Aňa Ostrihoňová: Vekom strácame schopnosť nechať sa absolútne pohltiť knihami

Z detstva som si zapamätala najmä príbehy z antických bájí.

Lucia Hirko

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Aňa Ostrihoňová je prekladateľkou a vydavateľkou vo vydavateľstve INAQUE. Pri výbere kníh uprednostňuje romány a poviedky, memoáre, životopisy, eseje. Počet kníh, ktoré za život prečítala, neráta. Spolu sme sa porozprávali o tom, aká kniha ju v živote ovplyvnila, na ktorý príbeh z detstva si najviac spomína a či sme ako dospelí inými čitateľmi ako deti. Nájdete tu tiež päť odporúčaní na knihy, ktoré vás pri čítaní vyrušia svojim pohľadom na svet.

Ktorá kniha ťa v živote najviac ovplyvnila?

Ťažko vybrať nejakú konkrétnu, pre každé obdobie bola dôležitá nejaká iná. Základnú školu so začínala s Malými ženami a končila s Mechanickým pomarančom v ruke. Čítala som viac-menej všetko od autobiografie Marlene Dietrichovej cez Nevestu hôľ, Čechovove poviedky po beatnickú poéziu a Arthura Rimbauda. Angličtinu som sa rozhodla študovať pre Gregoryho Corsa a Diane di Prima, na vysokej som objavila Thomasa Pynchona a Alberta Cohena.

Naozaj ide o zbierku rôznorodých autorov a autoriek, ale ich spoločnou vlastnosťou je fakt, že som všetky tieto knihy som mala možnosť čítať s niekým iným. Rozhovory o literatúre mi dodnes slúžia ako vstupná brána k priateľstvu. J. D. Salinger sa mi bude spájať s priateľkou z detstva, Dharmovi tuláci, Virginia Woolf či Marcel Proust s dlhými chodbami na rôznych internátoch. Heinrich Böll a Walter Benjamin, ale aj Terry Pratchett s prvým skutočným zamestnaním.

Sme ako dospelí inými čitateľmi, než keď sme boli deti?

Myslím si, že vekom strácame schopnosť nechať sa absolútne pohltiť knihami, svet si okliešťujeme životnou aj čitateľskou skúsenosťou, preto ma vždy nadchnú knihy, vďaka ktorým sa dokážem vrátiť k čítaniu ako na strednej či vysokej škole, keď úplne zabudnem na čas, na svoje okolie a na seba. Takýmito knihami sú romány Roberta Bolaňa Divokí detektívi či 2666, Neapolská sága Eleny Ferrante či poviedky Alice Munro alebo Tessy Hadley.

Aká je tvoja najobľúbenejšia detská kniha a prečo?

Harry Potter, ale to už hovorím ako jeho staršia čitateľka. Ako malá som zbožňovala Annu zo Zeleného domu. Keďže nemám sestru len bratov, s Malými ženami sa mi nestotožňovalo ľahko. Anna Shirleyová bola v tomto ohľade pre mňa naozaj výnimočná hrdinka.

Aký príbeh, prípadne rozprávka z detstva sa v tebe zakorenila a stále sa ti pripomína?

Okrem „hororu“ Pavla Dobšinského „O sirote“, kde sirôtka chodí „klopať na hroby“ svojich rodičov a súrodencov, som si z detstva zapamätala najmä príbehy z antických bájí. Jedna z definícií literatúry znie, že je „prerozprávaním mýtu“, takže sa s nimi na nejakej archetypálnej rovine stretávam v podstate neustále.

Pre koho sú knihy, ktoré odporúčaš, určené?

Pre ľudí, ktorí radi čítajú a radi sa pri čítaní nechajú „vyrušiť“ pohľadom na svet a na to, čo sa v ňom deje, s akým sa doteraz nestretli. Alebo sa s ním aj stretli, ale nechcelo sa im o ňom premýšľať.

Amerikánka (Autor: Chimamanda Ngozi Adichie)

Ana Ostrihonova Martinus Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Kniha od Chimamandy Ngozi Adichie s názvom Amerikánka je ľúbostným príbehom spolužiakov zo strednej školy so všetkými súvisiacimi motívmi straty a osamelosti a súčasne v nej autorka analyzuje postoje k rase a identite na troch kontinentoch. Na jednej strane by sa román mohol páčiť tým, ktorí obľubujú realistické rozprávanie o ľuďoch, čo snívajú o inej a lepšej krajine a do väčšej či menšej miery sa sklamali a vrátili sa domov.

Pre mňa je Amerikánka románom o maskách, ktoré si nasadzujeme, keď sa dobrovoľne alebo pod spoločenským tlakom prinútime hrať nejakú spoločenskú rolu so všetkými rekvizitami, ktoré k tomu patria, a o tom, ako nám tieto masky niekedy ubližujú.

Aj túto knihu nájdete v Martinuse. 

Vzdelaná (Autor: Tara Westover)

Ana Ostrihonova Martinus Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Memoáre s názvom Vzdelaná (Educated v ang.) sú naplnené opismi desivých fraktúr lebky, komplikovaných domácich pôrodov, popálenín tretieho stupňa liečených esenciálnymi olejmi či bolestí prerezávajúcich sa osmičiek, od ktorých jej mala uľaviť cukrová voda. Kniha je však oveľa silnejšia prístupom, ktorý si Tara k jej napísaniu ako historička zvolila.

V realite každého človeka je pravdivým príbeh, ktorý si rozpráva sám pre seba, ale históriu môžeme pochopiť, až keď si vypočujeme príbeh niekoho iného a pokúsime sa pochopiť jeho optiku. Tara poprosila niektorých zo svojich súrodencov, aby jej prerozprávali svoju verziu kľúčových udalostí, ktoré v knihe opisuje. Čitatelia tak nechápu len ju, ale aj postoj jej súrodencov, a čiastočne aj rodičov bez toho, aby im vnucovala svoju optiku, svoju pravdu, svoju vieru.

Povedala by som, že kniha by sa mohla páčiť ľuďom, ktorí radi čítajú memoáre o detstve strávenom v nie celkom bežnom prostredí, ale fakt, že sa stala bestsellerom a získala hádam každé ocenenie za literatúru tohto žánru, dokazuje, že Tara bez odsudzovania opísala extrémnu verziu príbehu, ktorý si s rodičmi prežije takmer každý dospievajúci človek.

Aj túto knihu nájdete v Martinuse. 

Ako o život (Autor: Alice Munro)

Ana Ostrihonova Martinus Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Blízkosť, ktorú poviedky kanadskej nositeľky Nobelovej ceny Alice Munro v čitateľoch vyvolávajú, sa nedá vyjadriť opisom či literárnovednými termínmi. Ich autorka má z rozprávania radosť, pôžitok, ktorý príbehom sprostredkúva čitateľovi a v tomto zážitku už nie je priestor pre tretiu stranu, ktorá by chladne zhodnotila ich vzťah a posúdila kvalitu príbehu. Ale akú kvalitu?

Alice Munro píše z naliehavej potreby rozprávať príbehy, v ktorých vládne vždy istá symetria, vyváženosť pocitov a situácií. Napriek tomu, že v niektorých poviedkach uplynú desaťročia, nemáme pocit, že by niečo chýbalo alebo bolo navyše. A v tejto zdanlivej obyčajnosti vynikajú zlomové situácie, prchavé momenty, ktoré jednotlivé postavy prežívajú s túžbou prepísať záver svojho príbehu.

Aj túto knihu nájdete v Martinuse. 

Budha z predmestia (Autor: Hanif Kureishi)

Ana Ostrihonova Martinus Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

V knihe Budha z predmestia je hlavnou postavou a rozprávačom románu sedemnásťročný Karim. Ako v tradičnom románe o dospievaní sa nám jeho protagonista predstavuje v prvej vete: „Volám sa Karim Amir a som rodený Angličan – takmer.” Takmer preto, lebo jeho mama je rodená Angličanka, no na sfarbení jeho pleti tušiť, že má v sebe krv z iného kontinentu.

Jeho otec je totiž pakistanský prisťahovalec, ktorý prišiel do Anglicka z bohatých rodinných pomerov, no pre Angličanov je „iba“ Pakistanec a obyčajný radový zamestnanec štátnych železníc. Karim žije na predmestí Londýna s rodičmi v rovnakej atmosfére, v akej žijú ostatní jeho rovesníci v dobe tesne pred tým, ako k moci nastúpila Margaret Thatcherová. Žijú objavovaním sexu, popovou hudbou, glam rockom, prvým závanom punku, politickým idealizmom…

No Karim má na rozdiel od takzvaných bielych Angličanov aj inokultúrne rodinné zázemie, a tak má prístup do dvoch svetov.

Aj túto knihu nájdete v Martinuse. 

Dni opustenia (Autor: Elena Ferrante)

Ana Ostrihonova Martinus Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Môj prvý kontakt s Elenou Ferrante je práve jej druhý román Dni opustenia, ktorý som najskôr videla ako film na festivale talianskej kinematografie vo Villerupte. Nikto nedokáže písať tak jasne, surovo a pravdivo o ľudskom živote, ženskom tele a vzťahoch, ktoré nás ovplyvňujú na všetkých úrovniach bytia ako táto anonymná talianska autorka.

V románe Dni opustenia sa tridsaťosemročná Olga zmieruje s odchodom svojho manžela z domácnosti. Nie je to však banálny príbeh o tom, ako muž – stredobod ženského sveta – opustí zo dňa na deň matku svojich detí. Ide skôr o univerzálny príbeh o tom, ako sa prostredníctvom straty môžeme dostať k tomu najpodstatnejšiemu – k sebe samým. Koniec koncov, toto je téma doposiaľ všetkých románov Eleny Ferrante a jej popularita len dokazuje, do akej veľkej miery ženy vo svojom vnútri závisia od iných – od manželov, matiek, detí, priateliek.

Elena Ferrante aj tým, že sa rozhodla publikovať výlučne pod pseudonymom, svojim čitateľom ukazuje, že aj v „stave bez“ zvládnu vnútorne fungovať bez zbytočných nánosov konvencií – zjavne to tak sama robí a darí sa jej.

Aj túto knihu nájdete v Martinuse. 

S Aňou Ostrihoňovou sme sa rozprávali pred niekoľkými mesiacmi aj o predsudkoch, stereotypoch a feminizme. Prečítajte si celý rozhovor.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

čítanie knihy martinus