Vyštudovala odbor výtvarná výchova, absolvovala dvojročné štúdium arteterapie, špeciálneho druhu psychoterapie, ktorý sa zameriava na rozvoj citového vývinu a medziľudských vzťahov pomocou umenia. Už pätnásť rokov pôsobí ako učiteľka umeleckých predmetov na strednej odbornej škole. Je podpredsedníčka Asociácie slovenských arteterapeutov a spoločne s kolegami sa snaží o jej aplikovanie na školách a v zdravotníctve. V Trnave má svoj ateliér, kde pracuje s deťmi aj dospelými v individuálnej i v skupinovej terapii. Vo voľnom čase sa venuje rodine, tvorbe keramiky, šperkov, interiérovému dizajnu a záhrade. So svojou labradorkou Marley sa tiež venuje canisterapii.
Prečo si sa rozhodla venovať arteterapii?
Približne pred piatimi alebo šiestimi rokmi som začala pociťovať veľkú únavu z učenia a z toho, že sa neviem pohnúť v živote ďalej. Počas príprav študentov na maturity som si uvedomila, že mi na ich výsledkoch záleží viac ako im a mňa to ubíja. Čím viac som sa snažila a tlačila na študentov, tým to bolo horšie. Keď prišli prázdniny alebo víkend, ležala som chorá v posteli a cítila, ako je moja imunita oslabená.
Dospelo to do takého štádia, že som zo stresu začala trpieť syndrómom suchého oka, ktorého symptómy sa zhoršovali vždy na začiatku pracovného týždňa. Postupne som začala vidieť súvislosti a zamýšľať sa nad nimi. Uvažovala som nad študentmi, to, čo s nimi zažívam, aj to, ako za nich „chcem“. Dospela som až k otázke „Ako im môžem skutočne pomôcť?“
Zlom nastal jedného dňa, keď som ležala chorá v posteli a náhodou som na polici objavila knihu o arteterapii od Jaroslavy Šickovej – Fabrici. Zhltla som ju za jeden deň. Téma arteterapie ma tak oslovila, že som ešte v ten večer napísala profesorke Šickovej, že mám záujem o jej dvojročný kurz arteterapie, ktorý som následne absolvovala.
Ako to ovplyvnilo tvoj život?
Už pred jeho absolvovaním som cítila, že okrem výtvarného hľadiska vidím v dielach študentov aj úplne iný rozmer. Začala som sa zaujímať, prečo nekreslia ruky a nohy postavám, keď vedia, že k nim patria, prečo maľujú obrátenú perspektívu, používajú tak veľa čiernej farby… Všimla som si, že existuje hlboký súvis medzi tým, čo v živote prežívajú a tým, čo zobrazujú vo svojich prácach. Ale nevedela som, ako to uchopiť, arteterapia mi v tom pomohla.
Cieľom arteterapie je lepšie uvedomenie si života a lepšie narábanie s tým, čo sme dostali. Zistíte, že nie ste pohodení v živote, ale viete ho uchopiť a môžete s ním narábať lepšie. Človek už nevidí za svojím nešťastím niekoho iného, ale spoznáva, že tvorcom svojho šťastia je on sám. Zistí, že môže zo svojho problému urobiť niečo, čo má vyšší význam pre jeho život alebo život iných ľudí. Učí sa ho vnímať v širších súvislostiach.
Aký je rozdiel medzi arteterapiou a klasickým maľovaním?
Klasické maľovanie či kreslenie nemôžeme nazývať arteterapiou. Arteterapia je široký pojem – je to umenie, ktoré lieči a zároveň umenie liečiť. Pre lepšie pochopenie sa snažíme v Asociácii slovenských arteterapeutov vytvoriť Etický kódex arteterapeuta.
Arteterapia je hraničnou disciplínou. Pre jej vykonávanie sú potrebné vedomosti zo psychoterapie, psychológie aj umenia. Vymaľovávanie maľovaniek môže mať upokojujúce účinky, ktoré dokážu človeku na istú chvíľu pomôcť, ale nič hlbšie to s vaším životom neurobí. Arteterapia pomáha človeku orientovať sa v mape toho, čo nakreslil.
Keď navštevujete umeleckú školu, práca je orientovaná na výsledok výtvarnej zložky. V arteterapii je výsledok zameraný na proces, na jeho cítenie, prežívanie. Arteterapia môže byť individuálna, skupinová, rodinná alebo partnerská. Cieľ toho, čo sa má dosiahnuť, zvyčajne ľudia nosia sami v sebe.
Arteterapeut si s klientom stanoví cieľ terapie a podľa toho volí jednotlivé postupy. Napríklad pri partnerských konfliktoch hľadá spôsoby, ako nájsť k sebe cestu. Spomínam si na jedno sedenie, keď partnerom stačili dve hodiny arteterapie a odchádzali zmierení.
Čo hovoria slovenskí lekári na tento druh terapie?
V mnohých krajinách ako napríklad v USA alebo vo Veľkej Británii, či dokonca v Rumunsku je arteterapia vedená v štátnom zdravotnom systéme a pacientom ju hradí zdravotná poisťovňa. Na Slovensku to zatiaľ tak nie je. V našej asociácii však máme kolegov psychiatrov a psychológov, ktorí majú s liečbou pomocou arteterapie dobré výsledky. Používajú ju pri schizofrénii alebo pri úzkostných stavoch, keď nepomáha klasický liečebný postup.
Keď prídu ľudia trpiaci úzkosťami, arteterapeut ich postupne pripravuje na to, aby sa zocelili. Samozrejme, aj tu platia pravidlá, aby bol klient chránený. Toto podrobnejšie zahŕňa už spomínaný Etický kódex arteterapeuta. Človek s pomocou arteterapeuta hľadá cesty, ako nájsť v sebe Pandorinu skrinku a po otvorení by mal vedieť, ako ju spracovať.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Platí to tak aj pri mentálne postihnutých deťoch?
V súčasnosti vediem skupinu niekoľkých chlapcov s autizmom a Aspergerovým syndrómom. Deti pracujú s hlinou, rozprávajú sa medzi sebou, zdieľajú svoj svet a mojím hlavným cieľom je, aby sa na hodine cítili dobre. Arteterapia v tomto prípade pomáha zlepšiť ich komunikačné zručnosti a zbaviť ich napätia.
Pri nich vidím, aké dôležité je nájsť si kamaráta. Naša spoločnosť chce byť humánna a tieto deti integruje do bežných tried, no často sú šikanovaní a vylúčení. Oni ten svet vidia inak, nie horšie, ani lepšie, inak.
Aké by mali byť vlastnosti arteterapeuta?
Dobrý arteterapeut sa musí orientovať v psychológii a poznať správanie človeka. Ak je zároveň aj výtvarník, je to bonus, pretože sa vyzná napríklad vo farbosloví či kompozícii. Zároveň by to mal byť človek široko otvorený iným názorom a mal by byť schopný pozerať sa na problém s potrebným odstupom. Klienta neškatuľkuje, pristupuje k nemu ako k individualite, ktorá má svoj spôsob vnímania a prežívania. Arteterapeut ho sprevádza pri jeho ceste k sebapoznávaniu. Netlačí, sprevádza. Vie, že každý, kto úprimne hľadá pravdu a oslobodenie, spozná sám moment pre ďalší krok.
Arteterapeut využíva to, že umenie lieči. Okrem získaných vedomostí musí mat schopnosť empatie, intuície a flexibility, aby dokázal vhodne riadiť a vstupovať do arteterapeutického procesu. Sám musí byť vyrovnanou osobnosťou, ak sa pokúša k tomuto stavu doviesť iného človeka.
Pred viac ako rokom vznikla na Slovensku Asociácia slovenských arteterapeutov, ktorej si podpredsedníčka. Čo bolo hlavným impulzom pre jej vytvorenie?
Založením asociácie sa zavŕšilo mnohoročné úsilie prof. PaedDr. Jaroslavy Šickovej – Fabrici, PhD. (čestnej prezidentky ASA) združiť odborných pracovníkov v oblasti arteterapie a organizácie, ktoré vykonávajú profesionálnu arteterapiu na území Slovenska. Na začiatok chceme, aby bola arteterapia opäť zaradená medzi akreditovaný študijný odbor a bola uznávaná lekármi po celom Slovensku. Plánujeme rozšíriť tím odborníkov z lekárskeho prostredia, robiť odborné prednášky, publikácie. Chceme oddeliť arteterapiu od maľovaniek a ezoteriky. Sme presvedčení, že arteterapeutický ateliér je potrebný na každej škole, v sociálnych zariadeniach, nemocniciach, ale aj vo firmách, kde pomáha pri riešení konfliktov a personálnych vzťahov. Okrem toho zvyšuje kreativitu zamestnancov.
V čom by mohla pomôcť arteterapia v školstve?
Sama som zo školského prostredia a vidím, čo mojim študentom chýba. Na základných školách mizne výtvarná výchova a deťom sa uberá možnosť vyjadriť svoje emócie kreslením, najmä v puberte. Mnoho detí chodí k psychológovi, trpia depresiami, úzkosťami, hľadajú spôsoby ako sa môžu niekomu zveriť.
Chceme pomôcť spoločnosti s problémami, ktoré majú deti a dospievajúci ľudia. Takí, ktorí nepôjdu k psychológovi, ale cítia, že potrebujú pomoc. Učitelia výtvarnej výchovy by mali vedieť, čo je to arteterapia a využívať ju na svojich hodinách. Cez arteterapiu sa dá dieťa naučiť vnímať samé seba a rozvíjať jeho morálku. Keď poznám sám seba a svoje pocity, viem, aké pocity má ten druhý a nebudem mu ubližovať. Deti sa toto v dnešnej dobe nemajú od koho naučiť, a preto sa riadia pravidlom širokých lakťov.
Využívaš tieto poznatky z arteterapie aj na svojich študentoch?
Na hodinách sa musím riadiť učebnými osnovami, ale, samozrejme, hľadám priestor aj pre tento druh terapie. Samotní žiaci sa ma často na ňu pýtajú a chcú sa o arteterapii dozvedieť viac. Na arteterapiu v skupine je však potrebné vytvoriť príjemný a dôverný priestor alebo musí arteterapeut vymyslieť iný spôsob, aby citlivé témy neboli zneužité.
Po pätnástich rokoch odchádzaš zo školstva a ideš sa naplno venovať arteterapii. Prečo?
Jedno indiánske príslovie hovorí „Ak máš pocit, že jazdíš na mŕtvom koni, tak z neho zlez.” Mám pocit, že súčasné školstvo nedokáže napĺňať svoje ciele. A ja v tomto systéme nedokážem napĺňať tie svoje tak, ako by som si želala. Mám rada ľudí, verím v dobro v človeku a v jeho úlohe na tejto zemi. Ak chceš niečo zmeniť, začni od seba. Zmeň to malé v sebe a keď sa ti to podarí, začni to učiť tých druhých. Mojich študentov mám neskutočne rada, ale systém ma tak ubíja, že musím pokračovať inou, svojou cestou. Snažím sa byť dobrým príkladom a chcem svoju energiu naplno venovať tomu, čo ma napĺňa.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
arteterapia heroes interview meet the heroes školstvo spoločnosť zdravotníctvo
