Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Michal pracuje ako obchodný riaditeľ pre zahraničnú spoločnosť a riadi veľký tím obchodníkov na Slovensku a v Čechách. Okrem toho mu ostáva čas ročne absolvovať niekoľko extrémnych triatlonov. Ako prvému zo Slovenska a Čiech sa podarilo pretekať a úspešne dokončiť štyri extrémne triatlony zo série XTRI World Tour.

Ako často musíš prekonávať sám seba?

Každý deň. Každé ráno, keď musím vstávať 4:45, každý večer, keď som už unavený, rodina spí a ja potrebujem ešte absolvovať tréning. Počas preteku je to niečo podobné, keď sa sám seba pýtam, prečo to vlastne robím. Radosť z prírody, podpory okolia a úspešného dokončenia však stojí zato.

Spomínaš podporu rodiny a okolia, je to kľúčom k úspechu pri športe?

Tých kľúčových faktorov je viacero. Okrem podpory rodiny a okolia sú to aj zdravie, financie a čas. Ak chýba akýkoľvek faktor, je náročné dosiahnuť výraznejšie úspechy.

Podpora rodiny a okolia je pre mňa zásadná. Moja žena Katka sa už trochu zmierila s tým, že som si z obývačky urobil malú telocvičňu. Takisto ma podporuje tým, že sa postará o našeho malého syna alebo ho ide uspať namiesto mňa, keď potrebujem trénovať. O tom, že má domácnosť kompletne pod kontrolou, ani nemusím hovoriť.

V roku 2018 som absolvoval všetky preteky bez nich (Aljaška, Švédsko, Švajčiarsko a čiastočne aj Slovensko) a na ďalšiu spoločnú rodinnú dovolenku nám už nevyšiel čas. Tento rok im to chcem ale plne vynahradiť a spoločne strávime okrem mojich pretekov aj niekoľko dní ako rodina spolu v Škótsku, Kanade, Taliansku a Španielsku.

Michal Stoklasa rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Akú podporu máš od okolia mimo rodiny?

Okolím myslím hlavne mojich kamarátov, ktorí mi poskytujú podporu počas pretekov a sú ochotní so mnou cestovať aj do úplného neznáma. Keďže ide o preteky v extrémnych podmienkach, väčšinou v divokej prírode s relatívne nízkym počtom účastníkov, je podmienka od organizátora, aby každý pretekár mal so sebou člena tímu, ktorý sa o neho počas pretekov postará.

Je to hlavne pomoc v depách, rozbalenie a zbalenie vecí, zabezpečenie občerstvenia počas bicyklovania, absolvovanie záverečného behu, v prípade ťažkosti alebo úrazu poskytnutie prvej pomoci a privolanie záchranných zložiek v spolupráci s organizátorom.

Okrem toho všetkého je to aj psychická podpora počas preteku, naplánovanie si časov na jednotlivé úseky, príprava provizórnych švédskych stolov na kapote auta, pripomenutie, aby som jedol a dostal do tela kalórie, motivovanie, aby som plnil stanovené časové limity podľa plánu a povzbudzovanie, aby som to dotiahol do cieľa.

Aké náročné je odhadnúť svoje sily, či už fyzické alebo psychické?

Je to náročné a stále sa to iba učím. Čo sa týka psychických síl, tam cítim obrovskú podporu rodiny a priamo počas preteku je pri mne podporný pretekár, ktorý absolvuje celý pretek so mnou. Fyzicky je dôležité neprepáliť to od začiatku a pravidelne dopĺňať kalórie, aby mi nedošla energia.

Krízových momentov je asi veľa, ako sa to prejavuje u teba?

Keď mi dochádza energia, som unavený, nevládzem a ledva chodím, som nervózny, mrzutý a asi nie úplne príjemný spoločník. V tomto obdivujem mojich kamarátov – podporných pretekárov, ktorí to zvládajú so mnou a poskytujú mi maximálnu podporu. Bez nich by som totiž tieto preteky nemohol absolvovať. A keby som aj mohol, s najväčšou pravdepodobnosťou by som ich bez nich nedokončil.

Michal Stoklasa Heroes
Foto: Martina Juríčková

Máš rodinu, syna, prácu, ako sa dá popri tom aj aktívne športovať a absolvovať všetky preteky?

Je to náročné, ale dá sa to. Samozrejme, nešlo by to bez podpory mojich najbližších. Ďalej je to o prioritách. Televízor doma nemáme už viac ako päť rokov a za posledných 18 mesiacov som si nepozrel ani jeden film alebo seriál.

Tréningy sa snažím absolvovať tak, aby zbytočne nazaťažovali moju rodinu. Pre mňa to znamená pravidelné vstávanie ráno pred 5:00 plus tréning a absolvovanie ďalších tréningov večer, keď je žena a syn už v posteli. V roku 2018 som absolvoval preteky v zahraničí bez rodiny. Tento rok plánujem do zahraničia zobrať aj manželku a syna a spojiť to s rodinnou dovolenkou.

Naučil ťa triatlon niečo o vzťahoch a sebe samom?

Niečo ma naučil, niečo ma stále učí. Napríklad vstávať ráno pred 5:00 alebo organizovať si svoj čas efektívne. Dodáva mi tiež sebavedomie pri riešení životných situácií vždy, keď si ich porovnám so zvládnutím dlhého triatlonu.

Triatlon je tímový šport, aj keď to tak na prvý pohľad to nevyzerá. Bez podpory dobrovoľníkov, ktorí si to odmakajú pred pretekmi, počas a po pretekoch, by to nebolo možné. Takisto bez členov podporného tímu, ktorí poskytujú materiálnu, ale aj psychickú podporu, by ťažko mohol byť pretekár úspešný.

Dávaš tomu veľa prípravy, tréningov, času, financií, čo to nakoniec dáva tebe?

Skvelý pocit, udržiavanie sa vo forme a v pohybe, spoznávanie nových krajín a mojich limitov. Zážitky z krásnych a divokých miest, na ktoré by som sa asi nikdy nedostal.

Je reálne si aj užívať krajinu, keď sa práve sústredíš na pretek?

Pre mňa to reálne je a skutočne si tú krajinu aj užívam. Pretek vyžaduje maximálne sústredenie, to je pravda. Som však v divokej prírode a musím vnímať okolie kvôli bezpečnosti a kvôli tomu, že ma to fascinuje.

Preteky sú hlavne v miestach, do ktorých by som sa sám asi nikdy nedostal. Alebo by ma ani len nenapadlo tam ísť. Určite nie sám.

Spomeniem napríklad plávanie v ľadovej vode s delfínmi a tuleňmi na Aljaške, plávanie čiastočne proti prúdu, kde končí veľký vodopád vo Švédsku, vysadenie v noci na neobývanom ostrove vo Švajčiarsku štyri kilometre od pevniny a plávanie smerom k východu slnka, štart plávania o polnoci v Oravskej priehrade nasledovanej nočnou cyklistikou cez Oravské kopce, prechody na bicykli s neuveriteľnými výhľadmi cez Alpské kopce, behy v divokej rozmanitej prírode, kde je potrebné byť pripravený aj na stret s divou zverou a kde na beh nepoužívam len nohy, ale aj ruky kvôli vysokému prevýšeniu a náročnému terénu.

Keď do toho pripočítam náhle a nevyspytateľné zmeny počasia, mám o nezabudnuteľné zážitky postarané.

Michal Stoklasa triatlon
Foto: Martina Juríčková

Ako vieš vyhodnotiť, či potom aj ostatné športy ako beh a bicyklovanie robíš dobre?

Vyhodnotiť si to dokážem len podľa môjho osobného pocitu a výsledných časov z jednotlivých pretekov. Zatiaľ sa mi darí zlepšovať v týchto dvoch disciplínach aj bez trénera. Aj keď je možné, že s trénerom by to išlo rýchlejšie. Časové možnosti a moje priority mi to aktuálne neumožňujú.

Čo ale robím, je, že sa pravidelne v týchto oblastiach vzdelávam, či už je to pomocou literatúry, inštruktážnych videí, tréningových plánov a rozhovorov s pretekármi pred a po pretekoch. Minulý rok som absolvoval šesťdňový triatlonový kemp, kde som si takisto rozšíril moje obzory ohľadom tréningov a prípravy.

Triatlon už na prvé počutie znie ako extrém, keďže to je kombinácia troch športových aktivít. Je to stále šport alebo životný štýl?

Pre mňa je to oboje. Šport aj životný štýl. Na triatlone je krásne to, že ide o tri rôzne športy a tým pádom je to zaujímavejšie, ale aj náročnejšie na techniku, športovú výbavu a tréning. Ako v každom športe, aj tu existujú extrémy, ktoré ma priťahujú.

Už dlhšie som mal v pláne absolvovať dlhý triatlon alebo ironmana, ktorý pozostáva z približne 3,8 kilometrového plávania, 180 kilometrov na bicykli a končí maratónom – 42 kilometrovým behom. V roku 2017 som prvýkrát úspešne absolvoval pretek Jánošik Slovak Extreme Triathlon. Po úspešnom absolvovaní som sa dozvedel, že tento pretek z nášho malého krásneho Slovenska bol zaradený do XTRI WORLD TOUR série spolu s ďalšími krajinami. Vtedy som si povedal, že by bolo super ich všetky absolvovať.

Ako je to s triatlonmi na Slovensku?

Je ich celkom dosť. Máme rôzne kategórie od krátkych, stredne dlhých až po dlhé triatlony (tzv. ironmany). Mňa konkrétne zaujali hlavne triatlony v rámci série Orava Extreme Tour (Goralman, Oravaman a Janosikman), ktoré sú obmedzené počtom účastníkov z dôvodu organizácie v chránených oblastiach. Ide o veľmi priateľské podujatia s unikátnou, skoro až rodinnou atmosférou. Nikde na svete som sa totiž nestretol, aby som na občerstvovacej stanici dopĺňal energiu slaninou, škvarkami a chlebom s masťou a soľou.

Ako je to s podporou triatlonov?

Extrémne triatlony verejnosť veľmi nevyhľadáva. Ide o to, že je to na obrovskej ploche, kde pretekári strávia na trati aj 15 – 20 hodín, často vo veľmi nehostinnych podmienkach. Napríklad sneh, dážď, vietor, tma, vysoká nadmorská výška. Tieto preteky vyhľadávajú hlavne blízki priatelia a rodina pretekárov (aj to niekedy len preto, že „musia“ a veľmi sa im nechce), aby podporili známeho, ktorého vidia za celý ten čas akurát na štarte, možno raz na trati a potom až v cieli, ak sa im chce vyšľapať na kopec.

Je rozdiel triatlony a triatlony. Sú triatlony, ktoré sa robia pre masy, väčšinou na rovinke, za účasti sponzorov, finančných odmien pre víťazov a širokého publika.

Potom sú triatlony, ktoré sú v divokej prírode s minimálnym množstvom pretekárov a fanúšikov kvôli ochrane prírody. Sú organizované skupinkou nadšencov a dobrovoľníkov, pre ktorých je jediná odmena pocit z dobre vykonanej práce. Pre víťazov čaká odmena hlavne v podobe pocitu z vyhraného, respektíve ukončeného preteku plus zážitky, ktoré zažili počas dňa v krásnej a drsnej prírode.

Stále ale platí, že akýkoľvek pretek by pravdepodobne nebolo možné zorganizovať bez účasti sponzorov, štartovných poplatkov od pretekárov a množstva dobrovoľníkov.

Dokedy vie človek takto aktívne športovať?

Dúfam, že dlho – do 80, 90, prípadne aj dlhšie. Neviem. Je ale pravda. že čím je človek starší, tým sa musí dlhšie regenerovať. Veľakrát som počul a čítal, že regenerácia je dôležitá, aby sa človek nepretrénoval. Myslel som si, že mne sa také niečo nemôže stať.

Zažil som to ale na začiatku tohto roka na vlastnej koži, keď som to s tréningovými dávkami prehnal a pretrénoval sa. Pravdupovediac som nemohol dva až tri týždne takmer nič robiť a chvíľu som aj mal pochybnosti, či budem schopný absolvovať tohtoročné preteky. Našťastie som sa po tých pár týždňoch skoro ničnerobenia dal dokopy a mohol trénovať opäť. Na regeneráciu si teraz dávam oveľa väčší pozor.

Michal Stoklasa Bratislava
Foto: Martina Juríčková

V súčasnosti veľa ľudí športuje, je to obrovský trend a ľudia to zdieľajú na sociálnych sieťach. Ako to vnímaš? Myslíš, že ľudia sa často dajú na šport len preto, že to je trendy?

Z môjho pohľadu je úplne jedno, aký dôvod majú ľudia na to, aby športovali. Dôležité je, že športujú. Na začiatku možno začnú, pretože je to trendy a je len k dobru, keď pri tom vydržia. Ja osobne nemám potrebu zdieľať každý môj tréning. Ale keď úspešne dokončím ťažký pretek, tiež sa s tým rád pochválim na sociálnych sieťach. Čo vnímam negatívnejšie, je, pokiaľ sa ľudia precenia len preto, že chcú zabodovať na sociálnych sieťach tým, že sa vrhajú do extrémnych a niekedy nebezpečných športov bez akejkoľvek prípravy. Veľakrát si tým spôsobia zranenie a logicky to potom väčšinu od športovania odradí, čo je škoda.

Ako teda správne začať so športom?

Záleží od konkrétneho športu, človeka. Ideálne je začať hneď s akýmkoľvek športom. Čím väčšia všestrannosť, tým lepšie. Čím je človek mladší, tým lepšie. Nikdy však nie je neskoro.

Pokiaľ sa chce niekto špecializovať na konkrétny šport, má vyššie ambície a prostriedky (hlavne čas a financie), určite odporúčam trénera alebo inštruktora. Ja osobne som bol skôr samouk a na veľa vecí som sa snažil prísť sám. S trénerom, minimálne v začiatkoch, to ale ide oveľa jednoduchšie, bezpečnejšie a menej to bolí. Prípadne absolvovať rôzne kurzy a sústredenia.

Prečo všestrannosť?

Hlavne kvôli pestrosti, učeniu sa novým zručnostiam a možnosti zapájať rôzne svalové skupiny. Mám to otestované aj na mne samotnom. V minulosti som hlavne behával. Keď som zapojil viaceré športy, napriek nižšiemu počtu hodín strávených tréningom som začal dosahovať lepšie časy, ako keď som len behával.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Veľa sa hovorí o podpore športu u detí a existujú aj rôzne kampane, ale aká je realita a prax? Čo si o tom myslíš?

Záleží to hlavne od rodičov. Priestor na športovanie sa neustále zlepšuje, možnosti sa rozširujú a kto chce, ten si môže len vyberať. Stačí len nesedieť doma, ale niekam vyraziť. Na začiatku úplne stačí zúčastniť sa ako divák a postupne vyskúšať niečo aj na vlastnej koži.

Aktuálne je trend zapojiť do športovania široké masy. Zareagovali na to aj organizátori športových podujatí, kde popri hlavných podujatiach, ktoré sú určené hlavne pre aktívnych ľudí a profesionálnych športovcov, organizujú aj sprievodné športovo-zábavné podujatia, ktoré sú určené od najmenších (napríklad krátky beh, prípadne beh s nenáročnými prekážkami) až po dospelých, ktorých čaká v cieli po behu alebo rýchlej chôdzi vytúžené chladené pivo.

Ako motivovať mladých športovať?

V prvom rade ísť im príkladom. Myslím, že najväčší vplyv majú hlavne v nízkom veku rodičia. Deti prirodzene opakujú to, čo vidia u dospelých. Pokiaľ vidia rodičov športovať (beh, strečing, cvičenie s vlastnou váhou tela, prechádzky v prírode), tak sa ich snažia napodobňovať. Aspoň u nás to zatiaľ takto funguje. V druhom rade zobrať deťom mobily, tablety, počítače, prípadne ďalšie zariadenia s obrazovkou a ísť sa s nimi hrať von, alebo ich tam aspoň poslať. Neskôr je to hlavne škola, kolektív a pozitívne vzory.

Je nejaký hrdina (osobnosť), ktorý ťa motivuje a inšpiruje zo Slovenska?

Konkrétneho hrdinu či osobnosť nemám. Motivuje ma a inšpiruje ma množstvo kamarátov, ktorých poznám hlavne z neziskových organizácií, kde som pôsobil, tým, že popri práci robia ďalšie aktivity, ktoré zveľaďujú spoločnosť, robia svet lepším a krajším.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

šport triatlon