Dominika Žáková je vzácny úkaz na slovenskej umeleckej scéne. Jej tvorba vás vtiahne do sveta plného farieb a optimizmu. Pôvodne chcela študovať prírodné vedy, matematiku, alebo biológiu, no po vzhliadnutí diel od Kathariny Grosse padlo definitívne rozhodnutie, že začne študovať maľbu. Len pred 3 rokmi doštudovala maľbu na VŠVU u prof. Csudaia. Pochádza z Trnavy, ale býva a maľuje v Bratislave. Aktuálne sa živí vlastnou tvorbou, učí v rámci rôznych workshopov a dobrovoľničí v programe Tvoj Buddy.

Čus Dominka. Svoje maľby, respektíve ich tvorbu prirovnávaš k hudbe. Zaujímalo by ma, či na teba pôsobia napríklad aj samotní ľudia ako farby?

Keď stretnem niekoho zo svojich blízkych, alebo známeho, asi mi ako prvá asociácia nenapadne farba. No keď sa nad tým zamyslím, asi ku každému človeku by som vedela priradiť špecifický odtieň. Večne vysmiatu kamarátku Paulínu mám žltú, maminu nežne pudrovoružovú, pár konzervatívnejších kamarátov zo strednej oceľovomodrých. Netuším ale, aká by som bola ja sama.

Bez dlhšieho premýšľania, existuje niekto, kto má v sebe celé spektrum farieb? Kto je pre teba „najfarebnejší“ človek?

Skôr než spektrom farieb by som ich popísala farbou, ktorá nie je “čistá“ (primárna, zložená len z jednej farby), ale jej špecifickými odtieňmi – napríklad spomínaná Paulína by bola sýtožltá s kvapôčkou oranžovej, ale zato môj brat by bol taká tlmenejšia, pastelová, vanilková žltá. Farba, ktorú si spájam s jednotlivými ľuďmi však nie je konštanta. Je to taký časový farebný gradient, ktorý sa vyvíja spolu s mojim vzťahom k danému človeku. Ja inak nachádzam gradienty všade – v myšlienkach, v chutiach, vo všetkom …

Z tvojej tvorby srší absolútny optimizmus, minimálne farebne. Je to len ilúzia, alebo hovoria tvoje obrazy aj nejaké temné príbehy?

Nie je to ilúzia, ale skôr také selektívne videnie, ktoré mám nielen v maľbe, ale aj v každodennom živote. Vo všetkom sa snažím hľadať krásu a sústreďovať sa skôr na to dobré. Napríklad aj teraz si riešim taký osobný projekt “Krasohlad” – túlam sa po, na prvý pohľad škaredých miestach Petržalky, a vedome sa v nich snažím nájsť niečo pekné, podnetné, poetické. A čuduj sa svete, naozaj sa mi tam vynárajú skvelé momenty, také malé poklady, ktoré by som si nikdy nevšimla, keby som sa tam prechádzala s postojom “Fuj Petržalka“.

Nebolo to ale s mojím nastavením takto vždy. Bakalárku som mala napríklad ešte dosť temnú. Potom som si v istom ťažšom momente, pred pár rokmi, uvedomila, že život je z veľkej časti o postoji k nemu, o tom, ako sa poddáš / postavíš tažkým alebo bárs aj všedným situáciam. Povedala som si, že bude lepšie, keď ten postoj budem mať pozitívny. Čo ale neznamená, že tie temnejšie momenty potláčam a ignorujem. Skôr ich, ako sa vraví, “pozdravím a nechám ísť“.

Niektoré z mojich najjasnejších obrazov som robila práve v chvíľach, kedy mi nebolo veľmi fajn. Farby sú super nástroj samoliečby. Pravdou však je, že ako terapiu z času na čas urobím nejaké to temné plátno, potom mi nesedí do konceptu, tak ho zopnem z rámu. Mám ich už takýchto v sklade pomerne veľa.

Spray (Žáková ateliér)
Foto: Šimon Šiplák

Čiže je možné, že sa niekedy dočkáme zverejnenia “temnej” stránky tvorby Dominiky Žákovej?

Asi to raz príde. Keď sa raz s tou temnotou naučím narábať. Sú to pre mňa veľmi intímne obrazy a spravidla povznikali úplne náhle, každý tak za jeden večer. Ani neviem s odstupom posúdiť, či majú nejakú hodnotu.

V tejto súvislosti, máš nejakého obľúbeného umelca, ktorý tvorí “temnejšie” diela a zároveň ťa niečím inšpiruje?

Jednoznačne David Shrigley. On robí také veľmi jednoduché, až naivné kresby čiernou fixou a doplňuje ich krátkym popiskom. Na prvý pohľad sú smiešne, ale na ten druhý, tretí z nich ide taká existenciálna úzkosť, clivota.

Aké sú zásadné dizajnové práce / symboly (obraz, fotka, video), ktoré ťa najviac ovplyvnili a zmenili tvoj svet?

Keď som mala šestnásť, náhodne som v trnavskom Artfore otvorila knihu od Kathariny Grosse o súčasnej maľbe Vitamin P (nemajúc šajnu o čo ide) a keď som listujúc narazila na tú farebnú smršť, v momente mi napadlo, že chcem v ľuďoch vyvolávať to, čo ona práve vyvolala vo mne. Iracionálne.

Dovtedy som chcela študovať prírodné vedy, matematiku, biológiu, no po tomto zážitku som okamžite išla k ocinovi do práce (doma sme ešte počítač nemali) googliť, kde môžem študovať maľbu na Slovensku a aké sú prijímačky. Smiešne je, že naživo som práce Kathariny Grosse videla len pred dvoma rokmi, rok po ukončení štúdia.

Ďalšia smiešna vec je, že som vtedy na tú knihu nemala peniaze, nezapísala som si samozrejme ani jej názov a nepamätala meno maliarky. Než som si s našetrenými peniazmi prišla tú knihu kúpiť, už ju nemali. Až v prvom ročníku výšky som na ňu narazila.

Dominka Žáková vo vlastnom ateliéry
Foto: Šimon Šiplák

Na začiatku sme spomínali, že svoje obrazy vnímaš ako hudbu. Ak by si mala priblížiť tvoju tvorbu nevidiacemu človeku, akú hudbu by si mu pustila?

Asi by som mu pustila celý playlist! Určite Sun od Caribou a niektoré zo starých remixov Jamieho XX. Alebo klaviristu Lubomyra Melnyka, Etudu n3 od Nica Muhlyho a Smetanovu Vltavu. Prechádzam si tak svoje playlisty na Spotify a myslím, že by to bola taká žblnkotavá, cinkotavá, hravá hudba s emóciou.

Tvoríš zväčša abstraktné maľby. Nezobrazuješ žiadny predmet, človeka, krajinu, len geometrické tvary. Dokážeš takouto formou vyjadriť napríklad nejaký postoj voči spoločnosti? Dá sa to?

Postoj nimi vyjadrujem, práve to sústreďovanie sa na pozitívne hodnoty, hľadanie krásy. No či obrazmi viem spoločnosť aj zmeniť? Myslím, že nie, aspoň nie priamo. Nedovolím si robiť o tomto ilúzie. Túto tému som veľa riešila posledný rok. Premýšľala som, či nie je mojou úlohou ako maliarky vyjadrovať sa k sociálnopolitickým témam a snažiť sa skrz maľbu meniť spoločnosť. Nepáči sa mi na súčasnej spoločnosti veľa vecí, no po dlhých úvahách na túto tému som nadobudla presvedčenie, že pre mňa, v mojich rukách maľba nie je priamym nástrojom spoločenských zmien. O tie sa snažím inak, napríklad dobrovoľníčením, každodenným životom. Mnohí umelci svojou tvorbou takýto postoj vedia a chcú zaujať a to je samozrejme úplne legitímne, no pre mňa maľba nemá takúto funkciu.

Umenie však v histórii často plnilo aj túto úlohu. Nemáš pocit, že je v súčasnosti málo odvážnych umelcov na Slovensku, ktorí sa neboja vyjadriť svoj názor prostredníctvom svojich umeleckých diel, ak im to samozrejme forma dovoľuje?

Zareagujem z mojej perspektívy. Od umenia plnenie tejto úlohy neočakávam (a teda na takéto umenie nemám zaostrené). Nemám pocit, že by ich bolo nedostatok, skôr ide možno o problém, že sa ich hlasy nedostanú až tam, kde by ich bolo treba počuť. Von z našej bubliny.

Farby Dominiky Žákovej
Foto: Šimon Šiplák

Čiže chýba nejaký sprostredkovateľ? Médium? Alebo ide skôr o (ne)záujem spoločnosti?

Ani nie médium, skôr to, že do galérií chodí časť populácie, ktorá má pravdepodobne podobné zmýšľanie ako umelci, na ktorých výstavy chodia. Je to začarovaný kruh a pravdupovediac, neviem, ako z neho von. Práve preto som si povedala, že ak chcem “meniť“ spoločnosť, chcem to robiť mimo umeleckých kruhov.

Vidno, že zvládaš tvoriť a zároveň sa starať o vlastný marketing a predaj. Mal by byť podľa teba umelec v dnešnej dobe skôr podnikateľ?

Myslím si, že umelec by mal v prvom rade robiť to, čomu naozaj verí a čím žije. Vytrvalo veriť svojim ideálom. To sa oklamať nedá, a ak áno, tak len krátkodobo. Ľudia spoznajú, čo je robené autenticky a čo je robené s vidinou zisku. To, že by mali umelci v dnešnej dobe zvládať nejaké komunikačné a marketingové minimum, je druhá vec.

Ten marketing je celkom ošemetná téma. Sama mám často pri prezentovaní svojich obrazov taký schizofrenický pocit. Samozrejme, že mám o sebe neustále pochybnosti, mám dojem, že čo robím, by malo byť lepšie, vidím nedostatky, no napriek týmto pocitom viem, že svoje obrazy chcem komunikovať von, vystaviť ich bárs aj kritike a nenechávať ich v tej našej malej “insiderskej” maliarskej bubline.

Časom som si ale na online prezentovanie svojich vecí zvykla, a to aj preto, lebo marketing beriem ako zábavnú hru. Baví ma robiť si instagramový ateliérový denník, sem-tam nejaké to gifko, zdieľať, čo ma práve v daný deň pri práci potešilo. Ale spať k základnej otázke: ak chce v dnešnej dobe umelec prežiť, musí mať buď schopného galeristu, bočný job, ktorý ho uživí, alebo naozaj nejaké tie podnikateľské zručnosti.

Dominika Žáková
Foto: Šimon Šiplák

Ako vnímaš v tomto kontexte komerčných dizajnérov? Tých, ktorí tvoria pre koncového používateľa na zákazku? Robia si prieskum trhu, identifikujú potrebu a potom cez umelecké schopnosti vytvoria niečo, čo napĺňa potrebu trhu.

Kohokoľvek, kto robí dobrú prácu obdivujem. Slovo komercia pre mňa nie je pejoratívum. Pri maľovaní napríklad rada počúvam rozhovory s dizajnérmi na Monocle Radio – ten s Miltonom Glaserom som bez preháňania počula už snáď desaťkrát a stále mi príde poučný a inšpirujúci

Ak už hovoríme o komercii, ak teba ako umelca oslovujú rôzne lifestyle značky so spoluprácou, existujú pre teba značky, hranice alebo okolnosti, pri ktorých by si do spolupráce nešla?

Keď mám pocit, že si vkusovo alebo atmosférou nesadneme, dám na intuíciu a keď z navrhovanej spolupráce nemám dobrý pocit, tak do nej nejdem. Takú situáciu, že by som sa nespájala s niečím morálne pochybným alebo neúprimným, to tu myslím ani nemusím rozoberať.

Jeden jediný projekt, na ktorý si najviac hrdá!

Ha, dobré načasovanie! Práve dnes sa ku mne dostala informácia, že väčšina nových uchádzačov o dobrovoľníčenie v projekte venujúcom sa deckám z detských domovov Tvoj Buddy sa o ňom dozvedela cez moju osobu. Tak pevne verím, že to bude mať zmysel.

Ok, kto je pre teba najväčší životný hrdina?

Moji rodičia. Sú skvelí v tom, s akou vytrvalosťou, čestnosťou, láskavosťou a napriek komplikáciam aj hravosťou idú životom. Sú mojimi vzormi v mnohých veciach a niekedy sa mi rozum zastavuje, ako to všetko zvládli. Pred pár rokmi ma dojalo, keď mi povedali, že brata aj mňa odmalička vychovávali v prvom rade tak, aby sme v živote mysleli na vytváranie hodnôt a nie peňazí. Sú super.

Díky Dominika

Niečo normálne do inboxu