Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Prešiel všetky slovenské pohoria a ako 62-ročný zdolal 4 280-kilometrovú trasu Pacifickej hrebeňovky. Vladimír Chrapčiak je jadrový fyzik, ktorý precestoval svet a na vlastné oči videl odvrátenú stranu masového turizmu. V rozhovore rozpráva o čerstvých zážitkoch z Patagónie i zmenách, ktoré sa udiali v posledných desaťročiach v našich horách.

Pred dvomi mesiacmi ste sa vrátili z jedného z najkrajších miest planéty – Patagónie. Čo ste tam robili?

Ako horolezec poznám vychytené lezecké miesta po celom svete a práve v Patagónii ich je niekoľko. Rozhodol som sa preto vidieť ich naživo. Zároveň je tam aj krásna príroda a ľadovce. Videl som najznámejší z ľadovcov Perito Moreno, národný park Torres Del Paine, vodopády Iguazú či hlavné mesto Argentíny Buenos Aires.

Bohužiaľ, po španielsky sa nedorozumiem, takže som cestoval cez agentúru, ktorá ponúkala pre mňa najzaujímavejší program – viac turistiky a menej sedenia v aute. Počasie býva v Patagónii premenlivé, no počas takmer mesiaca, ktorý som strávil na cestách, sme si užili viac slnečných ako tých zamračených dní.

Táto južná časť Ameriky je známa aj svojou nedotknutou a čistou prírodou. Aká je realita?

Chodí tam veľa turistov ako na všetky krásne miesta vo svete, ale odpadky tam nenájdete. Rovnako to bolo aj počas môjho prechodu Pacifickou hrebeňovkou, kde pred vstupom dostáva turista pokyny, aby za sebou nezanechal žiadny odpad. Počas celej trasy touto divočinou som nenatrafil ani na jednu PET fľašu či plechovku. Bol som aj v Himalájach alebo na Kilimandžáre, pre krajiny sú tieto miesta mašiny na peniaze a skutočne sa starajú, aby tam bolo čisto.

Vladimír Chrapčiak Pacifická hrebeňovka
Foto: Lucia Hausknechtová

Správajú sa miestni obyvatelia k svojmu prírodnému bohatstvu inak ako Slováci?

Doteraz nerozumiem, prečo sú Slováci v tomto takí neohľaduplní. Prídu, rozložia si deku, spravia piknik a odpadky hodia do kríkov. Čo sa týka zahraničia, napríklad v Himalájach domáci nechodia na turistiku, väčšina pracuje v cestovnom ruchu a robia servis pre zahraničných turistov. V Amerike som stretol aj domácich turistov, no taký bordel ako robia Slováci v našich národných parkoch som ešte nevidel.

A ako sa k prírode stavajú štátne orgány? Sú rúbaniská súčasťou národných parkov aj v zahraničí?

Tam, kde sú stromy, som rúbaniská nevidel. Je však rozdiel cestovať stovky kilometrov po drevo v národnom parku v Amerike a na našom malom Slovensku. Tu si chcú majitelia pozemkov s lesmi rýchlo zarobiť a ich poloha je v tomto smere vynikajúca a rúbe sa to hlava-nehlava.

Národné parky sa po celom svete zriaďujú kvôli ochrane prírody a v zahraničí si to dobre uvedomujú. Sú to miesta bez odpadkov a hrubých zásahov človeka. Uvedomili si, že ak chcú, aby tam turisti chodili, musia sa o tieto miesta aj starať. Tieto parky sú ich výkladná skriňa a snažia sa, aby to tak aj vyzeralo.

Ako 62-ročný ste prešli jednu z najťažších peších trás sveta, Pacifickú hrebeňovku. Pred niekoľkými rokmi sa trasa stala populárna najmä vďaka knižnému bestselleru Divočina od Cheryl Strayed. Čítali ste ho?

Knihu som nečítal, ale film som videl a povedal som si, určite ako mnoho iných ľudí, že túto trasu raz prejdem. Dokonca som počas prechodu hrebeňovkou stretol turistu, ktorý so sebou vláčil aj túto knihu, pretože si rád porovnával svoje zážitky s verziou v knihe. Mne to prišlo smiešne, keďže na takejto dlhej trase sa počíta každé kilo navyše v batohu.

V čom sa líšil film od vašich zážitkov?

Rozdelil by som to na dve veci, a to prírodu a samotnú turistiku. Príroda bola rovnako krásna ako ju zobrazili vo filme. Čo sa týka turistiky, ovplyvňujú to dva dôležité faktory. Sú to skúsenosti, ktoré človek pred takouto trasou má, a počasie. Cheryl bola neskúsená turistka, nevedela, ako sa zbaliť, správať v ťažších podmienkach.

Ja sa venujem 50 rokov turistike, preto som z tohto pohľadu nemal žiadne problémy. Počasie som mal takmer ideálne, začínal som 18. marca a prvé väčšie dažde ma zachytili až 25. augusta v severnom Washingtone, dovtedy to boli slabšie prehánky, ktoré mi nerobili väčší problém. A ešte som posledný úsek musel obísť kvôli veľkým lesným požiarom.

Ak vám na takejto dlhej trase nevyjde počasie a väčšinu dní máte sneh či dažde, je to o to náročnejšie. Na trase som stretol ľudí, ktorí to skúšali rok predo mnou v 2017, ale kvôli počasiu to vzdali a prišli o rok neskôr. Ja hovorím, že môj prechod Pacifickou hrebeňovkou bol ako pohodová seniorská prechádzka. Pri prechode cez Yosemitský park, ktorý je súčasťou trasy, som nevynechal ani Yosemitské údolie. Vodopády tu sú najkrajšie v máji, keď sa ľadovce topia. Prišiel som v najlepší čas a vystúpil som na Half Dome. Na El Capitan som skúsil nástup cesty The Nose.

Vladimír Chrapčiak s mapou
Foto: Lucia Hausknechtová

Koľko dní ste strávili na cestách?

Vyrazil som 18. marca a do Manning Park v Kanade som prišiel 18. septembra, celkovo 183 dní. Netlačil som na to a trasu som si užíval, väčšinou som šesť dní kráčal a jeden deň oddychoval v penziónoch či v hoteloch pri ceste. Viacerí turisti mi hovorili ako majú obmedzený čas, napríklad medzi semestrami v škole alebo pred nástupom do novej práce. Štandardne sa dá trasa prejsť za 120 až 150 dní.

Prišla na vás aj kríza?

Nie. Dôležité je, ako to má človek nastavené v hlave, prečo to robí a spomínané počasie. Ja som mal viac šťastia ako rozumu.

Ako vyzerá deň turistu na Pacifickej hrebeňovke?

Trasa je dlhá 4200 km a denne treba prejsť 25 až 30 kilometrov. To znamená, že väčšina turistov vstáva skoro ráno, zbalí si veci, naraňajkuje sa a vyráža na cestu. Výhodou je, že ráno ešte nie je tak horúco. Niektorí idú aj 12 hodín, ja som sa neponáhľal, denne som kráčal 9 až 10 hodín. Poobede som postavil táborisko, regeneroval telo cvičením a občas sa rozprával s inými pocestnými.

Stretnete tu veľa odlišných ľudí. Niekoľko dní som išiel s doktorandom kozmológie, ktorý mi rozprával o rozpínaní vesmíru a veľkom tresku, stretol som profesora matematiky, maliara izieb… Ale Američanov je desiatky miliónov. Videl som aj takých, ktorí prišli s autom na vyhliadku, stiahli okienko na aute, odfotia si výhľad a odídu bez toho, aby z auta vystúpili.

Na trase si každých päť až šesť dní musíte dopĺňať stravu. To môžete buď v rekreačných strediskách na trase, alebo prídete na asfaltku a ňou sa môžete dostať do najbližšieho mesta. Tu ľuďom veľmi pomáhajú tzv. trail angels, dobrovoľníci, ktorí vás zavezú do mesta alebo ponúkajú jedlo turistom. Jeden taký anjel mi veľmi pomohol v Oregone, keď som niekoľko dní nemal prístup k žiadnemu ovociu a vďaka nemu som si mohol po niekoľkých dňoch vychutnať šťavnatý melón.

Prekvapilo vás niečo na tejto túre?

V podstate splnila moje očakávania a milým prekvapením boli trail angels.

Vladimír Chrapčiak turista
Foto: Lucia Hausknechtová

Podľa štatistík OECD ťažíme na Slovensku spomedzi krajín vyspelého sveta najviac dreva na štvorcový kilometer lesov hneď po Lotyšsku. Ako to vnímate pri návšteve slovenských hôr? Zmenila sa podľa vás naša príroda za posledné desaťročia?

Myslím, že každý pravidelný návštevník našich hôr si všimol úbytok lesov a s ním spojenú ťažbu dreva, ktorá je podstatne väčšia. Vplyvom globálnych zmien sa ale zmenilo aj rastlinstvo, v našich končinách sa vyskytujú častejšie víchrice a s nimi spojené lesné kalamity. A, bohužiaľ, v prírode je viac odpadu.

S pribúdajúcimi lanovkami a hotelmi v Tatrách, pribúdajú aj rekreační turisti, ktorých počet sa z roka na rok zvyšuje. Aj to viedlo v minulosti štátnych ochranárov k myšlienke spoplatnenia vstupu do niektorých chránených území. Čo si o tom myslíte?

Spomínam si, že také niečo sa už zaviedlo dávnejšie vo Vysokých Tatrách a potom to zrušili, lebo zistili, že náklady na vyberanie poplatkov boli väčšie než zisk. Ale napríklad v Slovenskom raji sa spoplatnenie vstupu už zaviedlo. Môžem to porovnať s Amerikou, ktorá to má na niektorých miestach spoplatnené. V národnom parku sa nachádza drevená schránka, v ktorej sú obálky, do ktorých sa vloží príslušná suma, napíšete tam svoje meno, jednu časť odtrhnete a zoberiete si ju so sebou. Tam to však nikto nevykráda. Aj v Alpách som zažil miesta, kde sa vyberalo vstupné. Vo svete to existuje, len u nás sa k tomu stavia spôsobom, že v minulosti to bolo zadarmo, prečo by sme mali teraz platiť?

Na druhej strane, pokiaľ by na údržbu národných parkov dostatočne prispieval štát, nemuselo by sa vyberať vstupné. Problémom je však korupcia a neviem, či sa všetky peniaze zo vstupného dostanú tam, kam patria. Nevidím do toho. V každom prípade, Slovensko je malá krajina a naše vzácne miesta sú preplnené návštevníkmi a tento stav je dlhodobo neudržateľný. V budúcnosti budú potrebné regulácie, či už vďaka vstupnému alebo obmedzením počtu turistov.

Aj toto je odvrátená tvár turizmu. Človek sa na nádherných miestach musí predierať davmi ľudí, aby niečo videl.

Vidíte rozdiely medzi turistami v 80. rokoch minulého storočia a tými dnešnými?

Keď som ako malý chodieval do prírody, nebolo toľko turistov, preto ak sme niekoho stretli po ceste, slušne sme sa pozdravili a často aj prehodili pár slov, odkiaľ ide. Dnes, pri tom množstve ľudí, sa to stráca, občas niekto zdraví, občas nie, chýba tomu výnimočnosť. Taktiež som bol naučený, že keď idem na turistiku, všetky odpadky balím späť do batohu a to sa, bohužiaľ, v dnešnej dobe tiež nenosí. Je tiež pravda, že za posledných 10 rokov pribudlo veľa mladých turistov. Asi zistili, že sedenie za počítačom nie je jediná zábava a reálny život je niekde inde.

Ako člen Klubu slovenských turistov ste aj značkár, teda označujete turistické trasy a pomáhate návštevníkom s lepšou orientáciou v teréne. Ako ste sa k tomu dostali?

Keď som po vojenčine nastúpil do práce v jadrovej elektrárni, ako prvé som zisťoval, kde sú turistické kluby. Kolega v práci bol zhodou okolností turista a zároveň značkár, tak som s ním začal značkovať trasy v okolí Piešťan. Trnavský región, ktorý mám teraz na starosti, som prebral po značkárovi, ktorý musel zo zdravotných dôvodov odísť a svojho nástupcu som zatiaľ nenašiel.

Vladimír Chrapčiak v Trnave
Foto: Lucia Hausknechtová

Ako vyzerá značkovanie v praxi?

Slovensko máme prerozdelené podľa regiónov, ktoré majú na starosti jednotliví značkári. V Trnavskom regióne máme 300 km značkovaných trás v Malých Karpatoch a Považskom Inovci.

Každý turistický chodník sa obnovuje po troch rokoch, to znamená, že ročne musíme obnoviť zhruba 100 km trás. Turistické značenie na Slovensku je pásové, biela farba sa nachádza po oboch stranách a v strede je vodiaca farba – červená, modrá, zelená alebo žltá. Pri značkovaní je potrebná farba a neraz aj pílka alebo záhradkárske nožnice, ktorými čistíme okolie značky pre lepšiu viditeľnosť. Postupne robíme aj nové náučné chodníky, tento rok chystáme predĺženie trasy z Katarínky po blízku autobusovú zastávku alebo z Havranej skaly do smolenického parku. Značenie turistických trás je dobrovoľnícka činnosť, a preto sa v niektorých regiónoch neobnovuje značenie tak často – chýbajú mladí značkári.

Hovorí sa, že Slovensko má najdokonalejšiu sieť turistických trás na svete. V čom sú naše trasy také výnimočné?

Je to najmä tým, že na Slovensku máme hustú sieť značkovaných chodníkov, približne 15 000 km trás. O značenie sa pravidelne staráme a turista nachádza značky pomerne často. V zahraničí sa tabuľky s označovníkmi nachádzajú len na väčších križovatkách a človek sa musí riadiť vychodenou trasou.

Má značkovanie na Slovensku aj pokračovateľov u mladých? Či sa nemusíme báť, že toto „remeslo“ v budúcnosti zanikne.

Toto je ten najväčší problém, pretože väčšina značkárov na Slovensku je už vo vyššom veku. Mladí ľudia nemajú dostatok času a to pravidelné značkovanie vyžaduje. Za jeden deň vieme v ideálnom teréne obnoviť značenie aj na desiatich kilometroch, takže v Trnavskom regióne za približne dva týždne. Značkovať sa však môže len za vhodného počasia, nemôže byť zima či pršať. Táto práca je najmä o nadšení pre dobrú vec.

Vydali sme knihu myšlienok, povzbudení, motivácie a inšpirácie z rozhovorov, ktoré vznikli počas troch rokov fungovania Meet the Heroes. Jej kúpou potešíte sami seba, inšpirujete sa a podporíte vznik ďalších rozhovorov. Z každej predanej knihy teraz venujeme 5 € iniciatíve Kto pomôže Slovensku. Kúpiť si ju môžete na www.kniha.heroes.sk. Ďakujeme.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

cestovanie Pacifická hrebeňovka turistika Vladimír Chrapčiak