Mária Švarbová: Socialistická architektúra je veľmi nadčasová

Fotografka Mária Švarbová je známa predovšetkým svojimi fotkami zachytavajúcimí éru socializmu. Miesta, ktoré sa niekomu môžu zdať škaredé až nudné, Mária stvárňuje ako krásne a nadčasové. Jej výstavy mali ľudia možnosť vidieť v Paríži, na Miami či na Sicílii. Má mnoho zahraničných klientov a nafotila aj hudobnú brožúru pre známu taiwanskú speváčku. Okrem toho získala prestížne ocenenie Hasselblad Master 2018, ktoré udeľuje švédsky výrobca fotoaparátov raz za dva roky a zároveň je čerstvou laureátkou ocenenia Identifikačný kód Slovenska, ktoré udeľuje Európska akadémia vied a umení za prínos pre slovenskú kultúru.

Ako sa zmenil tvoj život za posledné roky?

Neuveriteľne! Zmenil sa mi od základu a tým myslím štýl života, jeho spôsob a fungovanie. Myslím, že to vidno aj na mojom zovňajšku, lebo ľudia hovoria, že vyzerám stále mladšie. Podľa mňa sa práve na tom ukazuje, že žijem slobodne, robím presne to, čo chcem robiť a nefungujem podľa systému.

Ako sa táto sloboda u teba prejavuje?

Sloboda sa prejavuje hlavne v mojom „timingu“, pretože si sama určujem, kedy začnem pracovať, kedy skončím, aké ponuky prijmem, a tým pádom aj to, kde vycestujem. Som človek, ktorý je veľmi pracovitý a aktívny, a často nemám vyložené nohy ani v nedeľu. Pracujem v podstate stále a neviem niekedy rozlíšiť, čo je práca a čo je voľný čas, ktorý do fotografie investujem, lebo ma to napĺňa.

Ako sa prejavuje sloboda v tvojej tvorbe?

Nezávislosť vo fotografii sa vyznačuje častejšou tvorbou mojich súkromných projektov, ktoré nie sú zadané od klientov. V týchto súkromných projektoch si fotím, čo chcem, vyjadrujem môj vkus, náladu a aktuálne pocity. Som to ja. Zároveň aj pri komerčných projektoch vyjadrujem samú seba a idem po mojom štýle, preto ma klienti aj oslovujú.

Klient mi dáva čo najväčšiu slobodu a necháva ma, aby som sa prejavila. Na začiatku sa, samozrejme, dohodneme, do čoho pôjdeme, vypočujem si jeho názor a potrebu, sú tam drobné korekcie, ukážem mu ”moodboard” (štýl, pozn. redakcie), ale vždy si robím, čo chcem, vymýšľam koncept a dávam ho celý dokopy. Nebaví ma fotiť nápad niekoho iného.

Čo znamená fotografia pre teba ako médium a nosič umeleckej idey?

Fotografia pre mňa znamená celý svet. Môj svet, ktorý som si pomocou fotky vytvorila, znamená aj môj vizuálno-komunikačný jazyk, ktorým sa prihováram ľuďom a oni naň buď reagujú, alebo ho ignorujú.

Máš svoj vizuálno-komunikačný jazyk nadefinovaný?

Moja fotografia je veľmi minimalisická. Prevládajú čisté línie s monochromatickými farbami, ktoré v niektorých prípadoch kontrastujú so silnejším odtieňom, napríklad červenej. Využívam a veľmi rada pracujem s priestorom a autentickými rekvizitami zo socialitickej éry, pretože mám rada nostalgiu a spomienku na detstvo. Týmto spôsobom si ju umelo vyvolávam. V žiadnom prípade nerobím rekonštrukcie doby minulej, ale skôr sa objekty z nej snažím prepojiť s nadčasovosťou, pretože pre mňa prvky socializmu predstavujú prvky sci-fi. To znamená že robím “FUTURO-RETRO”.

Ale socializmus si na vlastnej koži nezažila.

Narodila som sa v roku 1988, jeho vizualita ma obklopovala celé detstvo, a ešte stále ma aj na niektorých miestach sprevádza. Pamätám si veľmi dobre prostredie, v ktorom som sa pohybovala ako dieťa. Napríklad keď ma ocino brával k doktorovi, v škôlkárskej jedálni, kde som nechcela jesť obed, mäso-údeniny, kde mi to vždy voňalo a ďalšie. Tieto všetky témy možno nájsť v mojej veľkej koncepčnej sérii Plastic World.

Ako vnímajú tvoje fotografie tvoji rodičia, starí rodičia, ktorí túto dobu (a nie len jej vizualitu) reálne zažili?

U rodičov mám doma v pivnici veľký sklad so všetkými rekvizitami, ktoré som počas fotenia použila alebo ešte len čakajú na správne fotenie. Myslím si, že to berú veľmi pozitívne, pretože sa vždy smejú nad rekvizitami, ktoré domov donášam. A keď mám hotovú fotografiu, majú možnosť si prostredníctvom nej zaspomínať.

Vravíš, že ťa vizualita z detstva stále na niektorých miestach obklopuje. Ako by si definovala našu súčasnú architektúru na Slovensku? Posunuli sme sa vôbec niekde od čias socializmu?

Nechcem sa veľmi vyjadrovať na našu súčasnú architektúru, pretože nie som odborník. Ale z vizuálneho hľadiska a mojej všímavosti by sme si mali viac vážiť našu kultúru a architektúru. Okrem stavania nových moderných budov by sme mohli viac reštaurovať a konzervovať staré kvalitné stavby a nenechať ich chátrať.

Keď prišli 90. roky, ľudia mali veľkú tendenciu všetko zo socializmu zrekonštruovať a prerobiť. Stavím sa, že bolo vtedy aj niekoľko nadšencov, ktorí si vytrhali staré drevené podlahy a dali si moderný laminát. Ale, našťastie, peniaze vtedy neboli na všetko a niektoré budovy sa neprerobili ani z vonku, ani z vnútra. Teraz, s väčším časovým odstupom, môžu niektoré z nich byť naše kultúrne pamiatky alebo ich môžem zvečniť v mojej fotografii.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Myslíš si, že môžeme pomocou tejto socialistickej architektúry prezentovať ako národ (ako spoločnosť) v súčasnosti aj nejaké hodnoty?

Minimálne by sme sa za svoju minulosť nemuseli hanbiť a mohli by sme sa viac navzájom podržať. Pre mňa je socialistická architektúra veľmi nadčasová, sama sa s ňou prezentujem a najviac fotiek mám nafotených práve na Slovensku. Prezentujem tým aj prácu všetkých tých ľudí, ktorí sa na jej výstavbe podieľali. Predsa to nie sú vytvorené scény na mieru v štúdiu, ale do budúcnosti by nimi mohli byť. Keďže všetko vychádza z minulosti, niektoré moje fotky môžu vizuálne inšpirovať aj budúcnosť.

Svojou prácou sa prezentuješ predovšetkým v zahraničí. Ako ľudia alebo umelci vnímajú zachytenie tejto socialistickej éry práve mimo Slovenska?

Veľmi pozitívne. Dostávam predovšetkým samé dobré ohlasy na výber lokality. A nielen mimo Slovenska. Stalo sa mi už neraz, že niektorí Slováci si uvedomili, ako veľmi je daná lokalita krásna, až po zhliadnutí mojej fotografie.

Máš na Slovensku ako umelkyňa dostatok priestoru a podpory?

Na Slovensku žijem a tvorím, mám tu rodinu a dostatok priestoru. Čo sa týka finančnej podpory, tak tú od Slovenska nemám žiadnu a ani som ju nikdy nežiadala. Čo sa týka mediálnej podpory, tú som doposiaľ dostala od magazínu Forbes, ktorý ma aj zaradil do ich rebríčka 30 pod 30, niekoľkokrát napísal o mojich krokoch článok a takisto ma aj pozval hovoriť na panelovú diskusiu Ženy v biznise.

Viac mediálnej podpory a zároveň mnoho ocenení si získala práve v zahraničí mimo Slovenska. Čo to s tebou robí?

Určite je to príjemný pocit a som za to veľmi rada, pretože moja cieľová skupina je “svet”. Samozrejme má vždy poteší, ak si o sebe môžem prečítať aj v slovenských médiách a v rodnej reči. Napríklad moji rodičia sú radšej, keď si o mne môžu niečo prečítať v slovenčine. Oni nepoznajú svetové magazíny a musím im vždy vysvetliť, o čom je daný magazín a aké je prestížne tam byť.

Je podľa teba prirodzené, že umelec musí často uspieť najprv vo svete, kým si ho všimne domáca scéna?

Myslím, že na Slovensku moju tvorbu v súčasnosti pozná dosť ľudí. Zrejme nikdy tu nebudem “komerčne”, a teda celoslovensky známa. A pravdu povediac som sa o to ani nikdy nepokúšala. Svoju marketingovú stratégiu smerujem globálne a nie regionálne.

Ako umenie u nás podľa teba vnímajú bežní ľudia?

Slovensko je mladá a malá krajina a nie je tu tak silný trh s umením. No všimla som si, že sa už aj u nás zakladajú rôzne spoločnosti alebo kamenné obchody, ktoré predávajú umenie či samotné galérie spravia predajnú výstavu. Avšak som prekvapená, že práve v poslednej dobe si už aj bežní ľudia kupujú umenie a poznajú jeho hodnotu. Je to na dobrej ceste.

Je možné trh s umením podporiť, aby rástol ešte viac? Či už zo strany umelcov, alebo bežných ľudí?

Aby trh fungoval a aby sa umenie predávalo, je treba kupujúcich/zberateľov. Na Slovensku je menej obyvateľov ako v iných krajinách, tým pádom je tu aj menej nadšených ľudí, ktorí dajú za umenie peniaze a podporia svojho Slováka. Preto ani pre mňa nie je slovenský trh taký atraktívny. Je potreba globalizovať a rozrastať sa za hranice Slovenska.

Je možné nadšenie ľudí pre umenie nejak prebudiť?

Môžeme im ho viac ukázať. Či už prostredníctvom rôznych akcií, výstav alebo festivalov. Toto všetko sa už ale na Slovensku viac-menej robí. Nemáme tu síce akcie typu Art Fairs, čo sú veľké expo výstavy fotografií, kde prídu stovky galérii prezentovať svojich umelcov, pretože tieto akcie sa väčšinou robia vo veľkých miestach ako v Miami alebo v Paríži. Ale už aj v súčasných aktivitách na umeleckej scéne vidím veľký potenciál.

Neláka ťa niekedy zbaliť kufre a presťahovať sa zo Slovenska do väčšej krajiny, ktorá je viac spätá s umením?

Veľmi sa tým nezaoberám. Počas celého roka cestujem po rôznych krajinách, a ak mám chuť na umenie, viem si ho šikovne dohľadať. Skôr uvažujem, že budem zo Slovenska odchádzať do teplejších krajín počas januára a februára.

Ktorí Slováci podľa teba zásadne ovplyvnili našu umeleckú scénu?

Úprimne poviem, že kvôli mojej vyťaženosti veľmi nesledujem slovenskú umeleckú scénu, len preto, že robím umenie. Ale na Slovensku je veľmi veľa šikovných ľudí. Počúvam o nich zo všetkých strán, a nie len z umeleckých sfér. Z oblasti fotografie to sú Michal Pudelka, Evelyn Benčicová a Braňo Šimončík. Ich tvorba je moderná, nadčasová, majú svoj vlastný rukopis a dobrú prezentáciu. Nie sú to len umelci fotografi, ktorí tvoria nepochopené fototografie viac-menej len pre seba, ale dokážu sa prispôsobiť aj aktuálnemu trhu a spolupracovať so zahraničným klientom na svetovej úrovni. Veľmi im fandím.

Zapojte sa do súťaže o knižku Swimming pool od Márie. Stačí sa prihlásiť (kedykoľvek v priebehu tohto týždňa) na odber nášho newslettra cez tento odkaz  a v nedeľu (27. 5.) vyžrebujeme šťastného výhercu.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

architektura forbes 30 pod 30 fotografia hasselblad maria svarbova plastic world socializmus