Lucy Bumpkinová je umelkyňa na plný úväzok. Je jednou polovičkou z dvojice Bumpkin Tattoo, tetovacieho štúdia, ktoré je známe svojou originálnou tvorbou plnou farieb. Kým ona návrhy tetovaní ilustruje, jej partner Richard ich zapisuje ľuďom na kožu. S Lucy (a Richardom) sme sa rozprávali o inšpirácii, slobode a hľadaní rovnováhy v umení a podnikaní.

Dlhé roky si balansovala medzi zamestnaním a umeleckou tvorbou. Čo bol ten moment, keď si si povedala, že dosť?

Bol to veľmi zvláštny okamih. Každé ráno som dochádzala do práce s kolegyňou z vedľajšej dediny, čo bolo asi 30 kilometrov. Prichádzali sme do areálu, videla som okolo fabriky a povedala som si: „Dokelu, musím ja toto robiť?“. Bola som unavená, nevyspatá, mali sme kopec dopytov na e-mailoch a veci som robila polovičato.

Dosť som nad tým uvažovala, prišla som domov a opýtala som sa Riša, či by nám finančne vychádzalo, keby som ostala doma a venovala sa sebe a Bumpkin Tattoo naplno. Nežijeme ako milionári, ale dokážeme sa uživiť tak, aby bolo aj na granule pre psíkov a na veterinára.

Splnil odchod z práce tvoje očakávania? Si spokojnejšia, šťastnejšia?

Myslím, že som tak trochu „schizofrenická“, pretože to, že som sa prepínala medzi prácou a slobodným umením, mi v istých okamihoch chýba. Tá personálno-profesionálna časť, ktorá bola mojou súčasťou v práci, vo mne stále je. Keď ráno vstanem, riešim e-maily a idem kresliť, tak mi to trochu chýba.

Chcela by som si v budúcnosti k tomu, čo robím, pridať niečo, aby som bola v kontakte s ľuďmi – napr. kreatívne kurzy pre ľudí.

Je pre teba záplatou za chýbajúci kontakt s ľuďmi aj to, že teraz môžeš tráviť čas s klientmi počas tetovania?

Lucy: Chodila by som rada, ale Rišovi to lezie na nervy. Som veľmi ukecaný a otvorený človek, a on má rád ticho a sústredenie. Vtedy ma berie ako rušivý element, takže si musím vytvoriť niečo, kde budem s ľuďmi len ja, aby som nikoho nerušila (smiech).

Richard: Skôr si myslím, že by to nikomu neprospievalo. Lucka by tu nebola taká produktívna, stratila by veľa času, pretože by mala potrebu sa stále venovať klientovi, pomáhať mi. Druhá vec je, že kontakt s ľuďmi človeka trocha vyšťaví, takže by prišla domov a ešte dlho by musela toho človeka dostávať zo seba von, kým by sa znova dostala k práci. Áno, je pravda, že jej prítomnosť v štúdiu ma troška ruší, pretože som človek, ktorý tu má rád svoj poriadok a režim, v ktorom sa mi dobre robí. Je normálne, že pri práci sa mi nie vždy darí, a potom si to vybíjam na Lucke.

Lucy: Naučili sme sa preto, že práca ostáva v práci a keď prídeme domov, sme vo svojom svete. Ani neviem, ako sa nám to podarilo, ale funguje to. Pochopili sme, že každý máme svoj piesoček a keď chceme odpracovať to svoje, je najlepšie, keď sú oddelené.

lucy bumpkin rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Si háklivá na to, keď Rišo s klientom pozmenia tvoj návrh na tetovanie?

Milujem to. Pre mňa je môj tetovačkový návrh ako skica. Nech je akokoľvek dokončený, je to stále len skica. Je povinnosťou Richarda a klienta z toho vytvoriť ešte niečo ďalšie. Keďže nemá čas robiť návrhy, mám rada, keď je vo výsledku aj niečo od neho. Potom je to práca troch ľudí a to je úplne super.

Návrhy na tetovania robíš pomocou dotazníka, ktorý klient vyplní. Zmenili ste v priebehu času jeho obsah?

Obsah toho dotazníka je podľa mňa dobrý, len je pri ňom vždy riziko, že ho daný človek nepochopí a neopisuje seba, ale niekoho iného. Naši klienti sa v ňom nemusia prikrášľovať. Stačí, keď sú sami sebou a to sa nám osvedčilo. Keď klient napíše svoj zážitok, o svojich rodičoch, starých rodičoch, deťoch, vždy to vyjde. Ak sú tam nejaké komplikované záležitosti typu: „Som osobnosť…“, tak viem, že ideme zlým smerom a hľadáme tému, ktoré tam vôbec nie je.

Obsah a zmysel otázok sme nemenili, iné sú len technické informácie. Stále idem po tých veciach, ktoré sú pre mňa dôležité – farby, filmy, knihy, zážitky až po to, ako si človek svoje tetovanie predstavuje.

Zaujímalo by ma, kto alebo čo ťa inšpiruje?

Od roku 2007, kedy vznikla prvá značka Lucy Hudec, som sa presunula od dark, creepy, tmavých, ťažkých, duchárskych vecí ku kresleným originálom, čo sú väčšinou ženy s potetovanými líčkami, s ružovou farbou a tak. To vzniklo preto, že som sama chcela tetovať, ale nemala som s tým žiadne skúsenosti. Sama som si vytvorila štýl, kde som sa presunula.

V roku 2014 mi umrela maminka, a tak som sa dostala k ilustráciám. Vytvorila som si sériu dušičiek, ktoré symbolizujú to detské, čo mám v sebe, keďže milujem detské knihy.

Je veľmi veľa ľudí, ktorých sledujem na Instagrame, Facebooku, Deviantarte. Nemám ale obľúbencov, ktorých by som vyslovene chcela štýlovo napodobniť. Skôr tematicky. Ak sa mi napr. zapáči niekto, kto robí tmavšie veci alebo ak nájdem super ilustrátorku, ktorá robí pastelovo-ružové veci, tak vtedy si poviem, že konkrétny obrázok budem ladiť do podobného štýlu. Inšpirácia je úžasná a vždy ma fascinuje to, že sa môžeme na niekoho dívať, ako tvorí, potom si zapneme gombík v hlave a vyjde z nás niečo, čo bolo nami vytvorené na základe nejakého impulzu.

Nedávno som si listovala vo svojich starých veciach a uvažovala som, aké by bolo super, keby som v sebe vedela nájsť to, čo som v sebe mala vtedy. Ale nejde to. Človek sa vyvíja. Keď sa teraz skúšam vrátiť k svojej staršej tvorbe, pôsobí už úplne inak. Medzitým som sa venovala ilustráciám a tetovačkám a ten rukopis tam cítiť.

bumpkinova tvorba
Foto: Martina Juríčková

Tvoríš radšej na zákazku alebo voľne?

Som jeden z umelecov, ktorý tvorbu na zákazky považuje za jednu z najdôležitejších. Tým, že nám niekto iný dáva podnety, sa dokážeme cibriť a tiež je to výzva, aby som vyrobila niečo, čo som predtým nerobila.

Čo sa týka našich tetovačkových dotazníkov, tak to je už rutina. Nad tým už ani nepremýšľam, že je to zákazka. Je to návod, ako niečo spraviť. Vložím doň náš, môj rukopis, ale stále je to príbeh toho človeka.

Ako Bumpkinová zákazky milujem. Zbožňujem, keď mi niekto napíše, že by chcel odo mňa obraz, ktorý by mal obsahovať konkrétny element, príbeh. Zákazky sú pre mňa momentálne to najobľúbenejšie, čo robím.

Máte spočítané, koľko ľudí ste už pokreslili?

Richard: Už sa blížime k tisícke ľudí, respektíve k tisícke tetovaní.

Lucy: Je to úžasné. Vždy som chcela zanechať stopy na ľuďoch, keď sa ako tvorca rozdrobím do tisícok čohosi, čo si ľudia odnášajú, majú doma a spríjemňuje im to život. Rišo to berie inak, preňho je to skôr živobytie, no pre mňa je to určite časť sna, ktorá sa mi úplne splnila. Môžem zomrieť spokojná.

Povedala by si, že si skôr umelkyňa ako podnikateľka?

Milujem tvorenie, ten proces, keď si sadnem a kreslím alebo vyrábam. Baví ma aj podnikanie a objavovanie role, štylizácia človeka do svojho produktu. U mňa to tak je, že predávam samú seba.

Možno niekto teraz povie, že je to hlúposť, a tvoriť a predávať sa dá aj skrytý za monitorom, ale mne to nestačí. Chcem si budovať komunitu, objavovať samú seba a ponúkať ľuďom niečo viac ako len strohé obrázky na internete. Umelec tam je, ale mňa baví s tým aj podnikať. Plánujem to robiť možno ešte 10 rokov, takže si musím nájsť nejaký balans medzi umelcom a podnikateľom, a tá cesta je pre mňa fascinujúca.

V staršom rozhovore s vami som sa dočítala, že nemáte biznis plán. Ešte stále to platí?

Lucy: Stále ho absolútne nemáme a preto sa nad tým stále zamýšľam (smiech). Rišo raz povedal, že by bolo dobré, keby sme robili niečo spolu, ja som povedala dobre a keď bol na Kerkach pre život v Trnave a kamoši sa ho spýtali, prečo netetujete, bolo to jasné. Išiel do banky, zobral úver, nakúpil drahý materiál a naučil sa to. A to bolo celé.

Richard: Biznis plán sa vždy stavia s ohľadom na zisk. Nám je v podstate jedno, koľko zarábame. Je dôležité, aby sme zarobili na nájom, réžiu a poprípade, aby sme si žili trochu lepšie ako z 500 eurovej výplaty. Ale stavať biznis plán, s ktorým dosiahneme určitý obrat, to už nie je také slobodné. Si viazaná na záväzok, ktorý často robí len zlo. Ja by som si s Luckou mohol vytvoriť biznis plán na neviem koľko tisíc eur, ale potom celý rok musím kontrolovať a jeden druhého hnať k tomu, aby sme ho dosiahli. Podľa mňa, keď niečo robia spolu partneri, nesmú v tom byť peniaze.

Lucy: Podvedome ideme nejakým biznis plánom, ale stále ide dopredu viac to umelecké a biznis plán je niekde zašlapaný pod nohami a neuvedomuje si ho. A to je podľa mňa dobre.

Richard: My navyše fungujeme na základe krátkodobých cieľov. Pre nás je to napr. mať zaplnený diár mesiac alebo dva mesiace dopredu do takej miery, aby sme nezostali sami sebe alebo nejakej inštitúcii nič dlžní. Robíme to viac pre radosť.

bumpkin bumpkinova
Foto: Martina Juríčková

Ako veľmi je pre vás dôležitá sloboda?

Lucy: Ja to vlastne ešte neviem, pretože som sedem rokov pracovala v priemysle. Stále sa učím a myslím, že si sama sebe spôsobujem kŕč. Viažem sa na termíny a na to, aby bol diár zaplnený, takže umeleckú slobodu v podstate nezažívam. Nechodím po kaviarňach a výstavách. Som workoholik. Ráno vstanem a až do večera fungujem, riešim e-maily, kreslím zákazky a balím objednávky. Slodobu beriem ako krásnu vec, ale viac si to vzťahujem sama voči sebe, že sa nemusím zodpovedať nikomu vyššiemu. Človek vie byť na seba prísny, a je to určite lepšie, než keď niekto nad tebou stojí a diktuje ti, čo a koľko toho máš urobiť.

Richard: Ja si myslím, že sloboda už u nás je a môžeme si ju dovoliť, len ju nevyužívame. Mohli by sme si povedať, že o pol roka odídeme podnikať alebo pracovať hocikde do sveta a stále tam budeme môcť tvoriť a žiť. Nie sme na nič viazaní. Dosť zaváži aj fakt, že sme tetovacie štúdio a politika hosťovania je v tomto odvetví úplne bežná. My to zatiaľ nie že nechceme, ale ešte neprišiel čas. Máme doma svoju malú psiu rodinku a v momente, keď si u nás klient zarezervuje termín, si k nemu minimálne na pol roka vytvoríme záväzok. A to je obrovská zodpovednosť.

Lucy: Pre mňa je umenie práca ako každá iná. Chcem, aby sme pôsobili seriózne a aby ľudia, ktorí nás sledujú, vedeli, že je to práca. Na internete síce pôsobíme uvoľnene, ale Rišo je napríklad v štúdiu veľmi prísny a systematický. Slodoba je krásna, ale na všetko je čas. Najprv si to odpracujeme, dáme ľuďom to, čo od nás chcú a potrebujú a potom budeme žiť bohémsky a slobodne (smiech).

bumpkin tattoo rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Mám pocit, že na Slovensku panuje akási frustrácia a nálada, že sa u nás nedá podnikať poctivo. Čo si myslíte vy?

Dá sa podnikať poctivo, len legislatíva je niekedy veľmi komplikovaná. Najmä pre tých, ktorí začínajú a chcú robiť originálne a dobré veci. Pre mňa ako pre slobodného umelca je napr. veľmi ťažké nájsť kolónku. Niekedy som z toho na hlavu, lebo to chcem robiť naozaj poctivo, ale sú veci, ktoré stále legislatívne doriešené nie sú.

Je to fakt drina, ale dá sa to. Našou cieľovkou sú obyčajní ľudia a keď sa dostaneš na úroveň obyčajných ľudí, tak nie je šanca, aby sa ti v podnikaní nedarilo. Až keby sme zo seba urobili dvoch ľudí na piedestáli, tak ľudia by to zacítili a nechceli by k nám chodiť.

Keby si mala poradiť začínajúcim slobodným umelcom jednu najdôležitejšiu vec, čo by to bolo?

Lucy: Tvrdo na sebe pracovať a nevzdávať sa pri prvom neúspechu. Aby verili v seba a v to, čo robia.

Richard: Prvú vec, ktorú urobte ešte pred tým, než sa do niečoho naozaj pustíte, zaobstarajte si jeden smetiak navyše! Budete ho potrebovať na nepodarky.

Na svojom Instagrame rada odkazuješ na iných umelcov, ktorých tvorba sa ti páči. Je dôležité medzi umelcami vytvárať a udržiavať komunitu?

Áno, ale zisťujem, že o to ide asi len mne. Mám pocit, že všetci žijú v akomsi sebeckom svete zo strachu, že by sa iným mohlo zrazu dariť lepšie a že by získali viac followerov, než majú oni.

Keby sme si to premenili na drobné, tak nikto nikdy nebude nikoho zdieľať a všetci budeme čakať, že sa k nám ľudia dostanú. Aj keď je toto iba banalita, myslím si, že pre umeleckú komunitu je to veľmi dobré.

Radi tiež podporujeme ľudí, ktorí sa k nám prídu potetovať. Keď niečo tvoria a donesú nám darčeky, a nám sa to páči a skutočne nás to osloví, tak vtedy to radi zdieľame.

bumpkinova rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Sociálne siete sú dnes pre ľudí, ktorí chcú preraziť, veľkým pomocníkom. Ako ich vnímate vy?

Lucy: Je dôležité s ľuďmi komunikovať a odpisovať im, ozývať sa. Ak niekto bude tvrdiť, že na to nemá čas, je to blbosť. Každý má na to čas, len ide o priority. Hneď ráno sledujem notifikácie, ak dostanem otázku ohľadom čohokoľvek, odpisujem. Keď už svoju robotu vystavuješ na sociálnych sieťach, tak bez toho to nejde.

Richard: Keď chcem fungovať medzi ľuďmi, musím s nimi komunikovať. Najúžasnejšia vec na tom, keď má človek maličký úspech ako my, je, že sa o teba ľudia zaujímajú. Nemusíš mať absolútne žiadnych kamošov, a o teba sa zaujímajú ľudia vďaka tomu, že im dávaš svoj produkt, niečo zo seba.

Lucy: Mnohokrát sa stáva to, že človek sa stane úspešným, nahrnú sa mu fanúšikovia, presiahne to určitú hranicu a zrazu je ticho. Prestaneš odpovedať, prispievať, prestaneš písať blog alebo točiť videá. Treba rátať s tým, že ak sa vydáš na dráhu umelca, ktorý chce predávať svoj produkt, tak možno raz príde okamih, že sa o teba bude zaujímať veľa ľudí.

Kto je pre teba hrdinom?

Pre mňa sú hrdinovia ľudia, ktorí sa dokážu pekne správať k iným a ktorí aj napriek tomu, že si v živote vybudujú veľké veci, nezabúdajú byť ľuďmi. To je pre mňa veľmi dôležité.

Preto dúfam aj ja, že ak jedného dňa budem mať obrovské množstvo fanúšikov a followerov a budeme ako Bumpkin Tattoo cestovať po celom svete, tak ak mi niekto napíše a osloví ma, budem ten človek, ktorý slušne poďakuje, ozve sa a odpíše. Pre mňa sú heroes ľudia, ktorí ostali ľuďmi aj napriek tomu, čo všetko v živote dokázali.

Ďakujem!

Niečo normálne do inboxu