Luka Brase: Každá vyspelá krajina podporuje kultúru, pretože v nej vidíme procesy napredovania a rozvinutej spoločnosti

Aj ľudia v regiónoch si zaslúžia vidieť kvalitnú tvorbu kvalitných autorov.

10. 9. 2019

Pavla Pisárová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Výtvarník Luka Brase pochádza z Dolného Kubína. Po Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici v ateliéri Igora Bencu. Živí sa svojou vášňou a svoje diela vystavuje po celom svete. Venuje sa maľbe, kresbe, koláži, grafike, fotografii a knižnej ilustrácii. Jeho diela sú zastúpené v súkromných zbierkach v mnohých krajinách. Tento rok mu vyšla nová publikácia ART ON THE WAY vol 2. 

Aké boli tvoje prvé umelecké kroky práve na Orave?

Moja domovská galéria je Oravská galéria v Dolnom Kubíne. Je to jedna z najkvalitnejších galérií na Slovensku, vedená pani Evkou Ľuptákovou a obetavým kolektívom ľudí, ktorí robia z mála veľké veci.

Vyrastal som tam ako malý chlapec. Rodičia ma do galérie vodili, keď som mal hádam päť rokov. Vtedy som už nejaký čas kreslil a túžil som po tom, že tam raz urobím výstavu. Započal som tam svoje prvé výtvarné kroky v roku 2009. Považujem to za istý míľnik. Oravská galéria ma formovala a formuje dodnes.

Chcelo to zrejme dlhú cestu, kým si od svojich začiatkov dospel až k súčasnej tvorbe. Aké to pre teba bolo byť neznámym umelcom s túžbou presadiť sa? Prišli počas toho procesu aj nejaké pochybnosti?

Pochybnosti bolo, samozrejme, veľa. Boli časy, keď som býval na ulici v Holandsku, kde som predával obrazy a tešil som sa, keď som mal peniaze na hostel. Ale myslím, že to bolo veľmi dôležité, aby som sa na seba vedel pozrieť z tej druhej strany. Z dna sa postaviť a niečo vytvoriť. Nejaký pomyselný dom na základe. A to je asi to, čo každý človek potrebuje, aby zistil, aké sú jeho limity.

Tie moje neboli nekonečné. Dnes sú možno troška väčšie, pretože robím veľa výstav, cestujem a tým pádom sa konfrontujem aj z iných uhlov, ale malo to tak byť a je to niečo, čo ma vnútorne veľmi posilnilo.

Bola to cesta, ktorá sa vytýčila. Cesta, ktorú som si ja sám nastavil. Našťastie, bol som vedený rodinou a blízkymi priateľmi k tomu, aby som vytrval. Nebolo to jednoduché, ale čo je vlastne v živote ľahké? Keď chceme niečo robiť poriadne, tak nás strastiplné cesty posúvajú ďalej.

Myslím si, že to malo byť tak, ako to je a dnes pracujem ešte viac ako predtým, keď som začínal. Akoby som začal žiť iba dnes – v tom kvalitatívnom prevedení diel a výstav. Tešia ma spolupráce, inštitúcie a galérie, v ktorých môžem diela vystavovať. Teším sa na nové výstavy a na každú príležitosť.

V jednom z rozhovorov si uviedol: „Viem, čo robím, ak sa neodlíšim, tak sa stratím. A nikto ma hľadať nebude.” Ako si sa teda prepracoval k vlastnej technike? 

Pred mnohými rokmi som sa v tvorbe našiel, momentálne putujem po tej ceste a určite sa nestratím. Chcem ľudí ďalej inšpirovať a posúvať. Perokresbu lukagraphy kreslím už asi trinásť rokov.

Kresba ako základný vyjadrovací prostriedok ma vždy formovala. Kreslil som ako malé dvojročné dieťa a zostalo mi to dodnes. Neustále som pracoval a hľadal výrazovú líniu. Podľa mňa k tomu prispelo spojenie ciest a toho, čo zažívam. Som pravák, takže kreslím pravou rukou, ktorá je vykreslená. Ale začínam zapájať aj ľavú ruku, pretože mám pocit, že jednou už nestíham všetko spracovať. Takže možno bude zaujímavé zistiť, ako Luka Brase kreslí dvoma rukami.

Luka Brase kniha
Foto: Martina Juríčková

Podľa čoho možno tvoju tvorbu odlíšiť od diel ostatných umelcov?

Myslím si, že na túto otázku by mali asi odpovedať iní ľudia. Keď sa ale pozerám na moju tvorbu a tvorbu kolegov, je v tom osobitý príbeh človeka. Umelecké diela a kultúru ako takú vnímam skrz osobnosti, ktoré ju tvoria. To znamená, že ak je človek napríklad optimista, nebude robiť depresívne obrazy.

Ja som radostný optimista a nesťažujem sa, tým pádom je to vidieť aj v dielach. Rukopis odzrkadľuje samého autora a autor zase tie diela. Nie som najlepší slovenský výtvarník, ale výtvarník, ktorý má vlastnú cestu. A to je možno viac, ako byť na všetkých bilbordoch.

Vážim si každého človeka, ktorý prišiel na niektorú z mojich vernisáži a výstav. Ešte nikto mi nepovedal, že by to bola strata času. Veď čas je pre nás veľmi vzácny. Tento príbeh, ktorý vytváram, tvorí jedna veľká rodina.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Luciou Gallovou, aktivistkou a tvárou protestov Gorila.

Hovoríš, že cesta je pre teba inšpiráciou a cieľom. Máš aj iné zdroje?

Inšpiráciou je sám život, obrovský dar, vďaka ktorému tu môžeme byť. Myslím si, že inšpirácia je všade, len sa na to človek musí vedieť správne pozrieť a uchopiť to. Ak nepoznáme samých seba, nemôžeme vedieť, čo vlastne inšpirácia je. Takže najskôr spoznajme seba a potom určite príde.

Skúšam to už posledných dvadsať rokov. Je podstatné, akými ľuďmi sme obklopení a čo nás zaujíma. Ja napríklad veľmi rád čítam a s cestovaním je spojené spoznávanie histórie. Vedomosti sú podstatné. Keď stretneme erudovaného človeka, vieme reagovať a na báze dobrej konverzácie s osobnosťami človek môže rásť.

Väčšina mojich diel sú takzvané vizuálne denníky. Zachytávajú kompletne všetko, čo zažívam na cestách. Myslím si, že v nich možno čítať a rád ľuďom hovorím práve tie skryté príbehy. Moje obrazy nemajú popisy, pretože nie sú potrebné. Podstatné je vnímať dané dielo. Človek pozerá na obraz a spýta sa. To vyzerá ako New York, je to New York? Odpovedám, áno je! Chcete o ňom počuť príbeh? A tak rozprávame príbehy, ktoré inšpirujú. Preto musím cestovať, aby som prinášal nové príbehy.

Luka Brase kresba
Foto: Martina Juríčková

Ktoré z tých všetkých už precestovaných krajín ťa zaujali? A čím?

Najviac sa mi páčilo v Kazachstane, kde som zatiaľ nerobil výstavu, ale mám to v pláne. Tak isto aj v Japonsku. Skôr ma fascinujú miesta, kde som ešte nebol. Celý život sa totiž vraciam do daných krajín. Veľmi veľa cestujem po Európe, Amerike, Číne. Myslím si, že je dôležité cestovať a objavovať nové veci.

Veľmi dôležitá krajina pre mňa je Írsko, kam som odišiel, keď som mal 19 rokov. A Holandsko, kde sme žili s celou rodinou. Tieto dve krajiny ma dosť ovplyvnili v živote. Ale dnes mám pocit, že je to všetko ešte pred nami.

Tvoja európska kariéra sa začala práve v spomínanom Írsku. Aké sú tvoje spomienky na toto obdobie?

Veľmi krásne. V tom čase, v roku 2009, som začal putovať po európskych krajinách s mojou výstavou, ktorá sa volala veľmi príznačne – Každý musí niekam patriť. Bolo to veľmi pekné obdobie. Prvýkrát som vtedy spolupracoval s veľvyslancom a bola to dobrá a plodná spolupráca. Za tri týždne prišlo na výstavu 3500 ľudí. Povedali, že takú návštevnosť ešte nevideli. Bolo to niečo, čo nastavilo cestu, ktorá trvá až doteraz.

V čom sa odlišuje prístup k umeniu, umelcom v iných krajinách v porovnaní so Slovenskom?

Mám pocit, že profesionalita a nejaká kontinuita hodnôt sa zatiaľ u nás len tvorí. Keď som začal robiť výstavy po Európe a neskôr vo veľkom svete, zistil som, že nás ľudia vnímajú ako kvalitných autorov, ktorí sú svojbytní a vedia si veci sami zariadiť. Sú veľmi prekvapení, že takíto ľudia pochádzajú zo Slovenska. Len ako sa hovorí, doma nie ste prorokom. Chýba nám nejaký rámec hodnôt, ktorý by sme si nastavili a razili ho kontinuálne. Máme pred sebou dlhú cestu, ktorou sme sa hádam už aj vybrali.

Heroes nájdete už aj v Martinuse

Radi sa rozprávame o knihách. V kamennej predajni na Obchodnej ulici v Bratislave
nájdete kompletnú knižnicu a rozšírený zoznam tipov od našich hostí.
Kým nás navštívite, prečítajte si posledné knižné rozhovory.

ČÍTAJTE ROZHOVORY O KNIHÁCH

Živíš sa príbehmi, ktoré vytváraš vo fotografiách a kresbách. Ako vnímaš život freelancera? Dá sa umením živiť?

Práca je mi hrou a poslaním. Ako v každej inej práci je potrebné zistiť, že je ponuka a dopyt. Naozaj nerobím umenie len pre peniaze, ale vždy som vedel, že si umenie zaslúži mať svoju hodnotu. A dnes sa to tak deje.

Povedal som si, že musím vytrvať a byť takým, akým naozaj som. Kvalita a zhodnotenie toho, aby z toho človek dokázal slušne žiť, sa musí objaviť. Aj na Slovensku a vo svete sú ľudia, ktorí sa radi umením obklopujú. Ak človek má čo priniesť, nerobí to len pre peniaze, vytrvá a ľudí jeho tvorba oslovuje, tak je to slušná práca.

Sloboda dnešného času a tohto momentu je pre mňa veľmi vzácna. Je to zodpovednosť a disciplína. Denne potrebujem odrobiť na dielach niekoľko hodín, pretože to trvá dosť dlhý čas. Vždy to záleží od veľkosti obrazu. Keď je obraz veľkého formátu na plátne, trvá to podstatne dlhšie ako denné práce malých formátov na papieri. Niekedy pracujem dvanásť hodín denne, inokedy dve, ale venujem sa aj všetkým veciam okolo toho.

Som síce tvár, ktorá to robí, ale telo tvoria všetci priatelia, ktorí mi pomáhajú. Sú v tom zaangažované desiatky ľudí, ktorí to robia radi a veľmi si to vážim. Vnímam to ako naše spoločné dielo. Ľudský rozmer v tom celom mi robí obrovskú radosť. Čiže sloboda pre mňa znamená, že sa viem hýbať v priestore dnešného dňa. Musím mať systém. Je to svojím spôsobom sloboda v systéme.

Luka Brase domov
Foto: Martina Juríčková

Prečo si si zariadil ateliér v Dolnom Kubíne?

Vždy, keď sa vraciam domov, sa veľmi teším na rodinu a priateľov. Na to zázemie, ktoré je tu vybudované. Bolo to mnoho podnetov, kvôli ktorým som takmer pred dvomi rokmi otvoril v Dolnom Kubíne veľký ateliér.

Nachádza sa v krásnej historickej budove na Hviezdoslavovom námestí. Mám rád históriu a veci, ktoré dýchajú energiou. Samozrejme, mal som myšlienky otvoriť ateliér v Bratislave, kde tiež žijem. Keď som na Slovensku, cestujem medzi týmito dvoma mestami vlakom veľmi často a keď som nad tým uvažoval, tak práve blízkosť hôr, všetkých priateľov a rodiny, ktorú som spomenul, ma primälo k tomu otvoriť ho na Orave.

Myslím si, že aj ľudia v regiónoch si zaslúžia vidieť tvorbu kvalitných autorov. Dnes tam chodia turnusy ľudí z celého sveta, takže možno to pomáha aj nejako rozvíjať cestovný ruch. Vrátiť sa domov znamená priniesť domov niečo z toho veľkého sveta, a na báze toho vytvoriť zase niečo doma. Je veľmi dôležité inšpirovať ľudí a spolupracovať.

Myslíš si, že je na Slovensku umenie a kultúra vnímané ako cnosť?

Veľa ľudí to dnes už vníma inak. Naučili sa chodiť na výstavy, koncerty kvalitnej hudby, umelecké prednesy. Dlhé roky sa tu nenastavil smer, ktorým máme ako spoločnosť smerovať. Kultúra nie je len hudba, obrazy či knihy. Kultúra je aj to, ako sa rozprávame, aké veci nás zaujímajú, či vieme pomôcť jeden druhému. Aj toto vnímam ako kultúru prejavu človeka. To sa na Slovensku lepší, ale ešte stále máme pred sebou dlhú cestu. Ale ako sa hovorí, cesta je cieľ.

Luka Brase umenie
Foto: Martina Juríčková

V porovnaní so zahraničím, investujú podľa teba aj Slováci radi do umenia?

Z umenia sa stala veľká komunita dneška. Ľudia investujú do nehnuteľností, diamantov, zlata a umenia, ktoré môže de facto stále rásť. Je to trochu taká hra. Dielo kúpi zberateľ, ktorý vidí, že autor má 35 rokov a je úspešný vo svete. Ak je tu paralela s tým, že sa autor dožije 60 a jeho diela budú napredovať tak ako dnes, je to ohromná investícia a cesta. To isté, čo sa deje vo svete, sa začína diať aj na Slovensku. Teší ma, že sú tu ľudia, ktorí nikdy nechodili do galérii a nemali záujem vlastniť umelecké diela a dnes sú ochotní minúť celý svoj mesačný plat na jedinečné umenie, ktoré má hodnotu, príbeh. Sme na dobrej ceste.

Ako možno prispieť k tomu, aby slovenská spoločnosť napredovala?

Začnime od seba. Ja to robím cez obrazy, v ktorých sú zakódované príbehy zo sveta. Potom o tom rozprávam ľuďom a spoločne prichádzame na to, že aha – tá Čína nie je až taká zlá, ako sa o nej tvrdí. Tým pádom môžem ľudí inšpirovať aj k tomu, aby ľudia vycestovali a videli to sami.

Keď budeme vnímať svet a umenie srdcom, sme pripravení prepájať energie a poznatky, ktoré budú autentické a hodnotné. Cesta výtvarného umenia rozvíja v ľuďoch spolupatričnosť a kolektívnosť. Každá vyspelá krajina podporuje kultúru, pretože v nej vidíme procesy napredovania a hlavne rozvinutej spoločnosti.

Ľudia, ktorí cestujú, sú podľa mňa viac otvorení. Nemá zmysel byť stále doma a sťažovať sa, pretože my máme všetko potrebné na to, aby sme mohli napredovať. Každý si musí sám zodpovedať, či robí správne a svedomito svoju prácu, či je prínosom pre jemu blízku komunitu a čo vlastne má z toho dňa, ktorý žije. Mám z toho dobrý pocit alebo pochybujem? Ak pochybujem, treba niečo zmeniť. Aj kultúra je jedna z ciest.

Tento svet je jedinečná šanca niečo nové sa naučiť. A ak je toto posledný deň, tak ho mienim využiť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

fotografia ilustrácie malba výtvarné umenie