Ivan Sýkora začínal ako programátor, od roku 1990 pracuje „na vlastných nohách“ ako predajca v IT oblasti, a zároveň je aj majiteľ firmy. Spolu so svojím synom Matejom založili v roku 2011 občianske združenie Berkat Slovensko, ktoré sa venuje dobrovoľníckej činnosti vo viacerých krajinách sveta. Okrem dobrovoľníckych aktivít, ktoré zastrešuje Berkat, už niekoľko rokov organizujú festival Jeden svet. Aktuálne sú súčasťou tímu organizátorov zhromaždení Za slušné Slovensko v Prievidzi.
Čo to znamená Berkat?
Berkat v preklade znamená “hojnosť z mála” alebo “kúsok šťastia”. Viaže sa k tomu názvu taký minipríbeh, ak chcete, poviem vám ho.
Samozrejme, povedzte.
Festival JEDEN SVET sme začali organizovať ako súkromné osoby a keď už to naberalo mohutnejší charakter, potrebovali sme tieto aktivity zastrešiť aj „oficiálne“.
Na jednom z prvých ročníkov sme premietali film Berkat a Maršo, ktorý popisoval aktivity združenia BERKAT v Českej republike, kde pracovali výlučne dámy na čele s novinárkou Petrou Procházkovou. Ich aktivity a nadšenie nás veľmi oslovili, preto sme im ponúkli našu finančnú pomoc. Spätne sme sa však dozvedeli, že nám ohľadom týchto financií neverili. My sme ale dar skutočne poslali a zrazu do ich ženského sveta vstúpil cudzí element v podobe mužov, ktorí vedia dodržať slovo, a založili sme Berkat Slovensko.
Pointa je v tom, že až neskôr sme sa dozvedeli, že sa naplnila základná idea prekladu slova „berkat“ – „hojnosť z mála“. Náš finančný príspevok bol pre nich veľkou pomocou. Doslova sa naplnil aj v našich stredoeurópskych podmienkach „starý príbeh“, ktorý Petre rozprával jeden Afgánec. Vysvetľoval jej, že je to, ako keď máš iba malú rybku na večeru a zrazu nečakane príde na návštevu pätnásť príbuzných. Boh to zariadi tak, aby sa z tej rybičky najedli všetci.
Máte vlastnú firmu, venujete sa občianskemu združeniu, organizujete festival Jeden Svet, spoluorganizovali ste pochody Za slušné Slovensko. Prečo sa vlastne venujete dobrovoľníckym aktivitám?
Prirodzene cítim, že keď som na tom dobre, je na mieste, aby som pomáhal ľuďom okolo mňa. Stačí sa len rozhliadnuť, mať trochu otvorené srdce a môžete pomáhať, koľko len chcete.
Mnoho ľudí hovorí, že majú dosť svojich problémov a že starosti ľudí v iných krajinách sa ich netýkajú. Vy tak neuvažujete…
Ak sa cítim ako svetoobčan alebo som si vedomý svojej (ne)zanedbateľnej úlohy človeka v rámci jedného sveta, tak takto nemôžem uvažovať. Na Slovensku nám chýba empatia a väčší rozhľad. Uniká nám, ako sa máme v porovnaní so zvyškom sveta vynikajúco. Nechápeme, že patríme k cca 8 % najbohatších ľudí na svete.
V čom konkrétne sa to prejavuje?
Napríklad v našom hanebnom postoji k nešťastníkom, ktorých zo svojich domovov vyhnala vojna či politický útlak. Téma imigrantov bola hrubo zneužitá politikmi a raz sa nám to vráti. A to nie som „slniečkár“, ktorý víta všetkých s otvorenou náručou, ale cítim, že tu sme ako spoločnosť zlyhali. A či chceme, alebo nie, migrácia bude v krátkej budúcnosti aktuálna tak či onak, lebo je dlhodobo prirodzenou súčasťou vývoja ľudstva.
Akým spôsobom sa máme ako spoločnosť na to pripraviť?
Kto je to spoločnosť? To sme predsa my ľudia. Na to sa netreba pripravovať. Verím, že drvivá väčšina z nás by poskytla pomocnú ruku človeku v núdzi, stačí sa len zbaviť predsudkov a mať v sebe trochu súcitu aj rozumu zároveň.
Ako by bolo podľa vás možné presvedčiť zarytých odporcov migrácie?
Hmm, úplného zadubenca nemá vôbec zmysel presviedčať, to je strata energie a času. Človek, čo sa nezaujíma o dianie vo svete, ba dokonca sleduje iba konšpiračné weby, sa presviedča ťažko. Ale aj takého by som zobral do jedného z utečeneckých táborov alebo azylových domov, aby sa stretol tvárou v tvár s migrantmi a zrazu by zistil, že to sú ľudia ako sme my, ako je on, len mali smolu, že do ich životov vtrhla vojna či hlad.
Mal som možnosť sa rozprávať so skupinou sýrskych utečencov v Rakúsku a keď počúvate životný príbeh konkrétneho človeka – elektrotechnického inžiniera, ktorý musel opustiť svoju prácu ako robím ja a zbaliť rodinu a utiecť – tak zrazu vám docvakne v hlave, veď preboha to som ja, len som sa nenarodil v Sýrii. Keď to pritiahnem za vlasy, tak to isté sa môže stať inokedy aj nám tu na Slovensku.
Má vôbec zmysel venovať sa dobrovoľníctvu na Slovensku?
Určite áno. Úprimne, neviem, či je to vôbec vhodná otázka. Dobrovoľnícke aktivity sú prirodzenou súčasťou života každej „zdravej“, teda normálnej spoločnosti, takže mne to dáva zmysel nielen na Slovensku.
S čím musíte najčastejšie bojovať pri svojich aktivitách?
Sami so sebou? Ťažko sa to vysvetľuje. Všetky dobrovoľnícke aktivity robíme po večeroch a víkendoch, popri svojej práci a osobnom živote. Z toho dôvodu asi najviac bojujeme s nedostatkom času a tiež s uvedomením si vlastnej neschopnosti pomáhať ešte viac.
Stálo by za to vložiť viac energie do motivovania ďalších ľudí, aby sa zapájali?
Bez debaty áno. Cítim, že čoraz viac rastie aj v našej krajine potenciál pomáhať, aj keď sa nám to nezdá, lebo zo všetkých strán na nás útočia hlavne negatívne správy. Ale verím, že naša spoločnosť dospieva a že si väčšina normálnych ľudí začína uvedomovať, že nestačí nerobiť zlo, ale treba konať aj dobro.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Myslíte si, že majú Slováci väčší potenciál zapájať sa do dobrovoľníckych aktivít?
Viem, že to bude znieť pateticky, ale každý človek môže pomáhať. To nemusí byť nejaká sofistikovaná pomoc v rámci občianskych združení iba niekde ďaleko vo svete. Stačí sa obzrieť okolo seba. Ten potenciál tu je a dobrovoľníctvo rastie. Čerstvý príklad z trochu iného súdka je pre mňa osobne aktivita odborníkov okolo Matúša Valla, kandidáta na primátora Bratislavy. Skupina 76 ľudí vo svojom voľnom čase konala dobro = dobrovoľne v prospech väčšiny spísala svoje skúsenosti do knihy Plán Bratislava, s ktorou chcú prispieť k zlepšeniu života v našom hlavnom meste.
V čom by mohol byť viac nápomocný štát ?
Keď to zoberiem úplne zoširoka vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď sa náš štát ukázal byť úplne prerastený korupciou a ovládaný oligarchami, tak by stačilo, aby sa vrátil do normálnych koľají. To znamená, aby bol spravovaný v prospech všetkých svojich občanov.
A vo vzťahu k dobrovoľníckym a neziskovým organizáciám?
Myslím, že by určite pomohlo menej byrokracie. Bolo by potrebné vytvoriť priestor na väčšiu priamu podporu vo forme daňových úľav pre tých, čo by chceli darovať ešte viac. Dve percentá sú pekný príklad, ale je to málo.
Snažíte sa k dobrovoľníctvu motivovať aj iných?
Mne stačí, že som motivoval syna, na to som hrdý! Ale nie, vážne. Neviem či sa snažím motivovať iných, respektíve či sa to vôbec dá. Myslím si však, že motivovať iných sa dá podľa mňa len osobným príkladom.
Ako som už hovoril, na svojho syna som veľmi hrdý. Veľmi si vážim, že náš vzťah je vzťah dvoch rovnocenných blízkych ľudí, a to nielen v dobrovoľníctve. Vždy sa snažím správať v živote ku každému tak, ako by som chcel, aby sa on správal ku mne. A čo sa týka rodiny ako takej, určite to má vplyv najmä na manželku, ktorá je mojou oporou a ktorá často nesie celú záťaž chodu domácnosti, zatiaľ čo ja si môžem vďaka jej podpore veselo dobrovoľníčiť.
Aktuálna situácia na Slovensku vyústila do organizovaných pochodov Za slušné Slovensko, na čo ste zareagovali spoluorganizáciou v Prievidzi. Ako túto situáciu vnímate?
To, čo sa aktuálne na Slovensku deje, je odrazom nás samých, vrátane mňa. V každodennom živote totiž dávame prednosť pohodlnejšej ceste. Znie to ako klišé, ale my všetci sme zodpovední za stav, ktorý vyvrcholil brutálnou vraždou mladých ľudí – novinára a jeho snúbenice. Až táto obeť v nás opäť prebudila túžbu spraviť z našej krajiny slušnú spoločnosť.
Bude to náročný beh na dlhú trať a nebude to jednoduché z dvoch dôvodov: „mlčiacu väčšinu“ ľudí tejto krajiny to necháva aj tak ľahostajnou, čo je hrozné konštatovanie. A náš „súper“ je veľmi odhodlaný zostať pri moci, pretože mu ide o všetko. Vzhľadom na okolnosti, ktoré vychádzajú na povrch, je jasné, že sa nebudú chcieť vzdať moci za žiadnu cenu. V konečnom dôsledku totiž vedia, že ak sa začnú reálne spravodlivo vyšetrovať všetky kauzy a korupčné škandály, tak môžu mnohí skončiť za mrežami.
Čo môžeme my všetci urobiť pre zlepšenie situácie na Slovensku?
Zdanlivo jednoduchú vec. Zrovna teraz to zaznelo na našom námestí z úst jedného z rečníkov Milana Šagáta – riaditeľa Via iuris: “Nekradnúť, nebáť sa a neklamať”. A to nebude jednoduché, lebo aj politici, ktorých sme si zvolili, sú len odrazom nás samotných. Ale verím, že sa prebúdza povedomie medzi vnímavými občanmi tejto krajiny a že sa nám podarí zmena jej smerovania.
Latinský spisovateľ Publilius Sirus povedal: „Len tam možno voľne hovoriť, kde je sloboda.“ Čo pre vás znamená sloboda?
Zažil som socializmus v plnej miere, som ročník 1963. Sloboda pre mňa znamená veľmi veľa. Pád totality v novembri 1989 predstavuje jeden z najväčších okamihov môjho života. Sloboda je pre mňa možnosť „voľne dýchať“ a žiť pestrý život. Desí ma predstava, že by som o ňu prišiel a asi by som sa s jej stratou už nikdy nezmieril. Ak by som mal ešte silu, bojoval by som o jej získanie späť. Veľmi sa to podceňuje, ale vidíme to aj na príklade okolitých krajín. V mnohých z nich vznikajú autoritárske režimy, sloboda nie je samozrejmosť, dá sa o ňu prísť veľmi ľahko.
Každá doba má svojich hrdinov. Kto sú pre vás hrdinovia našej krajiny?
Menovite? Zuzana Hlávková, Hedviga Malinová, Róbert Bezák, ale aj desiatky ďalších menej známych mien, ktorí sa nebáli vzoprieť moci. Trvali pevne na hodnotách, ktorým verili a vzopreli sa mašinérií. Ďalej sú to rôzne príbehy Bielych vrán, na ktoré sa mnohokrát po ich ocenení zabudlo.
Čerstvým príkladom a naším spoločným mementom nech je pre nás prípad pani Ľubice Lapinovej, ktorá smelo ohlásila finančné „prehmaty“ v podniku, kde pracovala a ešte aj dnes sa jej snažia tí hore za to pomstiť. Nechápem, ako je to možné.
No v neposlednom rade sú hrdinami dnešných dní novinári, ktorí kvalitne robia svoju prácu a pomáhajú tak celej spoločnosti otvoriť oči. Oni si zaslúžia náš obdiv, ale aj reálnu podporu v podobe zakúpenia napríklad predplatného! Každodenné „hrdinstvo“ môže mať podobu aj takejto zdanlivej maličkosti, že sa začneme zaujímať o veci verejné, dianie v mojom okolí a potom možno aj v celom svete.
Ak sa prihlásite k odberu nášho newslettra tento týždeň cez tento odkaz a jeden z vás vyhrá Berkat bábiku, ktorá pomáha ľuďom v Kábule vrátiť zrak.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
dobrovoľníctvo migracia občianske aktivity otcovstvo za slušné slovensko
