Jakub sa vo vlastnom štúdiu Echt venuje dizajnu a marketingovej komunikácii. Na svedomí má hneď niekoľko projektov s potenciálom meniť život na Slovensku k lepšiemu. Iritujú ho huby, morské príšery a výhovorky typu „to sa nedá.“ Preto spolu s kamarátmi rozbehol rovnomennú iniciatívu, ktorá bola jedným z predchodcov Slovensko.digital, občianskeho združenia zameraného na zvýšenie kvality IT služieb nášho štátu. Okrem toho tiež spoluorganizuje dnes už svetovú By Design Conference venovanú kreatívne zmýšľajúcim ľuďom a založil second hand Nosene, ktorý pomáha týraným ženám.

Tvrdíš o sebe, že si oveľa lepši marketér ako dizajnér. Ako sa teda líši priemerný dizajnér od toho výborného?

Je viac faktorov, ktoré by podľa mňa mal vynikajúci dizajnér spĺňať. Mal by mať zvládnuté svoje remeslo a určitú úroveň detailu. To ja napríklad nemám. Ďalej by si mal vidieť trošku ďalej od nosa, dizajnom riešiť komplexné problémy a aktívne sa zaujímať aj o ostatné časti procesu. Neriešiť iba farbičky, ale aj vývoj, výrobu a podobne. A mal by zvládať komunikovať.

Dieter Rams mal na to dokonca vyhradené slovo. Dizajnér musí byť podľa neho gestaltingenieur, po anglicky creative engineer. Mal by postupovať hlavne racionálne a tie estetické rozhodnutia, ktoré je síce potom najviac vidno, by mali byť podmienené poriadnou znalosťou využitia výsledného produktu. Keď sa mnohých dizajnérov opýtaš, prečo niečo spravili tak, ako to spravili, na odpoveď si niekedy celkom počkáš.

Pritom by som povedal, že zameranie na detail je kľúčovou vlastnosťou, bez ktorej to vôbec nepôjde. Na druhú stranu, takto si odbremenený od množstva banálnych rozhodnutí, napríklad či tá modrá je dostatočne modrá a podobne. Je to tak?

Určite je to dôležité, chcel by som to vedieť. Je to však často aj otázka povahových vlastností. Ja som od prírody extrémne netrpezlivý a na niektoré veci jednoducho treba čas. Čo sa týka tých modrých, tak niekedy je určite fajn hľadať ten správny odtieň aj dni a noci, no inokedy si treba povedať, že už stačí a musí to ísť von, lebo to nemôžeme robiť donekonečna. Je fajn mať perfekcionizmus v tíme vyvážený aj niekým viac get-shit-done zameraným.

V pracovni Jakuba Ptačina
Foto: Dia Takácsová

Do akej miery zohráva dizajn dôležitú úlohu v spoločnosti?

Dizajn dokáže výrazne ovplyvňovať spoločnosť vedome aj nevedome. Príkladom je známy prípad amerických volieb a zle navrhnutého hlasovacieho lístka, vďaka ktorému vtedajšie voľby vyhral Bush. Dobre navrhnutým prostredím formujeme kultúrnosť jednotlivca, či už ide o školy, škôlky, námestia, kostoly, umenie vo verejnom priestore, funkčne navrhnuté nemocnice, štátne úrady, kde sa nestratíš a necítiš sa ako votrelec, alebo webové portály štátnej správy, ktoré sú navrhnuté a vytvorené pre nás, nie pre úradníkov. S tou našou poľskou zámkovou dlažbou na každom námestí nás čaká ešte relatívne dlhá cesta, ale aj toto sa už začína pomaly prebúdzať.

Na svojom webe sa klientom nebojíš prezentovať aj tým, že si omylný a robíš chyby. Je pre teba jednoduché hovoriť o neúspechoch?

Ten web je asi štyri roky starý, musím ho už prerobiť. (smiech) Nie je jednoduché priznať si chybu. Ak sa aj niečo pokazí, zväčša je podobný podiel viny na strane klienta, ktorý niečo opomenul pri zadaní, zmenil v procese alebo neustriehol na jeho strane. A teraz, keď som sa už vyhovoril na iných, môžem pokračovať. Hlavné je skúsiť to opraviť. Niektoré veci ani nedokážeš odhadnúť a do procesu vstupuje toľko externých faktorov, že sa určite niečo pokašle. Podľa mňa je dôležité klientovi vysvetliť, že ide o proces. Nie je to jedna parciálna vec, po ktorej nasleduje koniec.

Aj keď väčšina ľudí v tvojom veku hľadá spôsob, ako pracovať viac, ty to robíš opačne. Snažíš sa pracovať menej. Prečo?

Nemyslím si, že väčšina chce pracovať viac. Podľa mňa chce čoraz viac ľudí pracovať menej, viac sa venovať rodine alebo vypadnúť každý týždeň do hôr. Pracovať 16 hodín denne bez víkendov nevydržíš dlho. Je tam viacero rovín. Prvá je zdravotná. Ak pracuješ za počítačom od 13 rokov a nevyvažuješ to pohybom, tak to po desiatich rokoch začneš cítiť na chrbte, rukách a očiach. A teraz si predstav, čo môže prísť, ak budeš takto sedieť dvadsať či tridsať rokov. Raz sa mi už podarilo vyhorieť a teraz si na to dávam väčší pozor. Treba sa hýbať a to prekliate sedenie vyvažovať.

Druhá rovina je trocha sebecká. Snažím sa čo najmenej pracovať pre klientov a viac na svojich projektoch alebo firmách, aby som mal čo najväčšiu časť svojho času pod vlastnou kontrolou. Ak spravím niečo, čo funguje a je to dobré, tak chcem byť ten, kto z toho prosperuje najviac. Najväčším problémom týchto typov práce je, že nevieš vypnúť. Ak máš raz v hlave niečo, čo musíš vyriešiť, tak na to myslíš niekde vzadu aj počas túry na hrebeňovke v kopcoch. Toto sa musím naučiť eliminovať.

Minulý rok si spoluzaložil grafické štúdio Echt. Predpokladám, že si sa okrem kreatívnej práce dizajnéra musel ujať aj manažérskych úloh a excelovských tabuliek. Aký to malo na teba vplyv?

Máme to v štúdiu rozdelené, takže ja nemusím riešiť tabuľky. Čo sa týka manažovania, u nás má každý vlastnú zodpovednosť a je to dosť postavené na dôvere, takže tam toho tiež veľa nie je.

Jakub Ptačin - Echt Studio
Foto: Dia Takácsová

Hovoríš o dôvere. Zapojil by si sa do projektu s ľuďmi, ktorých až tak dobre nepoznáš?

Ak ide o kratšiu alebo jednorazovú vec, tak prečo nie. Baví ma spoznávať nových ľudí a vidieť, ako uvažujú a pracujú. Pre dlhodobejšie veci to u mňa takto nefunguje. Sám som pomerne zložitá povaha a človek si na mňa musí nejaký čas zvyknúť. Ja tiež potrebujem mať človeka overeného nielen pri pive, ale aspoň v pár krízovejších situáciách.

Je pre teba jednoduchšie meniť veci okolo alebo samého seba?

Určite veci okolo. Vždy je jednoduchšie vidieť zlé veci inde a súčasne tie isté veci u seba prehliadať alebo ich sám sebe kreatívne ospravedlňovať. Akurát som čítal výskum o tom, že napríklad také jednoduché meškanie vieme pri sebe odôvodniť všetkými možnými externými faktormi, ale pri inom človeku zásadne iba jeho zlyhaniami, keď žiadne externatily neprichádzajú do úvahy. Veci, ktoré sa dotýkajú priamo mňa alebo ľudí okolo mňa, často riešim, bohužiaľ, neriešením. Snažím sa to meniť, no chce to trpezlivosť a chladnú hlavu, a na tom ma čaká ešte veľa práce. Ale možno to príde zázračne vekom.

Už na vysokej škole si tvoril množstvo projektov. Prečo by sa podľa teba mali mladí ľudia zapájať do iniciatívnych činností? Čo ti to vtedy prinieslo?

Na to neexistuje ucelený návod. Buď to tak cítiš, alebo necítiš. Buď ťa niečo k tomu, aby si to zmenil, motivovalo či naštvalo, alebo nie. Buď máš okolo seba ľudí, ktorí ťa inšpirujú či k niečomu dokopú, alebo ich nemáš. Tá situácia je vždy iná.

Keď riešiš existenčné problémy, nemôžeš riešiť nedostatok cyklotrás. Mne to prinieslo vynikajúce skúsenosti, kamarátstva a mnohé zručnosti, ku ktorým by som sa v tom veku inak nedostal. Spoznal som dôležitých ľudí, ktorí si ma všimli prostredníctvom mojej práce a nie len cez nejaké podanie rúk na akcii. Jednoducho, ak chceš na niečom pracovať, tak si to niekedy vieš aj sám vymyslieť a spraviť. Tú mladosť ale treba mať vyváženú, aby si ju celú neprepracoval a nebol z toho premotivovaný. Treba si i pozažívať, povystrájať, no popri tom aj niečo zmysluplné robiť. Samozrejme, vždy podľa vlastných možností.

V rámci projektu Poctivo ste organizovali kurzy tradičných remesiel a v seriáli Fér si mapoval príbehy čestných slovenských podnikateľov. Nie je prístup k tradičným a poctivým veciam iba chvíľkovým trendom, ktorý pominie?

Poctivo som už predal, no k tvojej otázke… Pominúť to nikdy nepominie, teraz je tu však väčší dopyt ako ponuka, a tak je tu aj kopec fušerov. Je to dobrá nálepka a na každom trhu je už všetko iba slovenské a ručne robené, aj keď je to v mnohých prípadoch blbosť. Pozitívom však ostáva, že mnohí radšej chcú namiesto milióna sprostostí vec na celý život. Aktuálne si tak plánujem zaobstarať turistické topánky vyrobené na Slovensku. No keďže každý trend produkuje aj rovnako silný antitrend, tak si myslím, že to ešte narastie v kontraste s fast fashion, spotrebou a konzumom. Viac ľudí bude vyhľadávať takéto veci aj preto, že budú chcieť byť minimalisti.

Jakub Ptačin v rozhovore pre Heroes
Foto: Dia Takácsová

Stojíš aj za iniciatívou Námestovo budúcnosti. Čo bolo impulzom, aby chalan žijúci v Bratislave chcel ovplyvňovať život na Orave?

Teraz síce žijem v Bratislave, ale stále som väčšinu môjho života prežil v Námestove. Je to môj domov. Námestovo má úžasnú polohu, je priamo na brehu obrovskej vodnej plochy, z jednej strany Roháče, z druhej Babia Hora a Pilsko. Škandinávia Slovenska. Chceli sme pozitívnou cestou ukázať na niektoré veci, ktoré by sa podľa nás dali riešiť aj inak, ako sa robia teraz. Alebo často nerobia.

Podarilo sa?

Nemám ilúzie, že to pôjde zo dňa na deň. Prvú rozhľadňu ideme postaviť v Spišskom Hrhove vďaka Vladovi Ledeckému. Už sa o ňu zaujímajú aj viaceré oravské obce. Okolo priehrady sa plánuje cyklochodník, takže verím, že niečo z našich návrhov mól im bude slúžiť aspoň ako inšpirácia. Veľké kovové Google piny už máme dohodnuté s partnerom, ktorý ich vyrobí. Teraz to stojí na mieste a čakáme, či nám aspoň jeden dovolia osadiť. Verím, že ich presvedčíme. Portál už máme naprogramovaný a hľadáme človeka, ktorého by sme zamestnali, aby sa oň staral.

Ako na vaše nápady reagovali ostatní starostovia? Vyvolať v nich záujem asi nebolo jednoduché.

Ani sa nám to nepodarilo, keďže okrem primátora Námestova, ktorého sme pozvali aj do diskusie, sa samotného predstavenia nezúčastnil žiaden z nich. Skúšame to teraz postupne buď osobne, alebo cez iné kanály. Uvidíme, ako to dopadne.

Častým problémom, prečo je ťažké robiť podobné veci v malých mestách a obciach, je nedostatok finančných prostriedkov. Nie je to ale väčšinou iba taká výhovorka?

Odpovedáš rovno otázkou. (smiech) Áno, vie to byť výhovorka. Vždy sa to dá spraviť lacnejšie alebo sa dajú presvedčiť ľudia, nech na to prispejú. A ak nie, tak to možno nie je dosť dobré.

Snažíš sa spraviť zo Slovenska lepšie miesto pre život. Dá sa podľa teba niečo robiť s prejavmi agresie, nenávisti a rasizmu, ktoré v našej spoločnosti dostávajú čoraz väčší priestor aj formou občianskeho aktivizmu?

Bohužiaľ, aktuálne na túto otázku neviem odpovedať, aj keď by som veľmi chcel. Sme v situácií, keď tí istí ľudia, ktorí dokopú človeka pred klubom v Námestove pre farbu pleti, zorganizujú detský tábor alebo zbierku smetí okolo oravskej priehrady a všetko vyzerá ako v rozprávke. Neviem, aká je správna stratégia, ale prácou určite nič nepokazíme. Ak sa na to pozriem z môjho pohľadu, možno by pomohlo menej rozprávania, analyzovania a viac konkrétnych, hmatateľných ale aj jednoducho odkomunikovateľných aktivít. A hlavne čo najďalej od Bratislavy a iných veľkých miest.

Tým však nechcem povedať, že im máme konkurovať v populizme, len jednoducho musí byť po nás viditeľná nejaká práca. Práve ňou sa dá získať rešpekt aj u tých skupín obyvateľov, ktoré nás aktuálne nepočúvajú. Tá druhá strana si ho u nich získala napríklad aj počas povodní pri nakladaní piesku do vriec.

Naposledy som na jednej spoločenskej akcii počul známeho bratislavského intelektuála hovoriť, že on nie je žiadna kaviareň a vie, ako to chodí, pretože bol počas roka v rámci svojich diskusií mimo Bratislavy 200 dní. Lenže podľa mňa nevie, ako to chodí, lebo sa jeho diskusie zúčastní opäť len tá istá skupina ľudí alebo provokatéri. My potrebujeme komunikovať na tých tvárnych, a tí nás musia najskôr rešpektovať, až potom nás začnú počúvať. A na to potrebujeme viditeľnú prácu a reálne výsledky.

Rozhovor s Jakubom Ptačinom
Foto: Dia Takácsová

Sociálne siete plnia v občianskom aktivizme výraznú úlohu, no nemyslíš si, že kvôli ním začali ľudia brať skutočnú angažovanosť ako záležitosť na pár klikov?

Na jednej strane áno, mám pocit, že som si lajkom splnil svoju povinnosť, a to stačí. Na druhej strane, možnosť meniť veci na jeden klik, ako keď chceš nahlásiť problém cez Odkaz pre starostu, by malo byť v budúcnosti práve takto jednoduché. Možnosť online volieb sme tu mali mať už dávno.

Veľkým problémom aktivizmu a lajkov je aj to, že zväčša lajkujeme veci, ktoré sú nám blízke, no zároveň nie sú úplne blízko nás. Chcem tým povedať, že ak sa kroky aktivistov začnú dotýkať priamo nás, nášho okolia alebo práce, často sa začneme správať presne opačne, či už ide o kritiku našej práce alebo zrušenie parkovacieho miesta v našom okolí.

Po druhé, silu lajkov cítia aj aktivisti či neziskovky. Tí takisto robia kroky, ktoré im tie lajky a následnú podporu či ľahký foundraising zabezpečia. Lenže existuje množstvo vecí, ktoré lajky neprinesú, no pritom je ich potrebné urobiť. Príkladom môže byť Slovensko.digital, kde jeho členovia sedia už na ôsmom stretnutí komisie alebo čítajú stostranové zadania či štúdie. Toto nie je sexy a na Facebooku z toho nič sexy neuvaríš, ale niekto to spraviť musí.

Sršíš optimizmom, no dokážeš byť pozitívny, aj keď sa ti nedarí?

Nemyslím si, že som optimista. Som skôr tvrdohlavý realista. Podľa mňa vieš byť realistom a uvažovať pritom pozitívne.

Nedávno si začal tvoriť vlastný podcast, do ktorého si pozývaš významných slovenských dizajnérov. Čo je jeho cieľom?

Ten podcast nie je iba o dizajnéroch a nemá vyhradený účel. Vznikol, pretože mám okolo seba ľudí, ktorých obdivujem a často zisťujem, že ich v mojom okolí pozná málokto, aj keď som si myslel pravý opak. To mi príde na škodu pre obe strany, tak ich skúšam predstaviť aspoň takto. Síce neosobne, ale za to jednoduchým rozhovorom. Uvidím, čo to dá a dokedy ma to bude vôbec baviť.

Kto je hrdinom pre Jakuba Ptačina?

Úplne úprimne a bez akéhokoľvek klišé či pátosu sú pre mňa najväčší hrdinovia môj otec a mama. Hrdinom je pre mňa Marek, ktorý sa zastal kamoša a zomrel pod rukami nepopísateľných zmrdov vo Vrbovom. Hrdinkou je pre mňa Zuzka Hlávková a rovnako aj Ľudka Kolesárová, ktorá pri tak ťažkej a emočnej práci, akú robí, akoby ani nepoznala limity. Vďaka svojej knihe je pre mňa napríklad aktuáne hrdinom tiež Marek Vagovič. Je ich veľmi veľa…

Vďaka Jakub, veľa zdaru!

Kategória Biznis. Trvalý odkaz na tento článok.

Niečo normálne do inboxu