Milica Danková: Neziskové organizácie to ani v 90. rokoch nemali ružové a netešili sa verejnému záujmu

Neočakávam od ľudí, že si začnú študovať, ako funguje tretí sektor.

28. 7. 2019

Richard Čermák

V minulosti pôsobila ako programová manažérka pre viaceré nadácie a mimovládne neziskové organizácie, Centrum pre filantropiu, Nadáciu SPP a Nadáciu Habitat for Humanity International, v ktorých sa venovala rozvoju darcovstva a dobrovoľníctva. Aktuálne pôsobí v spoločnosti Orange Slovensko ako manažérka Nadácie Orange, ktorá pred pár týždňami oslávila 20. rokov od svojho vzniku.

Aké osobnostné predpoklady ťa pritiahli k štúdiu kulturológie?

Pôvodne ma priťahovalo štúdium žurnalistiky alebo scenáristiky. Stala sa však taká vec, že prijímačky boli v rovnaký deň, musela som si vybrať, riskla som VŠMU a nevyšlo to. Kulturológiu som objavila až následne.

Ovplyvnilo štúdium tvoj kariérny život? 

Už počas štúdia som sa stretla s fenoménom neziskových organizácií. Predovšetkým však v oblasti umenia a kultúry. Myslím, že veľmi zásadný moment bol otvorenie kultúrneho centra Stanica Žilina – Záriečie. Marek Adamov bol môj spolužiak z vysokej školy a keď sa otvárala žilinská Stanica, tak sme tam boli mnohí pomáhať. Napriek tomu som po štúdiu išla pracovať do Londýna, najmä kvôli jazyku a chcela som zažiť veľký svet. 

Nazvala si neziskové organizácie fenoménom. Prečo? 

V tej dobe to bolo, samozrejme, niečo nové a rozhodne o treťom sektore nebolo také povedomie ako dnes, keď už je neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti.

Vnímaš súčasnú negatívnu vlnu okolo neziskových organizácií?

Neziskové organizácie to nemali ružové ani v 90. rokoch, keď som začínala v tomto priestore pôsobiť. V čase “mečiarizmu” sa neziskovky netešili verejnému záujmu a pozitívnym konotáciam. Ja som mala vďaka dlhoročnej praxi možnosť zistiť, aký je tento sektor rôznorodý. Ak by som to mala navnímané len z médií ako mnohí moji známi, mala by som zrejme iný názor.

Milica Danková o treťom sektore
Foto: Šimon Šiplák

Ako?

Často sa stretávam s mylnou predstavou ľudí, ktorí si zamieňajú celý tretí sektor s charitou. Podľa tejto predstavy by to mali byť vždy ľudia, ktorí pomáhajú svojou prácou nezištne a na dobrovoľníckej báze. V opačnom prípade bohatí ľudia, ktorí nepotrebujú pracovať a darujú časť svojich peňazí na pomoc iným.

Ten negatívnejší pohľad prichádza najmä od politikov alebo ľudí, ktorí majú problém s určitým typom mimovládnych organizácií. Na konci dňa však tieto nálady vrhajú zlé svetlo na celý sektor. Stretávam sa s tým aj v súkromí a často musím ľuďom vysvetľovať, ako vlastne tretí sektor funguje. Považujem za dôležité neustále zdôrazňovať, že práca v treťom sektore je profesionálna.

Prečo sa to deje? 

Nie je to vždy jednoduché pochopiť. Ja mám napríklad nejakú predstavu o IT, ale nie je to oblasť, v ktorej sa pohybujem a ak by sme sa o nej začali rozprávať, asi by som odborníkovi dávala veľa hlúpych otázok, ktoré sú preňho úplne samozrejmé. 

Veľa však robia aj médiá a povrchné vnímanie čitateľov. Ľudia nemajú čas vyhodnocovať každú informáciu, ktorá sa k nim dostane.

Ako argumentuješ a vysvetľuješ ľudom dôležitosť neziskového priestoru? 

Neočakávam od ľudí, že si začnú študovať, ako funguje tretí sektor. Chcem však, aby viac počúvali a snažili sa hľadať odpovede. Nie som taký “pankáč” a uvedomujem si dôležité miesto v spoločnosti, ktoré zastáva štát a štátna správa, ale aj biznis sektor a princíp trhu. Nemyslím si však, že všetky potreby spoločnosti pokryjú tieto dve oblasti. 

Práve tu vnímam dôležitosť neziskového priestoru, aktivistov, občianskej spoločnosti, keďže vypĺňajú prázdne miesta, ktoré sú pre fungovanie spoločnosti a demokracie absolútne nevyhnutné.

Milica Danková z Orange
Foto: Šimon Šiplák

Je v západných krajinách vnímaný neziskový priestor inak? 

Ak sa porovnávame s okolitými štátmi V4, nie sme na tom najhoršie. V porovnaní so západnými krajinami rozhoduje história. Spoločnosť tam funguje mnohé desaťročia úplne iným spôsobom, nie sú poznačení socialistickou a komunistickou minulosťou. 

Nerobím si však ilúzie o perfektnom fungovaní a absencii vládnych útokov na istý typ mimovládnych organizácií, ktoré plnia najmä “watchdogovú” úlohu alebo sa snažia obhajovať ľudské práva tam, kde je to niektorým ľuďom nepríjemné.

Vie sa neziskový priestor voči súčasnej negatívnej vlne brániť? 

Určite áno. V tomto zmysle, ak sociálne siete v niečom škodia, tak naopak aj pomáhajú. Organizácie majú v rukách komunikačné nástroje, ktoré v minulosti nemali a vedia cez ne ovplyvňovať verejnú mienku, vysvetľovať a argumentovať. 

Ako vnímaš nový rozmer týchto digitálnych výziev, akými sú napríklad dezinformácie?

Vnímam to ako obrovský problém a nedokážem si predstaviť, aký dopad to bude mať na spoločnosť o pár rokov. S postupom času začínam byť stále väčší zástanca regulácií. Nájsť však správnu mieru, ktorá naďalej bude garantovať slobodu a zároveň postihne tých, ktorí online priestor zneužívajú, nie je jednoduché. 

Objavujú sa tieto témy aj na úrovni vedenia a komunikácie firmy?

Áno a nemyslím si, že je to nejaká novinka. Veľa aktivít súvisí s našou dlhodobou podporou vzdelávania a digitálnej gramotnosti. My máme napríklad projekt detinanete.sk. Veľký potenciál v rámci tejto témy vidím v spájaní sa s veľkými hráčmi. 

Existujú vo svete príklady, kedy by sa za vyšším cieľom spojilo viacero značiek? 

Dnes sú firmy naklonené spolupráci a už to nieje len o konkurenčnom boji. Sú témy, ktoré je nutné riešiť a firmy nesmú čakať na štát, ktorý si ich bude prehadzovať ako horúci zemiak ďalších 10 rokov. To si nemôžeme dovoliť aj z toho dôvodu, že my sami chceme mať v budúcnosti kvalitných zamestnancov, podnikať vo férovom prostredí a žiť v slušnej spoločnosti.

Vnímaš nejaký trend v rámci aktivít smerujúcich k spoločenskej zodpovednosti? 

Áno a je ich určite viac. Sledujem napríklad, že mladým ľuďom viac záleží na týchto témach a posudzujú firmy aj podľa toho, či sa týmto témam venujú. Treba však povedať, že je to len v rovine vnímania značky, pretože ak príde na vzťah CSR a biznisu, tu už to podľa prieskumov až taký vplyv nemá. Neznamená to teda, že ak ľudia vnímajú pozitívne tieto kroky spoločností, automaticky budú nakupovať produkty tejto firmy.

Milica Danková o nadácii Orange
Foto: Šimon Šiplák

Prečo chcú vlastne firmy pomáhať? Je to naozaj úprimné a vnímajú za tým niečo viac, ako len pozitívny vplyv na značku? 

Pôsobím v tejto oblasti už viac ako 10 rokov. Z môjho pohľadu každá firma, ktorá si založila nadáciu alebo sa venuje CSR témam dlhodobo, chce naozaj pomáhať. Dôvody však môžu byť rôzne, od CEO, ktorý má pre konkrétnu oblasť vzťah alebo ľudí, ktorí majú k dispozícii sponzoringový budget a povedali si, že ho rozdelia efektívne a neminú ho na bilboardové kampane až po strategickú filantropiu, ktorá môže pochádzať z materských spoločností.

Peto Jančárik spomenul v našom rozhovore, že: “Je skvelé, že pojem spoločenskej zodpovednosti firiem už nie je len o natieraní lavičiek a čistení parkov. Aj na Slovensku už čoraz viac vidíme firmy, ktoré sa neboja tzv. brand aktivizmu – teda že dokážu zastať spoločenský postoj, ktorý nemusí byť prijatý iba pozitívne.”  Vieš mi povedať, ako veľmi sa v tomto posunul Orange?

Ten posun je podľa mňa celkom viditeľný. Do veľkej miery to ovplyvňujú aj organizácie, s ktorými spolupracujeme. Aby však bola pomoc veľkých firiem efektívna, musí byť zacielená. Naše hlavné témy sú dlhodobo vzdelávanie, sociálna inklúzia a regionálny a komunitný rozvoj. Samozrejme, zjednodušene, začínalo sa pri maľovaní lavičiek, no dnes sme na úrovni expertného dobrovoľníctva. 

Kto všetko rozhoduje o tom, ako a kam budú smerovať finančné prostriedky v tejto oblasti?

Je to veľmi individuálne. V niektorých firmách je to vo veľkej miere o ľuďoch vo vedení. V Orange na Slovensku filantropia funguje už viac ako 20 rokov a prešla si tiež svojím vývojom. Zo začiatku fungovala zrejme spontánnejšie a emocionálnejšie. Pre nadáciu je napríklad dôležité mať otvorené grantové programy a externé hodnotiace komisie.

Postupom času sa však mnohé aktivity začali tvoriť strategickejšie aj s ohľadom na hodnoty firmy a značky ako takej. 

Veľa nadnárodných spoločností túži po tom, aby boli vo všetkých krajinách, kde pôsobia, prezentované rovnakým spôsobom. To sa dá však len veľmi ťažko aplikovať, každá krajina má svoje vlastné problémy a ak chceme využívať firemnú filantropiu na pomoc a riešenie týchto problémov, tak sa musia prirodzene prispôsobiť problémom v konkrétnej krajine. 

Máte slobodu rozhodovať o tom, ako budú tieto zdroje rozdeľované? 

Áno, máme veľkú mieru slobody. 

Milica Danková o dezinformáciach
Foto: Šimon Šiplák

Nadácia Orange oslávila pred pár mesiacmi 20 rokov. Čo sa za tento čas podarilo? 

Meranie sociálneho dopadu je veľmi komplikované a priznám sa, že sme to nie vždy robili systematicky. Z nášho pohľadu sme vsadili na to, že dokážeme vyhodnotiť dôležitosť projektov vo vlastnej réžii v spolupráci s expertmi a namiesto toho, aby sme investovali do finančne náročnej metodiky ako je “social return of investment”, investujeme radšej do ďalších projektov.

Napríklad sa nám podarilo naštartovať veľa drobných zmien, či už na školách alebo v komunitách. Rozhodne však stále existuje veľa priestoru, kam sa posúvať. V rámci Nadácie stále existujú nové výzvy.

Aké?

Ak chceme dosiahnuť skutočnú zmenu a merateľný dopad v konkrétnej oblasti, nemôžeme byť rozdrobení na množstvo oblastí a snažiť sa byť všade prítomní. Dokážeme síce pomôcť v malej miere, ale nikdy nie poriadne. V budúcnosti bude potrebné sústrediť sa viac na jednu oblasť. Je to beh na dlhú trať.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

biznis charita nadácia neziskove organizacie treti sektor