Viktor Szűcs: Moslimská komunita na Slovensku ani v iných krajinách nechce mať medzi sebou radikálov

Viktor Szűcs vyštudoval Európske štúdiá a medzinárodné vzťahy. Tri roky žil v Kolumbii, kde pracoval v programe vzdelávania angličtiny. Aktuálne pôsobí v organizácii GLOBSEC, v ktorej sa venuje výskumu džihádistického terorizmu a jeho prepojenia na zločinecké skupiny.

Profesijne sa venuješ extrémizmu a terorizmu. Baví ťa tvoja práca?

Áno, veľmi ma to baví. V rámci nášho tímu sa venujeme prepojeniu medzi kriminálnym svetom a svetom terorizmu. Aktuálne sme v tzv. advocacy phase (prípravnej fáze, pozn. red.), keď cestujeme po metropolách Európy, rozprávame o našich zisteniach a stretávame sa s ľuďmi, ktorí sa venujú podobným témam.

Ako si sa dostal k džihádistickému terorizmu?

Táto téma si ma z časti našla sama. Po pár rokoch som sa vrátil z Kolumbie na Slovensko a hľadal som si prácu v neziskovom sektore. Narazil som na GLOBSEC a aj keď som sa pôvodne hlásil na inú pozíciu, na pohovore mi predstavili tento projekt. Môj šéf je expert na džihádistický terorizmus.

V akom štádiu sa Európa nachádza, narastá nám džihádistický terorizmus alebo je v Európe bezpečnejšie?

My sa zameriavame predovšetkým na dáta z roku 2015, keď bol terorizmus v Európe na vrchole. Odvtedy tie čísla išli dole. Je to najmä zásluha informačných agentúr a práce polície, ktorá je stále lepšia. Dokážu viac predvídať takéto útoky a dokonca im zabrániť.

Prečo bol rok 2015 vrcholom džihádistického terorizmu v Európe?

Začalo to útokmi na Charlie Hebdo a rok ukončili novembrové útoky opäť v Paríži. Ten rok sa zapísal aj najväčším počtom obetí. Zároveň sa do Európy vracali ľudia zo Sýrie a z Iraku, ktorí mali skúsenosti z bojov a organizovaných útokov. Títo ľudia sa stali de facto lídrami teroristických buniek.

Vravíš, že sa vracali zo Sýrie a z Iraku. Znamená to, že pochádzali z Francúzska?

Áno, títo útočníci v Paríži boli Francúzi a Belgičania. Väčšinou v týchto dvoch krajinách ide o druhú generáciu prisťahovalcov, teda ich rodičia v minulosti emigrovali do Francúzska a oni sa tu už narodili a majú tunajšie občianstvo. Pôvod mali predovšetkým marocký alebo alžírsky, teda z bývalých francúzskych kolónií. Vyrastali často na periférii Paríža v chudobnejších štvrtiach. Vidíme tam prepojenia na rodiny, z ktorých pochádzali, ale vnímame aj ich osobné motivácie.

Ak to teda chápem správne, európski džihádistickí teroristi nepochádzajú z radov utečencov.

Presne tak. Myslím, že 60 % sa tu narodilo, 70 % má európske občianstvo. Je to skôr domáci problém ako imigračný.

Ako podľa vašich štatistík vyzerá džihádistický terorista?

Priemerný džihádista má približne 34 rokov, je to muž a má nižšie vzdelanie. Niektorí ani nedokončia strednú školu alebo ňou skončia. Často sú nezamestnaní, väčšinou moslimovia, ale sú tu aj konvertiti z kresťanstva.

Čo sú faktory, ktoré podnecujú ľudí, aby sa stali teroristami?

Je ich niekoľko, my máme identifikovaných osem. Často pochádzajú z rozbitých a problematických rodín. Je tam alkoholizmus v rodine, jeden rodič, časté sťahovanie sa medzi domovmi. Vyhľadávajú nebezpečný spôsob života a pochádzajú z mestských častí, kde už v minulosti žili teroristi.

Pozeráme sa aj na mešity. Nevnímame ich ako miesto, kde sa človek radikalizuje, aj keď sa to môže stať. Skôr sa tu objavujú náborári, ktorí si odchytia ľudí náchylných na radikalizáciu. Tí už boli vystavení online propagande v online sfére a hľadajú offline kontakt s reálnymi ľuďmi. Samotná radikalizácia neskôr prebieha privátnejšie.

Prečo sa radikalizujú?

Je to individuálne. Niektorí hľadajú vyslovene násilie a ideológia nie je dôležitým faktorom. Teda je im jedno, či vraždia pod vlajkou ISIS alebo z iného dôvodu. Ďalší hľadajú miesto, kam by patrili. Často sú to samotári, ktorí majú psychologické problémy alebo boli šikanovaní. Ľudia z tých extrémistických skupín sú k nim prívetiví. Mohlo by sa zdať, že títo introverti nebudú vhodným materiálom pre teroristické bunky. Dokážu si ale nájsť svoju rolu.

Kedy je násilie prekvalifikované na terorizmus?

Definícii terorizmu je viacero. Väčšina sa však zhoduje v tom, že terorizmus je použitie násilia k nejakému politickému cieľu. Ak je to násilie pre iné ciele, môžeme to nazvať aj násilný extrémizmus.

K lídrom a recruiterom cestovali do Sýrie a Iraku práve za účelom získavania skúseností z bojov?

Nie všetci. Niektorí ľudia majú inú rolu, či už ide o logistiku, získavanie zbraní a podobne. To získavanie zbraní sa ale stáva väčšinou na európskej pôde. Zločinci majú siete kontaktov, vďaka ktorým sa k zbraniam dostanú. Môžu sa zároveň financovať z krádeží, to však predstavuje len malé percento. Teroristické skupiny v Európe sa väčšinou financujú z legálnych zdrojov.

Sú európske teroristické bunky organizované zo strany ISIS alebo sú to skôr lokálne operácie?

Väčšinou tieto bunky vznikajú a rastú lokálne. Podľa našich dát má ale väčšina z nich nejaké prepojenie na ISIS. Minimálne ide o inšpiráciu alebo v niektorých prípadoch dokonca o komunikáciu. Je to animované externými zdrojmi, a to nielen zo strany ISIS.

Na teroristické útoky v Európe reagovali aj slovenskí politici. Dokonca tu boli vyjadrenia o sledovaní moslimov. Čo si o tom myslíš?

Myslím, že tu zlyháva komunikácia. Moslimská komunita na Slovensku ani v iných krajinách nechce mať medzi sebou radikálov. Rovnako ani Slováci nechcú mať medzi sebou radikálov. Tu ide predovšetkým o spoluprácu a tá už na Slovensku veľmi dobre funguje. Naša moslimská komunita na Slovensku je veľmi umiernená.

Čo sa však stáva a je veľmi nešťastné, je, ak komunity zaregistrujú takéto správanie a boja sa to nahlásiť bezpečnostným zložkám. Boja sa, že správanie toho jedinca by malo vplyv na obraz celej ich komunity. Stalo sa to aj v jednej mešite v Prahe, kde sa nachádzal slovenský extrémista. Komunita si to všimla, ale nenahlásila to.

Je islam ako taký hrozba pre Európu?

Nemyslím si, že islam je hrozba. Rovnako ako si nemyslím, že budhizmus je hrozba. A tiež sa v tejto komunite nachádzajú extrémisti, vidíme to v Barme.

Aktuálne zažívame vlnu návratov bojovníkov a ich manželiek z Islamského štátu. Niektoré krajiny im vzali občianstvo, iné ich prijímajú naspäť. Čo je podľa teba ideálne riešenie v tejto situácii?

Podľa mňa by sme deti mali vziať určite. Aj keď boli pod vplyvom tejto ideológie, neznamená to, že s ňou budú žiť už navždy. Detská myseľ má vysokú plasticitu. Keď ide o ľudí, ktorí boli uväznení v Iraku alebo Sýrii, závisí to naozaj od krajiny. Nemecko chce týchto ľudí prijať, Británia mala zatiaľ tvrdý postoj a zbavuje ich občianstva.

Určite by bolo dobré mať informácie priamo od týchto ľudí. Aj pre spravodajské služby by toto mohli byť veľmi dôležité osoby. Podľa mňa taký umiernený rozumný prístup by bolo najlepšie riešenie. Nezbavoval by som ich občianstva.

Majú tieto krajiny vybudovaný systém, ako zabezpečiť, aby sa deti týchto bojovníkov znovu neradikalizovali? Napokon sa vracajú do prostredia, kde sa radikalizovali ich rodičia.

Určite by tam mali byť. Sú modely, ktoré existujú veľmi dobre, konkrétne dánsky a holandský model. Sú voči týmto ľuďom ohľaduplní a pomáhajú im deradikalizovať sa a zaradiť sa do spoločnosti. Pracujú so psychológmi, asistujú im pri hľadaní práce a tak ďalej. Ale sú aj prípady, keď ľudia prešli procesom deradikalizácie, ale bolo to len na oko. To sú však skôr výnimky. Holandsko a Dánsko tiež nemalo toľko bojovníkov, Francúzsko má väčší problém.

A nemali by ísť tí bojovníci v prvom rade pred súd?

Na stole by to určite malo zostať. Problém týchto súdnych procesov je v tom, že je ťažké dokázať ich činy. Musí tam byť istá kategorizácia závažnosti ich činov a mali by byť potrestané.

Zmenilo rozbitie Islamského štátu náladu medzi teroristickými bunkami?

Islamský štát bol síce vojensky porazený v Sýrii, ale motivácia zostáva. V podstate sa presúva do iných miest, ako sme teraz mohli vidieť na Srí Lanke. Islamský štát má veľmi nízko nastavené očakávania od svojich členov a sú veľmi radi, ak nejaká bunka vytvorí útok a oni sa k nemu len prihlásia. Samozrejme, je tam inšpirácia a je tam niekedy aj komunikácia. To, že Islamský štát bol porazený na jednom fronte, neznamená, že to ovplyvní európske bunky.

Ak má mať terorizmus politický cieľ. Aké sú tie ciele pri útokoch v Európe?

Islamský štát vyhlásil kalifát a snaží sa zaviesť šáriu v oblastiach, kde pôsobí. V Európe to môže mať aj iný cieľ. Ľudia, ktorí boli v Európe zatknutí za útoky, rozprávajú o utláčaní a veľkom utrpení moslimov, predovšetkým v Sýrii. Tým, že sa do konfliktu zapojili aj západné krajiny ale aj Rusko, vyhlásili akúsi pomstu.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Keď sa ale človek zamyslí nad tým, koľko utrpenia tam spôsobuje moslimom ISIS…

Je tam veľa paradoxov. Hlavne, keď o tom súcitení a pomste rozpráva človek, ktorý sa narodil v západnej civilizácii a ktorý bojuje proti západu. Je to Francúz, ale necíti, že patrí do Francúzska. Zároveň sa necíti byť ani občanom krajiny, z ktorej pochádzajú jeho rodičia. Táto druhá generácia je v tomto špecifická. Nemajú miesto, kam by patrili. Často odídu do Sýrie alebo Iraku a vrátia sa odtiaľ rozčarovaní alebo sklamaní. ISIS totiž spôsobuje veľa utrpenia Sýrčanom a Iračanom.

Myslíš si, že Francúzsko a francúzska spoločnosť zlyhalo voči týmto ľuďom, ak sa necítia byť jej súčasťou?

Myslím, že je to skutočne veľmi individuálne. Títo ľudia vnímajú veľmi subjektívne diskrimináciu, svoje postavenie v krajine, politiku. Francúzsko má však veľmi špecifické postavenie. U nich takéto útoky nezačali kvôli ISIS, Al Káide a podobne. Tam to začalo ešte dávnejšie pri Alžírskej občianskej vojne.

Útoky džihádistov v Európe niektorí interpretujú ako útok na kresťanstvo a európske hodnoty. Je to teda len pomsta alebo máme za tým hľadať niečo viac?

Islamský štát hrá dobrú propagandistickú rolu, vedia použiť rôzne argumenty. Pri útokoch na Srí Lanke som dokonca čítal aj také vyhlásenia, že by malo ísť o pomstu za útok na Novom Zélande.

V tomto konkrétnom prípade je to celkom určite nezmysel, keďže útok v takom rozsahu museli plánovať niekoľko mesiacov. Čiže určite ešte pred Novým Zélandom. Islamský štát však rád používa takúto rétoriku. Jeho cieľom je rozpútať náboženskú vojnu v Európe medzi kresťanmi a moslimami. A takisto útočí na našu kultúru a životný štýl.

Ako útoky ISIS v Európe vnímajú v moslimských krajinách?

V krajinách severnej Afriky sami trpia takýmito útokmi. Neviem, do akej miery sledujú dianie u nás, ale oni zažívajú oveľa väčšie množstvo útokov s obrovskými stratami na životoch. V Líbyi napríklad vláda nemá moc ani nad tretinou krajiny a bojujú tam medzi sebou ozbrojené skupiny. Ich realita je oveľa horšia.

Na Slovensku sa útokov asi obávať nemusíme, alebo?

Nechcem to zakríknuť, ale momentálne Slovensko na mape džihádistov nie je. Sme skôr krajinou tranzitu, kde džihádisti môžu prechádzať alebo sa stretávať. My máme umiernenú moslimskú komunitu. Keby sa tu snažili radikáli usadiť, boli by tu veľmi viditeľní.

Myslíš si, že mešita by na Slovensku mala byť alebo nie?

Je to výborná otázka, pri ktorej by som chcel vidieť informovanú debatu. Výhody postavenia mešity by boli tri. Jednak by mali moslimovia na Slovensku signál o tom, že spoločnosť je schopná akceptovať ich. Do istej miery sa zníži ich pocit diskriminácie, ktorý práve napomáha radikalizácii a taktiež by tak mali nemoslimovia možnosť oboznámiť sa s týmto náboženstvom aj s jeho komunitou, ktorá u nás beztak žije.

Z bezpečnostného pohľadu by muselo ísť o spoluprácu medzi zložkami a moslimskou komunitou, kde obe strany majú prirodzený záujem o to, aby sa toto miesto nestalo kolískou džihádistov. Na druhej strane sa treba vyvarovať prípadom, keď by daná mešita bola postavená radikálmi, kde by pôsobili lídri, ktorí sa sami vyhlásili za imámov.

Aká je podľa teba najväčšia dezinformácia, ako na Slovensku vnímame džihádistický terorizmus?

Mnoho ľudí si myslí, že džihádizmus je úzko spätý s náboženstvom a je jednoduché, aby sa z umierneného moslima stal saláfista a neskôr džihádista. Nevidia to spektrum náboženských smerov. Na prednáške v UMB v Banskej Bystrici sa ma pýtal jeden študent, ako sa má správať, keď vidí moslima, ktorý telefonuje a povie „Alláhu Akbar“. To do istej miery reprezentuje skupinu ľudí u nás, ktorí si takéto veci asociujú s terorizmom.

Rozhovor vznikol v spolupráci s neziskovou organizáciou GLOBSEC.

Ak sa najbližší pondelok budete nachádzať v Prahe, nenechajte si ujsť verejnú diskusiu na tému 30 rokov demokracie a ako ju vnímajú mladí ľudia, ktorí žiadny iný režim nezažili. Na Fakultě sociálních věd Univerzity Karlovy v Prahe sa s Viktorom môžete stretnúť osobne už v 13. mája.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

džihádizmus extémizmus násilie terorizmus