Boris Valábik: Medzi odbornou kritikou a opĺzlymi urážkami je obrovský rozdiel. Na Slovensku si športovcov často nevážime

Slovenský hokej potrebuje bývalých hráčov, ktorí už majú svoje odžité a majú čo posunúť ďalej.

3. 3. 2020

Baška Ilić

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Boris Valábik je bývalý hokejový obranca. V súčasnosti je príslušníkom policajného zboru. Na hokej však úplne nezanevrel, konzultuje reprezentáciu do 16 rokov, komentuje zápasy v televízii a spolu s Mariánom Gáboríkom robí podcast pod názvom Boris a Brambor. Borisovi minulý rok vyšla kniha Volali ma bitkár, v ktorej opisuje svoj profesionálny, ale aj súkromný život.

Väčšina z nás netuší, čo obnáša život profesionálneho športovca. Čo všetko sa skrýva za úspešným zápasom?

Ako pri každej práci je to 90 % toho, čo ľudia nevidia. Je za tým veľa odriekania. Sú to každodenné tréningy, zdravá strava, sebazaprenie. Ak mám zajtra zápas a dnes ide v televízii film, ktorý by som si chcel pozrieť, musím ho odmietnuť. Nesmiem ponocovať, ísť na chatu ako ostatní a podobne.

Byť profesionálnym športovcom neznamená hodina denne, ale je to 365 dní v roku. Víkendy, štátne sviatky neexistujú. Sám som mal stres z toho, čo môžem zjesť, v akom množstve, ako sa do všetkého zasa dostať, ak som mal počas Vianoc dva dni voľna medzi tréningami. Za každým víťazstvom je veľmi veľa sebazaprenia.

Mám pocit, že ľudia na Slovensku si to často neuvedomujú. Máme tu totiž taký fenomén urážania športovcov. Neuvedomujeme si, že šport nie je len ich povolanie, ale že sú celý život pod drobnohľadom, reprezentujú krajinu. No aj tak si do nich ľudia radi kopnú.

Zažila si to Peťa Vlhová, Kuzminová, hokejisti to zažívajú bežne. Peťo Sagan má podľa niektorých už kariéru za sebou len preto, že nevyhral opäť majstrovstvá sveta. Každý šport, ktorý je na očiach, si nájde okolo seba veľkú skupinu ľudí, ktorí športovcov odpisujú a nechutne urážajú po každom neúspechu. To som nikde inde v zahraničí nezažil. Športovcov si tam zvyknú vážiť, aj keď im niečo nevyjde. Keď príde kritika, tak je to profesijná kritika. Nie urážky. A to je obrovský rozdiel.

Čím to podľa vás je, že sme fanúšikovia, iba kým sa darí a, naopak, urážame športovcov za ich neúspechy.

Toto si, úprimne, neviem vysvetliť. Viem, že u nás panuje pocit, že zaplatil som si lístok, tak si môžem robiť, čo chcem. Ako keby sa prišli pozerať na tovar, ale nie na ľudí. To tak nesmie byť. Na jeden deň by si s tým športovcom nedokázali vymeniť život. Netvrdím, že nie sú iné náročné povolania. No tak ako profesionálny šport, je pod drobnohľadom len málo povolaní. Keď k tomu pridám psychickú a fyzickú záťaž, tak je to naozaj náročné.

Asi dva roky dozadu som napísal status na Facebook, keď som sa už nemohol pozerať, ako ľudia urážajú našich mladých reprezentantov do 20 rokov. To sú 18, 19, 20-roční chalani, ktorí odídu počas vianočných sviatkov do inej krajiny, aby išli reprezentovať naše malé Slovensko. Už len tým robia pre našu krajinu viac ako my ostatní, čo doma pozeráme Popolušku a napchávame sa zakúskami. Za to si zaslúžia náš obrovský rešpekt.

No i tak sa našli ľudia, ktorí týchto šikovných úspešných mladých chalanov urážali. V statuse som písal, ako by sme ich mali rešpektovať za to, koľko úsilia ich to všetko stálo. Čoho všetkého sa museli vzdať, aby nás mohli reprezentovať.

Na to sa mi ozval jeden pán, kuchár, ktorý napísal, že aj on pracuje počas sviatkov a nikto mu za to neďakuje. Rád to používam ako príklad. Je to tiež náročné povolanie, ale nech si predstaví, že má v kuchyni 20 kamier, ktoré snímajú každý jeho pohyb. Všetci sledujú, ako naklepe mäso, ako dá variť zemiaky, ako to dá na tanier. Tento prenos sa vysiela do mnohých krajín sveta, pozerajú to milióny ľudí. Každý, kto to pozerá, má svoj názor a bude to nielen kritizovať, ale aj urážať.

Valábik Boris
Foto: Šimon Šiplák

Profesionálni športovci sa pripravujú na svoje povolanie celý život. Kedy ste vy začali s hokejom?

Presne tak ako väčšina mojich spoluhráčov, keď som mal šesť rokov. Teraz vidím, že som to robil zle. Ja som sa už od začiatku zameriaval len na hokej. Ak dieťa začína v šiestich, ba aj v ôsmich rokoch, bohate mu stačí chodiť na hokejový tréning len raz-dvakrát do týždňa a okrem toho sa venovať aj iným športom. Napríklad ísť aj na futbalový tréning, plávanie, parkúr. Teda na niečo, čo by z toho dieťaťa nespravilo hokejistu, ale športovca, všestranného atléta. To je najideálnejší stav, aj keď väčšina rodičov to nemá šancu stíhať.

Je veľmi veľa príbehov úspešných športovcov, ktorí sa do 14 rokov venovali viacerým športom a až potom si vybrali šport, ktorý ich najviac ťahá. Dobrý hokejista dnes vie hrať aj basketbal, futbal alebo ping pong. Akýkoľvek šport tomu chalanovi dáte do ruky, bude v tom dobrý. Pretože je všestranný. Periférne videnie, rozhľad, tímová spolupráca, koordinácia tela, práca s výbušnosťou. To všetko získa z rôznych športov.

Keď dieťa v siedmich rokoch dobre korčuľuje, tak si myslíme, že z neho bude hokejista. To tak vôbec nefunguje. Dieťa, ktoré má toho vyskúšaného viac, bude mať časom lepší balans, lepšie periférne videnie a podobne. Časom sa deťom, ktoré sa venovali len hokeju, nielen vyrovná, ale vďaka predispozíciám v iných športoch ich aj predčí. Keď rodič vedie dieťa k športu už od malička, tak bude preňho prirodzené, že sa nepôjde s kamarátmi opiť. Šport bude priorita. Ja som napríklad nebol ani na svojej stužkovej, nebol som na chatách so spolužiakmi. Už vtedy som bol hrať v zámorí.

Ako vyzerajú tréningy budúcich hokejistov?

To závisí od veku. Deti potrebujeme rozvíjať. Hokej je totiž šport, kde potrebujete aj výbušnosť, aj silu, aj agilitu, aj vytrvalosť. Je tam veľmi veľa vecí, ktoré musia natrénovať. To sa deti najlepšie naučia vo viacerých športoch.

Dnes sa napríklad stáva, že dospelý hráč nevie poriadne spraviť kotúľ, a to je veľká chyba. Deti sa potrebujú hrať, baviť sa, aby sa na ten ľad aj tešili. Musíme im vymyslieť cvičenia na ľade, počas ktorých sa pohybovo rozvíjajú, ale zároveň ich budú aj baviť. Darmo budeme osemročné deti drilovať, ako korčuľovať, robiť oblúk alebo miešať s pukom. Žiadne dieťa nemá rado, keď mu je niečo prikázané. Takýmto spôsobom sa nám aj ten limitovaný počet detí, ktoré sa na hokej prihlásia, ešte zúži.

Pri starších hráčoch sa ide do kondície, dbá sa o to, aby taktika bola precíznejšia, analyzuje sa každý protihráč, driluje sa. Toto je presne niečo, čo by nemalo byť v tých mládežníckych kategóriách. Zabíja to v deťoch kreativitu. Ono sa samé naučí, ktorá kľučka mu nevyšla a skúsi to inak.

Až ma srdce bolí, keď vidím trénerov alebo rodičov, ako kričia na desaťročné deti “Vystrel! Nahoď puk! Prihraj!” Ako môžeme od nich vyžadovať kreativitu, keď im rozkazujeme, čo majú robiť? Ak to dieťa neposlúchne, tak si to vypočuje neskôr od trénera alebo potom aj doma. Bude sa báť skúšať nové veci na ďalšom tréningu alebo zápase. Obmedzujeme deti a potom sa čudujeme, že nemáme kreatívnych hráčov.

Vnímam to tak, že kreatívni zostali len tí, ktorým to ako deťom bolo jedno. Tieto rozkazy brali jedným uchom dnu, druhým von. Boli to rebeli a nezaťažovali sa tým, že na nich tréneri kričali. Tí, čo chceli počúvať a chceli sa učiť, u tých sme kreativitu zabili. Oni si nezaslúžia, aby sme ich urážali. Veď za čo? Za to, že boli dobrí a poslušní, keď boli deťmi? Nadávať takýmto ľuďom nie je fér a je to zvrátené.

Je záujem o hokej medzi deťmi?

Jednou chybou slovenského hokeja je, že naň chodí strašne málo detí. U nás je to len 1 % z každého ročníka, vo Fínsku je to 10 %. Máme pritom podobný počet obyvateľov. Druhý problém je, koľko detí z hokeja odíde, lebo v 10 rokoch z neho vyhoria. Rodič ich tlačí do toho, aby išli sedemkrát do týždňa na tréning. Tréneri im nedajú priestor na to, aby sa zabávali. Miesto toho robia drily a teda len dokola robia to, čo si tréneri myslia, že je pre nich dobré. Reálne je to však kontraproduktívne.

Boris Valábik interview
Foto: Šimon Šiplák

Pripravujú sa mladí hráči aj psychicky na to, čo všetko tento život obnáša?

Psychickej príprave sa nevenuje dostatok času ani tu, ani vo svete. Stále je pre mnohých ľudí kontroverzné povedať, že ide k psychológovi. Veď tak, ako sa treba starať o telo, sa treba starať aj o psychiku. Radi hovoríme, že 60 % športu je psychika, tak prečo jej venujeme 0 %? Vo svete je to trochu zaužívanejšie, lebo tam je konkurencia obrovská a každé percento rozhoduje. U nás to nie je ešte ani len v plienkach. Je veľmi málo chalanov, ktorí toto už začínajú robiť.

Mne dosť pomohlo pozerať si hokejové zápasy súperov. Analyzovať si, čo robia dobre, kde sú ich slabiny. Ako by som sa ja sám mohol zlepšiť. Keď som vedel, čo od koho môžem očakávať, pridávalo mi to percentá k úspechu.

Vtedy som neriešil, čo bude po hokeji. Je dobré, ak sa hráči venujú hokeju naplno, ale minimálne tým štúdiom by sa mali pripraviť aj na budúcnosť, ktorá príde po profesionálnej kariére. Zdeno Chára je nádherný príklad. Hrá špičkový hokej v NHL, je najvyťaženejší obranca, ale aj tak si počas hokejovej kariéry spravil kurz na Harvarde. Dá sa to. Ja osobne som to nedokázal. Sústredil som sa len na hokej a toto je niečo, čo som mohol spraviť inak.

Ako vyzerá prechod z profesionálneho hokeja na inú kariéru? Vy ste sa rozhodli pre políciu a voči hokeju ste zostali kritický. Čo iní hráči?

Veľa ľudí si myslí, že prichádzam s novými vecami a kritikou. Ja ale nemám dôvod nehovoriť to, čo si myslím. Práve preto, že som policajt a nie som viazaný na Slovenský zväz ľadového hokeja, si to môžem dovoliť.

Bývalí hráči si tiež niečo myslia, niekedy by tiež radi niekoho skritizovali, ale vedia, že pravdepodobne v hokeji zostanú. Dobre si rozmyslia, či budú hrýzť ruku, čo ich kŕmi. Keď prenosy zo zápasov robili zväzoví zamestnanci, tak sa vyjadrovali inak. Nemohli kritizovať rozhodcov, keď sa s nimi mali na zväze dennodenne stretávať. A to je pochopiteľné. Mnohí rozhodcovia si stále myslia, že sú nedotknuteľní. Ja si myslím, že kritika je dôležitá, ale musí byť opodstatnená. Tu je ten obrovský rozdiel, urážanie je totiž za hranicou.

Veľa hráčov zostáva v hokeji. Veľká časť začne podnikať a nemá záujem sa už k hokeju vyjadrovať. Ja som napríklad po kariére nechcel na hokej ani pomyslieť, po všetkých zraneniach sa mi to spojilo s veľmi zlou skúsenosťou. Trvalo mi minimálne rok, kým som si pozrel hokejový zápas po skončení svojej kariéry.

Vydali sme knihu s útržkami tých najlepších myšlienok z rozhovorov, ktoré vznikli počas troch rokov fungovania Meet the Heroes. Jej kúpou potešíte sami seba, inšpirujete sa a podporíte vznik ďalších rozhovorov. Kúpiť si ju môžete na www.kniha.heroes.sk. Ďakujeme.

Prečo ste sa rozhodli práve pre políciu?

Chcel som mať istotu. Plat profesionálneho hokejistu je síce niekde inde než policajtov, ale aj tak mám finančnú istotu. V štátnej správe viem, že každý mesiac výplata cinkne na účet. Ak sa ale človek prikrýva perinou, akú si môže dovoliť, nemôže mať problém. Ja som si tiež musel po kariére utiahnuť opasok. Ak som nechcel ťahať z peňazí, ktoré som mal našetrené, tak bolo jasné, že musím zmeniť svoj životný štandard.

S hokejom sa spája veľká neistota, predovšetkým v lete. To nie je tak, že hráč hrá 20 rokov a tých 20 rokov má istých. Vyzerá to asi tak, že v lete čaká na tím, ktorý oň prejaví záujem. Čím viac zranení má, tým jeho atraktivita klesá. Veľa zmlúv sa podpisuje len na jednu sezónu, vo veľkej väčšine klubov len na osem mesiacov. A potom príde tá neistota, kto o mňa prejaví záujem, do akej krajiny alebo na aký kontinent pôjdem žiť.

Každý rok si zvyká na nové mesto, na nových hráčov. Ak má rodinu, je to ešte ťažšie. Ja som si povedal, že mi to už nestojí za to. Nebudem klamať, že ak by som mal zmluvu s tímom NHL, ešte by som to potiahol. Ale tým, že som sa dostával do takýchto situácii, sa mi všetko okolo hokeja jednoducho zhnusilo. Cestovanie, odchádzanie z domu na osem mesiacov, balenie sa, obliekanie sa do výstroje.

Povedal som si, že čím skôr začnem novú etapu života, tým to bude ľahšie. Nie je tajomstvom, že človek vekom skamenie. Ak by som do štyridsiatky hral hokej, tak by som zmenu asi znášal oveľa ťažšie. V tridsiatke sa človek vie lepšie adaptovať na to nové, čo mu život prinesie.

Chcel som ísť k PPU (pohotovostné policajné útvary) alebo ÚOU (útvar osobitného určenia), teda ku kukláčom. Chcel som nielen istotu, ale zachovať si aj tú športovú vložku. Nevedel som si predstaviť, že budem sedieť osem hodín za počítačom, ťukať čísla do počítača a potom pôjdem domov. Myslím, že aj pre moje psychické zdravie je dôležité, aby telo malo nejakú aktivitu a záťaž. Vidím na sebe, že som nespokojný, ak sa nehýbem.

Valábik
Foto: Šimon Šiplák

Bavíte sa na túto tému aj s mladými hráčmi?

Snažím sa. Ale venujem sa len reprezentácii do 16 rokov. Je to jedna z najvďačnejších aktivít, ktoré mám. Je to také vracanie späť. Niektorí chalani ma chcú počúvať, iní sa tvária, že ma počúvajú. V ich veku je to úplne normálne a ja nerobím nič nasilu.

Mladí hokejisti sú niekedy hanbliví a boja sa opýtať, ale akonáhle zacítim, že sa niekto zaujíma, rád sa podelím o svoje skúsenosti a zážitky. Hokej sa na ľade zmenil. Ale to, čo hokej obnáša, sa nezmenilo. To, čo ich čaká, keď ako Európania prídu do Ameriky a ako ich kolektív príjme alebo lepšie povedané nepríjme, to sa im snažím vysvetliť. Čo tréneri majú radi, čo by nemali prejavovať. Reč tela, signály, akými dávajú najavo, keď sa im niečo podarí alebo nepodarí. Ako sa správať na striedačke.

Generálni manažéri a skauti tímov si všímajú aj takéto veci. To, čo znamená profesionálny športovec, naberá úplne iný význam. Rozhodujú tam maličkosti. Mám dvoch hráčov, ktorí sú pre mňa úplne identickí a boli rovnakou posilou pre môj tím. Ale jeden hráč vešia hlavu po chybe, druhý sa správa tímovo. Nenadáva spoluhráčom, nie je frustrovaný. Radšej si vyberú toho pozitívne naladeného.

Čo môže naučiť hokejista, ktorý má skúsenosť zo zahraničia, mládež zo Slovenska?

Tréner ich môže naučiť len to, čo sám vie. Mne sa páči, čo teraz začali robiť chalani v Trenčíne. Je tam Branko Radivojevič, veľmi skúsený hráč a mimoriadny človek. Posledné dva roky hral v Trenčíne zadarmo. To by nespravil hocikto. Je to chalan, ktorý chce dávať späť svojmu mestu.

Čím viac takýchto chalanov príde naspäť, tým je to pre náš hokej lepšie. Od takýchto trénerov sa vedia hráči naučiť skutočne veľa. Ak ale chceme, aby títo chalani zostali pri hokeji a pomáhali slovenskému hokeju, musíme ich motivovať. Treba im dať podmienky.

Sú tréneri, ktorí si povedia, že majú 25 rokov skúseností. Ale je to len jedenkrát 25, teda už dvadsiaty piaty rok trénujú a vnímajú hokej rovnako ako ten prvý rok. Zabudli sa 25 rokov vzdelávať. Mysleli si, že keď vyštudovali Fakultu telovýchovy a športu, tak im to stačí.

My potrebujeme ľudí ako je Branko a ďalších bývalých hráčov, ktorí to majú odžité a majú čo posunúť ďalej. Potom je na mieste otázka, kto by to chcel robiť, keď tu ľudia kydajú aj na Mira Šatana, ktorý absolútne nemá čo získať tým, že je prezident Zväzu slovenského ľadového hokeja okrem toho, že chce hokeju pomôcť.

Ak dokážeme urážať Mira Šatana za to, že sa na toto podujal, alebo Miša Handzuša, za to, že sa finančne a svojím časom venuje slovenskému hokeju, je otázne, či si vôbec zaslúžime, aby sa nám vrátili. Teraz, keď Zdeno Chára skončí s hokejom, mali by sme ho na kolenách prosiť, aby prišiel a akýmkoľvek spôsobom pomohol. Stačilo by, keby prišiel na každé stretnutie zväzu a povedal jednu vetu. Už to by pre mladých hráčov znamenalo veľa. Ale ak sa budeme tváriť, že žiadneho Cháru tu nepotrebujeme, zaslúžime si pomôcť od človeka, ktorý v skutočnosti nepotrebuje nás, ale my jeho?

Rozhovor Boris Valábik
Foto: Šimon Šiplák

Sú urážky a nevraživosť jediný dôvod, prečo neprídu, alebo sú v tom aj iné problémy?

Tak peniaze určite nie sú dôvod, aby prišli. Musíme v nich vyvolať pocit patriotizmu. Ale zas, ak ich máme urážať, tak prečo by mali prísť? Je pekné, že sú zo Slovenska, ale zahraničie im dalo pravdepodobne viac. Či už zázemie alebo starostlivosť. Tam im dali možnosť byť najlepšími, akými mohli byť. Zdena Cháru sme doslova vyštvali z Trenčína, prečo by mal prísť pomáhať Trenčínu? My si musíme tých ľudí v prvom rade zaslúžiť. A nejde pritom len o šport, ale môžeme hovoriť aj o doktoroch, o vedcoch, môžeme hovoriť o komkoľvek.

Čítal som si na facebooku status jedného astronóma, ktorý sa podieľal na vyslaní slovenskej družice skCube do vesmíru a po čase prestala vysielať signál späť na Zem. Písal, aké je to šialené, že sa nájdu ľudia, ktorí sa tešia, že im to nevyšlo. Tak ja sa pýtam, zaslúžime si takého vedca, ktorý poslal prvú slovenskú družicu do vesmíru, ak mu v zahraničí ponúknu lepšie podmienky na prácu, vyšší plat a nebudú tam ľudia, ktorí sa budú tešiť z jeho neúspechu? To isté platí v hokeji.

Je to len slovenský problém?

Len na Slovensku som zažil, že niekto uráža hráčov. V Amerike som pocítil len to, že som ako Európan trochu znevýhodňovaný. Že sa na mňa pozerajú trochu inak. Šport je jediné odvetvie, kde cudzinec musí byť lepší ako domáci a kde je to tolerované. Klub vám to povie narovinu. V športových kluboch je aj limit na počet cudzincov, čo v iných zamestnaniach nie je a bolo by to inde považované za diskrimináciu. S týmto sa stretávame dokonca aj v rámci Európskej únie. Nikdy ma ale nikto za môj výkon na ľade neurážal. V prvom rade je to slovenský fenomén. Ak niekto začne odborne alebo aj neodborne kritizovať, s tým sa môžeme stotožniť alebo nie. Ale ak ide o urážky, je na mieste spýtať sa, či je úspešnejší alebo by to v danej situácii dokázal spraviť lepšie.

V čom by sme sa mohli inšpirovať zo zahraničia? Aby sme aj my boli fanúšikovia, ktorých sa oplatí reprezentovať.

V zahraničí je hokej šou. Presne tak, ako keď ide niekto do divadla. Viete si predstaviť, že by ste prišli do divadla a začali by ste oplzlo nadávať hercom? Tak ako sa to robí bežne na futbalových a hokejových štadiónoch? Je to ten istý zábavný biznis.

Myslím, že u nás na to môže vplývať aj stav, v akom sú naše štadióny. Je to rozbitý štadión, kam ľudia prídu, dajú si tri pivá, pretože si myslia, že sú v krčme. Bol by rozdiel prísť a sadnúť si, a nie stáť v modernom a peknom štadióne. Možno by to vnímali podobne ako v divadle a v kine. Tak, že sa prišli zabaviť. Nie sa opiť ako niekde na stojáka na stanici v krčme. Je dosť možné, že to ide ruka v ruke s kultúrou na štadiónoch.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Boris Valábik hokej šport štátna správa