Miroslava Seňková: Prišla som o idealizovanú predstavu, že cestu k materstvu môžem mať pod kontrolou

Žena po potrate nepotrebuje ľútosť ani súcit. Potrebuje bezpečné prostredie, kde môže byť sama sebou.

2. 10. 2020

Pavla Pisárová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Miroslava Seňková sa venuje téme vedomého počatia a búra tabu okolo témy straty dieťatka prostredníctvom projektu Dúhová Mama. Po svojej osobnej skúsenosti sa rozhodla vytvoriť platformu pre ženy, ktoré prišli o dieťa v ktoromkoľvek týždni tehotenstva, a nemajú vo svojom okolí podporu či niekoho s podobnou skúsenosťou, aby sa necítili samy. Inšpiruje ženy, ako si cestu k dúhovému dieťatku užívať s radosťou a ľahkosťou.

Aká bola vaša cesta k materstvu?

Začala v roku 2016, keď sme sa začali pokúšať o dieťatko. Podarilo sa to už po pár mesiacoch, avšak skončilo to samovoľným potratom v prvom trimestri. Ďalšie dieťatko sme počali opäť po pár mesiacoch, ale aj toto tehotenstvo skončilo. Mimomaternicovo.

Na svojej ceste k materstvu, ktorá stále trvá, som zistila, že je veľmi dôležité mať okolo seba podpornú skupinu a niekoho, kto už ušiel pár krokov pred nami a vie nás vypočuť bez posudzovania, zbytočných rád a bagatelizovania. So všetkými vrcholmi aj pádmi, ktoré k tomu patria.

Akým spôsobom zmenili potraty váš pohľad na materstvo?

Prišla som o idealizovanú predstavu, že cesta k materstvu je prechádzka ružovou záhradou a môžem ju kontrolovať. Že nič zlé sa po prvom trimestri už nemôže stať. Opakovaná strata dieťatka ma donútila klásť si nemilé otázky “Prečo chcem dieťa?” a “Kým vlastne bez dieťatka som?” či “Aká je moja hodnota ako ženy, ak nebudem nikdy mamou?”.

Táto skúsenosť ma však naviedla aj na cestu k oveľa väčšej pokore k procesu zrodenia nového života a dala mi šancu pripraviť sa na ďalšie tehotenstvo vedomejšie. Rovnako mi dala dar času spoznať samú seba a odhodiť obmedzujúce presvedčenia, ktoré mi na mojej ceste k materstvu už neslúžili.

Ako ste tú stratu prežívali a čo vám pomohlo? 

Tak ako každé tehotenstvo, aj každý potrat je iný. Prežívala som to zakaždým inak. Po prvom potrate som si to veľmi nepripúšťala. “Veď sa to stáva. Čoskoro otehotnieš znova. Takto to malo byť. Veď to ešte nebolo dieťa”, boli rady, ktoré som dostávala. Vtedy sa mi to zdalo normálne.

Po druhom potrate som však emocionálnej stránke a spracovaniu traumy začala venovať plnú pozornosť. Už som nepotrebovala byť medzi ľuďmi, ponoriť sa do práce, čo najskôr zabudnúť a rýchlo sa pokúšať znova otehotnieť. Potrebovala som byť sama, aby som zistila, čo sa vo mne vlastne deje. Do práce som sa vrátila po mesiaci.

Krátko po potrate len ťažko vieme pomenovať, čo presne cítime, pretože sa to formuje do slov postupne. Na spracovanie potratu neexistuje jednoduchá desaťbodová príručka a ani fázy smútku sa nestriedajú podľa nejakej tabuľky. Na to, kedy smútok pominie a my sa začneme opäť radovať zo života, neexistuje univerzálne riešenie. Tak ako každá žena je iná, potrebuje aj inú podporu a iné techniky na integráciu straty dieťatka do svojho každodenného života.

Niekomu postačí denník a vypísať sa z toho. Niekto iný zájde za terapeutom, psychológom alebo zdieľa svoj príbeh v podpornom ženskom kruhu. Niekomu stačí spraviť si rozlúčkový rituál, napísať dieťatku list či zapáliť sviečku, no niekomu vyplávajú na povrch ďalšie témy, ktoré je potrebné spracovať pred ďalším snažením sa o dieťatko. Ako napríklad mne.

Ja osobne som sa preto viac ako rok venovala rôznym terapiám, ktoré spomínam aj vo svojich článkoch na blogu. Nech si však vyberieme akýkoľvek spôsob integrácie straty dieťatka do každodenného života, bude to presne ten, ktorý aktuálne potrebujeme.

Mirka Senkova Heroes
Foto: Šimon Šiplák

Rozhodli ste sa vytvoriť projekt a venovať sa téme plodnosti po potratoch. Čo pre vás znamená projekt Dúhová Mama?

Ako som skúšala rôzne veci, aby som vyliečila svoje telo aj dušu, spoznávala samú seba po potratoch a zdieľala svoje vrcholy aj pády, či už na blogu alebo cez sociálne siete, začali mi písať viaceré ženy, že to majú podobne. Najprv bol projekt Dúhová Mama len môj osobný blog, ale postupne prerástol do platformy, kde sa delím o rôzne inšpirácie a vytváram miesto na bezpečné zdieľanie našich príbehov a skúseností bez bagatelizovania a porovnávania.

Vytvorila som uzavretú skupinu na Facebooku, kde je priestor ísť aj do hĺbky, pretože (nielen) na sociálnych sieťach je téma potratov stále tabu a nie sme zvyknutí zdieľať naše pocity verejne v komentároch pod príspevkami, čo je však normálne pre našu mentalitu.

Najnovšie chystám vydať knihu, ktorá, verím, že prispeje svojou troškou k odtabuizovaniu straty dieťatka. Bude obsahovať nielen moju cestu, ale aj desiatky príbehov ďalších úžasných žien, ktoré som mala tú česť spoznať. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že v ďalších príbehoch často nájdeme potrebné kúsky inšpirácie, ktoré s nami zarezonujú, či “len” slovo, ktoré pohladí naše ubolené srdce a povzbudí nás vytrvať na našej ceste liečenia po potrate, či v rozhodovaní pokúšať sa znova.

Projekt Dúhová Mama som založila rok po druhom potrate, keď som sa chcela podeliť o to, čo pomohlo mne a čo ma inšpiruje na mojej ceste k materstvu, aby sme si cestu za dieťatkom užívali a nielen prežívali. Je to projekt o vedomej plodnosti, aj (po) potratoch. Neustále sa vyvíja a rastie spolu so mnou. A zároveň je to dobrodružná cesta, ktorá ma napĺňa a stáva sa mojím poslaním, v ktorom sa môžem neustále vzdelávať a ešte viac pomáhať ženám, aby sa necítili samy a nepochopené okolím.

Je to také moje dieťa, moja srdcová záležitosť a cítim obrovskú vďačnosť, že sa môžem venovať niečomu, čo ma napĺňa a zároveň objavovať dary čakania na dieťatko. Baví ma pozerať sa na alchýmiu počatia z rôznych uhlov pohľadov a aj preto vo svojom projekte uplatňujem holistický prístup (telo, myseľ, emócie) nielen v oblasti počatia nového života, ale aj pri integrácii straty dieťatka do každodenného života.

Mnohé ženy môžu potrat vnímať ako zlyhanie či hanbu. Ako pracovať s týmito pocitmi?

Pocit zlyhania je v takejto situácii, bohužiaľ, normálny. Hľadáme odpovede, prečo sa to stalo práve nám a prehrávame si spätne udalosti, či sme niekde nepochybili. Často však zjavnú príčinu nenájdeme ani my, ani doktori. A keď neexistuje príčina zvonka, je prirodzené, že ju hľadáme v sebe. A to hovorím z vlastnej skúsenosti, pretože aj ja som si dlho vyčítala, že som mala mnohé veci spraviť inak.

Rada by som však odkázala ženám, ak im to ešte nikto nepovedal, že to absolútne nie je ich chyba a už teraz sú tými najlepšími mamami na svete pre dieťatko, ktoré odišlo a rovnako aj pre dieťatko, ktoré k nim ešte len príde. A za svoju odvahu čeliť rôznym búrkam na svojej ceste a nevzdávať sa, si zaslúžia veľkú poklonu a úctu. Robia všetko najlepšie ako momentálne vedia a to úplne stačí.

Pocit hanby je však kapitola sama o sebe. Pocit hanby na rozdiel od pocitu viny prichádza vždy zvonka. Od niekoho ďalšieho, z cudzieho impulzu. Napríklad ak sa naše okolie či rodina snaží prežívanie nášho smútku zaškatuľkovať frázami, že to prežívame príliš dlho, príliš intenzívne a že sa neposúvame dopredu. Na to, ako dlho potrebujeme smútiť a spracovať túto traumatickú udalosť, však neexistuje jedna odpoveď. Môžu to byť dni, týždne, mesiace či roky.

Na kolotoč emócií, ktorý príde po strate dieťatka, sa preto nedá vopred pripraviť. Ja vždy odporúčam, ak už sme na to pripravené, nájsť si vo svojom okolí niekoho empatického, komu dôverujeme, aby emócie mali šancu byť vypovedané a náš príbeh uznaný v celej svojej autenticite. Ono je to v podstate veľmi jednoduché, no zároveň veľmi náročné. Keď si dovolíme prejaviť svoju zraniteľnosť, nastáva liečenie a postupné prijatie straty dieťatka do života.

Mirka Senkova Duhova Mama
Foto: Šimon Šiplák

Ako ale reagovať práve na tie situácie, keď nám do nášho smútku, našich pocitov hovoria ľudia v našom okolí?

Ak nás niekto presviedča o tom, že to, čo cítime, nie je normálne, že by to malo byť tak či onak, nemôžeme sa posunúť vpred. A teda ani spracovať naše emócie. Strata dieťatka nás môže rozbiť na tisíc kúskov a iba my sa môžeme poskladať odznova.

Sama som využila množstvo techník na prácu s emóciami a uvoľňovoním blokov od koučingu až po rôzne, pre niekoho “ezo” terapie. V každom však rezonuje niečo iné a je v poriadku vybrať si to, čo nás volá. Na blogu nájdete viacero mojich odporúčaní, rovnako ako aj v príbehoch ďalších žien.

Všetko, čo cítime po strate dieťatka, je absolútne v poriadku. Žiadna emócia nie je prehnaná, zveličená, neoprávnená či vymyslená. Ale práve naopak, potrebná na našej ceste liečenia a integrácie straty dieťaťa do každodenného života. To, že naša spoločnosť nie je nastavená, aby otvorene pracovala so smútkom a so smrťou, ktorá je súčasťou nášho života, či chceme, či nechceme, ešte neznamená, že by sme sa za svoj príbeh mali hanbiť.

Vo svojom príbehu ste spomenuli, že po potrate sa vám ľudia snažili radiť, zľahčovali vašu situáciu a namiesto podpory vás ich slová zranili. Ako teda podporiť ženu po prekonanom potrate?

Povedať jej “Je mi to ľúto. Som tu pre teba, keď budeš pripravená”. Nedávať nevyžiadané rady. Zdržať sa komentárov, aj keď dobre mienených, či motivácie, aby žena myslela pozitívne, pozerala sa dopredu či zabudla. Čo naozaj pomáha, je “len” počúvať. Prekonať to trápne ticho a dopriať žene čas, dni, týždne, mesiace, aby vyšlo na povrch všetko, čo potrebuje byť vypovedané.

Už len takéto rešpektujúce zaobchádzanie stačí na to, aby sa žena cítila prijatá vo svojom príbehu. Nepotrebuje ľútosť ani súcit, potrebuje bezpečné prostredie, kde môže byť sama sebou bez posudzovania a porovnávania.

A keď sa deje opak?

Ak zametieme pod koberec akúkoľvek snahu o rozpovedanie svojho príbehu, žene, ktorá stratila nenarodené dieťa, neumožníme, aby sa na povrch dostali všetky emócie a odtiene smútku, žiaľu, viny, bolesti či hnevu, ktoré majú potenciál naštartovať liečenie a spustiť postupné prijatie tejto udalosti do života.

Ak nám nie je dovolené či dopriate tieto emócie autenticky zdieľať, ľahko ich nahradí pocit hanby, samoty, izolácie, nízkej sebadôvery či pochybnosti o sebe ako žene, matke. A jedna trauma vystrieda druhú.

Rovnako dôležité je neporovnávať náš príbeh s niekým iným. Potraty v prvom trimestri mnohí nevnímajú ako oprávnenú stratu dieťatka, za ktorým je normálne smútiť. A hodnotenie úrovne prežívania nášho smútku slovami “Iné ženy sú na tom horšie”, “Aspoň to bolo na začiatku”, “Všetko sa deje z nejakého dôvodu” len prispieva k bagatelizovaniu tejto udalosti. Žena sa tak ocitne bez podpory, pochopenia a uzavrie sa do seba, aby netrpela ešte viac.

Slová majú v tak krehkých okamihoch obrovskú magickú moc. Môžu liečiť, no rovnako aj zraniť. Preto ak chceme podporiť ženu po strate dieťatka, ale nevieme čo povedať, odporúčam zostať pri nej bez slov a len ju počúvať, objať či spolu s ňou plakať. Alebo jej odporučiť podpornú skupinu či stránky, ktoré sa venujú tejto téme, ako napríklad projekt Dúhová Mama, pretože vlastná skúsenosť je neprenosná.

Aj keď to nie je ľahká téma na komunikáciu a vyžaduje odvahu na obidvoch stranách, myslím si, že len tak vieme prispieť k jej odtabuizovaniu a normalizovaniu. Zdieľaním svojich príbehov a ich nehodnotením. Každá strata dieťatka v ktoromkoľvek týždni tehotenstva si totiž zaslúži naše uznanie.

Mirka Senkova Rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Môže rozpoloženie ženy po potrate ovplyvniť jej schopnosť znovu otehotnieť?

Určite áno. Počatie nového života sa neodvíja len od fyzickej stránky, ale aj od nášho emocionálneho a mentálneho rozpoloženia. Nie je vôbec hanba, ak vyhľadáme fertility kouča či terapeuta. Postarať sa o svoje psychické zdravie by mala byť podľa mňa top priorita na našej ceste k materstvu. Rovnako ako prijatie straty dieťatka pred ďalšou snahou otehotnieť. Pretože nielen strach, či sa to bude opakovať znova, ale aj nespracované emócie z predchádzajúcej straty nás môžu v ďalšom otehotnení blokovať.

Ako sa potom zbaviť pochybnosti?

Vysvetlenie príčiny potratu nás môže povzbudiť v tom, aby sme niečo v budúcnosti zmenili a mali tak šancu vyhnúť sa opakovanej strate dieťatka. Niekto to však nepotrebuje vedieť a povie si, že to tak malo byť.

Ja som v tom čase potrebovala pochopiť, prečo sa to stalo mne. Pomáhalo mi písanie a rôzne terapie na prácu so strachom, pretože zo zdravotného hľadiska sme boli obaja v poriadku. Oveľa viac ako fyzickej stránke som sa venovala emóciám a mysli, pretože emocionálna a mentálna stránke na ceste k dieťaťu je často podceňovaná.

Ako som pustila rôzne obmedzujúce presvedčenia, začala som veriť, že dieťatko si k nám cestu nájde a mojou úlohou je zostať v pohode a tešiť sa zo života, ktorý mám teraz a naplniť ho aktivitami, ktoré ma vyživujú. Rovnako aj uvedomenie, že robím všetko najlepšie ako viem a dieťatko si nemusím zaslúžiť. Som ho hodná už teraz.

Ako vníma potrat dieťaťa otec? O tom sa vôbec nehovorí.

Žena a muži smútia rôzne. Ale aj muži smútia. Aj keď to neprežívajú tak emocionálne ako my, trápi ich to. A aj oni si zaslúžia podporu. V zahraničí je už množstvo iniciatív, ktoré podporujú mužov po strate dieťatka. Pretože dieťatko nestratila len žena, ale aj muž.

Ženy mi často píšu, že muž je pre nich v tomto prípade ochrancom, podporou a útočiskom. Niekým, s kým sa o tom môžu bez ostychu rozprávať. Chcú byť silní pre nás.

Ja sama som si to uvedomila až s odstupom niekoľkých mesiacov, keď som sa od svojho muža dozvedela, že aj jeho to trápilo a nevedel, čo má robiť. Krátko po potratoch, keď som riešila len seba, som zabudla na neho. Aj muži potrebujú podporu, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá.

Mirka Senkova Blog
Foto: Šimon Šiplák

Podľa štatistiky Národného centra zdravotníckych informácií spontánne potraty v roku 2019 predstavovali 51,4 % všetkých potratov žien s trvalým bydliskom v SR. Prečo je to stále tabuizovaná téma?

Sme konzervatívna a uzavretá spoločnosť. Nevieme pracovať so smútkom, aj keď smrť k životu patrí. Nikto nás to neučí a téma smrti sa tak vytesňuje z našich konverzácií. O strate dieťatka či umelom oplodnení hovorí však čoraz viac žien a vznikajú rôzne iniciatívy, ktoré robia tejto tabuizovanej téme osvetu. Dokonca už existuje aj festival o smrti a jej prítomnosti v našich životoch. Myslím si, že sa to postupne mení k lepšiemu a otvárame sa aj tejto téme.

Naopak, umelé prerušenia tehotenstva žien každým rokom klesajú, no na Slovensku sa už niekoľko mesiacov hovorí o živote pred narodením a možných zmenách. Ako tieto témy vnímate po vašich skúsenostiach?

Nemám osobnú skúsenosť s umelým prerušením tehotenstva, ale nech to legislatívne dopadne akokoľvek, z príbehov, ktoré sa ku mne dostávajú, vidím, že aj tieto ženy si prechádzajú smútkom a zaslúžia si podľa môjho názoru podporu.

V parlamente sa objavila aj téma umelého oplodnenia a to, že by ho štát nemal preplácať párom. Čo si o tom myslíte?

Poznám mnoho párov, ktoré riešia mimotelové oplodnenie. Ale nie preto, že sa im nechce čakať alebo sú netrpezliví. Majú diagnostikovanú neplodnosť a teda nemôže prísť k prirodzenému počatiu. Pre nich je mimotelové oplodnenie jediná možnosť. Mňa osobne mrzí, ako sa táto situácia momentálne vyvíja.

Ako podľa vás pracovať s emóciami na ceste k materstvu?

Neutekať pred nimi. Prijať ich. A načúvať im. Emócie sú vynikajúcim sprievodcom a vedia nám odovzdať veľmi silné aha momenty, nielen na ceste k materstvu. A hlavne naše prežívanie neporovnávať s niekým iným. Nájsť si empatickú osobu, ktorá nás vypočuje či nasmeruje, ak sa začneme v našich emóciách cykliť.

V blogu ste napísali: “Dieťatkom som chcela zaplniť prázdnotu vo svojom živote, aby som stratila (a znova našla) samú seba… Pochopila som, že som svoj život kŕčovitým snažením sa odsunula na druhú koľaj.” Ako teda nájsť rovnováhu medzi túžbou po dieťati, snahou otehotnieť a prežívaním normálneho života?

Z mojej skúsenosti môžem povedať, že mne sa osvedčilo dať seba na prvé miesto a tešiť sa zo života aj bez dieťatka. Aby, keď príde, som si spätne mohla povedať, že ten čas čakaním na jeho príchod som využila naplno.

Každého však vyživuje niečo iné. Ale čo si naše budúce dieťa určite zaslúži, je mať rodičov, ktorí budú naplnení radosťou aj bez neho. Snaha o dieťatko je náročná nielen fyzicky, ale aj emocionálne a mentálne a aby sme mali energiu, ktorú ako budúci rodičia investujeme do alchýmie počatia, potrebujeme ju na našej ceste aj dočerpať. Osamote aj spolu.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

materstvo potrat tehotenstvo ženy