Dokážeme uniesť zodpovednosť za svoje digitálne činy?

Internet vnímame ako ihrisko, na ktorom môžeme robiť čokoľvek bez pocitu viny  

Richard Čermák

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Ak práve nežijete na Kube, v Iráne, KĽDR alebo v Číne, denne máte možnosť obývať jeden z najslobodnejších priestorov na svete. Podlieha síce rôznym menším či väčším písaným (aj nepísaným) pravidlám a vedú sa v ňom skutočné virtuálne vojny, no i tak je to stále jedno z najslobodnejších území na planéte.

Náš alternatívny svet

Každý deň sa prihlasujeme do rôznych sociálnych sietí a unikáme do virtuálneho priestoru, ktorý nám dáva omamný pocit slobody a v mnohých prípadoch aj anonymity.

Nehovorím o anonymite našich skutočných mien. Mám na mysli podvedomé oddelenie od fyzickej reality, vďaka ktorému vnímame internet ako ihrisko, na ktorom môžeme robiť čokoľvek a bez pocitu viny z dôsledkov digitálnych aktivít. Reč je o online diskusiách a komentároch.

Možno si niektorí z nás spomenú na moment, keď dal prednášajúci pred plnou aulou priestor na otázky, no väčšina sme sa ostýchali zdvihnúť ruku a prehovoriť. A ako to išlo zrazu jednoduchšie, keď sme dostali možnosť otázku anonymne naťukať pomocou aplikácie v mobile. Presne takýto pocit slobody dáva online diskutérom možnosť urážať a útočiť. Anonymne, bez nutnosti pozrieť sa pri tom človeku do očí.

Podliehame ilúzii anonymity

Páči sa mi paralela, že život vo virtuálnom priestore je v niečom podobný jazde autom. Sledujeme ostatných “vodičov”, oddelení len sklami okien vzdialenými len niekoľko metrov.

Kričíme a navzájom sa osočujeme v izolovanom priestore takým spôsobom, akým by sme nikdy v reálnom svete tvárou v tvár nekomunikovali. V aute si spievame, tancujeme a dokonca robíme osobnú hygienu či hovoríme sami so sebou nahlas tak, ako by sme to na verejnosti nikdy nerobili. Jazdíme rýchlo s pocitom nedotknuteľnosti s minimálnym záujmom o akékoľvek následky.

Komunikácia vo virtuálnom priestore vyzerá v mnohom veľmi podobne. Jazdíme po online cestičkách a namiesto okien nás navzájom oddeľujú naše monitory. Verejne ponižujeme ľudí, ktorých osobne nepoznáme, spôsobom, ktorý dehumanizuje akúkoľvek komunikáciu. Odľudštili sme sa na úroveň avatarov a profilových fotiek. Kričíme na všetky strany, chrlíme kvantá komentárov a vyjadrujeme sa ku všetkému, na čo vlastne ani nutne nemáme názor. A slobodu slova si zamieňame za právo osočovať, ponižovať a bagatelizovať fakty vlastným názorom.

Autor: Jonas Verstuyft

Profilová fotka, avatar bez emócií…

Internet zmenil hru. Ovplyvnil biznis, politiku, komunikáciu, ľudí a celú spoločnosť. V dobrom, aj zlom.  Jeho význam je však pre ľudstvo obrovský. Stal sa absolútnou súčasťou našich životov a dramaticky zmenil to, ako fungujeme. Čoskoro v ňom budeme tráviť viac času ako vo fyzickom svete, ale to je súčasť evolúcie. Virtuálny svet je náš nový domov a zdá sa, že komunikácia na úrovni avatarov bude stále viac prítomná.

Virtuálny svet nie je dokonalý. Ani demokracia nie je. Ale obe sú slobodné a máme ich v rukách my. Aj preto to najdôležitejšie – komunikácia – stále ostane na nás. Právo na BLOCK, HIDE či DELETE sú síce vo virtuálnom priestore luxusné vymoženosti slobody, no len ťažko sa verí tomu, že toto je riešenie virtuálnej komunikácie.

Prístup k ľuďom, komunikácia, empatia a slušnosť sú vlastnosti, ktoré nadobúdame v ranom veku. Všetky sú uzko späté so vzdelaním a výchovou. Zdá sa teda, že aspoň pre túto chvíľu by mali ostať nemenné a prenosné.

 

 

Tento text vznikol na základe nedávno publikovaného rozhovoru s Karolínou Farskou, ktorý sa prehnal konšpiračnými médiami a spustil lavínu nenávistných osobných komentárov, a to nielen od trolov či fejkových profilov.

 

PS: Náš projekt sa stal partnerom UNICEFu. Od dnes nájdete pod každým rozhovorom odkaz s preklikom na túto organizáciu,  ktorá sa zameriava na dlhodobú a systematickú pomoc deťom. Pomôžte, ak môžete. Ďakujeme.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

avatar blog heroes internet