Juraj Mravec: V Iraku som zošedivel a zosmutnel, no aj tak som sa cítil užitočnejší ako doma na Slovensku

Juraj Mravec je fotograf, kameraman a dokumentarista. So svojimi reportážnymi fotografiami získal niekoľko prestížnych ocenení a rovnako sa darí aj jeho filmom. Jeho dva dokumenty Mir Vam a Stratený domov mapujú vojnové podmienky v oblastiach východnej Ukrajiny a severného Iraku. Rozprávali sme sa najmä o nich, ale napríklad aj o tom, prečo máme strach z ľudí, ktorí k nám z týchto oblastí prichádzajú hľadať azyl.

Považuješ sa za odvážneho človeka?

Myslím si, že sa považujem za človeka, ktorý si zvykol fungovať v prostredí, kde ho ostatní vnímajú ako odvážneho. Neviem ale, či to je čisto odvaha. Myslím si totiž, že je to aj trochu hlúposť. Hlavne je to však veľká dávka entuziazmu a odhodlania robiť niečo, čo možno na Slovensku nie je až také bežné, no vo svete je to normálna profesia.

Ale popravde sa nepovažujem za nejak extra odvážneho.

Prečo to u nás nie je bežné?

Na Slovensku máme dlhoročnú absenciu kvalitnej zahraničnej žurnalistiky. Je tu len pár pionierov tejto práce, napríklad Andrej Bán. Keď sa v zahraničí stane niečo dôležité, vždy máme o tom len preberané reportáže. Som presvedčený, že slovenský divák sa vie omnoho lepšie stotožniť s príspevkom, reportážou alebo filmom od slovenského autora, ktorá je odkomunikovaná priamo s ním a s jeho mentalitou.

Samotný fotožurnalizmus má tiež problém a tým bol príchod digitálnej fotografie a internetu. Veľmi veľa ľudí, ktorí sa mu nikdy odborne nevenovali, s ním začali. Je to smutné, pretože potom často stráca na kvalite. Takáto úroveň fotožurnalizmu však stačí ako editorom, tak aj čitateľom. Z fotografického biznisu sa tým pádom vytratila exkluzivita a finančné zázemie, ktoré umožňuje pôsobenie v zahraničí.

Samozrejme, stále existujú fotografi, ktorí takto pracujú, ale patria k svetovej špičke a dostať sa k tejto špičke je mimoriadne náročné. Ktovie, či je vôbec v sile človeka alebo v okolnostiach, ktoré ho stretnú, že sa napokon stane fotografom napríklad pre Magnum.

Tvoj otec, publicista, pracoval s takými špičkami. Je známy svojim knižným projektom Interview s fotografiou.
Bolo to pre teba inšpiráciou?

To nebola inšpirácia, ale základný štartovací bod. Túto knihu začal písať v roku 1999 a jej prvá časť vyšla v roku 2001, keď som skončil základnú školu. Otec začal tento projekt spolu s kamarátom Viktorom Vojtekom. Spoločne cestovali za svetoznámymi fotografmi do New Yorku a Paríža, odkiaľ sa vracal s krásnymi fotografickými knihami, v ktorých som denne listoval. Veľmi ma zaujalo, ako o týchto ľuďoch rozprával.

Niekedy v tom čase mi mama povedala o ŠUVke (Škola úžitkového výtvarníctva). Vtedy mi to zasvietilo v hlave, pretože som nevedel, že sa dá na strednej škole študovať fotografia. Tým vznikla jednoznačná túžba po tom, kam chcem smerovať svoj život.

Otcova kniha však bola nepochybne veľkým impulzom, takže som jemu a tomuto projektu vďačný za to, že robím to, čo robím.

Z čoho vzišla túžba začať nakrúcať dokumenty?

Od štrnástich rokov som pozoroval prácu iných ľudí – reportérov, fotografov, filmárov – a odvtedy ma toto povolanie bez nejakej potrebnej racionalizácie jednoducho fascinuje.

Filmu sa naproti fotografii darí. Na dokumentárnom filme som pochopil, že dokážem získať peniaze a súčasne robiť to, po čom som celý život túžil. Ľudí film a video baví. Navyše je ohromne vzrušujúce mať prvotnú myšlienku a dotiahnuť ju až do úplného záveru ku kino premiére.

Priťahuje ma tiež unikátnosť tejto profesie. Každý človek je rád v niečom výnimočný, a ja som rád výnimočný v tom, že som zažil vojnu a môžem o tom ľuďom rozprávať.

Dá sa teda z dokumentaristiky vyžiť?

Väčšina tvorcov, ktorých poznám, sa nevenuje výlučne iba dokumentu. Máme aj rôzne komerčné zákazky z prostredia audiovízie. Čo sa týka financovania dokumentárneho filmu, je tu hneď niekoľko inštitúcií, na ktoré sa môže človek obrátiť. Na Slovensku máme Literárny fond, ale hlavne Audiovizuálny fond, kde si môžete zažiadať o grant. Potom je to o vytrvalosti. Je jasné, že začínajúcemu dokumentaristovi nedajú dotácie v takej výške ako známemu filmárovi s množstvami ocenení.

Tvojim režijným debutom sa stal film Mir vam, ktorý mapuje práve civilných obyvateľov vojnovej zóny východnej Ukrajiny.
Ako si sa dostal k spracovaniu tejto témy?

Do tohto prostredia som prichádzal s veľkou frustráciou, lebo tesne po vysokej škole som mal problém nájsť si trvalejšiu prácu tak, aby som bol schopný živiť sa samostatne. Dostal som možnosť ísť pracovať na pozíciu kameramana do RTVS. Po roku práce na rôznych televíznych reláciách som mal silnú depresiu a tak som si povedal, že musím jednoducho niečo spraviť. Napredovať a ďalej sa rozvíjať.

Už počas štúdia na VŠMU som viackrát cestoval fotografovať do bývalých krajín ZSSR. Ten priestor ma fascinuje. Udalosti na Ukrajine boli tak intenzívne, že som tam nedokázal neísť. Pôvodne som chcel ísť na východ Ukrajiny iba fotografovať a rozširovať svoj fotografický projekt z bývalých krajín sovietskeho zväzu. Na túto cestu sa však ku mne pridal otec, ktorý chcel nakrútiť reportáž. Na mieste sa ale ukázalo, že jeho schopnosť pracovať s kamerou je minimálna, a tak som začal aj nakrúcať. Keď sme ukazovali doma nakrútený materiál priateľom, boli ohúrení. Presvedčili ma, aby som v tom pokračoval a spravil z toho film. Tak sme sa tam vrátili.

Ako ťa to ovplyvnilo?

Na Donbase som sa cítil v nejakom zmysle slova výborne, lebo odrazu tie frustrácie z nezmyselných projektov nízkej úrovne vymizli. Dovtedy som mal pocit neschopnosti, vravel som si, že toto dokáže robiť predsa každý. A potom som sa, paradoxne, na východe Ukrajiny, kde prebiehala vojna a trpeli ľudia, cítil dobre. Vedel som, že robím niečo, na čo mám a čo skutočne nemôže robiť každý. Čiže tam vo mne profesne zostali dobré pocity, ktoré pôsobili motivujúco. Ľudsky to však, samozrejme, bolo strašné a smutné. Žiaľ, jediné, čo s tým môžem spraviť, je, že o tom budem informovať.

Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si režisérku a herečku, Terezu Nvotovú.

Pokračoval si druhým celovečerným dokumentom Stratený domov. Čo ťa priviedlo k tomuto projektu?

Z filmu Mir Vam nám v budgete ostali ešte nejaké peniaze a tak som povzbudený dobrými ohlasmi začal točiť ďalší film. V tom čase vrcholila migračná kríza. Ľuďom tu z toho úplne preskakovalo, normálne tu bol fašizmus a to mi bolo veľmi nesympatické. Nevedel som sa s tým stotožniť. Keď som sa preto rozhodoval, o čom spraviť ďalší film, toto bolo jednoznačne impulzom. Odhodlal som sa ísť do zón Blízkeho východu, kde prebiehala vojna a odkiaľ títo ľudia utekali. Chcel som ukázať pravý dôvod ich úteku. Že to nie je tak, že sa pár Arabov vybralo znásilniť nemecké ženy.

Ako to teda je?

Tým, že tu absentuje zahraničná žurnalistika, máme dojem, akoby sme boli v nejakej bubline, ako keby sa nás tieto veci netýkali. Nezaujíma nás, že je pol Iraku a celá Sýria úplne rozvrátená. A potom sme v šoku, lebo tu začnú prichádzať ľudia, migranti, ktorí potrebujú niekde ísť. Žiaľ, stále veríme rôznym bludom a hoaxom, ktoré používajú iní ľudia na presadzovanie svojich záujmov.

Koľko ľudí na Slovensku verilo, že je na Ukrajine nacizmus a že Rusko tam naozaj prichádza pomôcť? To všetko sú hlúposti a je to len výsledok toho, že slovenský čitateľ nemá možnosť čítať kvalitné články zo sveta. Susedné Čechy sú na tom neporovnateľne lepšie. Určite by sme mali vidieť dokument o genocíde jezídov od slovenského autora a nie od britskej televízie BBC. To je samo o sebe vzdialené a nedá sa s tým potom identifikovať. Zahraničná žurnalistika na Slovensku je v obrovskej kríze.

Z čoho u nás pramení nepochopenie migračnej krízy?

Na Slovensku, v Čechách a v celej V4 je značná časť politikov, ktorí z migračnej krízy už niekoľko rokov vytĺkajú politický kapitál tým, že ho priživujú. A to veľmi neohrabane a veľmi arogantne. Potom sa tu ľudia boja, lebo sú živení dezinformáciami.

V susednom Maďarsku nie sú jedny večerné televízne noviny, kde by nebola reportáž o tom, ako migranti škodia Nemecku. Tomio Okamura nemá poriadne ani program, ale dookola hovorí, že zastaví migráciu do Čiech, pritom tam takmer žiadna nie je.

Boris Kollár, Richard Sulík, Róbert Fico, Andrej Danko, to všetko sú ľudia, ktorí z tejto témy sebecky ťažia, vytĺkajú z nej kapitál a potom ju ľudia na Slovensku vnímajú negatívne.

Lebo asi nezískam voličov tým, že poviem “buďme liberálni, prijmime tu desaťtisíc migrantov”, ale keď vyhlásim “postavím plot a nikoho tu nepustím”. Taká je doba.

Ty si sa rozhodol ľudí informovať o tom, čo sa v týchto vojnových zónach deje. Ako sa filmár dostane do spomínaných oblastí?

Najprv som išiel do Iraku bez akýchkoľvek kontaktov. Vtedy mi pomohol Jano Husár, ktorý už v Iraku strávil dva roky filmovaním. Chceli sme ísť do Sýrie, ale v tom čase nebolo možné dostať sa cez iracko-sýrsku hranicu a tak sme sa vybrali do Sindžáru. V tejto oblasti žije minorita jezídov, na ktorých bola spáchaná genocída. Tu vznikli aj prvé kontakty na sprievodcov vo vojnových zónach.

Ale v podstate si vždy pred nakrúcaním zistím, akú prácu v danej oblasti vykonávajú Slováci, lebo sa s nimi dá najjednoduchšie spojiť. Vedel som, že Zdravotnícka škola sv. Alžbety v Trnave má misiu v Kurdistáne, tak som ich kontaktoval. V tom čase bol v tejto misii zamestnaný Oliver Valentovič, ktorý mal plán, že túto neziskovku opustí a založí si vlastnú. Keďže sme si ľudsky veľmi sadli, dohodli sme sa na spolupráci. V skupine paramedikov sme sa tak pripojili k operácii pešmergov.

Celé to bola náhoda, ale, ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným.

Kedy si sa tam najviac bál o svoj život?

Úplne najťažšie to bolo na začiatku operácie, ktorá sa začala 24. októbra 2016. Spočiatku som nemal možnosť byť so špeciálnymi irackými jednotkami, ale s kurdskými, čo je tak trochu guerillová armáda.

Najprv sme sa  nedostali do Mosulu, ale do púšte, kde boli malé mestá a dediny, obsadené bojovníkmi islamského štátu, pripravenými tieto oblasti brániť. Zo všetkých strán na nás strieľali a vy sa na púšti nemáte kam schovať. Takže nám nad hlavami lietali míny a okolo tiel guľky. To bol doslova krst ohňom.

Dá sa vôbec pripraviť na natáčanie v takýchto podmienkach?

Nemal som možnosť na prípravu. Určite existujú nejaké vojenské výcviky, ale žiadny taký som osobne neabsolvoval. V jeden deň som pil kávu v okne svojej obývačky na Ventúrskej a pozeral som sa na ulicu. O hodinu na to som už sedel v lietadle vo Viedni. Na druhý deň presne o tom čase, som stál na nejakom kopci v púšti, kde po mne strieľal Islamský štát.

Myslel som si, že to nemôžeme prežiť, vravel som si, že tam umrieme. Ale časom som si na všetko zvykal, aj na to ohrozenie. A veľa vecí som sa naučil za pochodu – ako sa správať, kam sa schovať, ako chodiť takticky v skupine, ako si kontrolovať priestor.

V jednom rozhovore si uviedol, že Stratený domov „je o tom, ako byť šťastný“. Ako si to teda myslel?

Šťastie znamená to, keď máte v bezpečí rodinu a keď sa venujete veciam, vďaka ktorým sa cítite plnohodnotne. Chalani z filmu mali tiež frustráciu z práce na Slovensku, čiže sa taktiež realizovali a robili šťastnými tým, že zachraňovali iných. Jezídi zo severného Iraku sa zase snažia byť šťastní tým, že sa pokúšajú dostať svoje ohrozené rodiny do bezpečia.

V rozbitom meste, kde vám uniesli polovicu rodinných príbuzných, sa to šťastie hľadá len veľmi ťažko. To je dôvod, prečo je tento film o hľadaní šťastia a sebaurčenia.

V tvojom filme sa objavujú práve jezídi so svojimi osobnými výpoveďami. Snažil si sa im nejako pomôcť?

Vyslovene pomôcť nie. Jezídi sú minorita, na ktorej ISIS spáchal genocídu. Komunikovať tvárou v tvár s mužmi, ktorým znásilnili ženy a uniesli deti, bolo z mojej pozície náročné. Jeden z hrdinov filmu sa chcel dva dni po našom zoznámení pokúsiť utiecť do Európy, kde už naňho čakala žena s deťmi. Povedal som mu, nech to nerobí, lebo som vedel, že v tom čase už bola balkánska cesta zavretá a migrantov držali v táboroch v Turecku. Poradil som mu, aby počkal a uvidíme, čo sa dá podniknúť z Európy.

V Európe už ale na povolení vycestovať do Nemecka pracoval niekto omnoho neúnavnejšie a neodbytnejšie ako ja. Jeho mimoriadne inteligentná a schopná žena.

Ako sa cítiš po návrate domov na Slovensko ty?

Odišiel som do Iraku, kde som prežil rok v ostrých bojoch o mesto Mosul, zošedivel som a stal sa omnoho uzavretejším človekom. Myslím, že som aj dosť dospel, i keď neviem, či je to správne slovo. Ale svojim spôsobom som sa upokojil, zvážnel a zosmutnel.

Tento film som dotočil v roku 2017. Už dlhšiu dobu som nebol preč, preto si moc nepamätám na bezprostredné pocity po príchode domov. Viem, že som sa ale vždy tešil na rodinu a kamarátov. My máme s Oliverom také heslo, že keď ste tam, chcete byť doma a keď ste doma, chcete byť tam.

Stratený domov šiel nedávno do kinodistribúcie. Plánuješ nejaký ďalší dokument?

Momentálne mám opäť podanú žiadosť na vývoj projektu. V hlave mám dva dokumentárne filmy, ktoré by som chcel začať robiť.

Keď nastane správna chvíľa, aby som o tom prezradil niečo viac, tak sa o to s vami rád podelím, ale nerád hovorím o veciach dopredu. Život je nevyspytateľný a veci sa vedia veľmi rýchlo od základov zmeniť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dezinformácie dokumentárne filmy Irak migracia umenie vojna