Dušan Karolyi: V minulosti som zastrašovanie novinárov nebral dramaticky. Dnes viem, že ho netreba podceňovať

Minimum čitateľov sa zahĺbi do dlhších textov natoľko, že im úplne porozumie.

22. 9. 2019

Lucia Hirko

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Dušan Karolyi sa roky pohybuje vo svete žurnalistiky. Svoju kariéru začínal ako športový redaktor v košickom večerníku, neskôr pôsobil v Markíze v investigatívnej relácii Paľba a pokračoval ako redaktor v časopise Trend. Dnes je šéfredaktorom v mediálnom dome KOŠICE:DNES. Porozprávali sme sa o tom, ako sa zmenil novinársky svet za posledné roky, ako vníma zastrašovanie novinárov a či niekedy čelil žalobe za svoju prácu.

Za svoju kariéru ste dostali mnoho novinárskych ocenení. Čo vás priviedlo k písaniu?

Bola to moja detská túžba. Cítil som, že novinárčina je terén, pre ktorý akoby som bol stvorený. Ešte ako chlapec som dychtivo čítal v novinách články o športe a vravel som si, že toto by som chcel robiť. Takže na začiatku som chcel byť športovým redaktorom, neskôr aj športovým televíznym komentátorom.

Podobné pocity – že toto chcem raz robiť – som mal aj pri filmoch, v ktorých hrali novinári. Imponoval mi ich nezošnurovaný pracovný čas, nezávislosť a pestrý režim fungovania. 

Ako sa u vás v detstve prejavoval novinársky talent? Veľa ste sa pýtali prečo?

Skôr komunikačný, než novinársky. V debatách s kamarátmi som ich často tlačil do kúta miestami až tak, že mi to neskôr aj trochu vyčítali. Boli to také slovné súboje, ktoré som zakončoval uštipačnou pointou, jemne povedané.

Ale zároveň platí, že vždy som bol zvedavý a mal milión otázok ku všetkému. Neskôr, na strednej škole, som začal písať reportáže o košickom hokeji. Len tak pre seba. A porovnával som to s článkami, ktoré som našiel na druhý deň v novinách.

Potom som skúšal komentovať športové prenosy. Tiež len tak pre seba. Pozeral som futbal alebo hokej v televízii a svoj komentár som si nahrával. Uvažoval som aj o tom, že by som mohol byť športovým komentátorom.

Napokon som sa naozaj stal športovým redaktorom v košickom večerníku a potom aj v STV. Dokonca ani ku komentovaniu som nemal ďaleko, ak by som pri športe zostal. 

Mnohí hovoria, že ak človek dobre píše, nepotrebuje na to školu.

Neplatí to univerzálne. Myslím si, že drvivej väčšine študentov škola veľmi pomôže a zorientuje ich v písaní, v novinárskych žánroch, kladení otázok, komunikácii, vo vystupovaní pred respondentmi či verejnosťou. Ak o to majú reálny záujem. Novinárčina nie je len písanie. Nehovoriac o nových technológiách, o vyhľadávaní zdrojov informácií a podobne.

Dušan Karolyi Rozhovor
Foto: Tibor Czitó

V tejto branži pôsobíte dlho. Ako sa zmenila novinárčina za tie roky?

Na jednej strane je to stále práca, keď si človek musí poctivo sadnúť k faktom, ktoré predtým zozbieral, a selektovať ich podľa významu či dôležitosti. Následne to potrebuje pútavo a zrozumiteľne spísať. No na druhej strane sa novinárčina zmenila radikálne.

Dnes je vďaka internetu k dispozícii iný spôsob vyhľadávania a overovania informácií. Ľudia chodia do terénu menej, lebo cez počítač vedia získať oveľa viac informácií a nepomerne rýchlejšie. Zmenil sa aj tlak na redakcie zo strany šéfov alebo vydavateľov byť čo najrýchlejšie online. Predtým sme si mohli obsah ladiť, kým to išlo do tlače. Teraz sa médiá navzájom pretekajú, kto prinesie informáciu skôr. Zmenil sa trh. Pribudli rôzne alternatívne médiá.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Tatianou Ondrejkovou, šéfkou spoločnosti Pelikán.

Práve digitálna éra tak trochu potláča zmysel televízie, rádia a celkovo printu.

Neviem, či až potláča ich zmysel, ale určite ich výrazne ovplyvňuje a musia sa tomu prispôsobovať. Tradičné médiá alebo formy médií stále fungujú, vedia sa uživiť, ak majú zaujímavý obsah pri čitateľov, divákov či poslucháčov.

Dnes ešte sem-tam niečo napíšete a nebojíte sa hovoriť o témach, ktoré dá sa povedať, v našej spoločnosti pichajú.

Ako novinára ma celé tie roky zaujíma otvorenosť, priamočiarosť, spravodlivosť, a je mi jedno, koho sa to týka. Nerozlišujem ľudí podľa toho, na akej vysokej či bezvýznamnej stoličke sedia. Samozrejme, médiá sa viac orientujú na tých, ktorí disponujú mocou a verejnými zdrojmi.

Stretávate sa potom aj s konfrontáciou od týchto ľudí?

Určite. Priamo aj nepriamo. Ale to ma nijako nebrzdí. Ak ma niekto konfrontuje, tak ho navigujem ku konkrétnostiam, voči ktorým má výhrady. Teda sa nebavíme o článku ako o celku, ktorý sa mu, povedzme, nepáči.

V Paľbe ste riešili investigatívu. Akú najnáročnejšiu tému ste spracovávali?

Na náročnosť sa dá pozerať z viacerých uhlov pohľadu. Jeden z nich je, ak máte voči sebe oponentov, ktorí sú právne disponovaní a navyše vykazujú veľkú ochotu vás žalovať a žiadať náhradu za ujmu, ktorú im prípadne (alebo akože) môžete spôsobiť.

Jedna téma sa napríklad týkala poisťovne so sídlom v Košiciach. Dovolím si dokonca povedať, že na základe mojich mediálnych výstupov v Paľbe zmenila názov. Neskôr žiadali od televízie za ujmu, ktorú som im údajne spôsobil, štvrť miliardy korún. V žalobe dokonca vyložene žiadali, aby som sa ja osobne postavil pre sídlo poisťovne a prečítal ospravedlňujúci text. To by potom zaznelo v televízii, keby vyhrali spor. Ale nevyhrali a dnes už bývalé vedenie poisťovne čelí trestnému stíhaniu. 

Dušan Karolyi Rozhovor
Foto: Tibor Czitó

A čo citlivé novinárske témy, ktoré sa vás môžu bytostne dotýkať?

Čo znamená, že sa vás bytostne niečo dotýka? Sám som sa vždy náruživo venoval čomukoľvek, čo sa mi dostalo do rúk. Na začiatku si totiž všetko vyhodnocujem a až potom sa rozhodnem, či do spracovania témy idem alebo nie. Keď už to rozhodnutie padne, tak potom ma náruživosť privádza k tomu, že chcem vec dotiahnuť, kam sa len dá.

Pamätám si, že pri niektorých témach som sa miestami cítil naštvanejší než priamo poškodení ľudia, ktorí sa mi ozvali, že si už nevedia s problémom poradiť.

Internet priniesol mimo iného aj to, že ľudia majú okamžitý prístup k informáciám. Pristupujeme podľa vás k informáciám kriticky?

Ľudia sú povrchní a naučení si rýchlo prezerať nejaké správy alebo fotky. Minimum čitateľov sa zahĺbi do dlhších textov natoľko, že im úplne porozumie.

Povrchné vnímanie informácií robí z ľudí ľahšie obete – najmä ak má niekto záujem konšpirovať alebo manipulovať. Je to jedno z negatív dnešnej doby – množstvo informácií a nekritickosť ľudí.

Funguje podľa vás novinárčina inak na západe ako na východe Slovenska?

Neviem o tom. Pochopiteľne, Bratislava je hlavné mesto a sídlom celoslovenských médií. V nich je gro kvalitných novinárov. Ale porovnávajme porovnateľné. Ak z východu vytiahneme regionálne médium, tak ho porovnávajme s regionálnym na západe. Som presvedčený, že v takom porovnávaní by východ, respektíve Košice, jasne uspeli. Na viacerých frontoch.

Avšak pri sledovaní televíznych novín som si všimla, že prevládajú informácie zo západu krajiny. Sem-tam niečo vyskočí z východu.

Nemyslím si, že je to tak. Ak hovoríme o spravodajstve veľkých televízií, tie majú svojich regionálnych redaktorov. A tí sú denne v správach, nie len sem-tam.

Samozrejme, keď sú veľké kauzy ako teraz Kočner, tak to v značnej miere zahlcuje aj priestor vo vysielaní a trochu vytláčajú správy z regiónov.

Pomôžte nám spoznať ľudí

Mapujeme celé Slovensko. Chceme dať priestor tým najaktívnejšim ľudom,
ktorí pozitívne ovplyvňujú spoločenské dianie alebo verejný priestor naprieč našou krajinou.
Pošlite nám váš tip s krátkym popisom.

POŠLITE VÁŠ TIP

Súhlasím, že takéto kauzy priťahujú pozornosť. Dokonca dovolili novinárom robiť audio prenos priamo zo súdnej siene, keď vypovedal Kočner. To ma celkom prekvapilo, nestáva sa to bežne.

Nikdy sa to nestalo. Doteraz nikdy nevypovedal človek typu Kočner, okolo ktorého sa točí toľko káuz, navyše s dosahom na vysoko postavených ľudí, ktorých môže potopiť.

Vypovedal v kauze zmenky, ale zároveň je obvinený z objednávky vraždy Jána Kuciaka, čo je extrémne sledovaný prípad. Preto Kočner budí mimoriadny záujem médií.

Dušan Karolyi Rozhovor
Foto: Tibor Czitó

Chcela som sa tejto opakujúcej sa otázke vyhnúť, ale predsa sa opýtam. Ako sa zmenil novinársky svet od vraždy Jána a Martiny?

Jedna z vecí, pre ktoré som pred pár rokmi odchádzal z Markízy, bola nehybnosť. Natrápili ste sa s tým, aby ste ako na podnose vyzbierali usvedčujúce informácie pre orgány činné v trestnom konaní, ale tie sa ani nepohli. Alebo sa to stoplo na prokuratúre či na súde.

Potom sa dokonca prípad otočil a z podozrivého sa stal žalujúci – pýtal si od televízie závratné sumy za poškodenie mena. Nemal žiadne dôkazy, len dohodnutých kamarátov, neraz aj z radov sudcov, ktorí infantilne svedčili, ako sa s ním po odvysielaní reportáže prestali kamarátiť. A on preto trpí… Ale na súde uspel. To je dosť frustrujúce pre reportéra aj médium.

Po vražde Jána a Martiny sa udiala jedna zásadná vec: začal sa vytvárať verejný tlak na to, aby orgány, ktoré si platíme z daní, fungovali v rámci zákona. Aby odišli skorumpovaní ľudia, ktorí stáli na čele tých inštitúcii a brzdili normálne vyšetrovanie závažných káuz. Novinári zrazu vidia, že sa kauzy neupratujú pod koberec a to je pre nich značne motivujúce.

Nezastrašila novinárov táto vražda?

Na novinárov to malo presne opačný efekt. Dokonca sa zjednotili naprieč médiami a pracujú na kauzách, ktoré otváral Ján Kuciak. Je veľká škoda, že až vražda musela priniesť to, že sa veci konečne dali do pohybu, ale myslím si, že to veľmi pomôže celej krajine. Frustráciu vystriedal entuziazmus, vidíme to najmä vtedy, keď niečo zverejní a následne to má dohru. Zrazu vyšetrovatelia vedia rýchlo zakročiť, zabaviť mobily, urobiť domové prehliadky, zaistiť alebo vziať do väzby nejakých ľudí.

Stále nepochopím to zastrašovanie novinárov a ich rodín…

Zastrašovať sa dá aj lustrovaním. Relácia Paľba na Markíze mala svoju webstránku, na ňu nám chodili aj tipy na reportáže od divákov. Raz tam niekto začal písať detailné informácie o mne. Boli tam moje majetkové pomery, adresa, informácie o manželke, dieťati… Vtedy som to nebral dramaticky. Dnes vidieť, že také veci netreba podceňovať.

V súčasnosti mnohí novinári vystupujú na sociálnych sieťach, kde si budujú svoju vlastnú značku. Pod svojím menom, mimo mediálneho domu, v ktorom pôsobia. Aký máte k tomu postoj?

Sám to nerobím. Nemám na to čas. Sú aj takí novinári, ktorých novinárčina zaujíma sekundárne, len ako prostriedok, aby sa mohli ukazovať, lebo to ich baví najviac. Ale ak je to vkusné alebo vtipné, nemám nič proti.

Je novinárčina perspektívne povolanie?

Je to perspektívne povolanie pre šikovných ľudí, ktorí majú silnú chuť sa v médiách uplatniť.  Hlavne si myslím, že je to nesmierne krásne povolanie. Nedávno som čítal niekoho výrok, že novinárčina je jediné povolanie, ktoré vám umožňuje v ničom sa veľmi nevyznať, ale za kýmkoľvek ísť a na čokoľvek sa ho pýtať. Vy na to máte licenciu z pozície novinára. To nikto iný nemá.

Tento rozhovor vznikol v spolupráci s Profesia days. Stretnite Dušana naživo 26. septembra počas Profesia days v Košiciach.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

kosice novinári žurnalistika