Braňo Tichý: Robiť z dobrovoľníctva biznis považujem za hyenizmus

Je veľká radosť robiť v neziskovke, pracovať na jej čele je ešte väčšia.

22. 11. 2019

Monika Chupekova

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Braňo Tichý je od roku 2015 riaditeľom neziskovej organizácie Človek v ohrození. Spolu so svojimi kolegami a kolegyňami sa venuje humanitárnej, rozvojovej, vzdelávacej a osvetovej práci doma i v zahraničí. Rozprávali sme sa o jeho pôsobení v mimovládkach, o dobrovoľníctve a nástrahách, ktoré prináša, a tiež o ľudskoprávnom filmovom festivale Jeden svet.

Je v súčasnosti, keď niektoré populistické strany vyslovene zbroja proti neziskovkám, náročné byť na čele jednej z nich?

Podľa mňa je veľká radosť robiť v neziskovke, a pracovať na jej čele je ešte väčšia. Vyzerá to tak, že sa situácia okolo mimovládiek vyhrocuje, no nielen čísla, ale aj pocit z našich darcov a zo všetkých ľudí, s ktorými sme v kontakte, hovorí, že to má zmysel a že verejnosť dôveruje tomu, čo robíme.

Nedávno vyšiel prieskum, ktorý ukázal, že väčšina Slovákov a Sloveniek veria v prácu mimovládiek. Nemyslím si preto, že na Slovensku pôjdeme maďarskou cestou, kde budú všetky mimovládky absolútne potláčané, lebo ich politici presvedčia, že robia národu zle.

Kedy prišiel prvý impulz k tomu, že sa chcete venovať práve tejto práci?

Vyštudoval som psychológiu a aj som sa jej pár rokov venoval, najprv v štátnej poradni a potom v súkromnej praxi. Napriek tomu, že ma to veľmi bavilo – a možno sa k tomu ešte niekedy vrátim – som mal dojem, že potrebujem robiť niečo, čo je užitočné pre tie najohrozenejšie skupiny. Pre ľudí, pre ktorých je to naozaj otázka života a smrti. Pre tých, ktorých budúcnosť závisí od pomoci druhých.

Pravdou je, že už v priebehu vysokoškolského štúdia som bol dobrovoľníkom v rôznych mimovládkach. Takže mám pocit, že mi to bolo vždy nejakým spôsobom prirodzené.

Pracovnú skúsenosť máte práve z Rozvojového programu OSN. Čo vás to naučilo?

Práca v OSN bola pre mňa extrémne zaujímavá a užitočná skúsenosť. Rozumieť a vidieť zvnútra, ako funguje takýto obrovský kolos, je mimoriadne poučné. Ale uvedomil som si, že táto organizácia má aj svoje zásadné nevýhody. Medzi ne patrí aj akási neschopnosť rýchlej akcie a reakcie.

OSN s miestnou vládou uzatvára zmluvu, v ktorej sa dohaduje o tom, aké sú problémy tej-ktorej krajiny a ako ich spoločne budú riešiť. Všetko schvaľovanie však trvá týždne. Kým sa takýto moloch, akým je OSN, rozhodne pomôcť, tak sú malé organizácie ako Človek v ohrození už týždne na mieste.

Braňo Tichý rozhovor Človek v ohrození Jeden svet
Foto: Monika Chupeková

V medzinárodnom kontexte má síce malá organizácia, akou je Človek v ohrození, rýchlosť a schopnosť reagovať pružne a nezdržiavať sa papierovačkami, ale na druhej strane je veľkosť nášho zásahu vždy limitovaná. Pritom v OSN spomínaný proces trvá nekonečne, až bolestne dlho, ale v momente, keď sa to podarí, ten zásah zareaguje na potreby státisícov ľudí.

Aký je potom kľúč pri výbere projektov, do ktorých sa zapájate v rámci humanitárnej pomoci vo svete?

V rámci práce v zahraničí máme krátkodobé humanitárne projekty, ktoré reagujú na prírodnú katastrofu alebo vojenský konflikt a potom máme dlhodobé rozvojové projekty, ktoré fungujú v tých najchudobnejších krajinách sveta.

Tie humanitárne si dopredu, pochopiteľne, nenaplánujeme, pretože katastrofu si človek nevymyslí. Ale je spôsob, akým vyhodnocujeme, či v danom mieste máme nejakú pridanú hodnotu a vieme spraviť niečo potrebné. Ak áno, tak tam vysielame náš tím, ktorý začína pracovať obyčajne už pár hodín po udalosti. Táto akcia trvá zvyčajne od troch do šiestich mesiacov, nie dlhšie.

Pri dlhodobejších sa snažíme nerozširovať počet krajín, v ktorých pôsobíme, lebo je pre nás podstatné, aby sme rozumeli miestnemu kontextu a spoznali potreby daných komunít, či už napríklad v Keni alebo v Iraku. A to sa nedá dosiahnuť len tak. Časť humanitárnych krátkodobých zásahov sa potom časom voľne premení na dlhodobé, pretože tá potreba tam stále je.

Napríklad?

Dobrým príkladom je Libanon, kde sme pred pár rokmi prišli s jednorazovým projektom, ktorým sme chceli pomôcť pri vzdelávaní detí sýrskych utečencov, ktorí tam skončili. Tieto deti, žiaľ, nemohli byť zapojené do klasického školského systému.

Najprv sme si mysleli, že to bude relatívne krátka intervencia, a že sa nám podarí vymyslieť spôsob, ako ich do tohto systému dostať. To sme napokon dosiahli, ale potreba sa ukázala byť podstatne väčšia, takže tam dnes máme plnohodnotný program s viacerými zamestnancami. V súčasnosti to robíme pre stovky detí a mladých ľudí a nemyslím si, že to len tak rýchlo skončí.

Nová kniha Meet the Heroes už čoskoro

Nájdete v nej stovky silných a inšpiratívnych myšlienok,
ktoré zazneli v našich rozhovoroch, vzbudili pozornosť a majú
obrovskú silu meniť pohľad na našu spoločnosť.
Rezervujte si knihu prostredníctvom e-mailu už dnes.

PREČÍTAJTE SI VIAC

Povedzme, že sa chcem stať dobrovoľníčkou vo vašej organizácii. Mám šancu, pokiaľ som nemala predošlú skúsenosť s dobrovoľníctvom?

Keď sa povie dobrovoľník, tak si všetci predstavia, ako niekto niekde zachraňuje detičky. Faktom je, že možností, ako dobrovoľníčiť s Človekom v ohrození, je obrovské množstvo. Rozvojové dobrovoľníctvo je jednou relatívne malou súčasťou toho celého.

Veľmi sa tešíme z každého jedného človeka, ktorý dobrovoľne prichádza a spolu s nami podáva pomocnú ruku tým, ktorí to potrebujú. Sú to dobrovoľníci, ktorí nám prichádzajú pomáhať do kancelárie, chodia doučovať do našich komunitných centier a áno, sú to aj ľudia, ktorí cestujú do terénu, tam, kde pôsobíme.

Samozrejme, nie je to tak, že ľudia, ktorí nemajú žiadnu predchádzajúcu skúsenosť, by boli posielaní do zložitých a nebezpečných podmienok. Do takýchto projektov, ako bola napríklad práca v Afganistane a v Iraku, chodia naši zamestnanci a dobrovoľníci, ktorí majú už niekoľko rokov skúseností a ktorí to opakovane zažili.

Menej ostrieľaným dobrovoľníkom sa snažíme vyberať destinácie, v ktorých môžu byť užitoční a kde to pre nich bude obohacujúce. V minulosti sme mali napríklad množstvo dobrovoľníkov v Keni. To je krajina, v ktorej pôsobíme už šestnásť rokov. Túto krajinu a jej zázemie dobre poznáme a preto je to ideálna oblasť pre získanie prvej dobrovoľníckej skúsenosti.

Braňo Tichý v rozhovore pre Heroes
Foto: Monika Chupeková

Mnohí ľudia sa vrhnú do dobrovoľníctva s víziou toho, že spasia svet. Žiaľ na to často nie sú pripravení. Prejdú vaši dobrovoľníci predtým, než ich pošlete do terénu dostatočnou prípravou?

Tu sú dve dôležité veci. Jednou je príprava, ale predtým je ešte samotný výber. U nás to nefunguje tak, že ktokoľvek sa prihlási, môže automaticky ísť. Pri každej pozícii máme jasnú predstavu, aký by ten človek mal byť a čo by mal robiť. To znamená, že musí mať určitý súbor skúseností, musí niečo vedieť, byť v niečom dobrý a musí byť, samozrejme, jazykovo vybavený. Ale to, čo je nad tým, je schopnosť pochopiť dopredu situáciu, rozumieť tomu, kde sú moje limity.

Keď hovorím o výbere, tak si skutočne dávame záležať na tom, aby sme prijali ľudí, ktorí sú schopní zvládať tlak. A ak sem príde niekto s tým, že: “Ja chcem ísť pomáhať, chcem zachraňovať svet a pokojne ma pošlite zajtra do Sýrie”, tak to je prvý, ktorého vyhodíme preč už od dverí. Lebo takí ľudia sa ženú do vlastného nebezpečenstva a potom nie sú užitoční pre prácu, ktorú robíme. A keď už niekoho vyberieme, tak s ním pred výjazdom dlhodobo pracujeme, aby rozumel tomu, do akého kontextu ide, aké sú potenciálne problémy a riziká a ako sa im vyhnúť.

Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si režisérku a herečku, Terezu Nvotovú.

Je tiež množstvo organizácií, ktorí z dobrovoľníctva robia doslova biznis. Potom sa môže stať, že sa objaví niekto ako “zlý dobrovoľník”, ktorý dokáže neúmyselne spraviť viac škody ako úžitku. Aký na to máte názor?

To je super otázka. Som presvedčený, že agentúry, ktoré si robia z dobrovoľníctva biznis, nie sú absolútne v poriadku. Je to doslova hyenizmus a považujem to za jednu z najohavnejších vecí, akými sa ľudia môžu živiť.

Najviac som to zažil pred pár rokmi, keď neďaleko našich hraníc prebiehala migračná vlna a zrazu sa objavili stovky ľudí, ktorí mali dojem, že potrebujú vyraziť a zachraňovať. Tam som prvýkrát vo veľkom videl, čo to znamená, keď prichádzajú jedinci, ktorí to robia s najlepším vedomím a svedomím, ale nemajú žiadne schopnosti a žiadnu vedomosť o tom, ako sa robí humanitárna pomoc.

Opakovane sme zažívali na srbských hraniciach aj v Grécku, že tam dobrovoľníci absolútne neboli mentálne schopní zvládnuť ten nápor emócií a tlaku. Ľudia musia odchádzať do terénu pripravení a my si na tom dávame naozaj záležať.

Akú humanitárnu a vzdelávaciu činnosť vyvíjate v rámci Slovenska?

Dnes táto činnosť na Slovensku tvorí už väčšinu našej práce a sústreďuje sa v dvoch oblastiach.

Jednou je práca vo vylúčených komunitách najmä na východnom Slovensku. V piatich obciach prevádzkujeme komunitné centrá. V nich pomáhame buď s predškolskou výchovou, či s doučovaním po škole a dospelým poskytujeme pomoc s finančnou gramotnosťou alebo s osobným bankrotom. Okrem toho máme ďalšie projekty, ktoré sa venujú svojpomocnému bývaniu a pracovnému poradenstvu.

Druhá činnosť, ktorú robíme, je vzdelávacia a osvetová, keď sa snažíme, aby verejnosť stále viac počula o témach, ktoré považujeme za dôležité. Tam je najvýraznejšou časťou festival Jeden svet, ktorý nedávno prebiehal v Bratislave a následne v ďalších dvadsiatich mestách na Slovensku. Ale snažíme sa pracovať najmä s učiteľmi a novinármi, pretože veríme, že sú to ľudia, ktorí dokážu vedomosť a skúsenosť odovzdať ďalej.

Braňo Tichý Amnesty International OSN
Foto: Monika Chupeková

Ako chápete tohtoročnú tému festivalu ´Stratení v súčasnosti´?

Musím povedať, že táto téma sa mi veľmi páči a zaujala ma hneď, ako s ňou kolegovia prišli. Pre mňa znamená to, že sme sa ako spoločnosť niekde posunuli. Taktiež reflektuje fakt, že je tento ročník jubilejný a aj festival sa preto prirodzene posunul.

Od počiatku je dizajnovaný ako festival ľudskoprávnych dokumentárnych filmov, akurát to, čo chápeme pod pojmom ľudské práva, sa za tých dvadsať rokov trvania zásadne zmenilo. Na začiatku sme prinášali najmä témy klasických občianskych a politických práv a hovorili sme napríklad o tom, aká je situácia v Bielorusku alebo čo sa deje v Palestíne. Dnes sa tie témy síce stále dotýkajú globálnych problémov, ale väčšmi sa vzťahujú k našim životom.

Sú to témy ako klimatická kríza alebo automatizácia práce a jej význam pre státisíce ľudí, ktorí možno v horizonte 15 – 20 rokov o túto prácu prídu. Alebo kríza v medziľudských vzťahoch, v tom, ako sme sa na ne pozerali kedysi a ako na ne nahliadame dnes. To všetko sú otázky, ktorými sa naša spoločnosť zaoberá s tým, že na žiadnu z nich nemáme jasnú odpoveď. A to je dôvod, prečo si myslím, že sme stratení v súčasnosti.

Ako prebieha samotný výber filmov?

Na začiatku sa vždy zhodneme na téme, okolo ktorej by sme daný ročník festivalu chceli vystavať. Tá potom nejakým spôsobom inšpiruje sekcie festivalu, čiže tematické oblasti.

Samotná dramaturgia je pomerne zložitý proces. Jednak moji kolegovia navštevujú medzinárodné festivaly kade-tade po svete a vidia filmy, ktoré sú nové, a ktoré by do tejto témy mohli zapadnúť. Zároveň vždy vypíšeme open call, vďaka ktorému nám prídu ďalšie desiatky filmov, možno stovky. No a potom to dvaja ľudia všetko napozerajú a po vzájomnej diskusii vyberú finálnu štyridsiatku, ktorá najlepšie reprezentuje myšlienky, o ktorých chceme hovoriť. Ja, žiaľ, medzi týchto dvoch ľudí nepatrím, aj keď musím povedať, že by ma táto práca veľmi bavila.

Ktorý z tohtoročných filmov sa vám tento rok najviac vryl pod kožu?

V rámci nášho festivalu ma najviac teší prítomnosť slovenských filmov a špeciálnu radosť mi robí, keď u nás premiérujú.

Rád by som tu spomenul dva slovenské filmy. Jedným je Stratený domov Juraja Mravca, ktorý hovorí o situácii v severnom Iraku pri dobývaní mesta Mosul. Juraj tam strávil pomerne dlhú dobu a popisuje nielen samotný konflikt, ale aj to, ako sa tam ľudia zo Slovenska zapájali do humanitárnej pomoci.

Druhým filmom sú Hluché dni Pavla Pekarčíka, ktoré rozprávajú príbeh detí z rómskych osád. Tie majú k samotnému hendikepu, že sa narodia a vyrastajú v osade, aj hendikep v tom, že sú nepočujúce. Tento film predostiera ako zložitý a niekedy úsmevný to život vlastne dokáže byť. A toto je pre mňa veľká téma. Ja som totiž extrémne citlivý na to, keď sa v situácii určitej nevýhody alebo diskomfortu ocitnú ľudia, u ktorých sa to ešte násobí. Toto, bohužiaľ, nie je výnimka. Vidíme tu, že problémy so sluchom sú v týchto komunitách bežné a to podstatne zhoršuje situáciu, ktorú tí ľudia majú.

Braňo Tichý Heroes dobrovoľníctvo Človek v ohrození
Foto: Monika Chupeková

Pôsobili ste aj v Amnesty International, ktorej hlavným cieľom je presadzovať ľudské práva. Ako vnímate ľudské práva v kontexte Slovenska?

Vďaka tomu, že som sa posledné roky intenzívne venoval medzinárodným vzťahom, rozvojovej spolupráci a humanitárnej pomoci, mám dojem, že dokážem trochu lepšie porovnávať. Ako zamestnanec Amnesty by som to nikdy nemohol povedať, lebo Amnesty hovorí, že neexistuje žiadny rebríček toho, kto je lepší a kto horší. Podľa nich sa buď ľudské práva dodržiavajú, alebo nie.

Faktom je, že žijeme v spoločnosti, ktorá nejakým, aspoň základným spôsobom funguje. Ale máme obrovské problémy s vymožiteľnosťou práva. Máme ich, lebo možnosť domôcť sa svojich práv na Slovensku do veľkej miery súvisí s tým, koľko má človek zdrojov, peňazí, sociálneho kapitálu, koho pozná a podobne. Myslím si, že podmienky, v akých žijú vylúčené rómske komunity, sú toho dôsledkom. To sú ľudia, ktorí nemajú žiadne peniaze ani sociálny kapitál. Nemajú okruh ľudí, ktorí im pomôžu – lebo poznajú toho právnika a tamtoho lekára, lebo tak tu žijeme.

Ale tiež si myslím, že to platí pre celú spoločnosť, nielen pre nich. Čím má človek menej zdrojov, tým je na tom horšie. A keďže ľudskoprávny koncept hovorí, že každý človek má mať rovnaké práva a rovnaký prístup ku všetkým službám, ktoré štát poskytuje, tak toto považujem za najväčší ľudskoprávny problém Slovenska. Samozrejme, keď sa človek pozrie do Maďarska alebo do Poľska, vidí, že by situácia mohla byť radovo horšia. Ale to nás naozaj nemá upokojovať.

Na webových stránkach Človeka v ohrození sa píše, že sa snažíte „prispieť k budovaniu Slovenska ako otvorenej, tolerantnej a solidárnej spoločnosti.“ Sme podľa vás v súčasnosti otvorená, tolerantná a solidárna spoločnosť?

Vždy sme nejakým spôsobom boli solidárna spoločnosť a vždy sme si vedeli vzájomne pomôcť. Dnes sa tá situácia zmenila v tom, že si už tak vzájomne pomôcť nepotrebujeme. Ale tam vonku sú stále ľudia, ktorí tú našu solidaritu a pomoc potrebujú podstatne viac. A tu sa dostávame k problému, ktorý ja osobne vnímam ako najväčší na Slovensku.

Často v bubline, v kaviarni počuť, že Slováci sú netoleratný a xenofóbny národ a neznášajú všetko, čo je iné. Faktom ale je, že odhliadnuc od toho, že tu máme dlhé roky maďarskú a rómsku komunitu, sme vždy boli etnicky homogénna krajina. Vidieť tu preto niekoho, kto vyzerá inak, bolo prakticky nemožné. Dodnes žije na Slovensku veľká skupina ľudí, ktorá s touto inakosťou, napriek tomu, že sa Slovensko otvorilo svetu, nemá osobnú skúsenosť. A byť prekvapený, že títo ľudia majú prirodzený strach z toho, čo nikdy nestretli, s čím nemajú žiadnu skúsenosť a čomu preto nemôžu rozumieť – a vysmievať sa im – mi príde absurdné a smutné.

Ja som presvedčený o tom, že v momente, keď dáme šancu ľuďom spoznať tú inakosť a ukážeme im, že nielenže nepredstavuje hrozbu, ale že dokonca prináša benefity, sa staneme ešte solidárnejšou a ešte tolerantnejšou spoločnosťou. A myslím si, že sa tam pomaly posúvame.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Braňo Tichý Človek v ohrození dobrovoľníctvo ľudské práva neziskovky Rómovia