Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Bývalý novinár a aforista, autor kníh Ale a Bodaj Bi!, sa do povedomia širokej verejnosti dostal najmä svojím projektom Zlatý fond denníka SME. V ňom sa dnes nachádza už takmer 2000 digitalizovaných literárnych diel. Za svoj životný počin však označuje najnovší projekt s názvom Ľudo Slovenský, z ktorého sa pomaly stáva digitalizová zbierka našej ľudovej slovesnosti. Z jeho prác i slov vám bude zrejmé, že k Slovensku pociťuje veľkú lásku. Aj napriek tomu sa ho však nebojí označiť za krajinu tragícií. Aj taký je Tomáš Ulej.

Tomáš, v roku 2006 si založil Zlatý fond denníka SME. Ako tento projekt pokročil?

Funguje ďalej, dobrovoľníci z celého Slovenska stále digitalizujú knihy. Prvotným cieľom projektu bolo dostať na internet najvýznamnejšie diela dejín slovenskej literatúry, a to sa nám podarilo veľmi skoro – už po nejakých troch alebo štyroch rokoch. V tejto misii sa pokračuje ďalej a digitalizujú sa aj ďalšie diela a spisy, takže do fondu pribúdajú stále nové veci a aj také pikošky, ako napríklad prvá slovenská kuchárka (smiech). Takže databáza sa stále rozširuje.

Vieš si sám predstaviť, že by sa o niekoľko rokov na Zlatom fonde denníka SME objavili aj tvoje diela – tvoje aforizmy?

Keď sme zakladali Zlatý fond, spolupracovala s nami Slovenská akadémia vied, ktorá nám dala zoznam najdôležitejších autorov. Vtedy sa viedli veľké debaty o tom, či tam dávať aj žijúcich autorov. Vedecký pohľad bol napokon taký, že treba počkať, kým človek zomrie, a až potom možno do fondu pridať jeho dielo. Čiže asi by som si radšej ešte požil. (smiech) V každom prípade, v Zlatom fonde sú väčšinou knihy z povinnej literatúry. A to nie sú knihy, ktoré by decká veľmi obľubovali. Takže radšej nech sú tam tí starí autori.

Ako si sa vlastne dostal k písaniu aforizmov?

Už od detstva som niečo písal a veľa som čítal. A vždy, keď som niečo dobré prečítal, tak som to ako dieťa napodobňoval. Napríklad, istú chvíľu som napodobňoval Hviezdoslava. A veľmi dlho mi prichádzali na um aj rôzne slovné hračky, len to ešte nemalo formu. Keď som natrafil na tvorbu Tomáša Janovica, to bol moment, keď som si uvedomil, že aforizmy sú skvelým žánrom. Mojím žánrom. A tak som začal písať.

Tomáš Ulej v rozhovore
Foto: Šimon Šiplák

V tvojej poslednej knižke Bodaj bi! si napísal, že Slovensko je krajina tragícií. Sme podľa teba až takí tragickí?

Myslím si, že v našich dejinách je veľký prvok humoru. Myslím to v tom zmysle, že vždy, keď sa u nás stalo niečo prelomové a pozitívne, tak sa do toho ihneď primiešala nejaká pachuť –  buď sme o tom vlastne ani nerozhodli sami, alebo sme sa rozhodli správne až vtedy, keď sme museli – takže si žiaden z tých významných momentov nevieme veľmi vážiť. Naše dejiny sú vtipné aj tragické, v každom prípade zaujímavé.

Odrážajú sa naše dejiny aj v prísloviach a porekadlách, ktoré aktuálne zbieraš v rámci projektu Ľudo Slovenský?

Tam sa zbierajú skôr tie malé dejiny – osobné dejiny ľudí. Na prísloviach a porekadlách je zaujímavé, že keby tí ľudia, ktorí ich vytvorili, žili dnes, tak by ich možno napísali úplne rovnako. Lebo problémy obyčajných ľudí sú rovnaké po stáročia.

# Vývoj spoločnosti

Ešte stále každý každému závidí,

ale niektorí už úprimne.

Aforizmov, ktoré si venoval Slovákom, si napísal viacero. Ako by charakterizoval náš národ?

To je veľmi ťažká otázka, lebo národ nie je jedna osoba. Ale keď vnímam Slovákov ako masu, tak k nim pociťujem jednak veľkú lásku, ale mám aj množstvo výhrad. Napríklad niekedy mám pocit, že sme veľmi emoční ľudia, čo je fajn v tom zmysle, že sa dokážeme nadchnúť, prejaviť lásku, priazeň a podobne. Často nám však celkom chýba racionalita.

Vždy sa smejem, keď sledujem Facebook nášho pána prezidenta, ako sa mu vie pod jedným statusom zhŕknuť 3000 ľudí, ktorí hovoria, že je to najlepší prezident na svete, no keď dá potom nejaký proeurópsky status, zrazu sa zhŕknu podľa mňa úplne tí istí ľudia, ktorí povedia, že je to najhorší prezident na svete. A tak nami tie emócie mávajú stále. Náš národ je ako také emočné zvieratko.

V našej spoločnosti sa v poslednom čase dosť intenzívne skloňujú národnostné otázky a cítenia. Ako to vnímaš?

Túto tému riešim odmalička, keďže pochádzam zo stredného Slovenska, z okolia Martina. Už vtedy som veľmi vnímal Maticu slovenskú a všetky veci okolo nej. Napokon, už na strednej škole som voči Matici písal kritické články. Pre mňa je „nacionalizmus“ zase iba prejav toho, akí sme emoční. Mám pocit, že vo všetkých protimigrantských tendenciách je veľa strachu. Keďže nám chýbajú informácie a fakty, prevládajú emócie a strach. A strach málokedy plodí niečo dobré, skôr z ľudí extrahuje len to najhoršie.

Nenávisť Slovákov k cudzincom je pritom dosť často spôsobená len tým, že v živote nestretli jedného Moslima, jedného Maďara alebo Afričana. No keby ich stretli, tak by zistili, že sú to vlastne normálni ľudia a zrazu by sa správali úplne inak. Minulé Vianoce som napríklad čítal úžasnú poviedku od Timravy, ktorá už v tej dobe riešila túto tému a totálne nás vystihla. Môžem v skratke?

Opdovede od Tomáša Uleja
Foto: Šimon Šiplák

Pokojne, máš čas.

Celé sa to začína tak, že do dediny má prísť čerstvá nemajetná vdova a podľa zákona sa obyvatelia majú o ňu postarať, lebo pochádza z tej dediny. V obci sa však zdvihne veľká vlna protestov a ľudia sa rozčuľujú: „Darmožráčka, my ju tu nebudeme chovať! A nech si ju chová ten starosta, ktorý ju tu doviedol. A ja ju otrávim a ja jej nedám jesť a ukameňujeme ju!“ Proste šialený povyk. To sa rozoberá v poviedke na veľkom priestore.

Na konci však dôjde do dediny úplne hebká, vetchá babička, ktorá je, chúďatko, na pokraji smrti. V tom momente to ľuďom dôjde a nastáva úžasná scéna, ako babička vchádza do domu k tým najväčším odporcom, ktorí zrazu úplne zmäknú, pekne sa o ňu starajú a všetko sa končí zmierlivo.

A ja mám pocit, že nás to úplne vystihuje. Že vieme byť šialene nenávistní, šialene zlí, ale vieme aj zmäknúť. A to, čo robí ten rozdiel, je len to, či máme o veciach dosť a správnych informácií. Že aj oni v dedine nepoznali babičku a vytvorili si z nej v hlave nepriateľa, darmožráča, ktorý sa prišiel obohacovať na ich úkor a prišiel im ubližovať. Ale keď videli, aká naozaj je, tak zrazu úplne zmäkli. Myslím si, že sme takíto aj dnes s imigrantmi. Presne takí, ako to o nás pred veľa rokmi napísala Timrava.

# Slivovica

Pijeme, čo sme dali vykvasiť,

aby sme zabudli na to,

čo sme nechali vyhniť.

Nemyslíš si však, že je badať veľký rozdiel v správaní sa Slovákov v okolí Bratislavy a na zvyšku Slovenska?

Jasné, Bratislava, to je jedna velikánska bublina. Vždy sa smejem, keď sú ľudia v Bratislave prekvapení, čo sa deje na Slovensku. Lebo majú svoj Facebook a čítajú si statusy ľudí zo svojho okolia a potom nechápu, ako je možné, že má Fico také preferencie alebo ako je možné, že toľko ľudí volilo Kotlebu. Vďaka tomu, že pochádzam z dediny zo stredného Slovenska, bývam veľmi často konfrontovaný s úplne inými končinami. A naozaj, keď si niekto v Bratislave myslí, že vie, čo si ľudia na Slovensku myslia, tak by mal vycestovať niekam na východ alebo na juh alebo na stredné Slovensko a bol by veľmi prekvapený, čo sa v takej krčme rozpráva.

Veď práve. Cestujeme do sveta, spoznávame iné krajiny, ale ako keby sme nepoznali sami seba, svoj vlastný národ. Čo sa teda rozpráva v tých krčmách?

V prvom rade ľudí trápia úplne iné problémy, ako sme tu my schopní riešiť. Napríklad, v lete celý môj Facebook ovládla Pohoda. Úplne každý jeden post. Je to realita? Mali by sme si občas uvedomiť, že 99,9 % ľudí na Pohode nikdy nebola a ani nebude. A asi by na to ani nikdy nemali peniaze.

No a my sme tu schopní riešiť také pseudokauzy typu, že niekto vydá zlú recenziu na knihu niekoho druhého a potom rozoberáme, či sa zachoval slušne alebo neslušne. Ľudí však trápia o dosť bazálnejšie veci typu „Budem mať budúci mesiac čo jesť?“ a podobne. Od toho sa odvíja aj to, ako sa potom rozhodujú a čo riešia. Aj preto si myslím, že niekedy by sme si mali my tu v Bratislave trošku vstúpiť do seba a nesnažiť sa naším metrom posudzovať ostatných. Realita Slovenska je to, čo je mimo Bratislavy, nie to, čo je tu…

Tomáš Ulej nielen o Bratislave
Foto: Šimon Šiplák

Spomenul si, že máš kritický vzťah k Matici slovenskej. V čom spočíva tvoja kritika?

Tak čo si vybrať? (smiech) Súčasná Matica slovenská, to je jedno z najväčších nešťastí novodobého Slovenska. Lebo kvôli nim a kvôli rôznym ďalším „národným“ stranám, nielen tým extrémistickým, sa podarilo úplne zdecimovať pojmy ako domov, vlasť alebo vlastenec. A keď už niekto dnes použije tieto výrazy, tak je hneď zaškatuľkovaný. Úplne si tie pojmy sprivatizovali, stratili svoj pôvodný pekný význam.

Inde vo svete je pritom normálne byť vlastencom a nie je to považované za nič neslušné. Ale keď u nás poviem, že som vlastenec, tak musím ešte desiatimi vetami vysvetľovať, že to neznamená, že chcem utláčať Maďarov, že si nemyslím, že Slováci sú lepší ako iní alebo že Tiso bol kráľ. A za to celé „vďačíme“ Matici slovenskej a ďalším, ktorí sa veľmi kamarátia s bývalými ľudáckymi režimami a s veľmi zvláštnymi ľuďmi, ktorí majú veľmi zvláštne názory napríklad na vojnové Slovensko. Oni to vlastenectvo prakticky zrušili.

Ako by sme mohli navrátiť pravý význam slovám vlastenectvo, národniar či domovina?

Pre mňa to je veľmi jednoduchá vec. Robiť čokoľvek malé a pozitívne pre ľudí okolo seba a pokojne potom byť na to hrdý. Príkladom sú rôzne občianske iniciatívy, ktoré sa snažia upratať nejaký park alebo ulice vo svojom okolí. V podstate to však pre mňa zahŕňa čokoľvek, čo človek urobí preto, aby sa aj ostatní ľudia okolo neho cítili dobre.

# Raňajky predtým a potom

Kedysi wafle s medom

teraz už len frfle s jedom

Ako by podľa teba mohlo vyzerať ideálne Slovensko?

Neviem, či si predstavujem niečo ako ideálne Slovensko. V prvom rade si však predstavujem, že by mohlo byť oveľa tolerantnejšie, pretože sme v poslednom období veľmi nenávistní, až sa toho niekedy desím. Teda určite tolerantnejšie. A všetko ostatné príde samo. Hlavne však treba povedať, že ľudia sa veľmi nemenia. Napríklad aj na tých prísloviach a porekadlách vidíme, že sme sa za to storočie ako krajina veľmi nezmenili. Zmeny trvajú generácie. Skôr sa snažme pracovať s tým, čo máme – nájdime v nás to dobré a to zlé v nás zatlačme. Každý človek je totiž aj zlý, takže chcieť, aby boli všetci ľudia dobrí, to sa nedá. Ale bolo by fajn, keby sme mali také Slovensko, že z nás budú sršať skôr dobré veci.

Kopec dobrých vecí srší aj z tvojho projektu Ľudo Slovenský. Ako s ním pokračuješ? Čo máš nové?

Ide vlastne o prirodzené pokračovanie Zlatého fondu, ktorý sa orientoval na digitalizovanie literatúry. Ľudo Slovenský – mám to tak zadefinované – sa snaží zdigitalizovať všetko, čo vzniklo len vďaka tomu, že tu sme. Čiže ľudovú slovesnosť, ľudové piesne, príslovia, porekadlá… Projekt som vo veľkom spustil v decembri 2016 a jeho cieľom je prekutrať archívy a vytvoriť na internete najväčšiu databázu ľudových piesní.

Verím totiž jednej jedinej veci, a to tej, že na to, aby sme sa ako krajina mohli niekam posunúť, by sme mali poznať to, akí sme. A myslím si, že práve v tých ľudových piesňach je zakódované to, akí sme. A že už len čírym odhalením toho, akí sme, sa dokážeme trochu zmeniť. To je ako keď človek príde k psychológovi. Psychológ sa ho nesnaží zmeniť, ale snaží sa, aby pomenoval niekde zo svojho podvedomia svoje bôle, traumy a trápenia. Podľa mňa aj naša krajina potrebuje, aby sme o týchto veciach hovorili. A verím, že len pomenovaním týchto vecí sa môžeme zlepšiť.

Takže aj preto sa snažíme dostať naše kultúrne dedičstvo na internet. Okrem toho je to aj isté bohatstvo, o ktoré by sme sa mali deliť a využívať ho. V archívoch iba práchnivie a ničí sa. Myslím si, že za taký rôčik – dva tam vznikne niečo veľké a zaujímavé.

Tomáš Ulej - aforizmy
Foto: Šimon Šiplák

Aká najzaujímavejšia príhoda sa ti spája s týmto projektom?

Ľudo Slovenský nezahŕňa iba piesne, ale sú tam aj ľudové nadávky, príslovia a podobné záležitosti. Najvtipnejšia príhoda bola, keď som po dvoch mesiacoch od spustenia projektu dostal e-mail, že by chceli tento projekt využívať pri výučbe na základných školách, ale či by som odtiaľ mohol odstrániť nadávky. Lebo deti by ich nemali vidieť. (smiech)

Spomenieš si teraz na niektoré tradičné nadávky? Také, ktoré by mohli vidieť aj deti?

Najúžasnejšia časť projektu nadávky je tá, ktorú zozbieral človek menom Adolf Peter Záturecký v 19. storočí. To bol náš úžasný etnológ, ktorý zozbieral nejakých 300 alebo 400 nadávok. A všetko sú to nadávky, ktoré v tom čase možno boli naozaj vulgárne, ale dnes už svoju vulgaritu stratili a sú už len zaujímavé. Napríklad šumichrast, pazdera, ogrgeľ a tak podobne. Tie sú veľmi pekné. A ľudia si ich aj radi pozerajú. Inak som hrdý na Slovákov, lebo čo sa týka nadávania, máme široko-ďaleko isto najširšiu slovnú zásobu – na Ľudovi máme už zozbieraných vyše 700 rôznych vulgárnych slov. (smiech)

Máš aj obľúbené príslovie?

V poslednom období sa mi zapáčilo jedno, pretože som si uvedomil, že už robím na príliš veľa projektoch. Znie takto: „Nebuď do každého hrnca vareška.“ (smiech) A mám rád ešte toto: „Láska, dlžoba a smrad nedajú sa zatajiť.“ Na to si vždy spomínam, keď v lete čuchám spolucestujúcich v električke. (smiech)

# Stred vesmíru si ty

Po ľavej ruke všetci slabší, ktorým sa posmievaš a po pravej všetci silnejší,

ktorým závidíš.

Aké sú tvoje ďalšie plány do budúcna?

Konečne som dokončil rukopis tretej knihy aforizmov, takže dúfam, že v najbližších mesiacoch budeme pracovať najmä na tom, aby sme túto knihu dostali na svetlo sveta. A Ľudo. To je pre mňa životný projekt. Nie je to ani na rok, ani na dva. Takže s ním mám ešte veľa plánov, ale na druhej strane mám aj málo času. Snažím sa to však nejako časovo zvládať.

Ak by si to mohol zhrnúť, aký by mal byť najväčší prínos Ľuda Slovenského pre nás všetkých?

Je to jednoduchá vec – urobiť naše kultúrne dedičstvo ľahko dostupným. To znamená, že tak ako o Zlatom fonde dnes už na základných a stredných školách všetci vedia, že si tu môžu stiahnuť diela a nemusia ísť do knižnice a krvopotne ich zháňať, tak verím, že aj z Ľuda bude miesto, kde si človek nájde našu ľudovú slovesnosť kedykoľvek, keď si na ňu spomenie. A že si tento projekt jednoducho nájde u ľudí svoje miesto a budú sa v ňom len tak hrabať a občas si niečo si prečítajú.

Tomáš, dúfam, že sa ti plány splnia. Ďakujem za rozhovor.

Koľko múdrosti sa dá vtesnať do niekoľkých slov, ktoré by ste pokojne mohli poslať esemeskou? Aforista a novinár Tomáš Ulej to vie a daruje jednému z vás jeho knihu Ale. Prihláste sa nižšie do nášho newsletter listu a koncom týždňa sa jednému z vás ozveme.

aforizmy ale bratislava heroes kniha krajina matica rozhovor slovensko tomas ulej