Dana Gustafíková: Zdá sa mi, že oproti iným európskym krajinám sme menej hrdí na to, čo máme okolo seba

Dana Gustafíková viac ako 30 rokov obnovuje kultúrne pamiatky na Slovensku. Zláti staré oltáre, renovuje obrazy a často v zime na lešení celé týždne oživuje zabudnuté maľby. Podieľala sa na rekonštrukcii Bratislavského hradu, Reduty, kaštieľa v Topoľčanoch, Pezinku alebo kostola v Marianke a mnohých ďalších. Napriek nie vždy ideálnym pracovným podmienkam si iné povolanie ako reštaurovanie nevie predstaviť.

Prečo ste sa rozhodli pre reštaurovanie?

V súčasnosti sa pozerám na reštaurovanie skôr ako na poslanie, samozrejme, nie až také ako zdravotníctvo alebo pedagogika. V čase, keď som sa rozhodovala, to bola skôr túžba objavovať minulosť, hrabať sa v haraburdách na burzách a veriť, že nájdem poklad, ktorému dokážem dať ďalšiu šancu na život. Tá túžba hľadať a hrabať ma stále neopustila.

Predstava historickej miestnosti s bielymi stenami, keď tuším, že pod vrchným náterom je ďalších 20 vrstiev, ma núti čo najskôr zobrať do ruky skalpel a škrabkať, aby som našla to, čo fantastické sa pod tým náterom nájde. Asi mám v sebe niekde zakorenené hľadanie, objavovanie, vyvodzovanie súvislostí a zachraňovanie. A mám vieru v dôležitosť minulosti pre dnešok.

Ako prebieha proces reštaurovania?

Nemám akademický titul, čo v praxi znamená, že pri národných kultúrnych pamiatkach musí byť nado mnou zodpovedný reštaurátor s titulom. Ja som skôr niečo ako realizátor prác vychádzajúci z poznatkov pamiatkárov, inštrukcií zodpovedného reštaurátora a v neposlednom rade očakávaní investora.

Väčšinou sme dievčatá, ktoré si na reštaurovanie najmú, keďže na to asi máme väčšiu trpezlivosť. Najprv sa spraví prieskum, pri ktorom sa postupne zoškrabáva vrchná vrstva omietky. To je väčšinou biela alebo farebná vrstva zo súčasnosti. Pod ňou sú vrstvy vytvorené tapetovými valčekmi.

Nasledujú tapetové valčeky zo sedemdesiatych alebo šesťdesiatych rokov zdobené zlatou alebo striebornou farbou. Neskôr sú tu šablónkové vzory, pod ktorými sú znova ďalšie vzory. Nakoniec sa objavia rukou maľované motívy a to už začína byť naozaj zaujímavé. Platí to v prípade, ak sú aspoň čiastočne zachované stopy všetkých vrstiev.

Po prieskume nasleduje vyhodnotenie, po ktorom sa pristupuje k samotnej práci, na ktorej sme sa všetci zhodli. Čistenie, tmelenie, spevňovanie a konečne retuš, to už je tá pekná fáza. Proces trvá niekoľko mesiacov a záleží od veľkosti a náročnosti objektu. Potom hotovo, záver, únava zmizne a nastáva dobrý pocit, že ďalší kostol, kúria, kaštieľ či oltár dostal novú šancu prinášať radosť druhým. A možno aj minulosť je zas o trošku jasnejšia.

Ovplyvnila moderná doba aj proces reštaurovania?

S dnešnými poznatkami sa v súčasnosti k reštaurovaniu pristupuje inak ako pred 50 alebo 100 rokmi. Nie na všetky pamiatky boli použité vhodné materiály, ktoré boli vo svojom čase “módne”. Ani celková koncepcia nebola podľa dnešných predstáv, ale to všetko ukázal až čas.

Prečo by sme si mali vážiť historické objekty?

História vypovedá o živote našich predkov a živote všeobecne. Napriek moderným technológiám čerpá zo skúseností, poznatkov a omylov predchádzajúcich generácií.

Majú ľudia o vašej práci mylné predstavy?

Keď sa ľudia dozvedia moje povolanie, často vzdychnú a povedia, že je to krásne a vždy to chceli robiť. Hovoria, že to musí byť upokojujúce a naplňujúce, keď vidíme po sebe niečo, čo druhým prináša radosť. Ale nevedia si predstaviť, čím všetkým treba prejsť.

Druhý prípad sú ľudia, ktorí nás vidia pri práci napríklad v kostoloch a po 15 minútach, čo majú pri pohľade na nás hlavy vyvrátené dohora, takmer s úctou odchádzajú so slovami, že je to naozaj náročné a tak si to nepredstavovali.

Pravdou je, aspoň pri reštaurovaní nástennej maľby, že dve tretiny času trávim v nepohodlnej polohe. Pokiaľ sa robí strop, mám hlavu hore alebo som skrčená pod lešením či na špičkách pri nedostupných miestach, keďže v minulosti neboli priestory vždy presné obdĺžniky a výška samotného lešenia tiež nepustí. Pokiaľ ide o celkovú rekonštrukciu objektu, občas je iba igelit v oknách a nie sú tam dvere žiadne. Všade je zima, prievan a neporiadok.

Ale mám šťastie, že mám prácu, do ktorej nevstávam s nechuťou. Takú, kde moderné technológie pomáhajú, ale ľudská ruka, rozum a srdce sú nenahraditeľné. Aj keď dve tretiny času frflem, že sme v špine, prachu a sťažených podmienkach, stále ma robota baví, a aj keď už cítim kosti a kolená, je to v pohode. Je to dobrý pocit, keď sa chátrajúci kaštieľ, kostol, kúriu alebo meštiansky dom nakoniec podarí zreštaurovať. Potom vidíte, že to miesto opäť žije a nájde uplatnenie, či už to investor využije na prezentačné alebo súkromné účely.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Čo bola vaša životná zákazka?

V podstate každá zákazka má svoje čaro a nedá sa hovoriť o nejakých top vrcholových, ale sú, samozrejme, akcie, ktoré si človek viac pamätá. Čo mi najviac utkvelo v pamäti, bola jedna z prvých vecí, ktoré som robila. Bol to prieskum krásnych, ale poškodených stien v centre Bratislavy na Ventúrskej. Hneď pri prvej sonde som našla na jednej z vrstiev hlavu vtáčika. Bolo fantastické ju objaviť na úplne nepredvídateľnom mieste. Neskôr bol z toho celý vtáčik a napokon krásna miestnosť.

Má dnes mladšia generácia záujem o reštaurovanie?

Máme medzi sebou 28-ročnú kolegyňu, ktorá nám momentálne zlepšuje vekový priemer. Často si berieme študentov zo školy. Keď sú šikovní, dokážu sa uplatniť a vedia v tom pokračovať. Samozrejme, sú ľudia, ktorí to po škole vzdajú a venujú sa napríklad grafickému dizajnu. Ale myslím, že reštaurátorov je dosť, možno len mladým chýbajú skúsenosti.

V každom prípade reštaurátorov treba, lebo Slovensko má na tak malú plochu s dokázaným osídlením od paleolitu veľké množstvo hradov, kaštieľov, meštiackych domov a veľká časť z nich renováciu naozaj potrebuje. V podstate to, čo sme robili niekedy v osemdesiatych rokoch, už o 20 – 30 rokov bude treba robiť znovu. Takže treba vychovávať ďalšie generácie. Väčšinou sú študentu šikovní a zároveň sú to pre nás ďalší zodpovední reštaurátori, ktorí si nás môžu neskôr najímať.

Dá sa u nás uživiť reštaurovaním?

Po škole som pracovala v reštaurátorských ateliéroch, kde som bola 18 rokov. Neskôr po odchode zo štátneho podniku som prešla do živnostenskej sekcie. Práca je viac menej rovnaká, ale ako živnostník si hradím všetko sama. Ubytovanie si zháňame sami, stravujeme sa a chodíme väčšinou vlakom. PN-ky využívame naozaj ojedinele, dovolenku čerpáme, keď nám prestavujú lešenie alebo lejú podlahy. Ťažké materiály podonášajú chalani na autách a my dievčatá s našimi skalpelmi, kladivkami, dlátkami a štetcami to už nosíme ako také kabelkové vybavenie.

Ako vyzerá váš pracovný rok?

U nás je v lete top sezóna, vtedy sú všetky nástenné maľby v plnom nasadení. V zime je to pokojnejšie, robia sa skôr časti priestorov, ktoré v lete nemôžu byť zatvorené pre vysokú návštevnosť, ako napríklad niektoré kostoly alebo muzeálne priestory. Takže v lete si ozaj dovolenky veľmi neberieme.

Túto prácu nezvykne robiť jednotlivec. Napríklad nástenné maľby sú rozsiahla záležitosť. Ak by mal jeden človek zobrať celý kaštieľ na seba, môžu ho na 10 rokov uzavrieť a sám by sa z toho zbláznil. Takže je to kolektívna práca.

Potom mám ešte aj domáce zákazky, ktoré nie sú kultúrne pamiatky. Sú to väčšinou obrázky či zlátenia, také malé, milé, drobné.

Vieme sa na Slovensku starať o svoje kultúrne pamiatky?

Napríklad vo Francúzsku sú celé tímy zložené z kamenárov, pozlacovačov, reštaurátorov a čalúnnikov, ktorí obnovujú jednotlivé zámky. Venujú sa tomu generačne, majú prácu aj na 10 – 15 rokov dopredu.

V okolitých krajinách v niektorých historických domoch žijú ľudia po stáročia na tom istom mieste. Je jedno, či je to obývaný kaštieľ z roku 1400 alebo byt v centre Viedne z 1800. Generačne si ho priebežne udržiavajú a dávajú do poriadku. Vedia, že tak, ako tam bývali ich rodičia a dedovia, tam budú ďalej žiť ich deti a vnúčatá. U nás niečo také nefunguje, ale ani sa to veľmi z historického hľadiska nedalo.

V podstate polovička kaštieľov alebo väčších meštiackych domov po roku 1948 bola premenená na národné výbory, geriatrické ústavy, detské domovy a polepšovne. Nepatrilo to jednotlivcovi a nebola tam motivácia niečo zanechať budúcim generáciám. Výzdoba z ideologického hľadiska nebola vhodná a teda bola odstránená. Tam devastácia naozaj nastala a obnova si potom vyžaduje nemalé prostriedky, pretože čím dlhšie objekt chátra, tým sú náklady na jeho záchranu vyššie.

Čo sa týka našej súčasnej starostlivosti o pamiatky, mám pocit, že je to na dobrej ceste. Chápem, že sú to nemalé peniaze, ale ide to dobrým smerom a dúfam, že to bude pokračovať. Spolieham sa na to, že pre človeka je lepšie sa pozerať na niečo krásne a opravené ako na niečo zdevastované a rozpadávajúce sa. Je smutné pozerať sa na to, keď odchádza kus hmatateľnej histórie. Potom nás naozaj teší, že je v našich silách niečo také vzkriesiť.

Aký má vzťah Slovensko ku svojej minulosti?

Myslím si, že oproti niektorým iným európskym krajinám sme skôr menej hrdí alebo možno menej všímaví na to, čo máme okolo seba. Ale asi je to len o každom z nás.

Ktoré pamiatky nevieme u nás doma dostatočne oceniť a zaslúžili by si väčšiu návštevnosť domácich?

Sú pamiatky, ktoré sú notoricky známe každému ako Spišský hrad, Nitriansky hrad, Drážovský kostolík či Topoľčiansky kaštieľ. No celé Slovensko je posiate malými a polozabudnutými objektami.

Napríklad na východnom Slovensku máme veľa krásnych drevených a aj murovaných kostolíkov so zachovanými stredovekými maľbami, ktoré prežili stáročia bez väčších zmien, keďže to bolo väčšinou v malých obciach. Tým pádom napríklad v baroku nemali potrebu a prostriedky to nejako narušiť a odrazu z toho urobiť barokovú výzdobu, iba sa prosto prebielili steny a to ich v podstate zachránilo.

Kto okrem štátu ešte podporuje záchranu kultúrneho dedičstva?

Som veľmi vďačná všetkým ľuďom, ktorí sa rozhodnú venovať svoje prostriedky do záchrany aspoň kúska histórie. Možno toľko neprispejú sebe ako pri developerských projektoch, ale prospejú pohľadu na celé Slovensko. Tak by mali fungovať mecenáši umenia, ktorí existovali generácie dozadu. Starali sa o to pekné, o umenie, o bežných básnikov, výtvarníkov, ktorí často nemali čo do úst.

Aj v súčasnosti je tu solventnejšia vrstva, ktorá keď si zabezpečí historický objekt, dá si ho pekne dokopy. Niekedy je následne budova sprístupnená verejnosti, niekedy zostáva na súkromné účely, v každom prípade ďalšia pamiatka je zachránená a vďaka za to.

Vznikajú rôzne iniciatívy, napríklad projekt Čierne diery. Ako ich vnímate?

Čiernym dieram a ostatným aktivitám fandím a držím palce. U nás máme minimum zachovaných technických stavieb. Je to škoda, dajú sa krásne uspôsobiť nielen ako výstavné objekty, ale aj pre bežný život.

Vždy bol záujem o záchranu našich pamiatok alebo sa to začalo meniť až teraz pod vplyvom rôznych iniciatív?

Od dávnej minulosti boli snahy opravovať, obnovovať, ochraňovať a neskôr reštaurovať veci po našich predkoch. Či to bola dózička na cukor po pratete, polorozpadnutý dom po starých rodičoch alebo “čarodejnícky amulet” zo stredoveku.

Aj keď dnes máme možno k niektorým praktikám záchrany výhrady, pre tých ľudí to bolo vtedy dôležité, či už zo sentimentalnych, praktických alebo iných dôvodov, a dali do záchrany kus srdca, zručnosti, prostriedkov a času. V podstate podobne je to aj dnes. Stále je čo opravovať, zachraňovať, obnovovať. A tam treba to srdce, zručnosť, čas a v nemalej miere financie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

kultúrne pamiatky pamiatky na Slovensku reštaurovanie