dvadsiatimi rokmi, vedeli sme o otepľovaní, ale správy mali podobu senzácií či kuriozít. No zrazu bolo správ stále viac a boli horšie a horšie. Začal som o klimatickej kríze veľa čítať, už nie len správy, ale aj samotné štúdie. Trvalo mi dva roky, kým som v sebe nadobudol istotu o tom rozprávať ďalej. Ale stále nie som odborník na klimatickú krízu, len človek, ktorý sa tomu venuje. Teraz si už myslím, že by o tom mal aspoň trochu rozprávať každý.

Predtým som bol človek, ktorý problém nevnímal. Keď som mohol mať auto, mal som ho a kupoval som si v obchodoch fast fashion (rýchla móda, pozn. redakcie) oblečenie. No zrazu prišlo uvedomenie, že tu máme naozaj vážny problém, ktorý keď nezačneme riešiť, tak po našich deťoch tu už nikto nebude.

Ženiem to do extrému, ale keď tu máme problém, tak ho jednoducho musíme riešiť. Keď tu máme koronavírus, musíme ho riešiť. Keď máme pokazený bicykel, tak si ho musíme dať opraviť. O tom, že máme pokazenú planétu, hovoria všetci vedci. Vieme ako sme ju pokazili a aj to, ako ju napraviť, teda skôr to, čo máme urobiť, aby sme si ju nepoškodili ešte viac. To nám stále dáva nádej.

Ako dnes podľa vás vníma spoločnosť klimatické zmeny?

Myslím si, že je stále viac ľudí, ktorí si to uvedomujú. Dôkazom toho je aj iniciatíva Klíma ťa potrebuje a celé to dianie na Slovensku. Na svete máme mnoho hnutí a organizácií a je vidieť, že je stále viac ľudí, ktorí to považujú za problém.

No na druhej strane je veľa ľudí, ktorým nedochádza, aký veľký ten problém je. Vedia, že by sa malo niečo urobiť, ale nevedia čo a ako rýchlo. Máme dobre vykročené, ale zatiaľ robíme veľmi opatrne prvé kroky. Musíme sa pohnúť veľmi rýchlo. Nehovorím, že to má byť šprint, pretože to bude náročný beh na dlhé roky, ale musíme prestať prešľapovať na jednom mieste a razantne vykročiť alebo sa rozbehnúť. Dúfam, že sa to začne diať a mám pocit, že vôľa rastie. Myslím si, že je to výsledkom petície, pretože o tom začali rozprávať viac aj politici a pribúdajú mladí ľudia, ktorí sa aktívne angažujú.

Parafrázujúc Gretu Thunberg, potrebujeme všetkých a hneď. Je to povedané symbolicky, ale za tým je to veľmi skutočné. Nemáme veľa času. Dnes síce máme nádej, ale len tá nádej nestačí. Musíme konať čím skôr.

Hovoríte, že všetci a hneď. Sú však ľudia, ktorí to za problém stále nepovažujú, a to napriek tomu, že problém klimatickej krízy môžeme vnímať už aj na Slovensku napríklad v podobe záplav, suchej pôdy či topenia jaskyne. Ako im vysvetliť, že to je fakt vážne?

Je to skutočne ťažké. Sú totiž štyri skupiny ľudí. Tí, ktorí vedia, že je to vážne a už aj začali niečo robiť. Nie je ich však až tak veľa, hoci ich počet rastie. Potom sú tí, ktorí vedia, čo je klimatická kríza, ale zatiaľ nepociťujú, že by sa niečo malo diať, pretože si neuvedomujú závažnosť problému. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorým to je úplne ukradnuté a klimatická kríza ich nezaujíma. Žijú si svoje životy. Niektorí z nich povedia, že klimatická kríza je blbosť, pre ďalších je úplne nepodstatná. Poslednou skupinou sú odmietači. Protipól tých, ktorí sú aktívni. Teraz potrebujeme, aby sa všetci tí, ktorí o klimatickej kríze vedia, ale zatiaľ nič nerobia, preklopili do prvej skupiny. Z tretej skupiny by sa aspoň nejaká časť mala presunúť do prvých dvoch.

A ako to spraviť?

Na každého zaberá niečo iné. Prvú skupinu už riešiť netreba, skôr je dôležité ponúknuť jej rady, návody a informácie. Druhú je potrebné v dobrom zmysle “prefackať” a trochu ich vystrašiť. Niekedy ľudia začínajú riešiť problémy, keď je to už fakt vážne. To je zrada klimatickej krízy – stále máme pocit, že to vážne nie je. Vonku je síce zima, ale tretia najteplejšia v histórii.

Ďalším skupinám treba podľa mňa vysvetľovať, ukazovať, skúšať čo na nich funguje. Na starších budú fungovať napríklad príklady z ich mladosti, na pracujúcich možno to, že keď nebudú riešiť klimatickú krízu, tak bude ohrozené ich pracovné miesto. Pri mladých ľuďoch je ohrozená zase budúcnosť.

Je to komplikované, no mám pocit, že ľudia začínajú byť na túto tému senzitívnejší a to je dôležitou vstupnou bránou k rozhovoru. Niekto to môže robiť hudbou, iný knihami, prednáškami na školách, súkromnými rozhovormi či počítačovou hrou. Treba ísť na každého inak a hľadať čo najpriamejšie cesty.

Čo pre pozitívnejšiu zmenu musíme urobiť ako spoločnosť a jednotlivci?

Klimatická kríza je spôsobená tým, že vylučujeme priveľa oxidu uhličitého a teda, že spaľujeme fosílne palivá. Musíme radikálne obmedziť množstvo oxidu uhličitého, ktorý produkujeme. Za každým našim tričkom, jedlom, slúchadlami či počítačom sú nejaké spálené fosílne palivá, teda uhlíková stopa. Vieme ju však znížiť.

Keď chceme vyriešiť klimatickú krízu, musíme zmeniť náš životný štýl a spôsob života. Aj jednotlivci môžu prispieť k znižovaniu emisií. Menej fosílnych palív sa bude spaľovať napríklad vtedy, keď budeme menej jazdiť autami a menej využívať leteckú dopravu. Keď si nekúpim každý rok nový mobil, nebude ho treba vyrobiť. Keď budem nakupovať menej oblečenia alebo kvalitnejšie, hoci drahšie, menej energie a uhlíka sa tak spáli na ich výrobu.

Dôležitou súčasťou je aj výrazné obmedzenie mäsa, pretože pri jeho výrobe vzniká metán, čo je tiež uhlíkový plyn. Ďalším bodom je šetrné používanie energie. Veľký trend dnešnej doby je to, že ľudia majú aj práčku aj sušičku. Načo? Chápem, že to niekomu vyhovuje, ale míňa tým energiu, ktorá tú krízu spôsobuje. A tak ďalej. To hovorí veda, nie ja.

Zmena súčasnej situácie však nie je len v rukách jednotlivcov.

Presne tak. Ja sa napríklad snažím znižovať svoju uhlíkovú stopu. Robil som si dotazník, ktorý vytvoril Inštitút environmentálnej politiky a podľa neho som v priebehu dvoch rokov znížil svoju uhlíkovú stopu o tretinu. Zmenu ale potrebujeme tak rýchlo a tak razantne, že malé jednotlivé osobné rozhodnutia jednoducho nestačia.

Všetci sme zodpovední za mnoho vyprodukovaných emisií, ale produkuje ich hlavne ťažký priemysel. Tiež zle zateplené domy, investovanie do áut namiesto elektrických vlakov či zle nastavené poľnohospodárstvo. Sú to oblasti, ktoré vie ovplyvniť štát, vláda, politici. Môžu napríklad nestavať dialnice, ale investovať do vlakov, aby ľudia minimalizovali osobnú dopravu. Zmeniť štruktúru poľnohospodárstva môžeme tak, aby všade neboli len záhony repky olejnej, ale aby sme mali diverzifikované poľnohospodárstvo.

Ľudia najviac pomôžu vtedy, keď budú vyžadovať od politikov to, aby zavádzali opatrenia, ktoré pomôžu. Musíme ich zaviesť veľa a veľmi rýchlo. Pretože keď 1000 ľudí prestane jazdiť autom a jesť mäso, na klimatickú krízu to bude mať malý vplyv. Keď na Slovensku zateplíme 1000 budov, oveľa rýchlejšie znížime uhlíkovú stopu. Nehovorím však, že by ľudia nemali robiť aj malé osobné zmeny. Každý môže znížiť svoju uhlíkovú stopu, ale veľké rozhodnutia sú oveľa dôležitejšie a tie musíme žiadať a očakávať.

Sú na to potrební kompetentní ľudia, zákony, zmluvy. Klimatická kríza je podľa svetových Medicínskych organizácií jednou z najhorších hrozieb pre ľudské zdravie. Preto vyzývajú štáty, aby sa na to pripravili. Z vášho pohľadu prijímajú slovenské inštitúcie, ktoré majú silu veci ovplyvniť, odporúčania vedcov?

Koncom roka bolo témou, aký cieľ si stanoví Európska únia na znižovanie emisií a skleníkových plynov. Uhlíková neutralita znamená, že sa vyprodukuje menej emisií, ako dokáže príroda zachytiť. Vedci tvrdili, že ak ju chce EÚ dosiahnuť do roku 2050, k čomu sa aj zaviazala, tak je potrebný cieľ zníženia o 65 % do roku 2030 oproti roku 1990. Nakoniec sa prijalo 55 % a oproti pôvodne plánovanej redukcii o 40% je to obrovský posun. Na jednej strane je super, že sa niečo podarilo, avšak na druhej strane to je málo a nebude to stačiť.

Druhá vec je, že náš premiér aj pod vplyvom debát v posledných mesiacoch, petície či snahy mimovládnych organizácií povedal, že sa bude usilovať o tých 65 %. Na Slovensku však nemáme plán, ako to dosiahnuť a ani ľudí, ktorí by za to zodpovedali. Klimatická zmena sa na úrovni štátu týka nielen Ministerstva životného prostredia, ale aj ďalších ministerstiev. A my nemáme nikoho, kto by stál na čele a tento boj koordinoval.

Nemôžem teda povedať, že by vedcov nepočúvali, ale zatiaľ nerobíme systematické kroky, aby sme s klimatickou krízou efektívne bojovali.

Foto: Martina Juríčková

Vďaka vám sa zmobilizovalo viac ako 120 000 ľudí, ktorí podpísali petíciu Klíma ťa potrebuje. Ako sa prvotná myšlienka, ktorým bola online udalosť, pretransformovala do petície?

Prišiel som s nápadom, aby sme upozornili na problém klimatickej krízy na sociálnych sieťach, hlavne na Instagrame. Som rád, že som natrafil na veľmi správnu skupinu ľudí, ktorú prvotná myšlienka okamžite nadchla a veľmi aktívne sa do toho zapojili. Až som bol prekvapený, aká vlna sa v nasledujúcich dňoch a týždňoch spustila. Naša spolupráca bola veľmi živelná a zaujímavá. Považujem to za spoločné dielo.

Potom padol nápad, aby to nebolo len o online udalosti, ale aby to malo aj praktický efekt. Povedali sme si, že skúsime spraviť petíciu. Vždy som bol najskeptickejší a myslel som si, že to nedáme. Za prvé dni sme mali tisícky podpisov, takže nás to veľmi povzbudilo a pracovali sme ďalej.

Je skvelé, že aj vďaka petícii začalo o klimatickej kríze hovoriť oveľa viac ľudí. Klimatická kríza sa týka nás všetkých a musíme dosiahnuť, aby o nej každý uvažoval, rozprával a konal. Za najväčšie plus petície vnímam práve to, že sa to udialo. Zatiaľ to nie je každý, no zasiahli sme veľmi veľa ľudí. A to je pridaná hodnota, pretože odteraz je klimatická kríza témou. Už to nie je len téma niekoľkých aktivistov, politikov a vedcov, ale spoločenská téma, ku ktorej sa prihlásilo 120 000 ľudí. To je veľmi dôležité a dá sa s tým pracovať ďalej.

V petícii žiadate poslancov a členov vlády, aby prijali klimatickú krízu ako jednu zo štátnych priorít vyhlásením klimatickej núdze s cieľom dosiahnuť uhlíkovú neutralitu Slovenska do roku 2040. Aké sú jej ďalšie body a prečo ste zvolili práve tie?

Stanovili sme si, aby mala petícia široký záber a dokázalo sa s ňou identifikovať čo najviac ľudí. Bolo pre nás dôležité, aby riešila víziu do budúcna a praktický problém spojený s klimatickou krízou. Veľmi prirodzene z toho vyplynulo, že chceme niečo ako vyhlásenie stavu klimatickej núdze a to, aby vláda dodržiavala Parížsku dohodu. No pre mnohých ľudí z odborného prostredia sa to môže zdať málo.

Teraz budem veľmi úprimný. Čo vlastne znamená stav klimatickej núdze? Sám o sebe je to iba pojem, ktorý hovorí, že si uvedomujem, že je klimatická kríza dôležitá. Ale napokon môže znamenať to, čím ho naplníme. Takže každý sa prihlási k stavu klimatickej núdze, pretože tým vyjadruje to, že musíme riešiť klimatickú krízu.

Druhým bodom bolo, aby štát konečne vypracoval plán, ako ju ideme riešiť. Pretože nejaký plán máme, ale je absolútne nedostatočný. Tretím bodom bolo to, aby štát podporil pri rozhodovaní o EÚ spomínaných 65 %. Ešte v lete totiž slovenská vláda ani nemala názor na to, či podporí zvýšenie redukcie emisií. Zrazu sa však vláda prihlásila k cieľu 55 % a premiér rozprával o tom, že by sme mali znižovať ešte viac. Je to oproti stavu spred leta výrazný posun.

Aké ďalšie kroky budú nasledovať?

Petíciu sme predložili do parlamentu a nepustili nás na rokovanie pléna, ale vo výbore sa našli poslanci, ktorí ju do pléna dostali. Parlament by mal o petícii rokovať na jednej z najbližších parlamentných schôdzí. Dôležitá je teraz príprava toho konkrétneho obsahu, ktorým naplníme stav klimatickej núdze. Veľká vďaka za túto prácu prináleží ďalším ľuďom v rámci Klíma ťa potrebuje. Najmä Jakubovi Hrbáňovi a Marte Fandlovej, pretože hoci sme sa o tom pravidelne rozprávali, oni obehali veľkú časť politických predstaviteľov. Práve vďaka nim uvažuje mnoho strán o tom, že sa prihlási k nejakej podobe vyhlásenia klimatickej núdze.

Následne by sme si mali nielen my, ale s pozvaním ďalších odborníkov a mimovládok definovať, čo bude znamenať vyhlásenie klimatickej núdze na Slovensku. Bez jasného pomenovania, čo tým myslíme a čo tým chceme dosiahnuť, to nemá žiadny efekt.

Môžete povedať viac o tom, ako by to malo vyzerať?

Myslíme si, že by Slovensko malo mať inštitúciu, ktorá by bola cielene zameraná na riešenie klimatickej krízy. Táto téma je nadrezortná a síce spadá pod Ministerstvo životného prostredia, týka sa aj ďalších. Preto by bolo dobré, keby existoval človek, ktorý by koordinoval to, čo sa na ministerstvách deje. Zatiaľ to nikto nerobí.

V prvom kroku by mala byť súčasťou vyhlásenia jasná príprava plánu. Vieme, že v najbližších rokoch bude mať kríza zásadné prejavy na náš život a mali by sme mať plán, ako jej chceme čo najviac zabrániť a ako sa na ňu čo najlepšie pripraviť. Už dnes sú súčasťou našich životov povodne, zničená úroda a lesy. Tento problém však bude tak komplexný, že by mali vznikať systematické plány, aby sme boli pripravení.

Súčasťou by mali byť tiež ďalšie praktické premietnutia Parížskej dohody do slovenskej legislatívy. Pretože hoci sme jej signatárom, stále to nevykonávame.

Premenil sa po tom všetkom váš skepticizmus?

Je tu viac ako 120 000 ľudí a vďaka nim sa to stalo témou aj pre politikov. Dnes v prvom rade riešime zdravie a záchranu životov v súvislosti s koronavírusom. Verím tomu, že to zvládneme. Ale klimatická kríza sa valí hneď za ním. A valí sa v úplne nepredstaviteľných rozmeroch. Som rád, že sa o tom rozpráva, ale spravili sme zatiaľ prvé kroky. Musíme natrénovať a nazbierať silu na maratón. Práve sme prešli prvé metre a vôbec neviem, či budeme vládať po kilometri. Musíme ich vydržať aspoň štyridsať, no v skutočnosti je klimatická kríza nekonečný beh.

Ukázali ste, že občiansky aktivizmus funguje aj na sociálnych sieťach. Ako to vnímate vy?

Som novinár, čiže sociálne siete vnímam v prvom rade novinársky. Je to príjemná možnosť, ako zdieľať s ľuďmi myšlienky, ktoré považujem za dôležité. 

Jakub Filo Peticia
Foto: Martina Juríčková

To, že vieme o topení ľadovcov, rastúcej teplote, extrémnych zmenách počasia či vymieraní rastlinných a živočíšnych druhov, má vplyv aj na naše psychické zdravie. Čoraz viac ľudí pociťuje ekologickú úzkosť. Čo si o tom myslíte?

Strach, ktorý sa nezmení na ten paralyzujúci a ovládajúci, môže byť silným motivátorom k aktivite a zmene. Verím, že ľudia, ktorí budú mať strach, budú zároveň chcieť niečo s klimatickou krízou zmeniť. No bol by som veľmi nerád, keby sa vystrašili a dostali do úzkostí. Je potrebné s tým pracovať, hovoriť o tom a so svojimi pocitmi o klimatickej kríze, svojim strachom pracovať. Niekto o tom môže písať, iný zase kresliť, niekto sa zapojiť do nejakej mimovládnej organizácie. Každý sa môže aktivizovať v inej oblasti. A ak sa však niekto cíti naozaj zle, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Už aj na Slovensku sú ľudia, ktorí sa venujú enviro úzkosti. Netreba sa báť niekoho osloviť a rozprávať sa o svojich problémoch.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus dezinformácie klimaticke zmeny novinári zero waste životné prostredie