Igor Hanečák je iniciátorom projektu Recyklátor. Ide o platformu združujúcu tvorcov, ktorých pracovným materiálom je odpad. Prostredníctvom rôznych kampaní učí širokú verejnosť, ako s odpadom pracovať, aby neskončil na smetisku, ale aby sme preň našli opätovné využitie. Prečítajte si o jeho cestách, workshopoch s rómskymi deťmi či názoroch na otázky ekológie na dedinách.
Na pláži v Španielsku si pozbieral malé kúsky plastov, ktoré vyplavilo more, a prácu s nimi chceš spojiť s vašou plánovanou kampaňou. Môžeme povedať, že kadiaľ chodíš, tam zbieraš odpadky aj nápady?
Áno, aspoň v to dúfam. Mojim cieľom je spojiť cestovanie s prácou, respektíve pracovať priamo na cestách. Vyrábať veci z odpadu, ktorý vytvárajú miestni. Vždy ma lákalo digitálne nomádstvo, no zistil som, že nechcem byť prilepený k notebooku. Radšej pracujem ako taký „remeselník – cestovateľ.“ Zatiaľ to ale nejde všade, pretože až toľko odpadu nespracovávam.
Tvoj prvý projekt mal slúžiť ako zdroj financií na skejtbordovú plochu. Ako si sa od skejtu dostal k ekológií?
Aby sme získali peniaze, začal som vyrábať tričká s nápisom „Ne*ebem na to.“ Tie mali celkom úspech. Práve počas ich tvorby som sa začal viac zaujímať o to, aké tričká to vlastne potláčam a zoznámil som sa s problematikou fast fashion. Ďalej sa to vlastne už len nabaľovalo.
Zároveň som vtedy, bolo to ešte počas štúdia na vysokej, organizoval rôzne zbierky pre bezdomovcov. Snažil som sa tým ukázať, že človek sa nemusí roztrhať, aby niekomu pomohol. Stačí aj maličkosť. Rozmiestnili sme len zopár tašiek a priložili k nim papier, nejaký dotrhaný, čo som našiel na intráku pod posteľou, s nápisom “Zbierame jedlo pre bezdomovcov.” Počas pár dní sme nazbierali množstvo potravín aj oblečenia, bolo to úplne jednoduché.
Ešte pred samotným Recyklátorom si sa venoval množstvu malých projektov, medzi nimi aj Podchodu. O čom bol?
Bol to taký môj pokus, bol som zvedavý, či vydrží. Skúsil som usporiadať výstavu v železničnom podchode v Poprade. Napokon vydržala, a odvtedy ich tam bolo už niekoľko. Tiež sme tam na týždeň zorganizovali zónu bez peňazí a najmä bez kontroly. Chceli sme ten verejný priestor nechať na starosť verejnosti. Nikto ho nestrážil. Bolo na ľuďoch, či sa v ňom budú správať slušne alebo tam budú robiť bordel.
Ako sa správali?
V prvý deň som tam ani nešiel, bál som sa, že ma zatknú za nelegálnu skládku, pretože ľudia tam priniesli obrovské množstvo vecí. No na tretí deň tam bolo všetko krásne upratané. Namiesto týždňa nám to vydržalo rok, boli sme nadšení. Našiel som tam fotoaparát z roku 1968, na ktorý dodnes fotím. Podchod bývalo nebezpečné miesto, cez ktoré sa ľudia báli prechádzať. No projekt sa im veľmi páčil a obľúbili si ho.
V našom Art house v Poprade sme zorganizovali workshop s týmto názvom s Kubom Vríčanom z občianskeho združenia PureLove. Následne nás oslovilo jedno obchodné centrum. Chceli nám poskytnúť priestor na to, aby sme sa u nich prezentovali.
Najskôr som nechcel spájať naše meno s takým symbolom konzumu, ako je obchoďák, no potom som pochopil, že bude ideálne, ak ukážeme tvorbu z odpadu na mieste, kde ho vzniká najviac. Oslovili sme vďaka tomu ľudí, ktorí separovaniu či recyklovaniu dovtedy vôbec nevenovali pozornosť.
Napokon mi napadlo, že by bolo fajn mať portál, na ktorom združíme umelcov, ktorí tvoria z odpadu. Chápem, že udržateľný životný štýl obmedzuje náš osobný komfort. Ani dnes, keď si človek chce kúpiť niečo vyrobené z odpadu, nie je to úplne jednoduché. Týmto spôsobom som chcel ľuďom uľahčiť cestu k recyklovaným výrobkom.
Ako ty vnímaš odpad, čo to podľa teba je?
Je to materiál ako hociktorý iný. Vlastne, je lepší, pretože je zadarmo. My sami si ho démonizujeme. Máme ho všade veľa, poďme ho teda radšej využiť a tvoriť z neho. Myšlienka zero waste je skvelá, no zabúdame popri nej na recykláciu. Snažíme sa rovno preskočiť do života bez odpadu, lenže to je nereálne. Na ceste k nemu stále vytvárame enormné množstvá odpadkov, a preto sa s nimi musíme naučiť správne pracovať.
Našim cieľom je dať odpadu hodnotu. Práca s ním nás dokáže obohatiť. Odmenou môže byť príjemne strávený čas s rodinou, uspokojujúca kreatívna činnosť, vlastnenie cool zrecyklovanej veci alebo jej predaj a zárobok. Riešenie odpadovej krízy netkvie v tom, že budeme všade vykrikovať, že svet je plný smetí. Riešením je nájsť v práci s nimi vlastné obohatenie.
A ako teda s nimi správne pracovať?
Ideálne remeselnícky a lokálne. Remeselnícky preto, aby s nimi vedel pracovať každý. Keď ti ukážem svoje ponožky vyrobené z PET fliaš, je to síce skvelé, no sama doma si ich nevyrobíš.
Lokálne zase preto, že v súčasnosti je veľkým problémom aj dovoz a cestovanie tovaru. Opäť, keď si kúpiš tričko z už použitého plastu, je to super. No ak k tebe muselo cestovať cez polovicu planéty, nevidím v tom žiadnu pointu. Zároveň, ak pracujeme na lokálnej úrovni, je väčšia šanca, že sa zbavíme smetí priamo z nášho okolia. Veľké firmy obchodujú s odpadom váženým na tony, zopár obalov zdvihnutých zo zeme ich nezaujíma. No ak si niekto rozbehne svoj malý projekt, pomôže zlepšiť situáciu vo vlastnom meste.
Odpad je jednoducho materiál, ktorý ním bol aj predtým, lenže teraz zapácha, pretože miešame všetko dohromady. No ak oddelíš zapáchajúce zložky, môžeš ich kompostovať. A ak správne vyseparuješ aj všetky ostatné, dokážeš s nimi pracovať.
Keď mám v ruke kus odpadku, čo by som s ním mala urobiť?
Vo všeobecnosti je fajn riadiť sa pravidlom – zredukuj, znovu použi a zrecykluj. Keď už odpad držíš v ruke, je fajn zistiť, či ho niekde nevieš použiť znova a oddialiť tak proces priemyselnej recyklácie. Tá totiž často prebieha pri tepelnej alebo inej energeticky náročnej úprave. Potom je dobre sa zamyslieť nad tým, či ho vieš pretvoriť na niečo nové. Buď priamo ty, alebo niekto v tvojom okolí. Napokon, ak nič z toho nevyjde, hodiť ho do správnej odpadovej nádoby. A pamätať na to, že tým, že ho zahodíš, jeho cesta nekončí. Stále niekde bude.
No hovorí sa, že aj tak odpadky zo všetkých smetných nádob nakoniec skončia na jednej hromade…
To nie je celkom pravda. Lenže keby aj bola… My nemôžeme tlačiť na firmy, aby recyklovali lepšie a viac druhov odpadu, keď my sami nie sme naučení správne separovať. Je to vlastne taký kolotoč výhovoriek. Firma povie, že jej chodí odpad špinavý a neoplatí sa jej ho čistiť.
My zase tvrdíme, že ho nemusíme umývať, lebo aj tak všetko skončí na smetisku. Osobne nechápem, ako niekto vôbec môže hľadať výhovorky, prečo neseparovať. Veď ide len o to, či vec hodíš do jedného koša alebo do druhého, prípadne ju opláchneš. Nie je tam takmer nijaká práca navyše. Rozmaznanosť a lenivosť ľudí je veľkým problémom, podporovaným konzumným marketingom.
Ako by si zhodnotil hospodárenie Slovenska s odpadom?
Nemám to zmapované úplne celé, takže nechcem zavádzať. Z toho, čo zatiaľ viem, mi vyplýva, že nám celkom dobre ide práca s PET fľašami. Napokon, čoskoro budú zálohované, a vo všeobecnosti ich veľa ľudí rieši. Ibaže PETky sa dajú veľmi dobre priemyselne recyklovať. Problémom je enormné množstvo materiálov, ktoré sú na recykláciu oveľa náročnejšie, napríklad iné druhy plastov, pneumatiky, stavebný odpad, účtenky, o ktoré sa nik nezaujíma.
Povedal by som, že sme v tejto otázke skôr pozadu. Hoci náš výskum celkom rýchlo napreduje. Napríklad profesor Alexy z STU pracuje na biodegradovateľných plastoch. Alebo, nedávno som bol v prešovskom recyklačnom centre a bol som ohromený z toho, čo všetko vedia vďaka modernej technológií vyseparovať. Dúfam, že takto odborne na to pôjde čoraz viac firiem a budeme viac investovať do výskumov.
A čo my, samotní Slováci? Zaujíma nás táto tematika?
Možno zaujíma ľudí v Bratislave alebo v iných väčších mestách. No inde je len zopár jednotlivcov, ktorí sa zaoberajú svojím okolím. Bývajú sklamaní, keď, napríklad, organizujú nejakú zelenú akciu, na ktorú im príde päť ľudí. Byť súčasťou malej skupinky čudákov nie je veľmi lákavé. Aj preto by sme mali celú problematiku odpadu oveľa viac zatraktívniť.
Získajte knihu Meet the Heroes ako darček. Prihláste sa k odberu nášho newslettra tu a jedného z vás v nedeľu 15. marca náhodne vyžrebujeme. Prihlásiť sa môžete aj v prípade, keď už náš newsletter dostávate.
Ako by sme ju mohli priblížiť ľuďom na dedinách?
Treba si z toho urobiť zábavu. A nie len na workshopoch. Napríklad, len zo samotného aktu zbierania odpadkov sa môže stať milá udalosť spojená s hudbou a pivom. Ideálne by bolo spojiť zber a okamžité spracovanie odpadu, a tak si urobiť fajn deň.
Jednoducho, vždy sa nám osvedčil ľudský, kamarátsky prístup. Odpad je niečo, čo nás všetkých spája. Prácou s ním vytvárame úplne nový priemysel a máme preto nekonečno možností. Je v ňom priestor na súkromné projekty aj malé firmy, dedinské spoločenské akcie, ponúka príležitosti pre študentov.
No predsa len, prečo by sme sa v mestách mali hrať na ekológiu, keď na dedinách ľudí nezaujíma?
V prvom rade, teba osobne nemusí zaujímať, čo sa deje na dedinách, či starenky vyhadzujú tégliky od jogurtov do správneho koša. Každý by sa mal starať najskôr o seba, začať od seba. Hranie sa na ekológiu spočíva v tom, že to človek robí kvôli niekomu alebo niečomu. Správne a úprimne by sme to mali robiť pre seba, pretože chceme, obohacuje nás to.
Tvrdiť, že ja niečo riešiť nemusím, pretože inde to neriešia, je lacná výhovorka. Ak niekto niečo robiť chce, nech to robí. Ak niekto nechce, nech to nerobí, ale ani nech nenadáva, že sa mu doma hromadia odpadky. Spoločenská zmena je dlhodobý proces, ktorý stojí na jednotlivcoch. Dnes chceme všetci všetko hneď, ale to sa v tomto prípade nedá. Ak chce niekto zmenu, musí ju sám žiť.
A v prípade, že niekto už uvedomelo žije? Ako priblížiť tému spracovania odpadu starším ľuďom, ktorí sa o ňu nikdy predtým nezaujímali?
Dosť nám v tom pomáhajú deti. Ak dieťa príde s tým, že je, napríklad, potrebné separovať, rodič s ním môže jedine súhlasiť. Inak by sa mal cítiť naozaj hlúpo za to, že dieťaťu odoprel možnosť byť zodpovedný voči planéte.
A potom, formou hry a kreativity. Nehráme sa iba s deťmi. Chuť niečo si vyrábať majú ľudia v každom veku. V bežnom živote fungujeme vo veľkej miere len na mobiloch, vlastne toho rukami robíme veľmi málo. Preto k workshopom pristupujeme ako k hrám, vďaka ktorým si ľudia môžu vlastnoručne niečo vyrobiť, zabaviť sa a tiež získať nové informácie.
Téma ekológie sa vlastne do celého procesu tvorby ani nemusí dostať. Ľudia sa často uzatvárajú pred všetkým novým, príkladom je vegánstvo. Myslia si, že sú to len mestské výmysly, že oni majú väčšie problémy. Nerád by som ich nútil sa zaoberať ekológiou a strašil ich. Oveľa lepšie je im ukázať, že s odpadom sa dá zabaviť a využiť ho na výrobu niečoho praktického.
Prečo sa ľudia, ktorí v oblasti ekológie nič nerobia, navážajú do tých, ktorí na niečom pracujú?
Jedným z dôvodov je, že človek sa cíti byť obmedzovaný rečami, že niečo môže byť lepšie. Obzvlášť, ak ho ten druhý do niečoho núti. Automaticky sa proti tomu obrní a začne byť nepríjemný na všetkých aktivistov. Sám sa s tým bežne stretávam. Ak chce niekto niečo zmeniť, potrebuje ľudí inšpirovať, nemôže im nasilu pchať svoje myšlienky.
Ďalším dôvodom môžu byť výčitky svedomia. Predpokladám, že ľudia chápu, že by mohli konať uvedomelejšie. Lenže sa im nechce, a tak sa vyhovárajú, snažia sa ťa presvedčiť o svojej pravde. Obvykle však presviedčajú iba samých seba.
Robili ste workshop o upcyklácií s rómskymi deťmi. Aké to bolo?
Úžasné. Decká v osade sú veľmi vďačné, keď k nim príde niekto zvonku, niekto mimo ich sociálnej bubliny. Mnohokrát sú slušnejšie ako deti v obyčajnej škole, pretože si vážia, že niekto prišiel práve za nimi. Samozrejme, záleží na veku, no my sme vychytali naozaj skvelú triedu. Sú to temperamentné deti, no už sme sa s nimi naučili pracovať.
Workshop samotný mal veľký úspech. Učili sme ich vyrobiť si peračník z PET fľaše. Neskôr, keď sme sa boli spoločne prejsť po osade, deti zbierali fľaše zo zeme a tešili sa z toho, že si z nich niečo vyrobia. Presne to bol náš cieľ – aby sa na odpad nepozerali ako na niečo nepotrebné, ale ako na materiál, z ktorého sa dajú vyrobiť funkčné, praktické veci.
Nevidíš tu riziko, že deti budú zámerne vytvárať odpad, aby sa s ním potom mohli hrať?
Riziko tu je vždy. Preto je kľúčové, aby hra na workshope šla ruku v ruke so vzdelávaním. Aby sme deti učili, prečo je problém, že odpad vzniká, ako dlho sa rozkladá, prečo je pre životné prostredie škodlivý.
Do Lomničky sa vraciate pravidelne. Všimol si si zlepšenie tamojšej odpadovej situácie?
Neočakávam, že spravím jednu veľkú akciu, potom sa do osady o rok vrátim a bude tam krásne čisto. Ľudia k Rómom prichádzajú, pofotia sa, natočia video, niečo zorganizujú. Lenže potom odídu, a viac sa nestarajú. Lepšie je robiť menšie stretnutia, no poriadne a ideálne pravidelne. Je to investícia do budúcej generácie.
Ja vlastne zmenu ani nepotrebujem vidieť počas svojho života. Stačí mi, že do ich hláv zasievam myšlienku práce s odpadom a vediem ich k nej. Zmena môže prísť len z iniciatívy ich vlastných lídrov. Ja ako cudzinec nemôžem vtrhnúť do ich kultúry a niečo im prikazovať. No dlhodobá práca a pestovanie ekologických myšlienok u detí môže jedného dňa priniesť rómskych lídrov, ktorým tieto témy nebudú ľahostajné.
Čo je podľa teba príčinou súčasného nezáujmu a neschopnosti pracovať s odpadom v rómskych osadách?
Prirovnal by som to k tomu, keď ideš na festival. Necháš tam za sebou množstvo bordelu, ktorý ťa nezaujíma, pretože od neho odídeš a už sa nevrátiš. Rómovia bývali kočovníci, boli stále v pohybe, a tak sa o svoje okolie nepotrebovali starať. Vídavam to aj na cestách, ľudia neriešia prostredie, v ktorom sa zdržia len chvíľu. Je to iné, ako keď si postavíš dom.
A druhá vec – v osadách sa jednoducho riešia iné veci. Keď nemáš ošetrené ani základné životné potreby, nejaké odpadky ťa nezaujímajú. Hoci sa tam z času na čas organizujú nárazové upratovania, nie sú riešením. Osobne ho vidím len v dlhodobej, systematickej práci. A v tom, že dáme odpadu cenu.
Všímaš si pri práci s deťmi ich záujem o odpad?
Ako kedy. Zrejme s nimi nemám až toľko skúseností, aby som to mohol zovšeobecniť. V rómskych osadách, napríklad, je problém spracovania odpadu beh na veľmi dlhú trať. Keď dieťa príde domov, väčšinu z toho, čo sa naučilo v škole, vypustí z hlavy. Má odrazu úplne iné starosti. Na druhú stranu, u týchto detí vidím úžasnú predstavivosť. Niekedy aj nás samých prekvapia novým nápadom.
Vnímam aj to, že musíme stále zlepšovať náš prístup. Na začiatku sme len prišli k deťom, niečo im porozprávali a šli preč. No postupne sa učíme, ako im informácie podať tak, aby si z nich čo najviac odniesli.
Pridali sme viac komunikácie, no nie tej výkladovej. Snažíme sa vytiahnuť informácie priamo z detí, aby samy nad problémom premýšľali. Ďalej s nimi precvičujeme správne separovanie. V súčasnosti sa snažíme zapájať aj externých lektorov, ktorí s deťmi robia viac praktických vecí.
Nechceme, aby deti vyrábali niečo z odpadu len preto, že je to zábava. Tá je síce fajn, no ak vyrobenú vec o pár dní vyhodia, pretože je nepoužiteľná v bežnom živote, stráca celá práca zmysel. Zameriavame sa preto na produkty, ktoré budú aj po vyrobení príťažlivé a praktické. Snažíme sa ľudí takýmto spôsobom motivovať. To, že má človek pod oknom odpadky, ho ešte nemotivuje k tomu, aby ich nejako spracoval. No výroba niečoho, čo mu poslúži v bežnom živote, je lákavá.
Na webe máte návod na recykláciu ohorkov od cigariet. Môžeme povedať, že recyklovať sa dá úplne všetko?
Myslím si, že áno. Je mi jasné, že recyklácia nie je definitívne riešenie. Je to len vrátenie odpadu späť do procesu výroby. No ak už ho raz vytvoríme, je ideálne zapracovať ho niekam, kde vydrží čo najdlhšie. Napríklad, veľmi veľa na prvý pohľad nerecyklovateľných vecí sa používa v stavebníctve. V Lučenci začali pri stavbe ciest do asfaltu pridávať podrvený plastový odpad. Ukázalo sa, že cesty vyrobené s použitím tejto prímesi sú pevnejšie.
Ako by podľa teba mal vyzerať ideálny svet?
Za seba by som povedal, že by som rád videl zlepšenie v spracovávaní odpadu na miestnej úrovni. Chcel by som vidieť aj väčšiu podporu lokálnych trhov, aby sme sa neštítili podporiť suseda.
No vo všeobecnosti – ideálny svet máme teraz. Je v ňom niečo lepšie, niečo horšie. Človek má možnosť ho zlepšovať, ak chce. Svet je ideálny práve preto, že bude taký, aký si ho spravíš.
Vydali sme knihu s útržkami tých najlepších myšlienok z rozhovorov, ktoré vznikli počas troch rokov fungovania Meet the Heroes. Jej kúpou potešíte sami seba, inšpirujete sa a podporíte vznik ďalších rozhovorov. Kúpiť si ju môžete na www.kniha.heroes.sk. Ďakujeme.
Ivana Maleš: V minulosti ľudia investovali do kvalitných vecí, ktoré im vydržali celé roky Environmentalistka Ivana Maleš je jednou z troch dám, ktoré v roku 2015 založili Inštitút cirkulárnej ekonomiky. Vo svojej práci sa zaoberá problematikou odpadov a najmä tým, ako odpadom predchádzať. S Ivanou sme sa rozprávali o životnom štýle zero […]
Oto Hudec: Pre nás klimatické zmeny znamenajú len mierny diskomfort, pre globálny juh stratu domova Oto Hudec je umelec a aktivista, ktorý svojou tvorbou reaguje na klimatickú zmenu, migráciu či život vo vylúčených oblastiach Slovenska. Je jedným z troch Slovákov vystavujúcich v Centre Pompidou v Paríži, prvým, ktorého dielo sa dostalo do Musée […]
