Dorota Nvotová: Najradšej by som zrušila hranice a všetkých pomiešala

Svojrázna umelkyňa Dorota Nvotová je známa ako speváčka, herečka, publicistka a cestovateľka. Jej domovom boli za posledné roky Nepál, India, Rusko či Maledivy. Založila cestovnú kanceláriu Fulmaya Travel, ktorá ponúka alternatívu k dovolenkám v obvyklých turistických destináciách v podobe zájazdov na netradičné miesta. Svoj život na cestách opísala v autobiografickom románe Fulmaya, ktorého pokračovanie aktuálne vychádza pod názvom Fulmaya na rázcestí a v rovnakom čase vydáva aj nový hudobný album More.

Čím je nová kniha výnimočná?

Myslela som si, že táto dvojka bude oproti jednotke nuda, predsa len, už som sa troška utriasla. Editorky, ktoré to čítali, mi však reportovali, že to je ešte väčší masaker. Takže som sama zvedavá, ako to bude vnímať verejnosť.

V knihe absolútne otvorene opisuješ svoje súkromie a vzťahy. Nevadí ti, že otváraš verejnosti samú seba?

Vôbec mi to nevadí. Aký by to malo zmysel? Ja sa viem aj s cudzím človekom baviť o tom, ako som si podrezala žily. Je pár vecí, ktoré nemôžem dať von kvôli druhým ľuďom. Niekedy zámerne vykresľujem iných v lepšom svetle. Nie je to však zavádzanie, v tej chvíli sa len odosobním od vlastnej trpkosti a hnevu a snažím sa pozrieť z iného pohľadu, z ktorého vidím, že sú lepší.

Premieta sa cestovanie do tvojej tvorby?

Teraz som to prvýkrát dovolila a urobila konceptuálny album. Išla som do pesničiek skrz miesta, ktorými som sa nechala ovplyvniť, nie však hudobným štýlom. Neznášam, keď bol niekto raz v Indii a už má všade sitary. Skôr si vezmem z konkrétneho miesta pocit a dám ho do textu.

Všetko, čo zažívam, sa premieta na tom, čo robím. Mnoho textov som napísala v indických vlakoch, to je pre mňa najinšpiratívnejšie prostredie. To isté na treku, keď šlapem, idú mi v hlave texty, stále zastavujem a zapisujem.

Si speváčka, herečka, publicistka, cestovateľka a do toho mama. Do akej miery sú u teba tieto role zlúčiteľné?

Oddeľujem ich a snažím sa vyhýbať ich prelínaniu. Niekedy sa to ale nedá, ako keď som napríklad sprevádzala po Maledivách a zavolali mi chalani z Male, aby som prišla hrať na otvorenie mosta. Snažím sa to však nemiešať.

Taktiež som sa snažila dopísať knihu a až potom dokončiť album. Lenže s knihou som meškala, tak mi to zrazu vyšlo celé naraz. Naraz to išlo do lisovne aj tlačiarne, naraz to vychádza, naraz sa to krstí. Neplánovala som to, snažím sa činnosti oddeľovať, aby každá aktivita dostala moja plnú pozornosť a váhu.

Tým, že robím všetko, totiž nič nerobím poriadne. Nie som ani dobrá klaviristka, ani dobrá spisovateľka, ani dobrá speváčka, ani saxofonistka. Keby som si vybrala jedno z toho, určite by som to urobila do hĺbky a lepšie. Nedokážem si však vybrať iba jedno, to by som sa nudila.

Myslela si si v čase prvej knihy, že tvoj život raz bude vyzerať tak, ako vyzerá teraz?

Som rada, že vyzerá ako vyzerá. Keď tak rozmýšľam nad tým, čo v živote chcem, ani nemohol byť lepší. Netúžim po veľkých materiálnych statkoch. Mám kde bývať, mám na čom jazdiť, mám zdravé dieťa, môžem cestovať a robiť to, čo ma baví. Nie som bohatá, ale mám iPhone a klavír.

Poslednou destináciou, v ktorej striedavo žiješ, pôsobíš a dokonca si kúpila penzión, sú Maledivy. U nás ešte stále rezonujú ako luxusná dovolenka. Ako si k nim prišla ty?

Toto zafixovanie má veľa Slovákov a ja sa ho snažím meniť. Maledivy sú pre každého. Vždy som išla po dvoch veciach – pekná príroda a lokálny život. Toto je tam zachované bez zbytočnej snobariny. Kto ju však chce, môže si ju dať v rezorte.

Prvýkrát som Maledivy videla, keď som letela na Srí Lanku a mali sme tam medzipristátie. Bolo to také krásne, až som neverila, že je to na tomto svete. Povedala som si, že sa tam raz pôjdem pozrieť. Vtedy však bolo ešte obdobie diktatúry, počas ktorého nebolo možné opustiť rezort a stretnúť obyvateľstvo, ktoré je čisto moslimské a je tam silná prohibícia. Od roku 2010 môžu ísť turisti na ktorýkoľvek ostrov a miestni ľudia si môžu otvoriť penzióny, kde chcú.

V západnej kultúre sú čoraz populárnejšie rôzne meditačné a buddhistické pobyty. Odporúčala by si ich?

Áno, Vippassana centrá veľmi odporúčam. Sú zadarmo alebo za príspevok. Tieto centrá už nie sú iba v Indii, ale po celom svete. Je jedno, či ideš do Maďarska alebo Indie, keď si aj tak zavretá a medituješ v jednom priestore.

Čo si myslíš o presvedčení, že cestovanie otvára obzory a dáva nadhľad?

U nás sa tento „nadhľad“ strašne preceňuje. Človek si kúpi jeden zájazd s cestovkou do Indie a všetci už si o ňom myslia, že je osvietený. Dlhodobé cestovanie a dlhodobý nomádsky život, to už je niečo iné. Nie je to však pravidlo. Poznám množstvo ľudí, ktorí sú totálne xenofóbni, pritom majú precestovanú polku sveta. Keď si na ceste k otvorenosti, cestovanie ti pomôže. Ak však na tej ceste nie si, nepomôže ti nič.

Nikdy nevieš, čo ti obzory otvorí. Môže to byť napríklad vek alebo skúsenosti, ktoré získaš tu. Je to ako s dieťaťom, ktoré má isté vlastnosti. Nemôžeš s určitosťou povedať, ktoré sú dané geneticky a ktoré výchovou. Ja mám napríklad problém vyhodiť jedlo. Žila som v chudobe a starala sa o decká v Nepále, kde ho bol nedostatok. Neplánovane sa tam stal zo mňa buddhista.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Si buddhistka?

Už predtým, ako som odišla do Nepálu, som si ujasnila, že v Boha verím, ale nedávam mu nutne nejaké meno alebo formu. Pomodlím sa aj sa s Bohom porozpráram, no nie som stotožnená s tým, že je to práve Ježiško. Proste dačo. Dať tomu pomenovanie mi prišlo zbytočné. Snažím sa konať podľa najlepšieho svedomia a vedomia.

Ako si k tejto viere dospela? Priúčala si sa buddhistickému učeniu v chráme alebo inej inštitúcii počas pobytu v Indii?

Stalo sa to neplánovane, keď som žila v buddhistickej štvrti. Super pri buddhizme je, že sa nemusíš nábožensky vyhraňovať. Je to viac učenie. Nenúti ťa modliť sa k nejakej soške, je to rada do života. Nehovorím, že dodržiavam všetko a ani sa nezaoberám tým, že by som mala niečo dodržiavať. Navštevujem tieto miesta a chrámy, rozprávam sa s ľuďmi, zaujíma ma to.

Už v puberte som si povedala, že si naštudujem všetky náboženstvá a vyberiem si. Prišla som na to, že všetky sú v poriadku. Je jedno, v akej si krajine, takým jazykom na teba Boh hovorí. Som úplný pacifista a človek, ktorý neuznáva hranice, národnú hrdosť ani zachovávanie kultúry. Je mi to úplne jedno.

Hoci milujem slovenský folklór aj jedlá, vôbec mi neprekáža, keď bude v centre hlavného mesta stáť mešita. Pre mňa nie je tento kus zeme ničím viac ako iný. Všetko je to od Boha. To, že ho dali za nejakú čiaru a dali mu také náboženstvo a takú farbu, je pre mňa úplne nepodstatné. Ako keď niekto povie: ona pomáha tam tým sirotám, a čo tu naše deti na Slovensku?

Niekto ti vyčítal, že pomáhaš sirotincu v Nepále?

Presne tak. A nie je to pritom úplne jedno? Pomáhať treba tam, kde je utrpenie a je jedno, v akom to je štáte. Takýto pohľad majú ľudia, ktorí nepomáhajú nikomu. Pomáham tiež Rómom, ale ani to nikoho nezaujíma. Tam, kde som, sa snažím robiť to najlepšie, čo viem, bez ohľadu na národnosť, farbu pleti, náboženstvo. Najradšej by som zrušila hranice a všetkých pomiešala.

Všeobecne panuje presvedčenie, že keď pomôžeš iným, pre nás tu nezostane dosť…

Čo je to nás? Ja som sa tu nejakým spôsobom ocitla. Či už ma sem zoslal Boh, nejaká vyššia sila alebo som sa prevtelila, neviem, ale čo to znamená? Znamená to viac? Pozri sa na to z orbitu. To, čo je na tomto mieste, je viac ako na inom? Prečo? Takto sa nato pozerám.

Ako je to aktuálne so sirotincom v Káthmándú? Po tom, čo si v ňom skrz charitu dobrovoľníčila, si zistila, že prevádzkovateľ deti týra aj s nimi obchoduje. Čo sa stalo ďalej?

Tento človek bol vzatý do väzby, avšak mal dobré styky a preto sa dostal von. Podplatil sudcu a my sme prehrali. To, že deti vypovedali, neznamenalo nič. Vrátil sa na svoje miesto, obohnal ho ostnatým plotom, deti tam uväznil a naďalej s nimi obchoduje.

S pomocou pár dobrovoľníkov sa odtiaľ snažíme deti dostať. Zháňame peniaze, aby deti, ktoré odtiaľ ujdú, mohli dôstojne študovať a žiť. Keď som tam pracovala, boli to malé deti, dnes už maturujú a keď sa im podarí ujsť, nemajú sa komu ozvať a volajú mne. Snažím sa ich umiestniť do internátnych škôl, ktoré nie sú žiadnym spôsobom charitatívne. Po tom, čo som sa takto popálila, odporúčam všetko, čo je charitatívne, poriadne preverovať. Dovolím si tvrdiť, že okolo 70 % nepálskych sirotincov s podporou charity sú v nejakom meradle falošné.

Umiestnim ich tam, platím im školné, deti dostanú stravu, ubytovanie a kvalitné vzdelanie, robia si reálne kontakty s reálnym svetom. Snažím sa do toho veľmi nezasahovať, aby si neuvedomovali, do akej miery sú odkázané na zahraničnú pomoc a žili si normálny nepálsky život. Na to neustále zháňam peniaze. Už teraz niektoré študujú na sekeru a bojím sa, že mi ich vyhodia na ulicu. Tak urgentné je to.

Ako ti môžu ľudia pomôcť? Nezaložila si žiadnu nadáciu…

Nadáciu som nezaložila, pretože človek, ktorý má tieto decká, nechce, aby som ich zachraňovala. Všetko sleduje a pátra, kam deti dávam. Preto nič nie je na sociálnych sieťach ani na webe. On by si deti našiel. Ľudia ma môžu kontaktovať e-mailom na dorota.nvotova@gmail.com. Ak mi neveria, peniaze môžu poslať priamo školám, kontakt aj číslo účtu školy im dám.

Kto je pre teba hrdina?

Hrdina je človek, ktorý nemá pózu. Nesnaží sa ísť za každú cenu proti prúdu len preto, že je to cool, no zároveň nie je ani v tom prúde. Hrdina nerieši, čo si o ňom ostatní myslia, no napriek tomu nikomu neubližuje a nespôsobuje bolesť. Pomáha druhým ľuďom, ale nie pre pocit užitočnosti a dobrého pocitu zo seba. Obetuje svoje osobné pohodlie a výhody tomu, aby po sebe niečo zanechal ale neštylizuje sa do tejto role a nespôsobuje si úmyselné asketické utrpenie, len aby splnil túto úlohu.

Nová kniha Doroty Nvotovej Fulmaya na rázcestí vychádza už 28. 11. 2018. Prihláste sa do nášho newslettra a koncom týždňa ju venujeme jednému z vás.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dorota nvotova fulmaya