Zuzana Čaputová: Keď sa naplní pohár trpezlivosti ľudí, naplnia sa aj námestia

Aroganciu, ktorú si mnohé štátne orgány mohli dovoliť v rokoch 2000 - 2010, si už dnes nedovolia.

Baška Ilić

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Zuzana Čaputová je advokátka, ktorá dlhoročne pracovala v neziskovom sektore na posilnení práv občanov a právneho štátu, predovšetkým ako spolupracovníčka občianskeho združenia VIA IURIS. Viac ako 14 rokov sa ako aktivistka a advokátka usilovala o uzavretie skládky odpadov v Pezinku. V roku 2016 bola ocenená Goldmanovou environmentálnou cenou.

Kariéra právnika sa stále považuje za lukratívnu. Vy ste však väčšinu svojej kariéry venovali neziskovému sektoru. Čo vás k tomu viedlo?

Počas vysokej školy a aj dva roky po nej som pracovala v miestnej samospráve. Boli to 90. roky a vtedy sa miestna samospráva ešte len kreovala. Veľa som sa pri tom naučila a bolo to skutočné dobrodružstvo, no postupne som prešla do neziskovej oblasti, kde som sa venovala predovšetkým témam ako sú týrané a zneužívané deti a ženy.

Postupne som nadviazala spoluprácu s VIA IURIS a trvala 16 rokov. Je pravda, že nič z toho nepatrí k tej biznisovej a lukratívnej časti právneho trhu, ale dávalo mi to obrovskú satisfakciu. Videla som zmeny, ktoré prinášame do ľudských životov a do spoločnosti.

Nevyhli ste sa ale ani bojom s mocnými ľuďmi. Nemali ste niekedy momenty, keď ste to chceli vzdať a vybrať sa radšej k biznisovému právu?

Nepamätám si na taký moment. Pamätám si ale pocity bezmocnosti, keď som stála proti veľkej presile či už mocenskej, finančnej, alebo prepojenej podnikateľskej a štátnej moci. Bolo to ťažké a niekedy som nevedela, ako ďalej, no nikdy som neuvažovala nad tým, že by som mohla byť radšej niekde v „klídku” a robiť za viac peňazí.

Táto práca mi dávala zmysel a dostávala som z nej veľa. V pocite zadosťučinenia. Vo VIA IURIS sa nám podarilo veľa vecí zmeniť k lepšiemu, či už to boli kauzy, legislatíva alebo analýzy pre legislatívne zmeny.

Čaputová
Foto: Šimon Šiplák

Akým spôsobom by sme mohli motivovať mladých právnikov, aby tiež išli týmto smerom?

Neviem, či sa to dá. Doteraz si pamätám, ako som nastúpila na právnickú fakultu a zoznamovali sme sa so spolužiakmi v rámci krúžku. Rozoberali sme, prečo sme išli na právo. Z tej náhodnej skupiny tridsiatich ľudí, ktorá debatovala, sme len dve povedali, že nejdeme študovať právo kvôli peniazom. To boli ale 90. roky, možno by ten pomer dnes vyzeral inak.

Neviem, či sa dá vnímanie práva predovšetkým ako služby nejako vyargumentovať alebo to človek musí mať jednoducho v sebe. Poznám však množstvo vynikajúcich advokátov, sudcov, prokurátorov. Nie sú v neziskovom sektore, ale robia svoju profesiu veľmi dobre, kvalitne a v súlade s poslaním, ktorému by mal byť právnik verný.

Aký zmysel má podľa vás neziskový sektor v rámci práva?

Neziskový sektor má obrovský zmysel pre krajinu bez ohľadu na to, či sa venuje právnej oblasti, charite alebo ochrane životného prostredia. Je nevyhnutný pre zdravie spoločnosti.

V právnej oblasti a v našej činnosti vo VIA IURIS sme sa venovali predovšetkým analýzam, ktoré boli dôležité pri predkladaní legislatívnych návrhov a zmien. Ľudia napríklad zo sudcovského stavu nemajú kde inde zobrať kapacity na detailné komparatívne analýzy systémového fungovania súdnictva. Okrem takýchto príspevkov do spoločnosti je to, samozrejme, zastupovanie jednotlivcov a skupín ľudí, ktorí sa ocitli v nevýhode a je vo verejnom záujme, aby im bola ponúknutá pomoc. Aj v týchto prípadoch je tretí sektor mimoriadne dôležitý.

Čaputová Via Iuris
Foto: Šimon Šiplák

Ako vnímate súčasnú diskusiu na tému neziskových organizácií? Predsa len, je tu čoraz viac hoaxov a mnoho ľudí vidí len za názvom „nezisková organizácia“ negatívne súvislosti.

Vnímam to ako nebezpečnú tendenciu. Nie je to tak dávno, čo sme si našli na schránke VIA IURIS odkaz, že nás treba obesiť. Viem, že to nebolo ojedinelé vo vzťahu k rôznym ľuďom a organizáciám.

V tomto sektore už nie som skoro rok, nemám teda aktuálne informácie. Myslím si ale, že sa to nezlepšilo, skôr naopak. Tá absurdná konšpiračná rétorika už nie je len na nejakých alternatívnych weboch, ale už ju počúvame aj z úst premiéra a podobne. Je to jeden z negatívnych prvkov, ktorý vnímam v spoločnosti. Veci sa účelovo nálepkujú a nepriateľ sa hľadá aj tam, kde nie je. Voči tretiemu sektoru, ktorý robí kus dobrej roboty, mi to príde úplne neférové a nebezpečné.

Počas spolupráce s VIA IURIS ste bojovali niekoľko veľkých bitiek. Najväčšia bola asi skládka v Pezinku, ktorej ste venovali 14 rokov. Ako to vnímate teraz?

Vnímam to ako silný príbeh, ktorý bol veľkou súčasťou môjho života. Pôsobila som v ňom ako advokátka, ktorá zastupovala Pezinčanov, ale aj ako občianska aktivistka, ktorá spoluorganizovala protesty. Som veľmi rada, že to skončilo pozitívne v prospech Pezinčanov. Jednak súdnymi rozsudkami, ktoré rozhodli o zrušení povolenia skládky a aj následným rozhodnutím, ktoré podmieňuje akékoľvek ďalšie povolenia novým posúdením vplyvu na životné prostredie. Štátny orgán sa stotožnil s našou argumentáciou a znamená to prekážku akéhokoľvek povoľovania skládky, ktorú bude možné len ťažko prekonať.

Počas celého tohto procesu ste stáli oproti mocným ľuďom. Nemali ste strach?

Mala, samozrejme. Na jednej strane to boli známe tváre, no boli to aj ľudia v pozadí. Zároveň tam bolo otvorené prepojenie s vládnou mocou. Angažovanie Mariána Kočnera, spolupráca s nastrčenou firmou, ktorá sa tvárila, že je žiadateľom o povolenie, ale nakoniec ňou nebola.

Mimoriadne angažovanie sa prokurátora Trnku, ktorý bol prepojený práve s Mariánom Kočnerom. Podvodné kroky, ktoré boli na úkor práv účastníkov konania. Bola to hra o veľmi veľa peňazí. Samozrejme, že tú silu a moc protivníka bolo cítiť.

Čaputová Zuzana
Foto: Šimon Šiplák

Ako to ovplyvnilo váš súkromný život?

Rôznym spôsobom. Istú dobu som radšej nechodila nikam sama, ani na pracovné stretnutia. Deti nebývali samé vonku. Usilovali sme sa o to, aby náš príbeh bol čo najviac v médiách. Médiá ho naozaj dôsledne sledovali, a to nám dalo istý pocit ochrany. Okrem investora tento proces sledoval aj štát. V rokoch 2007 – 2008 neboli bežné niekoľkotisícové protesty v uliciach. Dnes je to bežnejší jav na Slovensku, vtedy sme boli v porevolučnej histórii prví.

Spolupracovali ste aj na iných kauzách a neprávostiach, ktoré sa na Slovensku dejú?

Áno, mnohé prípady sa týkali a aj sa stále týkajú iných veľkých prevádzok a ich vplyvu na životné prostredie, alebo prípadov, keď boli ľudia nezákonne prepustení z práce kvôli tomu, že sa angažovali a podobne. To rieším aj dnes.

Na Slovensku máme mnoho prípadov, keď sa blízko ľudských obydlí nachádzajú staré skládky, ktoré nie sú korektné uzatvorené a finančná rezerva určená pre prevádzkovateľov sa veľakrát stratí, čo je absolútne v rozpore so zákonom. Štát dôsledne nezabezpečuje nápravu a korektné uzatvorenie tej-ktorej skládky. Čo okrem iného znamená aj to, že skládková voda kontaminuje spodné vody a studne. Tieto prípady ohrozujú ľudské životy a my sa usilujeme, aby nastala zmena.

Myslíte si, že na Slovensku máme rozvinutú občiansku angažovanosť?

Moje hodnotenie počas 16-ročnej spolupráce s VIA IURIS je, že občianska angažovanosť je stabilná. Nemám pocit, že sú ľudia rezignovanejší. Mám dobrý pocit z toho, že účastníci konaní sú kvalifikovanejší. Aj vďaka tomu, že sú z rôznych oblastí a vedia si získať informácie aj vďaka internetu.

Myslím si, že štátne orgány sa zmenili. Tú aroganciu, ktorú si mnohé štátne orgány mohli dovoliť v rokoch 2000 – 2010, si už dnes nedovolia. Nehovorím, že sa nedejú sofistikovanejšie veci, ale tým, že účastník konania zo strany občanov je kvalifikovanejší, je skutočne ťažšie pre štátny orgán urobiť niečo podvodne alebo neférovo.

V širšom zmysle slova mi napadajú jarné protesty po vražde dvoch mladých ľudí, keď sa ukázalo, že keď sa naplní pohár trpezlivosti, tak sa naplnia aj námestia. Dúfam, že útlm, ktorý nastal po jarnom prebudení, neznamená rezignáciu, ale skôr odloženie očakávaní k voľbám.

Zuzana Čaputová
Foto: Šimon Šiplák

Spravodlivosti mnohí ľudia na Slovensku nedôverujú. Čo sú najzásadnejšie dôvody?

Vo vnímaní verejnosti sa zlieva to, či ide o súdnictvo, prokuratúru alebo políciu. A to najmä ak nie je potrestaný niekto z mocných. Tam sa veľakrát pripíše vina nesprávnemu subjektu.

Pravdou ale je, že súdnictvo samotné prechádzalo obrovskou vlnou nedôvery. V rámci dôvery súdom sme boli na chvoste Európskej únie, myslím, že v posledných rokoch sa to trochu zlepšilo. Tam sa veľakrát pracuje aj s domnienkou, že všetci sudcovia sú skorumpovaní, čo, samozrejme, nie je pravda. Veľakrát len zopár sudcov robí zlé meno celému súdnemu stavu.

Situácia nie je ideálna, ale nie je taká zlá, ako vyplýva z prieskumov verejnej mienky. Myslím si, že súdnictvo prešlo v posledných rokoch pozitívnym vývojom, ale ten ešte celkom určite nie je ukončený. Stále je pred nami kus cesty. Ďalšou kategóriou je prokuratúra, ktorá by mala prejsť zmenou, ale zatiaľ neprešla. No a potom je tu polícia, ktorá by minimálne mala byť pod menším politickým vplyvom, ako je dnes.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Ste optimistka?

Celkovo som asi optimistka. Mám dôveru v to, že veci sa zlepšujú vývojom. Posledné roky však sledujem, ako vznikajú pofidérne weby, ako sa zľahka pracuje s faktami a ako sa prekrúca pravda. Z tohto mám skutočne obavy. Je to neľahký boj pre ľudí, ktorí chcú komunikovať pravdivo a korektne, ak si druhá strana jednoducho vymýšľa. Ak ale toto prekonáme, systémové zmeny, štátne orgány a dôvera v ne môže ísť správnym smerom.

Kde beriete odvahu?

Či už som bola v roli advokátky, ktorá zastupuje ľudí, alebo občianskej aktivistky a advokátky v Pezinku, pre mňa bol a je základným motivačným faktorom súcit. V pozadí toho všetkého, čomu sa snažím pomôcť, je akási nerovnováha. Niekto na úkor niekoho. Pokiaľ sa to týka života a zdravia ľudí, je to veľmi silný motív. Ak tomu viem pomôcť a poznám tie najbližšie kroky, ktoré môžem urobiť, tak ich urobím. Tieto moje boje ma naučili, že sa nenechám vyrušiť len tým, že ten kopec, pred ktorým stojím, je moc strmý a príliš veľký. Pokiaľ vidím aspoň ten jeden schodík pred sebou, tak ten krok urobím.

Čo by sme mali my, obyčajní ľudia, spraviť pre to, aby sa nám tu žilo lepšie?

Nevzdať to a byť pozorní voči tomu, čo sa okolo nás deje. Urobiť to najlepšie, čo vieme v našom poli pôsobnosti. Či ste učiteľ, lekár alebo ktokoľvek. Všetci tvoríme spoločnosť. To najhoršie, čo sa nám môže stať, je rezignácia alebo vydanie sa opačným deštruktívnym smerom voči spoločnosti.

Zuzana Čaputová rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Máte osobné motto?

Odpoviem myšlienkou, ktorá mi v tých dlhých bojoch pomáhala. Pripisuje sa Lao-Tsu, ktorý povedal, že cieľ je cesta. Súvisí to s príkladom kopca, ktorý som spomínala. Je úžasné dosiahnuť vrchol a zvíťaziť, ale postupne som sa naučila, že keď sme príliš naviazaní na cieľ, môže nás to priviesť k frustrácii a vyhoreniu, ak sa nám niekedy nedarí. Urobiť si zo samotnej cesty zmysel a opodstatnenie je dôležitejšie a v konečnom dôsledku nás práve toto privedie k víťazstvu.

Na konci príbehu pezinskej skládky vás okrem víťazstva na súdoch počkala aj prestížna Goldmanova cena. Ako to vnímate?

Bola to pre mňa veľká pocta a veľký zážitok byť v kontakte s ľuďmi z iných kultúr a s inými príbehmi, ktorí boli taktiež ocenení. Vnímala som to ako veľké ocenenie pre ľudí z Pezinka, ktorí to nevzdali a opakovane išli na námestia. Nebol to iba boj úzkej skupiny ľudí z iniciatívy, ale spoločný boj obyvateľov Pezinka. A to mu dávalo silnú legitimitu. Mám veľkú radosť z toho, že ľudia videli, že má zmysel spojiť sa a stáť si za niečím. Goldmanova cena bola výborná aj v tom, že mediálne opätovne odkomunikovali víťazstvo Pezinčanov a to malo veľmi povzbudzujúci efekt aj pre ďalších ľudí na Slovensku.

Máte svojich hrdinov?

Zostanem v mojom rodinnom kruhu. Hrdinkami sú pre mňa moje dcéry, ktoré v ich veku veľmi dobre zvládajú rôzne výzvy. A tiež môj otec, ktorému pred rokom a pol diagnostikovali vážne ochorenie s časovo limitovanou perspektívou. On cez to všetko ide úžasným spôsobom, žije v prítomnosti a nikdy som na ňom nevidela, že by si pripustil beznádej alebo prehru. Rada o tomto príbehu hovorím, pretože na prekvapenie primára, ktorý mi túto ťažkú informáciu predtým oznamoval, je môj otec po roku a pol liečby úplne bez metastáz. Čo je prakticky na úrovni zázraku.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

pezinská skládka via iuris zuzana čaputová