Karolína Farská: My môžeme udávať ďalšie smerovanie tejto krajiny

Keď je na vás niekto agresívny, je ťažké viesť dialóg. No je to dôležité.

Katarína Milová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Všímavosť ku veciam, ktoré na Slovensku nefungujú, a túžba to napraviť ju viedli k zorganizovaniu Veľkého protikorupčného pochodu, Pochodov za slušné Slovensko a k založeniu iniciatívy Za slušné Slovensko. Karolína Farská je študentka, ktorá je dôkazom toho, že aj mladí ľudia si uvedomujú svoju spoločenskú zodpovednosť a chcú aktívne prispievať k zmene. Teraz, keď témy pochodov medzi ľuďmi pomaly doznievajú, stojí za to baviť sa o tom, aký mali dopad, čo sa ešte zmeniť musí a kto sa o to môže pričiniť. 

Aké to je, keď ťa cudzí ľudia spoznávajú, oslovujú, a nie všetci na teba reagujú pozitívne?

Vždy si veľmi vážim, keď za mnou niekto príde a vie mi konštruktívne povedať, čo sa mu nepáči, čo by sme mali robiť viac alebo inak. To je veľmi prínosné. Teší ma aj, keď niekto príde, a chce sa len porozprávať o tom, čo sa deje. Potom je tu nekonštruktívna kritika, keď na mňa niekto vybalí všetky nadávky, ktoré mu napadnú a odíde. Je to nepríjemné, no možno je to daň za to všetko.

Viem si predstaviť, že takéto situácie tvoj život či aktivity do istej miery môžu obmedzovať.

Áno, teraz bývam v Bratislave, no som z Dubnice. Chodievala som tam na plaváreň, kde sa mi stávalo, že za mnou prišla jedna staršia pani a dosť agresívne kričala, prečo sa snažím robiť rozvrat v republike. Či nevidím, čo všetko tu pán Fico vybudoval a ja mladá nič neviem, len tak sa zoberiem, a idem to všetko ničiť. Mala so sebou aj dve malé deti, ktoré sa len nechápavo pozerali. Zdalo sa mi to smutné. Stalo sa mi to asi tri razy, potom som tam prestala chodiť.

Karolina Slusne Slovensko
Foto: Šimon Šiplák

Ako si pri takýchto incidentoch držíš presvedčenie zotrvať v tom, čo robíš?

Nechcem, aby to vyznelo tak, že mi 100 ľudí denne vynadá, keď idem po ulici. Mnohé z reakcií sú aj pozitívne. Na konci dňa to je vždy o tom, že to robím podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, nech to znie ako akékoľvek klišé. Robím to z presvedčenia, lebo to naša krajina potrebuje, a je to správne. Bohužiaľ, nie každý si to myslí, ale o tom sa tiež treba konštruktívne rozprávať. Snažím sa nerobiť si nič z toho, keď ma niekto začne napádať, pretože to nič neznamená. Vlastne je mi celkom ľúto, že tí ľudia nevyužívajú svoju energiu iným spôsobom.

Stretávaš sa s tým častejšie cez sociálne médiá alebo osobne?

Na Facebook mi chodia rôzne správy, hotové perly. Pred pár týždňami mi prišla ponuka na sobáš. Tých správ je tak veľa, že nemám kapacitu na to odpovedať. Jedna pani mi píše pravidelne a veští mi. Jeden pán z Gemeru mi domov posielal každý mesiac Študentskú pečať a básne. Na Vianoce mi dokonca poslal ružové gumičky. Síce som tú čokoládu nikdy nezjedla, no bolo to zlaté.

Stáva sa z teba spoločensky exponovaná osobnosť, a to si ešte len nedávno maturovala. Ako tvoje spoločenské aktivity a boj za slušné Slovensko ovplyvňujú rozhodovanie o vlastnej budúcnosti?

Tento rok som zmaturovala a som prijatá na výšku. Teraz som v tom medziobdobí, keď ešte nie som študentom. Nebudem sa ale hrať na hrdinku. Mala som aj plány, ktoré som nemohla realizovať, lebo som si na to nenašla čas. Dva dni pred deadlinom som si uvedomila, že som sa zabudla prihlásiť na vysoké školy, a tak som si na úplne poslednú chvíľu podala jednu prihlášku. To rozhodlo o tom, že zostanem na Slovensku, budem študovať Európske štúdiá – politológiu a ekonómiu. Uvidím, čo bude ďalej.

V praxi to vyzeralo tak, že moja maturita bola tesne pred pochodom, na ktorý prišlo 60 000 ľudí. Na skúšku som prišla s kufrom a posledný test som musela napísať za 20 minút, lebo som sa ponáhľala na vlak do Bratislavy na pochod.

Karolina Farska rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Brali v tomto na teba učitelia ohľad?

Musela som si splniť všetky povinnosti k tomu, aby ma pustili k maturite ako každý iný študent, akurát som to spravila asi za jeden deň, pretože som viac času bola v Bratislave. Nepredstavujte si to tak, že by mi niekto povedal, že nemusím nič spraviť a dostanem dobré známky. Ale všetci rozumeli, čo aktuálne robím, a chápali prečo.

Keď ja som bola v tvojom veku a maturovala som, viac ma trápila prihláška na vysokú školu ako spoločensko-politická situácia na Slovensku. Sú mladí ľudia dnes iní alebo som ja bola výnimka?

V súčasnom svete má každý v ruke alebo vo vrecku smartfón, bez ktorého už dnes vie málokto fungovať. Na sociálnych médiách môžeme sledovať kohokoľvek a vidieť, čo sa vo svete deje. Je oveľa jednoduchšie dostávať sa k informáciám a vytvárať si názor či angažovať sa. Zároveň je oveľa ťažšie ich triediť a kriticky vyhodnocovať.

Myslím si, že možností je oveľa viac, no zodpovednosť je stále na každom jednotlivcovi – či seba a ostatných chce nejako posúvať alebo nie.

Uvedomujú si mladí tú zodpovednosť?

Jednoznačne. Uvedomujú si, že čas plynie, a budúcnosť, ktorú máme pred sebou, si vytvárame sami. My môžeme udávať ďalšie smerovanie.

Čoraz viac vidím okolo seba, aké skvelé veci mladí Slováci produkujú, nielen na Slovensku, ale aj vo svete. 

A tí, ktorí si zodpovednosť neuvedomujú? Otváraš im oči?

Nerada by som sa pasovala do role niekoho, kto má na toto nárok. Vždy sa rada rozprávam s ľuďmi. Sama sa inšpirujem tým, čo tvoria druhí, uvedomujem, koľko toho sama neviem, koľko kníh som ešte neprečítala, a koľko sa toho mám učiť. A to je skvelé. Treba nielen druhých posúvať, dávať im odporúčania, ale niečo sa od nich dozvedieť a posúvať samého seba.

Je dobré, keď má človek sebareflexiu a uvedomuje, že sú oblasti, v ktorých sa má posúvať vpred. Mali ste niekedy pochybnosti, či stačíte na to, aby ste mohli verejne vyjadrovať svoj názor a požiadavky a bojovať za zmenu na Slovensku?

Mohla by som odpovedať aj nie. Ale nebolo to tak od začiatku. V obdobiach, keď pochody vrcholili, mi občas napadlo, či to mám byť fakt ja, či tu na to nie sú vhodnejší ľudia, ktorí by to urobili lepšie.

Ale na druhej strane – kto to pôjde robiť? Môžeme sa baviť o tom, že niekto by to urobil lepšie, a pravdepodobne do každej funkcie na svete by sme našli niekoho schopnejšieho, ako je ten, čo ju aktuálne zastáva. Ale vždy ide najmä o to, kto pôjde a spraví to. Tak som to začala robiť. Robila som to a robím najlepšie, ako som vedela. Viem, že medzery mám, tie budem mať vždy, no budem sa ich snažiť zmenšovať. 

Karolina rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Vnímaš nejaké pozitívne zmeny ?

Situácia sa nezmení lusknutím prsta či odídením jedného človeka z vlády alebo parlamentu. Keby sme tu ešte minulý rok spolu sedeli, rozprávali sa a všetci sa zhodli na tom, že by mal Kaliňák odísť, považovali by sme to len za zbožné prianie, ktoré sa pravdepodobne vôbec nemusí splniť. No splnilo sa. A paradoxné je, že keď v marci odišiel, takmer nikto sa s tým neuspokojil, nikto si nemyslel, že to stačí, aby sa veci zlepšili. Vedeli sme, že sa to musí hýbať ďalej.

Krajina sa sama po pochodoch na námestiach nikdy nezmení. Sme to my všetci, ktorí tvoríme krajinu a my ju musíme ovplyvňovať. To, ako námestia ovplyvnili Slovensko, sa možno ukáže v najbližších parlamentných voľbách, či už budú alebo nebudú predčasné. Ukážu to preferencie, ale aj volebná účasť, teda to, či si ľudia uvedomia, že majú zodpovednosť ísť niekomu odovzdať svoj hlas, inak podporia niekoho, koho podporiť vôbec nechceli.

Veci sa zmenili, zmena nastáva a dopracúvame sa k nej, nikdy neprichádza hneď. Treba ísť ďalej a pokračovať. 

V čom ďalej pokračujete vy ?

V rámci iniciatívy Za slušné Slovensko počas leta chodíme na diskusie, snažíme sa navštíviť aj regióny, kde sa takéto akcie bežne nedejú – najmä na juhu a na východe Slovenska.

Na jeseň zrealizujeme jazdu po Slovensku, keď budeme navštevovať mestá a ľudí a budeme od nich zisťovať, ako si predstavujú slušné Slovensko. Je to v rámci kampane Poď voliť!, a my sa budeme snažiť zvyšovať voliteľnosť na SR.

Taktiež budeme chodiť do miest, najmä na východe Slovenska, kde je najväčšia voliteľnosť Smeru. Vedieme aj pracovné skupiny v rámci vzdelávania na stredných školách.

Dá sa o slušnom Slovensku diskutovať s ľuďmi, ktorí majú tak opačný voličský názor?

Hádam nás tam nezahádžu vajíčkami, ale určite to nebude prechádzka ružovou záhradou. Komunikácia je každopádne veľmi dôležitá, nedá sa nad tými ľuďmi mávnuť rukou a nechať ich tak, mysliac si, že sa aj tak nikdy nezmenia a budú voliť Smer. Je veľmi dôležité sa s nimi rozprávať a najprv pochopiť, prečo to robia, prečo im to takto vyhovuje, na čom ich rozhodnutie stojí a až potom s ním pracovať.

rozhovor Karolina
Foto: Šimon Šiplák

Má to zmysel? Nebude to strata času ?

Spomínam si na jeden príbeh. Veľmi často som cestovala vlakmi. Väčšinou som každý deň dochádzala do Bratislavy a späť, čo bolo asi 300 km denne. Raz si oproti mne sadol chalan, ktorý sa ma opýtal, či som Karolína. Pýtal sa ma, prečo klamem túto krajinu, prečo ju zapredávam. Tvrdil, že osočujeme pána doktora Tisa a všetko, čo vybudoval, a pritom to bol jediný skutočný štát, ktorý bol legitímny a naozaj fungoval, a že to bolo jedinýkrát, čo tu na Slovensku bola demokracia.

Dala som si slúchadlá do uší a vôbec som nemala v úmysle to riešiť a reagovať na to. No potom mi napadlo, že ak sa nebudeme s takýmito ľuďmi rozprávať, stále ostanú v mylnom presvedčení, a navyše si budú myslieť, že keď sa s nimi nechcem rozprávať, som arogantná, že si o nich myslím, že sú hlúpi, a pritom si oni myslia, že hlúpa som ja. Dala som si dole slúchadlá a začala som sa ho na jeho názor pýtať. Bez toho, že by som mu dávala hocijaké protiargumenty. Naozaj som len chcela zistiť, čo si ten človek myslí.

Ako rozprával viac a viac, začínal sa do toho zamotávať a prestalo mu to dávať zmysel. Na konci to už ani nevedel vysvetľovať, vyzeral, že už ani nevie, čo si sám myslí. Nasadil si slúchadlá a už sa o tom nechcel baviť a potom vystúpil. Ja som len verila, že nad tým ešte bude niekedy rozmýšľať.

Viesť dialóg je strašne dôležité, aj keď nesmierne ťažké. Pretože keď vám niekto začne hovoriť veci, ktoré sú agresívne, je to ťažké, ale oplatí sa rozprávať.

Uvedomujú si mladí ľudia, že aj oni môžu k tomu prispieť ?

Neviem, či mám hovoriť za všetkých, ale myslím si, že áno. Keď vidím mojich rovesníkov, čo všetko robia v rámci projektov, do ktorých sa pridali, alebo svojich vlastných – či už podporujú, edukujú napríklad vo forme rozvoja kritického dialógu alebo spoločenského dialógu. To sú naozaj skvelé veci. Sama si uvedomujem, koľko veľa sa v tom musím učiť.

Je dobré, keď mladí ľudia vedú dialóg so staršími ľuďmi, ktorí majú inú skúsenosť, vďaka tomu vidia veci inak a s nadhľadom. Na to netreba zabúdať. Verím tomu, že mladí môžu meniť svet.

Čo teda znamená pre mladých slušné Slovensko?

Veľa ľudí sa pýta čo tým slušným Slovenskom chceme povedať, vyčítajú nám, že to môže znamenať čokoľvek a chceme tým len zamotať ľudí. Celý názov je pre mňa spojený s veľmi osobným, srdce chytajúcim príbehom.

2. marca, keď sa konal úplne prvý spomienkový pochod za Jána a Martinu, neboli žiadne požiadavky, a nikto nevedel, čo sa stane na druhý deň v tejto krajine. S organizátormi sme sa spolu stretli na byte a rozprávali sme sa o tom, či ideme do toho ďalej. Zhodli sme sa, že chceme pokračovať, že sa musia vyvodiť zodpovednosti. Chceli sme to celé zastrešiť pod jedným názvom, aby si to s tým ľudia spojili.

Spomenuli sme si na ten pochod, keď bolo v Bratislave -13 a brutálna zima. Aj napriek tomu sa stretlo 25 000 ľudí, viac ako počas Nežnej revolúcie. Ľudia sami vytvárali miesto pre matky s kočíkmi, skauti rozdávali teplý čaj, ktorý si ľudia podávali dozadu. Bol to veľmi tichý pochod, aký som dovtedy nezažila, ticho bolo nad celou Bratislavou. Bolo v tom cítiť veľký smútok. A zároveň hnev a túžbu po tom, aby sa to zmenilo.

Takto to vzniklo. Povedali sme si, čo my vlastne chceme, aby sa stalo? Však my chceme slušnú krajinu, a chceme, aby sa ľudia k sebe takto správali. Aby to tu fungovalo. Aby mohli ľudia ísť do nemocnice s tým, že ich ošetria. Aby sa tí, ktorí chcú ísť nahlásiť korupciu, nemuseli báť, že kvôli tomu budú mať oni sami problémy. Aby, keď pošlem dieťa do školy, budem vedieť, že je v dobrých rukách, je o neho postarané a dostáva vzdelanie na dobrej úrovni.

Kvôli tomu sa chceme k sebe vzájomne správať slušne, hoci máme iné názory, hoci svet vidíme inak. Chceme spolu dobre nažívať, krajinu tvoríme my – jedine my. A chceme slušné Slovensko.

Karolina za slusne Slovensko
Foto: Šimon Šiplák

Uvedomiť si, že za slušné Slovensko zodpovedáme aj my sami, je oveľa menej príjemné, ako to len zvaliť na politikov, lebo sa to spája s povinnosťou, aby sme pre to naozaj niečo urobili. Sú Slováci pripravení na to byť slušní?

O pripravenosti by sme mohli hovoriť len na základe nejakého sociologického výskumu. Z čias, keď sme ešte len začínali s pochodmi, a ja som sa snažila tú myšlienku šíriť, dokonca aj môj otec reagoval, že mám hlavne študovať a sústrediť sa na školu.

Ľudia nechápali, prečo to robíme. Pamätajú si Gorilu spred pár rokov, a sú sklamaní z toho, ako to dopadlo, takže tomu spočiatku nerozumeli, nedôverovali, pochybovali, že sa niečo zmení. Vedeli, že máme pravdu, no ísť do ulíc im prišlo nezmyselné. A tento rok, keď sme zrušili jeden pochod, nás ľudia vyzývali, aby sme pokračovali.

Keď som videla fotky z pochodov, na ktorých bolo 70 000 ľudí na námestí SNP, v pozadí Bratislavský hrad, Slavín, Kamzík, symboly Bratislavy a pod nimi masa ľudí, ktorí protestujú, a chcú zmenu – tak toto sa pre mňa stalo symbolom toho, že hoci máme ako krajina len 25 rokov, stali sme sa dospelou demokratickou krajinou.

Predsa len, každý deň sa pochod nekoná, ale ja môžem každý deň za slušné Slovensko pochodovať sama. Čo môžeme každý deň urobiť pre to, aby sme aj naďalej prispievali k slušnej krajine?

To je presne ono. Zhromaždenia a pochody sú skvelé, ale nie je to to, čo krajinu systematicky zmení. Každodenne sa my sami musíme pozerať po svojom okolí, škole, obci, pracovisku a vnímať, či sú nejaké veci, za ktoré sa treba postaviť, veci, ktoré treba zmeniť, brať to ako príležitosť a nie nad tým mávnuť rukou.

Každý musí začať od seba. Jedna vec je takto pekne o tom hovoriť, druhá vec je to pretaviť do reality. Nie vždy je to ľahké a nie vždy sa to podarí. No je nutné si uvedomovať svoju zodpovednosť. To my všetci sme tí, na ktorých sme čakali. My všetci – tí, ktorí prišli na námestia, tí, ktorí nemohli prísť, no pozerali to v televízii alebo online – my tvoríme tú spoločnosť a my ju môžeme zmeniť aj tým, že zmeníme seba.

S Karolínou sme sa naživo rozprávali na festivale Grape.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

protesty za slušné slovensko