Michal Sivák: Ľudia z majority nemusia nikomu dokazovať, že sú pracovití a čestní. Prečo by sme to mali žiadať od Rómov?

Vzdelávanie je zbraň, ktorou dokážeš rozstrieľať predsudky a posúvať ľudí na inú úroveň.

4. 10. 2020

Daniel Fekete

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Michal Sivák je Róm. Šikovný. Študuje, momentálne pracuje ako asistent poslankyne v NR SR, vzdeláva rómske deti a takmer vždy sa usmieva. Je inšpiratívnym príkladom, že aj Róm môže byť výrazným prínosom pre spoločnosť.

Spomenul si mi, že si sa hanbil za štúdium na gymnáziu. Prečo?

Ešte na základnej škole sa nás učiteľka slovenského jazyka pýtala, kto chce študovať na gymnáziu v Stropkove. Ja som od strachu radšej ani nezdvihol ruku. Ja? Róm na najlepšom gymnáziu v meste? Nevedel som si to predstaviť.

Chcel som byť pôvodne kuchár. Ale po tom, čo mi rodičia povedali, že ma počas strednej školy nebudú finančne podporovať, som sa rozhodol pre gymnázium. Bol som jediný Róm na celej škole. Bolo to zvláštne obdobie, pretože som sa ocitol v úplne cudzom prostredí bez akýchkoľvek kamarátov. Pamätám si, že v prvý deň na strednej škole som dokonca plakal. Necítil som sa vôbec komfortne.

Prečo?

Cítil som sa osamotený. Navyše, moji spolužiaci na mňa pôsobili veľmi inteligentne a sám sebe som neveril, že to dokážem. Po príchode domov sa ma mama opýtala, čo mi je. Povedal som jej, že si vôbec nie som istý výberom školy a necítim sa tam dobre. Ona mi odvetila: “Vytrim, dobre budze.” (Vydrž, bude dobre, pozn. red.). A tak som vydržal, napriek problémom s angličtinou a matematikou som štúdium na stropkovskom gymnáziu dokončil úspešne.

Ako jediný Róm v tom čase?

Áno, napriek mnohým prekážkam som to nakoniec vydržal a úspešne som zmaturoval.

Michal Sivák v Bratislave
Foto: Martina Juríčková

Stretávaš sa s rasizmom aj dnes?

Záleží od situácie, prostredia a od konkrétnych ľudí. Stáva sa to, ale dnes sa s tým viem už lepšie popasovať. Rešpektujem každého človeka, ale na druhej strane očakávam tiež minimálne základnú slušnosť. Ale jasné, že sa s tým stretávam, hoci je to latentné.

Nedávno sa mi stala zvláštna vec. Na Kamennom námestí pred pár dňami jeden pán žobral peniaze, ale bol opitý a vyjadroval sa neslušne, tak som mu žiadne nedal. Onedlho som ho stretol znova, triezveho. On si ma pamätal a myslím, že sa ma bál. Hoci ma pozdravil, slušne som mu odvetil, nech odo mňa odíde. Potom to začalo: “Od Róma? Róm mi bude hovoriť, aby som od neho odišiel? Ja budem stáť, kde ja chcem.” Rozhovor pokračoval, dozvedel som sa, že skončil v base a napokon som mu povedal, že som Róm a som na to patrične hrdý. Bol to on, kto mal problém so mnou, nie ja s ním.

Približne pred dvoma rokmi som bol s rómskymi deťmi na výlete v Bratislave. Šli sme pešo cez Palisády na Bratislavský hrad. Vieš si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby som s tridsiatimi deťmi chcel ísť mestskou dopravou? Ja nie. Neviem a nechcem si predstaviť pohľady a predsudky cestujúcich. A neviem si predstaviť, ako by sa deti cítili. Niekedy však uvažujem nad tým, že som tou verejnou dopravou s nimi mal ísť, pretože chodiť pešo z obavy zo zlých pohľadov nie je riešením. Niekedy si to prosto žiada postaviť sa problému čelom a nie hľadať únik.

Napriek predsudkom okolia nasledovalo štúdium pedagogiky na vysokej škole.

Vedel som, že gymnázium mi nedalo žiadne remeslo, ale všeobecné vzdelanie. Navyše, pedagogika bola od malička mojím snom.

Pochádzam z trojičiek, narodili sme sa v jeden deň a vždy sme sa spolu so súrodencami hrávali na učiteľov. Mali sme svoju vlastnú školu, požičiavali sme si knihy z bežnej školy alebo sme si ich pýtali od pani sekretárky a takto sme sa doma učili.

Z vlastného presvedčenia?

Áno. Môj otec pochádza z osady. Nikdy sa nám nevenoval a nikdy sa s nami neučil.  Nebol vedený k vzdelávaniu, pretože ani jeho nemal kto viesť. Pre ľudí v osade je dôležité hlavne prežiť a postarať sa o svoje deti. Dať im aj to málo, čo majú. Navariť si, najesť a prežiť do ďalšieho dňa. Naši Rómovia žijú, ako len môžu a vedia.

Podporujúcim elementom bola mama. Vždy nám vravela: “Do roboti mušice chodzic, aľe nemušice robic češko.” (Do práce musíte chodiť, ale nemusíte ťažko pracovať, pozn. red.). Ona sama pracovala v stropkovskej Tesle, potom ako krajčírka. Vie, čo je ťažká práca a chcela nám to uľahčiť. Mamka sa nám venovala. Pamätám si, že sme sa ešte počas prázdnin po konci druhého ročníka na základnej škole v predstihu učili všetci traja súrodenci vybrané slová. Takto to ťahala štyri roky, potom som prebral žezlo ja ako najstarší z trojičiek.

Vždy som vzdelávanie vnímal ako hru. Všetko som dramatizoval a prežíval, páčilo sa mi, že som učiteľ. Dnes, s odstupom času som ešte viac presvedčený o tom, že sen byť učiteľom sa zrodil práve v tomto čase. Mám na to dodnes krásne spomienky. S bratom sme to brali veľmi vážne. Dokonca sme si vytvárali vlastné testy a písomky, opravovali ich červeným perom, v papiernictve sme si nechávali tlačiť prázdne vysvedčenia.

Michal Sivák v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Martina Juríčková

Popri štúdiu si sa venoval viacerým projektom, učil si napríklad na Luníku IX v Košiciach.

Áno, práve tam som videl absolútnu chudobu a ťažko sa na to pozeralo.

Kategorizujeme. Hádžeme väčšinu Rómov do jedného vreca ako neperspektívnych a priživujúcich sa na sociálnom systéme. Prečo sa táto skupina Rómov nevie odraziť?

Ak tí konkrétni ľudia nebudú mať sami v sebe motiváciu niečo zmeniť, tak sa nezmení nič. Ja z pozície učiteľa nemôžem prísť na podobné miesto a z ničoho vytvárať okamžité veľké zmeny. Môžeme deti povzbudiť, dať im dôveru, že na to majú, rozvíjať ich silné stránky.

Zmena musí prísť aj od nich, no štát musí dať príležitosti a postupne odstraňovať bariéry, ktoré brána rozvoju rómskych detí, či už sú to objektívne alebo subjektívne príčiny. To všetko musí mať postupnosť a verím, že momentálne je k tomu aj politická vôľa. Zmena nastáva prioritami a hodnotami.

Ak človek nemá naplnené základné potreby, nie je schopný prežiť. Ľudia z osád a okraja spoločnosti riešia diametrálne odlišné problémy. Kým väčšinová spoločnosť rieši kariéru, osobnostný rozvoj, partnerský život a rodinu, chudobní Rómovia zo segregovaných osád riešia otázky prežitia, bývania, pitnej vody, prosto základných vecí pre život.

Pedagóg by mal vedieť, z akého prostredia sú jeho žiaci a pochopiť všetko, s čím všetkým sa musia potýkať. Kým však nebudú vyriešené otázky ohľadom základného fungovania rodín, nedá sa hovoriť o tom, že pre tieto rodiny bude vzdelanie hodnotou číslo jeden. K tomu sa ale musíme časom dopracovať, pretože len takto môžu tieto deti dostať šancu na lepší život.

Akým spôsobom si k tomu pristupoval ty?

Ako mentor som sa snažil byť ich priateľom, na ktorého sa mohli vždy spoľahnúť, a ktorému na nich záležalo. Nikdy som neriešil ich problémy, len počúval a poradil. Bol som tu vždy pre nich a veril im. Keď som učil, učil som ich s veľkou pokorou. Pochopil ich situáciu a dával im šancu. Oplatilo sa a pochopili, že všetko sa dá, keď sa chce.

Je podľa teba učiteľ povolanie alebo poslanie?

Vnímam to tak, že učiteľské povolanie je poslaním. Učiteľ musí vedieť predvídať a musí byť vo všetkom empatický, v uvažovaní aj v bežných činnostiach. Pokiaľ sa učiteľ nedokáže znížiť na úroveň, vcítiť sa do prostredia a kultúry svojho žiaka, nikdy s ním nedosiahne žiadne výsledky.

Nie je dobré prísť ako učiteľ do školského prostredia a tváriť sa, že všetko viem. Nevieme predsa všetko, celý život sa učíme. Je dobré si priznať nedostatok a formovať sa. Nechajme deti, aby nás aj ony učili.

Michal Sivák so šatkou svojej babičky
Foto: Martina Juríčková

Stále u nás panuje presvedčenie, že Rómovia zneužívajú sociálny systém. Je to pravda?

Systém je nastavený tak, že to stačí na prežitie. Ak sa zamestnajú, často sú na tom horšie – musia platiť cestovné, obliecť sa, deti prídu o príspevok v škole. Je tu aj otázka úžery a exekúcií. Dôležité je dať Rómom prácu. Väčšina rodín si už potom dokáže vytvárať lepší domov, a tiež dať deťom lepšiu starostlivosť i vzdelanie.

Musím dodať, že to je problém všetkých nás, nielen Rómov. Všetci predsa chceme, aby sa veci a najmä vzťahy zlepšili. Otázka možno znie, chceme to naozaj?

Je podľa teba správne separovať ich?

Nie je to správne a ani humánne. Tí ľudia sú odseknutí od reálneho života, cítia sa menejcenní a ponížení. Naviac strácajú všetky sociálne kontakty a potom sa čudujeme, že žiť spoločne je niekedy náramne ťažké. Verím, že sa staneme inkluzívnymi a budeme sa navzájom rešpektovať. Dúfam, že takéto problémy o pár rokov vymiznú.

Nie je v príkladoch chyba na vašej strane?

Áno, priznávam. Ľudia, ktorí to dokázali, sa potom veľmi ťažko vracajú späť ku svojím koreňom a priznávajú, že pochádzajú z tohto prostredia. Máme málo príkladov, ktoré by slúžili ako svetlo v rómskej spoločnosti. Ale riešenie životov ľudí nemôže ostať len pri akýchsi príkladoch. To chce systémové riešenia. Nemalo by sa požadovať od Rómov, aby neustále dokazovali každému na počkanie, že sú hodnotní a dobrí ľudia, pracovití alebo čestní.

To predsa nikto v tejto krajine iným nikdy nedokazuje. Tak prečo by sme mali to žiadať od Rómov. Chyby sú na oboch stranách a obe strany majú čo naprávať. Je pekné, ak si vzdelaní Rómovia vyberú neľahkú cestu pomáhať vlastným komunitám, ale nikto im nemôže zazlievať, ak si chcú žiť svoj život bez tejto témy. Majú na to právo. Naozaj to nemôže byť na príkladoch, dobrí aj zlí sú všade. Je to o ľudských a občianskych právach, o tom, že sa nemôže určitá skupina vedome segregovať, vyčleňovať.

Čo budeme potrebovať, aby sme ho dokázali vyriešiť obojstranne?

Všetko je o ľuďoch a o vôli riešiť problémy chudobných ľudí. Politická vôľa momentálne je a ja verím, že to, čo sa za 30 rokov zanedbalo alebo podporovalo, sa už skončilo. Zmeny neprídu zajtra, ale verím, že prídu. Je ťažké naprávať niečo, čo sa 30 rokov neriešilo alebo sa len tvárilo že sa to rieši.

Musíme si však uvedomiť paradox. Riešením je aj dôraz na vzdelávanie na oboch stranách. Vzdelávanie je zbraň, ktorou dokážeš rozstrieľať predsudky a posúvať ľudí na inú úroveň.

Počas karantény si sa podieľal na príprave vzdelávacieho programu pre rómske deti, Tumenca Khere – S vami doma, pre RTVS. Aké to bolo?

S kolegyňou Klaudiou Oláhovou sme si hneď na začiatku karantény povedali, že chceme využiť tento čas a vytvoriť niečo pekné a zároveň aj vzdelávacie pre rómske deti, ktoré ostali doma počas korony.

Začali sme načítavať rómske rozprávky, ktoré sme uverejňovali na internete. Urobili sme ich asi štyri. Následne prišla požiadavka pre RTVS na vytvorenie rómskej relácie. Vybrali si Klaudiu, ktorá má pätnásťročné skúsenosti s prácou pred kamerami a Klaudia si ma vybrala ako partnera na moderovanie tejto relácie.

Okrem vzdelávania sme sa snažili deti zaujať, šírili sme dobrú náladu a odmenou bola vždy aj rozprávka pre deti. Ohlasy sme mali pozitívne a dokonca až z iných krajín. Pokiaľ viem, podobný formát pre vzdelávanie rómskych detí nebol spracovaný v žiadnej inej krajine okrem Slovenska, čo si všimli aj zahraničné rómske organizácie. Vďaka patrí všetkým, ktorí sa na tomto peknom a potrebnom projekte podieľali.

Chceš počuť rozprávku o tom, ako pán Boh upiekol Róma? Je krátka.

Skús.

Pán Boh vzal cesto, vymodeloval človeka a dal ho piecť. Vytiahol ho príliš skoro a bol biely, nedopečený. Skúsil to na druhý pokus, ale tentokrát ho nechal v trúbe príliš dlho a vytiahol úplne čierneho. Do tretice sa mu podaril človek akurát, pekný hnedý. A to bol Róm. Nebol najkrajší, všetci boli rovnakí, len mali inú farbu.

Skvelý prostriedok na odstraňovanie predsudkov.

Skutočne. Hoci sme sa počas karantény nedokázali dostať ku všetkým rómskym deťom, stala sa z toho inkluzívna relácia. Zapojili sa totiž aj nerómske deti. Po odvysielaných častiach nám prišlo mnoho listov a e-mailov. Stihli sme vytvoriť krásnych 10 častí.

Michal Sivák pri NRSR
Foto: Martina Juríčková

Dokážeme vzdelávaním zmeniť len deti alebo aj dospelých Rómov?

Prakticky áno, ale je veľmi dôležité povedať, že Rómovia veľmi rozdielne vnímajú toho, kto ich vzdeláva. Ak je to takisto Róm, vnímajú ho pozitívnejšie ako nerómskeho učiteľa. My, Rómovia sme niekedy veľmi nedôverčiví a príliš emocionálni. Veľa dokážeme vycítiť. Samozrejme, sám poznám príklady nerómskych učiteľov a mentorov, ktorým ich žiaci dôverujú. Ak však prídeš do osady v pozícii učiteľa a budeš sa tváriť ako niečo viac, než sú oni, prehral si a nepríjmu ťa. Oni potrebujú cítiť rovnosť.

Záleží len na konkrétnom jedincovi, ako sa k svojej práci postaví. Dôležité je ísť krok za krokom a veľa vysvetľovať. Pretože Rómovia chcú rozumieť. Často veci nechápu, lebo sa hanbia pýtať. Potrebujeme vzdelávať aj dospelých, najmä tých v produktívnom veku, aby sa ľahšie začlenili do pracovných procesov. Všetko začína pri deťoch. Uvedomil som si, že svet rómskych detí sa nás týka, pretože naše rómske deti sú pre Slovensko potencionálnom.

Je iný?

Áno, úplne. Tieto deti totiž vo väčšine prípadov nie sú odmalička správne vedené a vychovávané. Hoci si myslíme, že si neuvedomujú, čo sa deje okolo nich, mýlime sa. Vedia to veľmi dobre. Vedia, v akom prostredí žijú, aké majú podmienky a nevedia si predstaviť niečo lepšie a iné ako to, čo má vo svojej komunite.

Potvrdilo sa mi to počas Vianoc, ktoré sme slávili s deťmi na Luníku IX. Chceli sme odmeniť malú Máriu. Vo veľkej krabici mala darček, no myslela si, že ju čaká niečo zlé, že bude potrestaná.

Michal Sivák pri NRSR
Foto: Martina Juríčková

Nie je problém na strane rodičov?

Máš pravdu. Rodičia im neposkytujú dostatočnú výchovu, ktorá potom citeľne chýba. Nevedia vychovávať podľa noriem majority, lebo sami neboli vychovaní, no nie všetci. Podobne ako iné rómske otázky, aj toto je viacgeneračný problém. Ak ide o generačnú chudobu, tak sa odovzdáva to, čoho sú títo ľudia schopní. Nikto neodovzdá zo seba iným viac, ako má, to sa proste nedá.

Musíme pochopiť, že nič nie je čiernobiele a všetko má logické vysvetlenie. Kto sme my, aby sme dnes niekoho vinili, odsudzovali či nejako inak hľadali vinníkov. Tým nechcem zľahčovať dôležitosť rodiny a výchovy detí, ale vychádzajme z reality a nie z pocitov. Je to naozaj ťažké, ale nie nezmeniteľné. Umožnime týmto ľuďom život hodný človeka a potom budujme budúcnosť aj detí. Kruh chudoby odkázanosti je silný a bude to trvať dlho, ale nejako začať treba. Pretože ak rodič nedá svojmu dieťaťu dobrý základ, to dieťa nemá nič, ale dodám, že to je spôsobené chudobou.

Ak si však budeme uvedomovať ich rané detstvo ako veľmi zraniteľnú časť, dokážeme od korienka zmeniť všetko podstatné. Pretože zmeníme všetko na začiatku, nie v čase, keď majú deti desať rokov.

Aj my Rómovia si musíme uvedomiť, že svoje problémy môžeme vyriešiť aj sami a nemusí ich za nás riešiť niekto iný. Musíme byť optimistickejší. Naša komunita potrebuje vidieť vzory, ktoré skončili vysokú školu alebo sa uplatnili na trhu práce v rôznych zamestnaniach, aby pochopila, že sa to dá. Na Slovensku je ich dosť a mali by viesť besedy v rómskych komunitách, prípadne vytvárať participáciu v osadách. Vzdelanie a zamestnanie je cesta Rómov k integrácii na Slovensku, iná nie je. Máme sa ešte čo učiť.

Čo by si im odkázal? 

Ak sa človek snaží, dokáže aj nemožné, ja som toho asi príkladom, pretože sa nikdy nevzdávam a snažím sa plniť si svoje sny. Stokrát som padol, cítil sa zle, ale dôležité je ísť ďalej, nevzdávať sa.

Dôležité je vnímať iných ako dobrých a hodnotných ľudí, mať ľudí rád a je jedno akých. Ja som mal šťastie na dobrých ľudí a preto je dôležité, aby dobrých ľudí bolo viac ako tých zlých a potom ich budeme stretávať častejšie a budeme si navzájom pomáhať. Pretože človek sám nič nezmôže, ale ak nás bude viac, dá sa urobiť veľa dobrých vecí.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

deti Integrácia Rómov Rómovia školstvo vzdelavanie