Alena Stevens: Vďaka športu sa človek naučí robiť veci poctivo aj v bežnom živote

Alena Stevens je profesionálna slovenská triatlonistka a bývalá letuška v Spojených Arabských Emirátoch, ktorá sa okrem trénovania iných športovcov venuje aj svojim dvojičkám. Rozprávali sme sa o tom, ako to so športom vyzerá na Slovensku, ako sa dá spojiť práca profesionálnej športovkyne s rolou mamičky a či sa niekedy na pretekoch cítila ako žena podceňovaná.

Ako si sa dostala ako letuška k triatlonu?

Počas práce letušky, ešte v roku 2005, som sa zoznámila s triatlonom vďaka bežeckej akcii, kde som bola reprezentovať vtedajšieho zamestnávateľa, komerčné aerolinky Gulf Air na bežeckých pretekoch v Amsterdame (World Airline Road Race). V tom čase som začala behať v lokálnom bežeckom klube v Bahrajne, ktorý neskôr usporiadal prvý duatlon, následne triatlon a odvtedy už nebola cesta späť.

Ako sa človek môže prinútiť vôbec začať športovať, keď je to najmä na začiatku ťažké? Čo bolo pre teba prvotnou motiváciou začať s tak náročným športom, ako je triatlon?

Veľa ľudí urobí chybu pri začiatku, že nevedia odhadnúť koľko a v akej intenzite si odtrénujú. Potom prichádza svalovica, pretrénovanie a príde demotivácia. Či je to triatlon, beh, cyklistika alebo akýkoľvek šport, najrozumnejšie je spolupracovať s trénerom, ktorý vám vie nadávkovať objem, intenzitu, pomôcť v technike a v dôležitom rade neustále motivovať. Dokonca aj tí najskúsenejší úspešní športovci majú svojho trénera práve kvôli objektívnosti.

V médiách sa objavili správy, že slovenskí športovci nemajú dostatočnú podporu pre svoje kluby a na reprezentáciu. Ako je to so sponzoringom jednotlivcov?

Dlhý a stredný triatlon možno nemusí byť najjednoduchším športom pre získanie sponzorov v porovnaní s tenisom, golfom či zjazdovým lyžovaním. Dôležité pre každého športovca je, aby pochopil, že sponzoring nie je jednostranná spolupráca, respektíve finančná alebo produktová výpomoc danej firmy pre športovca. Je to vzájomná spolupráca a športovec by mal vedieť predať svoje kvality, prečo sa oplatí firme do tejto spolupráce vstúpiť. Nie je to len o vyhrávaní pretekov alebo nosení lôg na dresoch.

Aké možnosti sponzoringu vidíš v dnešnej online dobe?

V dnešnej dobe majú napríklad sociálne siete obrovskú hodnotu vo svete marketingu. Športovci môžu „nenásilne“ propagovať dobré meno firmy či praktické použitie ich produktov vo svojej športovej príprave. Napríklad, ak je to väčšia firma, môžeme pre nich organizovať rôzne semináre, motivovať alebo trénovať zamestnancov. Je mnoho spôsobov, ako oplatiť sponzoring.

Prečo sa podľa teba značky tak radi spájajú práve so športovcami?

Šport je veľmi sledovaný, medializovaný a v dnešnej dobe rastie o neho záujem v bežnej populácii. Životný trend sa mení, takisto so stravovacími návykmi a rastúcim zdravým životným štýlom dnešnej doby. Športovci pôsobia ako ambasádori pre značky a zároveň sú idoly a motivácia pre verejnosť. Je to skvelý marketinový nástroj.

Si Slovenka, ktorá na havajskom Ironmanovi získala historicky najlepší čas 10 hodín 23 minút a si držiteľkou najrýchlejšieho slovenského času v tejto vzdialenosti (deväť hodín a 30 minút v roku 2016). Ako takéto preteky prežívaš? Máš ešte trému?

Samozrejme, trému mám vždy, pokiaľ mi na niečom záleží. Ten pocit trémy je pre mňa „love-hate relationship“. Určite všetci športovci dobre poznajú ten adrenalínový pocit motýlikov v brušku, keď stojíte na štarte a čakáte na povel. Pochopiteľne, intenzita týchto predštartových stavov je priamo úmerná s dôležitosťou podujatia.

Ktorý pretek v tebe vyvolal najsilnejšie pocity?

Určite absolvovanie môjho prvého Ironmanu v roku 2009 – Ironman Busselton, v Austrálii. Ten pocit „tenkrát poprvé“.

Triatlon je jeden z najnáročnejších vytrvalostných športov, tréningy sú niekoľkofázové. Aký vplyv to má na rodinný život s deťmi?

Celý môj deň musí byť dokonale naplánovaný do poslednej minúty. Odkedy som sa stala matkou dvojičiek, netrénujem až také dlhé hodiny alebo tri fázy denne, ako som zvykla. Väčšinou zvládnem jednu, maximálne dve fázy za deň a regenerácia je teraz tiež náročnejšia.

Samozrejme, mám svoj plán, ktorý sa snažím dodržiavať, ale ak mám napríklad ťažkú noc s detičkami (práve im rastú zúbky), intenzívny tréning si jednoducho preložím na iný deň. Nemá zmysel búšiť do unaveného tela. Riadim sa pravidlom: menej je viac.

Ako naberáš nové sily?

Športom, ktorý mi dáva endorfíny a následne ma dobíjajú energiou tie úprimné objatia mojich detičiek.

Šport naučí vytrvalosti a tvrdej práci. Čo sa ti ešte zo športu prenieslo do súkromného života?

Hodnoty zo športu sa určite prenášajú nielen do každodenného, ale aj do profesijného života. Človek sa naučí robiť veci poctivo, dôkladne a nevzdáva sa pri prvom neúspechu, priam naopak. Prvotný neúspech ma dokonca často nakopne a motivuje.

Na čo si vo svojom živote najviac hrdá?

Priviedla som na tento svet zdravé nádherné dvojičky, moja rodina je pre mňa všetko.

Mňa na športovcoch vždy fascinovalo to sebazaprenie a výdrž. Odhodlanie ísť cez bolesť a nedovoliť jej, aby človeka paralyzovala. Ako to robíte?

My športovci niekedy máme „túto diagnózu“. Milujeme bolesť a sebazaprenie. Doslovne tu platí: ťažko na bojisku, ľahko na cvičisku.

Profesionálne trénuješ atlétov a triatlonistov. S čím počas tréningov bojujú ľudia najviac?

Je to rôzne. Sú dve najbežnejšie typy skupín. Tí, ktorí si zvyknú nakladať v tréningu viac, než by bolo treba a tak hrozí riziko z pretrénovania. Potom je druhá skupina atlétov, ktorí sú na seba príliš ľahkí a boja sa potlačiť svoje hranice. Tréner je tu však na to, aby ich povzbudil a ukázal, že tá chvíľka bolesti počas tréningu im potom prinesie krásne ovocie vo forme zlepšenia.

Som toho názoru, že každý športovec by mal mať svojho trénera, aj keď sa považuje za skúseného a to práve z dôvodu typológie. Človek nevie byť na seba objektívny a prikláňa sa k činnostiam, ktoré sú obľúbené, prípadne podlieha pretrénovanosti či podtrénovanosti. Sama som trénerkou triatlonu a mám aj svojho trénera, s ktorým sa radím. Každý mentor by mal mať svojho mentora.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

V jednom z rozhovorov spomínaš, že keď pri športe zlyhá psychika, je koniec. Akými ľuďmi sa obklopuješ, aby si nestratila motiváciu?

Áno, je to tak. Hlava je ten, kto rozhoduje. Sú preteky, keď nemáte svoj deň. Čím dlhšia záťaž, tým väčšia pravdepodobnosť rôznych komplikácií ako technické či žalúdočné problémy a mnoho iných. Počas takýchto momentov je najlepšie preorientovať svoju myseľ na menšie ciele a vždy, aj keď improvizačne, je potrebné nájsť nejaký ten zmysel a cieľ.

Uvediem príklad a jednoduché riešenie defektu v cyklistickej časti triatlonu. Pôvodný cieľ bol dať Ironmana pod 10 hodín, no s defektom to už asi zrejme nepôjde. Neopúšťam sa a preprogramujem hlavu na plán B. Pokúsim sa napríklad o svoj osobák v maratóne.

Vrcholový šport, podobne ako veľmi náročné a zodpovedné povolanie, má vysoké nároky na samotnú psychiku a netreba sa báť s ňou pracovať. Sama som pri prestupe z amatérskeho triatlonu do profesionálneho spolupracovala so športovým psychológom a vrelo to odporúčam všetkým, ktorí to v športe myslia vážne. Aj vďaka športovej psychológii sa vieme posunúť na nové hranice.

Aj keď je triatlon individuálny šport, za mojimi pokrokmi a úspechmi stojí viacero ľudí, bez ktorých by to nešlo. Mám skvelého partnera, milujúce detičky, celá rodina mi pomáha pri dosiahnutí vytúženého cieľa – dostať sa späť do súťažnej formy.

Triatlon mnohí vnímajú ako prevažne mužský šport, vychádzajúc z jeho náročnosti. Cítila si sa ako žena v tomto športovom svete podceňovaná?

Ženy sú na Slovensku podceňované niektorými organizátormi pretekov. Aj keď súťažia v rovnakých podmienkach a vzdialenostiach ako muži, ich peňažné výhry sú niekedy len 30 – 50 % z mužských finančných ohodnotení. S týmto som sa nikde inde vo svete nestretla. Vo svete sa totiž žiadne rozdiely medzi pohlaviami nerobia.

Podobný problém sa objavil napríklad aj v tenise, čítala som tiež rozhovor, v ktorom cyklistka opisovala rovnaké priepastné rozdiely vo finančnom odmeňovaní športovkýň oproti mužom. Zlepšuje sa už situácia?

Áno, v cyklistike bojujú aj s popularitou u žien, resp. medializácie cyklistických pretekov. Počula som o debatách, prečo nie je ešte Tour de France v ženskej kategórii. Z toho, samozrejme, vyplývajú aj finančné podmienky u žien. V cestnej cyklistike ale ženy pretekajú v iných vzdialenostiach ako muži, v triatlone je to úplne rovnaké.

Rozhovor vznikol v spolupráci s Profesia days. Alenu si môžete naživo vypočuť už 15. mája na Profesia days v Žiline.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

ironman sponzoring šport triatlon