Qaid Holman: Podpora umelcov by mala byť v záujme spoločnosti. Neviem si totiž predstaviť stráviť karanténu bez hudby, filmov či kníh

Viac subkultúr vytvára viac rôznorodosti a tým má umenie väčšiu šancu na dlhodobý úspech.

10. 5. 2020

Richard Čermák

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Kresbou začal na základnej škole, ktorá sa postupne formovala a prerástla do graffiti vášne. Na vysokej škole bojoval s tým, aby sa tomuto vplyvu vyhol pri maľbe, ilustráciách či grafike. Vyštudoval jednoodborové zameranie „výtvarná výchova“, zaujímal sa o nové techniky a progresívne prístupy v umení vo viacerých smeroch. Od graffity ho to pritiahlo ku výtvarnému interiérovému dizajnu a viedol vlastnú galériu. V súčasnosti sa venuje tetovaniu, má vlastné štúdio, kde ponúka svojské osobné konzultácie a špecifický spôsob v prístupe k tetovaniu. 

Rozprávali sme sa o graffity a tatérskej scéne, o tom, ako spoločnosť vníma umenie, a či sme sa za posledných 20 rokov na Slovensku posunuli vo vnímaní týchto umeleckých žánrov.

Kým sa pustíte do čítania tohto rozhovoru, podporte objavovanie ďalších zaujímavých osobností. Kúpte si krásnu knihu z našej dielne a my z nej navyše venujeme 5 € na pomoc zdravotníkom. 

Kto je Qaid Holman?

Človek, ktorý neustále hľadá nové výzvy. Čím je tá výzva pre mňa náročnejšia, tým je príťažlivejšia. Sám seba však nedokážem zaškatuľkovať. Nerád by som sa nazýval tatérom a ani nemám potrebu zaraďovať sa do tejto komunity. Ak príde do môjho života akákoľvek nová umelecká výzva, ktorú som schopný realizovať alebo sa naučiť, som otvorený čomukoľvek. 

Na prelome tisícročia si začínal s graffity. Existuje dnes ešte táto scéna? 

V porovnaní s obdobím pred 20 rokmi vnímam graffity vo verejnom priestore už len veľmi málo. Ulice sú v podstate mŕtve, nepribúdajú odvážne umelecké diela. Vnímam jemný závan tvorby novej školy, ale je toho naozaj veľmi málo.

Je tu zopár graffity jamov, ktoré reprezentuje v zásade prežitková scéna alebo new school, ale inak je graffity na Slovensku z môjho pohľadu dávno mŕtve. Zrejme je to ale prirodzený vývoj. Veľa ľudí, ktorých som z tejto scény poznal, sa posunulo niekam ďalej. Robia umelecké vernisáže alebo si založili reklamné agentúry. 

Zmenilo sa na Slovensku v porovnaní s obdobím pred 20 rokmi aj vnímanie graffity verejnosťou?

Áno, tak ako vo všetkom, je to prirodzené. V prípade graffity sa vnímanie posunulo najmä z roviny vandalizmu, ktorý bol tvrdo odsudzovaný, až po dnešok, keď títo umelci navrhujú v rámci komerčných zákaziek obrovské priečelia budov a verejných priestranstiev po celom svete. Aj u nás na Slovensku tu už bolo zopár takých pokusov, i keď nie vždy sa stretli s pozitívnym prístupom.

Ale aj moja cesta k legálnej tvorbe vyzerala veľmi podobne. Dokonca som v tejto polohe vnímal omnoho viac možností. V tom období som sa naviac posunul aj technicky. Potom sme začali dostávať ďalšie komerčné zákazky. Začal som sa učiť airbrush a moja tvorba sa pomaly odkláňala od štandardného graffity. Postupne som prešiel až k wallpaintingu, ktorý začal byť žiadaný v interiéroch. Tvoril som najmä v Rakúsku, v Čechách aj na Slovensku.

Qaid Holman hovorí o tetovaní na Slovensku
Foto: Šimon Šiplák

Je v niečom vývoj u nás porovnateľný so svetovými metropolami? 

Rozdiel v prístupe je podľa mňa v akceptácii tohto umenia. Mnohé veľké metropoly začali s umelcami spolupracovať a poskytovať im priestor. U nás to trvalo omnoho dlhšie a nie som si vôbec istý, či sme sa vôbec v tomto posunuli. Celosvetovo sa táto scéna premiestnila k streetartovej a wallpaintingovej úrovni. Tí, ktorí boli najlepší, sa prirodzene dostávali ku komerčným zákazkám po celom svete. 

Spomínam si, že aj u nás sa realizoval takýto pokus v Košiciach, keď si pozvali rešpektovaného umelca zo Španielska. Jeho dielo však bolo spoločnosťou v meste odsúdené ako príšernosť. Správa o tomto obletela svetové magazíny a nakoniec primátor Košíc nechal dielo zamaľovať. To celkom vystihuje rozdiel medzi nami a prístupom vo svete.  

Čím si to vysvetľuješ? 

Čím väčšie mesto, tým viac príležitostí a otvorenosti. Nedá sa porovnať život na dedine, v Bratislave a New Yorku. Viac subkultúr vytvára viac rôznorodosti a tým má umenie väčšiu šancu na dlhodobý úspech. Na prelome tisícročia bol tento trend veľmi silný, no o pár rokov zanikol. 

Mali by podľa teba dostávať umelci viac priestoru v rámci verejných priestorov?

Samozrejme, je to otázka, ktorou by sa malo zaoberať každé jedno vedenie mesta. Malo by byť v záujme spoločnosti, aby sa rozvíjal potenciál všetkých začínajúcich výtvarníkov.

Zanechanie určitého časového dedičstva je veľmi dôležité. Stále prichádzajú nové generácie, ktoré ovplyvňujú súčasnú umeleckú scénu a ponúkajú odraz súčasnosti, ako ju vnímajú oni. Umiestňovanie objektov na verejné priestranstvá, vytváranie verejných dotovaných súťaží, sprístupnenie verejných galerií, možnosť vycestovať a prezentovať našu výtvarnú spoločnosť v zahraničí – akokoľvek by sme mali motivovať mladých ľudí, aby sa zapájali a mohli vytvárať nové hodnoty.

Aj táto momentálna situácia veľmi pekne poukazuje na to, aké dôležité je umenie v dennodennom živote. Neviem si veľmi dobre predstaviť, ako by spoločnosť trávila čas v karanténe bez kníh, hier, filmov, hudby. A aký je odkaz nového vedenia vlády pre výtvarníkov? “Vy si poradíte, použite svoju kreativitu.“ Vyzerá to tak, že na Slovensku je kultúra na tom poslednom mieste.

Aj ty si sa nakoniec chcel vyhnúť vplyvu graffity. 

Áno, svoju tvorbu som presunul k maľbe. Keď som stál pred plátnom, videl som tam odrazu omnoho viac možností, ako prejaviť svoje vnútorné vnímanie. Cítil som, že prístup ku graffity je v niečom obmedzujúci. Zrazu mi to prišlo celé veľmi umelé a infantilné. Bojoval som s tým však veľmi dlho a chcel som sa od toho odpútať a začať tvoriť nanovo. V tom období som rozbiehal vlastnú galériu a uvedomoval som si, že musím robiť tak, aby ma moja tvorba bavila, ale zároveň aj uživila. 

Qaid Holman o subkultúrach na Slovnesku
Foto: Šimon Šiplák

Ako ti v tom pomáhala vlastná galéria? 

Vďaka škole som začal objavovať nové remeselné prístupy v akomkoľvek smere od sochy cez drevo až k digitálu. Vždy som mal pozitívny vzťah k fyzickým veciam a vytváral rôzne skulptúry zo starých lešenárskych foršní či železa, betónu alebo sadry. Toto všetko som sa snažil pretaviť do tvorby obrazov. Priestor galérie sa v istom zmysle stal pre mňa odrazovým, poznávacím bodom. 

V čom presne? 

Galéria sa stala pre mňa prácou na plný úväzok. Veľa som sa naučil, staral som sa o priestor, propagáciu, ale aj samotnú tvorbu. Nie je úplne najjednoduchšie byť kreatívny každý deň. Mal som obdobia, keď som bol tri mesiace v neustálom kreatívnom a zároveň operatívnom procese. Toto obdobie si nevyhnutne vypýtalo svoju daň a prichádzali aj situácie, keď som nevedel zo seba nič dostať. Prirodzená sínusoidná krivka.

Sám seba som presviedčal, že zvládnem splniť úlohu manažovať galériu, robiť jej propagáciu a zároveň ostať kreatívny. To sa ukázalo ako nesplniteľné. Našťastie sa mi podarilo za dva roky vybudovať nejaké povedomie, získať niekoľko stálych klientov a návštevníkov galérie. V tom čase som si začal uvedomovať, že sa musím pohnúť ďalej a začať niečo nové. 

Tým bolo tetovanie? 

Áno. Niekoľko rokov ma kamoši prehovárali, aby som začal s tetovaním. Mal som však v sebe mentálny blok, pretože mi nebol príjemný osobný kontakt s cudzími ľuďmi. Prelom nastal, keď ma môj kamoš, tatér, zavolal k nemu na chatu. Mal tam so sebou tetovacie strojčeky a spýtal sa ma, či idem do toho. Rozobral celý strojček a povedal mi, že keď ho poskladám naspäť a bude mať taký zvuk, aký má mať, tak mu môžem rovno dokončiť tetovanie na ruke. 

Bola to výzva, v ktorej som musel najskôr narúbať drevo, zakúriť v krbe, so stuhnutými prstami poskladať strojček a v týchto bojových podmienkach začať robiť niečo, čo bolo pre mňa úplne nové.

V tom čase, zhruba pred tromi rokmi, začínal najväčší boom nových tatérov, ktorý trvá dodnes. Mám pocit, že k tetovaniu som sa dostal poctivým vydreným spôsobom ako ku remeslu samotnému. Šiel som od úplných základov a vytvoril som si vlastný vizuálny prejav. Chcel som tieto prvky priniesť aj do samotného tetovania, ktoré sú v neustálom a myslím, že nikdy nekončiacom procese.

Qaid Holman v jeho štúdiu
Foto: Šimon Šiplák

V čom je tvoj prístup k tetovaniu iný? 

Môžem vychádzať len z odozvy mojich klientov. Väčšina z nich hovorí o tom, že zatiaľ sa s takýmto individuálnym prístupom v rámci konzultácií nestretli.

Klient pre mňa znamená zdroj materiálu, s ktorým môžem následne pracovať. V rámci konzultácií si myslím, že je potrebné ísť viac do hĺbky, ktorú mi dotyčný klient dovolí.

Tu vyplynú rôzne otázky na zamyslenie, či prvotná predstava bola naozaj tá správna, kde a prečo vznikla samotná potreba mať na sebe tetovanie a či je to naozaj myslené z radosti a nie, ako sa chvíľami stáva, riešenie určitého problému.

Odrazu vzniká nový rozmer, akým sa dá na celú situáciu nahliadať a vyberať nové možnosti riešení, ktoré poväčšinou človeku samotnému nenapadnú, lebo si sám na seba nekladie tie správne otázky. Hľadanie konkrétnej symboliky na určité pocity, vnemy či emócie nie je vždy jednoduchá úloha.

Toto všetko predurčuje, aby si každý mohol so svojím tetovaním vytvoriť čo najužší vzťah a nestalo sa, aby ho jedného dňa omrzelo. Skrátka, chcem to robiť inak a dávať omnoho väčší dôraz na výtvarno-psychologickú stránku ako odraz individuality každého jednotlivca.

Zohrávalo v tom rolu aj to, že samotné tetovanie zažíva v posledných rokoch veľký záujem?

Tento boom nezačal len tu na Slovensku, ale na celom svete. Je super, že sa tetovaniu začalo venovať aj veľa výtvarníkov. Aj preto je dnes Instagram a Pinterest plný tak rôznorodých štýlov. V tomto má tetovanie trochu iný príbeh ako napríklad spomínané grafitty.

Pred 15 rokmi prevažovali tradičné alebo tribal tetovania. Verejnosť vnímala potetovaných ľudí ako basistov alebo jednoducho vyvrhelov. Táto vlna trvala naozaj pomerne dlho, kým do tetovania vstúpili spomínaní výtvarníci. Aj preto je dnes tetovanie vnímané úplne inak ako dovtedy. Dnes sa nechávajú tetovať ľudia bez rozdielu veku, pohlavia či smeru v zamestnaní.

V tom, že popularita tetovania prišla pomerne neskoro, je fakt, že dnes ľudia pociťujú viac slobody na tento druh vyjadrenia seba samého, na rozdiel od generácie či dvoch pred nimi. Nakladáme s touto slobodu zodpovedne voči svojim telám?

Ako v každej inej situácii, aj tu platí zákon zrkadlenia. Podľa toho, akého tatéra si vyberiem, koľko som ochotný sám do seba investovať alebo poprípade radšej ušetriť, presne také tetovanie dostanem a je to len odraz mňa samotného a mojej sebahodnoty.

V lete je to najväčšia ”výstavka” hlavne na festivaloch alebo kúpaliskách. Tu sa dá veľmi jednoducho a krásne čítať na ľuďoch s kerkami, aký postoj má každý jednotlivec sám ku sebe. Či už sa to týka ega, sebahodnoty, estetiky a v neposlednom rade, či ide len o prezentáciu tatérovej práce alebo o človeka samotného.

Qaid Holman vo veľkom rozhovore
Foto: Šimon Šiplák

Zmenilo sa vnímanie spoločnosti pri pohľade na tetovanie? 

Negatívny postoj k tetovaniu je podľa mňa už len v rovine mentálneho bloku. Tým, že ľudí s tetovaním neustálne pribúdalo, začala ich spoločnosť viac akceptovať. Občas ešte vnímam, že ľudia majú z nejakej obavy potrebu skrývať tetovanie, napríklad pred konzervatívnejším zamestnávateľom, ale postoj k nemu je dnes rozhodne liberálnejší. Niektorí ľudia sú z obavy o stratu zamestnania ochotní poprieť vlastnú individualitu. Mojou úlohou však nie je presviedčať ľudí, aby sa dali tetovať. 

Poznáš prípady, kedy by samotné tetovanie diskvalifikovalo človeka v zamestaní? 

S takým niečím som sa, našťastie, ešte nestretol.

Čo pre teba znamená sloboda? 

V jednoduchosti, keď človek môže tráviť svoj čas tým, čo ho napĺňa, dáva mu zmysel, potešenie, cíti sa šťastný, naplnený a stále tento čas nemá potrebu nazývať pracovným časom.

Samozrejme, pokiaľ má chuť a možnosť posúvať sám seba a to, čomu sa venuje, stále niekam ďalej a tým lepšie spoznávať samého seba. Pokiaľ tým dokáže ešte pomáhať iným alebo tešiť svoje okolie, o to je to vzácnejšie.

Chýbajú podľa teba v našej spoločnosti osobnosti, ktoré by svojou autoritou dokázali popularizovať tetovanie?

Nemyslím si, že tento smer by potreboval nejakú podporu osobností, aby sa viac popularizoval ani sa ku takémuto mainstreamovému spôsobu neprikláňam. Každý, kto je zvedavý a chce sa niečo dozvedieť, dostať sa ku niečomu, zaujíma sa, naberá informácie, sám seba nasmeruje a dostane sa tam, kam potrebuje, pokiaľ mu na tom naozaj záleží. Takže ako sa hovorí: “Kto hľadá, ten nachádza.”

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

graffiti ilustrácie kresby malba qaid holman tetovanie umenie výtvarné umenie