Lukáš Fila vyštudoval právo na Právnickej fakulte UK. Žurnalistickú kariéru začal v roku 2002 ako politický redaktor týždenníka The Slovak Spectator. Pôsobil ako projektový manažér a riaditeľ marketingu vo vydavateľstve Petit Press, od roku 2007 pracoval ako zástupca šéfredaktora a komentátor denníka SME, kým sa napokon stal riaditeľom vydavateľstva N Press, ktoré vydáva Denník N. Hrá na basgitare v kapele Korben Dallas, je manžel a otec dvoch detí.
Čo pre teba znamená byť novinárom, resp. viesť žurnalistické médium?
Verím v dôležitosť novinárčiny. Obzvlášť v slovenských podmienkach je často nositeľkou jedinej spravodlivosti, kedže veľké kauzy ostávajú nezriedka nepotrestané. Vďaka novinárom sú aspoň pomenované a občas majú politické a spoločenské dôsledky. Médiá u nás dokážu zároveň určovať spoločenské témy viac ako v krajinách, kde je silnejšia sieť think-tankov, politických expertov a silnejšia občianska spoločnosť.
Aké obdobie prežíva v súčasnosti svetová žurnalistika?
Médiá o sebe hovoria, že sú v kríze už odkedy som do nich nastúpil. Po pár rokoch sa vždy ukáže, že to ešte nič nebolo a vie to byť oveľa horšie. Mnohé negatívne javy sú reálne – print upadá, inzercie ubúda, fake news pribúdajú. Ale aj pod dojmom nášho príbehu (Denník N) by som nebol až taký pesimista.
Podarilo sa nám fakticky postaviť vydavateľstvo na zelenej lúke, ktoré robí online, print, knihy, diskusie, vzdelávacie projekty a mnoho ďalších vecí. Navyše, už v treťom roku existencie bol Denník N v prevádzkovom zisku. V tejto situácii nemám dôvod byť negativista.
Som rád, že vďaka relatívne dobrej situácii sa nám darí prispievať k boju proti negatívnym javom – napísali sme knihu o Kotlebovi, chodíme prednášať, pripravili sme tri vzdelávacie príručky pre školy o kritickom myslení, propagande a médiách.
Sú v tomto smere nejaké unikátne špecifiká, že sa to podarilo práve na Slovensku?
Veľkou výhodou je, že vďaka Pianu tu existovala tradícia platenia za digitálny obsah, ktorý predstavuje absolútne dominantnú časť našich príjmov. Špecifické bolo aj to, ako sme zareagovali na vstup Penty do SME. V Česku nenastal tento typ masového odporu v žiadnom médiu. Pri pohľade do Poľska a Maďarska je situácia ešte smutnejšia. Takže určite je ťažké zovšeobecňovať.
V princípe je dnes jednoduché získať pozornosť pre kvalitný obsah. V minulosti by si spustenie nového média vyžadovalo obrovské investície do drahých foriem marketingu. Dnes dokážete na sociálnych sieťach zaujať ľudí prakticky zadarmo. Netrúfam si robiť žiadne analýzy a rozumiem problémom, ktoré spôsobujú veľkým vydavateľstvám výpadky príjmov. Ale platí, že nikdy nebolo jednoduchšie dostať kvalitný obsah k veľkému počtu ľudí, a to je koniec koncov aj podstatou novinárčiny.
Čo prežíva v súčasnosti žurnalistika na Slovensku?
Otras. Prestali platiť pravidlá, ktoré tu platili desaťročia. A určite nastúpil postupný pocit strachu. Myslím, že mnohí novinári prehodnocujú, či vôbec ostať v žurnalistike. Je potrebné, aby vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej boli vyšetrené, aby politická moc jasne odsudzovala akékoľvek útoky na novinárov a začala podporovať fungovanie nezávislých médií. Inak môžu byť dôsledky katastrofálne.
Pozrime sa na to, ako dopadli voľby v Maďarsku, čo sa deje v Rusku. Po posledných týždňoch nemôže nikto pochybovať, že podobná cesta je možná aj u nás. Buď sa spoločnosť zmobilizuje, povie rázne nie a Slovensko bude silnejšie alebo nás môže čakať nepríjemný pád a zásadné zhoršenie atmosféry v celej spoločnosti.
Netvrdím však, že som naplnený skepsou a pesimizmom. Je úžasné vidieť, ako sa ľudia aktivizujú. Ale v rovine konkrétnych krokov to zatiaľ nie je až také ružové. Minulý týždeň som stretol pani Kušnírovú a tá zatiaľ veľký dôvod na spokojnosť nemá. A ani sa jej nečudujem.
Si hrdý na novinárov na Slovensku?
Označenie novinár je v niečom podobne zradné ako nálepka politik. Niektorí sú dobrí, niektorí sú zlí, ťažko zovšeobecňovať. Zároveň je to podobne široký pojem ako označenie športovec – zahŕňa veľmi veľa rôznych činností od investigatívnej žurnalistiky cez vzťahové poradenstvo až po filmové recenzie. Ťažko teda zhrnúť všetko do jednej vety, keďže každý robí niečo iné.
Som hrdý na novinárov, ktorí spĺňajú kritériá, aké by mal spĺňať poctivý človek v akejkoľvek profesii. Na tých, ktorí sú profesionálni, charakterní, statoční, spravodliví a ľudskí. A som hrdý na to, že napriek ťažkým podmienkam, v akých sa žurnalistika na Slovensku robí, je takýchto ľudí nadštandardne veľa.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Čo je úlohou skutočných novinárov v spoločnosti?
Tak ako sú iné nároky na brankára, obrancu a útočníka (a to sme stále len pri jednom športe), tak je veľmi veľa rôznych nárokov na rôznych novinárov. Sú ľudia, ktorí sú prínosom, lebo vedia, s kým sa majú opiť a sú ľudia, ktorí sú užitoční, lebo vedia, akú databázu otvoriť.
Novinár má pomenúvať veci, aké sú alebo by mohli byť. V prípade športového novinára to znamená napísať, ako zápas skončil a aký bol priebeh. V prípade recenzenta to znamená popísať, či ísť do kina. V prípade investigatívneho novinára popísať nové, doteraz neznáme skutočnosti. V prípade komentátora nachádzať skryté súvislosti, pomenovať postoj, navrhnúť cestu vpred. Preto zásadný a hlavný faul novinárčiny je, keď niekto zámerne skresľuje alebo úplne popiera skutočný stav vecí, čo platí aj v prípade názorových textov, ktoré tiež nemôžu byť v zjavnom rozpore s realitou.
V tomto je zakódovaný zmysel novinárčiny – pomáha nám pochopiť svet, v akom žijeme. Bez novinárčiny by človek nevedel, čo sa okolo neho deje. Nevedel by si dať informácie do súvislostí, lebo len profesionálni novinári majú väčšinou čas a schopnosti veci systematicky sledovať a dávať ich do kontextu.
Novinári tradične stoja v konfrontácii s ľuďmi, ktorí majú iné ciele, ako je pomenovanie pravdy. Napríklad pre politikov je často prvoradým cieľom moc, nie pravda. Úplne prirodzene majú iné ciele spravodajské služby. Alebo mafie. A každý, kto má iný cieľ, niekedy spochybňuje médiá.
V tomto smere sa často hovorí aj o neexistujúcej novinárskej tradícii.
Novinárčina nie je žiadna jadrová veda. Princípy, ktoré som vyššie popísal, sa dajú ľahko naučiť, mnohým ľudom sú dokonca vlastné. Navyše teraz už máme úplne priamy prístup k západným médiám, čiže je ľahké sa porovnávať. Komunizmus padol pred takmer tridsiatimi rokmi, to už je dosť dlhý čas aj na založenie akejsi tradície.
Nemyslím si, že by sme mali mať nejaký komplex. Skôr než nedostatok tradície je problém vo veľkosti trhu. Ale ani to nie je dôvod ľutovať sa. Slovenskí novinári pracujú síce v ťažších podmienkach, ale ich výstupy sú absolútne porovnateľné so zahraničím. A napríklad aj my ako vydavateľstvo sme z technologického pohľadu na svetovej úrovni. Niekedy je možno menšia tradícia aj na prospech – človek je menej viazaný, môže viac experimentovať, je flexibilnejší. A pri rýchlosti zmien, ktoré sa teraz v médiách dejú, sú to všetko vlastnosti, ktoré sa rátajú.
Podporte nás a buďte medzi prvými, ktorí nás sledujú na našom YouTube kanáli.
Existuje niečo ako absolútne objektívny spôsob interpretovania informácií?
Toto by bolo na dlhú filozofickú debatu. Ako sa dá napríklad objektívne zachytiť váza na stole? Je to jej fotografia? Asi nie, lebo je to len 2D. Je to videozáznam? Asi nie, lebo neodráža tvrdosť plochy. Je to chemický popis zloženia? Báseň, ktorá opisuje jej vnútornú krásu? Röntgen, ktorý ukazuje, čo je vo vnútri? A to sa bavíme o jednej váze. Pri dynamických dejoch, ktoré navyše zahŕňajú ľudí, ich vzťahy, prežívanie a motivácie sa úloha stáva ešte mnohonásobne zložitejšou. Čiže niečo ako absolútne objektívne zachytenie informácie je nemožné, nieto ešte interpretovanie.
Ale pozor, to zase neznamená, že všetko je relatívne a každý má svoju pravdu. Keď raz zápas skončil 2:0, tak skončil 2:0 a nie je na názore každého hráča, aké bolo skóre. Keď raz niekto ukradol 200 Eur, tak ich ukradol 200. Pytagorova veta bude platiť bez ohľadu na to, aký má na ňu kto názor. Takže na jednej stránke netreba mať nerealistické očakávania. Novinárčina vždy bude len skratkou, hrubým opisom dejov a každý odsek každého článku by sa dal rozpísať na knihu. Ale na druhej strane veľmi záleží na tom, či človek robí ten hrubý opis poctivo a pomenúva veci správne.
V čom vidíš hlavný rozdiel medzi profesionálnou žurnalistikou a portálmi, ktoré sa tvária ako médiá?
Je to presne o tom, či majú ambíciu reálne skúmať stav vecí a či majú postupy, ktoré im zabezpečujú čo najmenšiu chybovosť. Bol niekto na mieste? Hovoril s ľuďmi? Pracuje s reálnymi a overiteľnými zdrojmi? Má editora alebo niekoho iného, kto dokáže kriticky oponovať? Toto sú otázky, ktoré by sa mal človek pýtať. Ale znova – iné nároky sa kladú na web, ktorý, povedzme, recenzuje hry a na stránku, ktorá prináša správy zo sveta.
Mnohí blogeri dokazujú, že aj amatéri dokážu dosiahnuť výbornú úroveň písania a žurnalisitky. Ide o to, akí poctiví sú vo svojej snahe popísať veci a ako hodnoverne vedia zdokumentovať cestu, ktorou prešli, aby sa dopracovali ku svojim záverom. Všeobecný recept však neexistuje.
Akú symboliku v tomto zohráva fakt, že sa Jakubovi Godovi podarilo publikovať hoaxy na známom dezinformačnom portáli?
Ukazuje to absolútnu rezignáciu na poctivosť pri popisovaní reality. Nielenže sa neoverujú fakty v článkoch, ale ani len identita autorov. Samozrejme, viem si predstaviť aj to, že takýto prístup je legitímny. Veď nakoniec ani pri blogeroch sa nedá byť vždy istý identitou autora. Ale je to problém v prípade stránky, ktorá sa tvári ako spravodajská.
Keď je raz niekto útočník, nemôže zobrať loptu do ruky a bežať s ňou, hoci pri brankárovi je to ok. Aj novinárčina má skrátka svoje dané pravidlá, ktoré sú pri rôznych žánroch odlišné, ale vždy majú svoj zmysel.
Bude podľa teba v budúcnosti v boji proti dezinformáciám úspešnejšia žurnalistika ako taká alebo skôr distribučné médiá, resp. sociálne siete?
Verím v silu inštitúcií a v kolektívny pud sebazáchovy. Ak Facebook a Google sami nezasiahnu dosť účinne, štáty ich zrejme donútia. Navyše sa dostávame k samotnej podstate médií – hlavným cieľom je vybudovať dôveryhodný zdroj informácií. O to ide v prvom rade aj Denníku N. Jasné, že aj my spravíme občas chybu. Ale v princípe ľudia veria, že sa môžu spoľahnúť na to, čo píšeme. Toto je najväčšia hodnota, ktorú musíme strážiť.
Znova si pomôžem športovým prirovnaním – vždy existujú hviezdni hráči. Ale na skutočne silné kluby sa môže človek spoľahnúť počas desaťročí. Na Bayern alebo Barcelonu sa budete môcť spoľahnúť, aj keď sa úplne obmenia ich zostavy. A tak by to malo byť aj s médiami – mali by byť zárukou kvality, ktorá presahuje jednotlivca.
Prečo (a ako) by mali ľudia podporovať kvalitnú žurnalistiku?
Mali by platiť za obsah. Robiť novinárčinu je ťažká, stresujúca práca, a ak ju má niekto robiť poctivo, dlhodobo a dobre, potrebuje mať za ňu zaplatené. Žiaľ, predaj printu padá dlhodobo strmo dole a vidno aj zásadný odliv inzertných peňazí. Ak majú mať novinári nejakú budúcnosť, musia čitatelia pochopiť, že bez ich priameho prispenia to nejde.
Kto sú pre teba silné osobnosti slovenskej žurnalistiky?
Prirodzene, najradšej mám ľudí z Nka, ktorých si vážim nielen pre ich profesionálne kvality, ale aj pre odvahu, ktorú ukázali v roku 2014 a ktorú vlastne v rôznych podobách ukazujú denne. Je pre mňa nesmiernou cťou, že môžem s nimi pracovať.
Najviac ma toho o médiách naučil Alexej Fulmek. Už od detstva som čítal Leška a Schutza. Veľmi dobre sa mi v minulosti spolupracovalo s Matúšom Burčíkom, Beátou Balogovou či Zuzanou Petkovou. Ten zoznam by bol veľmi dlhý, veľa šikovných ľudí tu už dokázalo veľa dobrých vecí v rôznych oblastiach.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Braňo Závodský: Ľudia musia vyhodnocovať informácie, ktoré sú im prezentované, konečná zodpovednosť je na nich Braňo Závodský je dlhoročným redaktorom Rádia Expres a ústredným hlasom spravodajstva a diskusnej relácie Braňo Závodský Naživo. Stál pri zrode televízie TA3, odkiaľ odišiel do niekdajšej Slovenskej televízie, kde moderoval reláciu O 5 minút […]
