Tina Minorová je mladá umelkyňa s dobročinnou povahou. Pracuje ako ilustrátorka a copywriterka. Niekdajšiu prácu v reklamných agentúrach vymenila za povolanie na voľnej nohe. Vraj preto, že má problém s autoritami. Značnú rolu v tom zohrala aj sloboda, ktorá pre ňu znamená veľmi veľa. Keď nemaľuje, premýšľa a vymýšľa.

Aké veci alebo ľudia ťa v živote či práci najviac ovplyvnili?

Asi najviac môj život, a tým pádom aj prácu, ovplyvnilo rozhodnutie odísť z reklamného sveta. Začať robiť to, čo som odjakživa chcela – kresliť, maľovať, slobodne si organizovať svoj čas a každé ráno sa zobúdzať s príjemným šteklením v žalúdku, čo nového dnešok prinesie.

Sloboda si však vyžaduje zodpovednosť. Považuješ sa za zodpovedného človeka?

Povedala by som, že som až prehnane zodpovedná, čo občas, paradoxne, brzdí moju slobodu. Niekedy si musím dokonca naordinovať malé dávky nezodpovednosti, aby sa mi lepšie tvorilo.

Čiže napríklad pár hodín neodpíšem na maily, nedvíham telefóny, nejdem na nákup alebo sa snažím ignorovať narastajúcu kopu šiat na posteli a plne sa sústredím na tvorbu obrazu. Takto mi to vydrží deň, dva a potom v panike dávam veci späť „do poriadku“. (smiech)

Tina Minorová v rozhovore
Foto: Šimon Šiplák

Dá sa povedať, že túto vlastnosť v tebe vycibrili predošlé pracovné skúsenosti alebo skôr výchova?

Zodpovednosť či snahu sa občas vymaniť spod zodpovednosti a slobodne tvoriť?

Pokojne môžeš odpovedať na obe.

Zodpovednosť mám v sebe akosi prirodzene danú. Zrejme za tým bude vnútorné presvedčenie, že prácu nemôžem pustiť z rúk, kým s ňou nie som na 100 % spokojná.

Nuž, a takéto slobodné, bláznivé, „nezodpovedné“ bytie, tak to v sebe len postupne objavujem. Dlho som bola zvyknutá mať nejaký režim. Ráno som vstávala v konkrétnom čase, spravila som si raňajky, šla si zabehať a začínala pracovný deň.

Teraz si veľmi často a veľmi rada doprajem dlhé, leňošivé zobúdzanie, keď v posteli v polospánku premýšľate, ako spracovať námet, ako previesť myšlienku do tvarov a farieb. Dokonca mám pôžitok aj z toho, keď sa ulejem z behania.

Skrátka, snažím sa samu seba naučiť, že život nemusí byť vždy podľa šablóny, pretože nepredvídateľné veci ho robia zaujímavým a živým. Krásne sa mi filozofuje, no horšie je to už v realite. (smiech) Musím sa odznova naučiť byť nezodpovedným dieťaťom.

Tina Minorová pracuje za svojím pracovným stolom
Foto: Šimon Šiplák

Myslíš, že dokážu Slováci dostatočne narábať so slobodou?

Záleží to podľa mňa od konkrétneho človeka. Niekomu vyhovuje systém, v ktorom má všetko zabezpečené, v ktorom je oňho „dobre postarané“. Iný sa v takom čomsi dusí a potrebuje slobodne dýchať – samostatne rozhodovať o svojom živote.

Sloboda je vnútorný stav. Niekto ju môže pociťovať, hoci by ho zamkli medzi štyri steny, iný sa cíti neslobodne napriek tomu, že má nekonečné množstvo možností. Treba si uvedomiť, že o tom je práve život – máme toľko možností, ako využiť svoj potenciál, ako zmeniť veci okolo nás a ako zlepšiť krajinu, v ktorej žijeme.

Problémom je, že len málo ľudí si uvedomuje, aká sila sa ukrýva v jednotlivcovi. Slobodná vôľa je to najcennejšie, čo máme. Keď si to my Slováci uvedomíme a konečne prestaneme lamentovať nad všetkým, čo sa nám nepáči, ale zameriame sa na to pozitívne, začneme správne narábať so slobodou.

Tina Minorová odraz v zrkadle
Foto: Šimon Šiplák

U väčšiny ľudí nastane v istom období dospievania moment, keď si prestanú kresliť, maľovať a detskú fantáziu nahradia „dospelácke“ záležitosti. Nie je to škoda?

Nie som si istá, či to bol Pablo Picasso alebo iný maliar, no niekto hovoril presne o tom istom. Že maľovať vie v podstate každý, ale nie každý v tom pokračuje až do dospelosti. Ja na detský svet nedám dopustiť. Učia nás, že človek vekom zmúdrie, že z dieťaťa postupom času vyrastie vyspelý a inteligentný dospelák. Mám pocit, že je to presne naopak. Dieťa sa narodí múdrejšie, než ktorýkoľvek dospelý, no časom na svoju múdrosť zabúda.

Nemali by sme však zabúdať na to, kým sme boli, keď sme boli malí. Na naše sny, predstavy a plány, pretože vtedy sme ešte nemali masky, ktorými by sme pred spoločnosťou hrali akúkoľvek rolu. Boli sme autentickí a najbližšie k svojej podstate a pravde.

Tina Minorová kreslí ilustráciu Malého princa
Foto: Šimon Šiplák

Keď nekreslíš, venuješ sa práci s deťmi a vymýšľaš pre nich rôzne workshopy. Ako na teba táto aktivita vplýva?

Musím sa priznať, že na kreatívne aktivity a workshopy s deťmi mi v poslednej dobe veľa času neostáva, čo je škoda. S kamoškou Zuzkou sme pár rokov dozadu založili agentúrku Eňo-Ňuňo. Celkom prvou skúsenosťou bol projekt Detských nedelí. Prebrali sme rozbehnutý koncept prehliadok Bratislavy, na ktorom sa podnikali výpravy do ulíc starého mesta so skúsenými sprievodcami. Po nich sa mohli decka vyblázniť na maliarskom workshope.

Neskôr sme vymysleli Čarovný svet umenia – detský letný tábor zameraný na divadlo, maliarstvo a tanec. Doteraz mám zimomriavky, keď si spomeniem na posledný deň a pocit, ktorý sme mali všetci pri pomyslení, že je koniec.

Naším zámerom bolo vymýšľať eventy pre deti, chceli sme v nich podporovať to, čo je pre ne vlastné – tvorivosť, prirodzenú zvedavosť a bezprostrednosť. Zároveň sme chceli dospelým ukázať, že deti sú nám rovnocennými partnermi, že ich netreba podceňovať. Práve naopak. Máme sa my od nich čo učiť.

Tina pracuje v posteli
Foto: Šimon Šiplák

Čo si sa napríklad od nich naučila ty?

Že nie je nič cennejšie než prítomnosť. Že každá situácia sa dá obrátiť na veľkú srandu a aj obyčajný nákup v potravinách na hru. Že bezprostrednosť je ten najoslobodzujúcejší pocit na svete, že malinová zmrzlina chutí najlepšie v kombinácii s čokoládovou, a hlavne, že sa netreba ponáhľať s dospievaním. Pretože vyrásť môžeme len vtedy, keď nezabudneme byť deťmi.

V jednom rozhovore si povedala krásnu vetu: „Verím, že ak chceme zmeniť svet, našou nádejou sú deti. A rozprávky.“ Čítaš ich aj ty?

Autorom tejto krásnej myšlienky je pán Rúfus, ktorý povedal, že rozprávky nevznikli preto, aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili. Usilujeme sa formovať, usmerňovať deti a pritom sami nevieme, čo so sebou.

V rozprávkach sú ukryté pomerne jednoduché, no pritom nesmierne hlboké pravdy. Neustále mám otvorenú minimálne jednu rozprávkovú knižku. Buď kvôli príbehu, alebo ilustráciám našich slovenských ilustrátorov, ktorých práca ma asi nikdy neprestane fascinovať. Dokonca aj v knihách „pre veľkých“ vyhľadávam náznaky rozprávkovej mágie. Priťahuje ma magický realizmus.

Jednou z mojich najobľúbenejších kníh je Podivuhodné a krásne súženie Avy Lavender od Leslye Waltonovej, Zvláštny smútok citrónového koláča od Aimee Benderovej a momentálne čítam Anjela nad Teheránom. Pri týchto knihách naťahujem každú stranu a čítam ich najpomalšie, ako sa len dá. Preto, aby som sa v ich príbehoch mohla prechádzať čo najdlhšie.

Tina pracuje na ilustrácii Malého princa
Foto: Šimon Šiplák

Podľa toho by sa mohlo zdať, že žiješ rozprávkový život. Ku všetkému sa ale takto pristupovať asi nedá.

Nehovorím, že každý deň je u mňa idylickým sledom udalostí s dokonalým happyendom, no snažím sa žiť tak, aby som sa z príjemnych vecí vedela tešit a z tých menej príjemných si vzala ponaučenie.

Verím, že to, na čo myslíme, to si aj priťahujeme. Každé ráno po prebudení v duchu ďakujem za to, že môžem robiť prácu, o ktorej som vždy snívala, že mám okolo seba toľko inšpirácie, radosti, množstvo krásnych ľudí a blízkych duší.

Samozrejme, že sú aj dni, keď sa mi nechce vstať z postele, najradšej by som sa zababušila do paplóna a odignorovala všetky povinnosti. Vtedy viem, že musím dorobiť to najnutnejšie a naordinovať si oddych. Nedokážem tvoriť pod stresom alebo v zlej nálade.

Je pre teba sloboda pri tvorbe dôležitá?

Áno, nadovšetko!

Ak tvoríš na objednávku, sú to klienti ochotní akceptovať?

Ako ktorí. Niektorí mi dajú úplne voľnú ruku, čo sa námetu, techniky a času týka. S inými si dohodnem presný námet a približný deadline, kedy má byť obraz hotový. No čo sa samotnej tvorby týka, tam už musím pracovať slobodne.

Tina ukazuje svoju maľbu s líškou
Foto: Šimon Šiplák

Pracuješ ako copywriterka aj ilustrátorka, no aj keď ide o blízke zamerania, v ktorých hrá rozhodujúcu úlohu kreativita, predsa len sú rozdielne. Ako sa stíhaš rozvíjať súčasne v oboch týchto smeroch?

Je pravda, že ilustrovanie aj copywriting sú síce obe tvorivé činnosti, no sama cítim, že pri každej z nich zapájam inú časť seba. Maľovanie mi príde hravejšie a benevolentnejšie. Cítim sa v ňom istejšia a slobodnejšia, pretože v ňom môžem prejavovať svoju najprirodzenejšiu podstatu.

Pri písaní mám zasa pocit väčšej zodpovednosti za svoj výstup, aj za klienta. Zle naštylizovaný text či zablúdený ypsilon sa nedá ospravedlniť autorským zámerom, zatiaľ čo „nepodarená“ čiara môže vyústiť do zaujímavého vizuálneho efektu.

Obe činnosti však veľmi ľúbim, aj keď maľovanie o trošičku viac. Keď dlhšiu dobu iba píšem, potrebujem si ísť oddýchnuť k tušu a akvarelom. A naopak, pokiaľ dlhodobo iba ilustrujem, začína sa mi cnieť za písmenami.

Ak práve nemám žiaden copywriterský job, zapisujem si sny z noci, vymýšľam slovné hračky alebo krátke poviedky a básne. Po roku si ich prezerám a idem sa prepadnúť od hanby nad niektorými „básnickými skvostami.“

Veľká vďaka, Tina.

Niečo normálne do inboxu