Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Valentína Sedileková je devätnásťročná spisovateľka, ktorá študuje na medzinárodnej škole LEAF Academy v Bratislave. Na základe osobnej skúsenosti s poruchou príjmu potravy založila celoslovenský projekt Chuť žiť, ktorého poslaním je šíriť povedomie, prevenciu, pomoc a edukáciu v tejto problematike. Je autorkou rovnomennej autobiografickej knihy o živote s anorexiou a fantasy trilógie s politickým motívom Pokrvní.

Odjakživa si snívala o tom, že sa staneš spisovateľkou?

Dá sa povedať, že to bol môj odveký sen. Inšpiráciou mi bola J. K. Rowlingová, keďže som vyrastala na jej knižkách o Harrym Potterovi. Nazývam to tak, že som mala “Rowlingovej syndróm” a bavilo ma vymýšľať si vlastné príbehy. Snívala som o tom, že raz budú knižne vydané a nájdu si svojich čitateľov, no netušila som, že sa to podarí tak skoro.

Ako je teda možné, že sa ti podarilo vydať prvý diel knihy v 15. rokoch?

Zhodou náhod. V tom čase som sa venovala výkonnostnej atletike a zúčastnila som sa Majstrovstiev Slovenska. Po súťaži ma nemal kto odviesť domov, takže ma spojili s jednou pani, volala sa Dáša Mellová. Celú cestu sme prerozprávali a úplne na konci som jej prezradila, že rada píšem a dokonca mám napísanú knihu. Na to prekvapene zareagovala, že je bývalá učiteľka slovenčiny a rada sa na to pozrie.

Veľmi sa jej môj príbeh páčil a povedala mi, že spraví všetko pre to, aby sa kniha vydala. Začali sme teda robiť korektúry a Dáška hľadala vydavateľa. Jedného príbeh skutočne oslovil, podarilo sa nám zohnať grant a knihu sme vydali. Keby nebolo Dášky a vydavateľa Petra Papša, nič z toho by sa nestalo.

Po rozlúčke s prvým vydavateľom som to však chcela napísať odznovu, pretože myšlienka a posolstvo prvej knihy neboli úplne naplnené. A to už išlo tradičnou cestou. Posielala som neexistujúci rukopis do vydavateľstiev s tým, že chcem napísať trilógiu. Zázrakom sa to zapáčilo vydavateľstvu Artis Omnis a rozhodli sa, že si ju vezmú pod svoje krídla. Viem, že som nevypísaná autorka, preto som im za to veľmi vďačná. Vtedy som mala len šestnásť rokov a chcela som, aby vydali tri neexistujúce knihy.

Kreatívne sny sa ti darilo plniť už naozaj v mladom veku. Aké si mala detstvo?

Z jednej strany bolo moje detstvo úplne skvelé, z druhej trochu náročnejšie. Mám však šťastie, že mám svojich rodičov. Dávali mi aj mojej sestre priestor, aby sme chodili na krúžky, rozvíjali sa a venovali sa tomu, čo nás baví.

Záujmov sme mali naozaj veľa. Vyskúšala som výtvarnú, hudobnú, hrávala som basketbal. Moja sestra je veľmi talentovaná na kreslenie, maľovanie, kým ja som sa stále hľadala. V ničom som sa necítila byť dosť dobrá a bola som vždy akoby skrytá v tieni. A tak som začala písať vlastné príbehy. 

Valentina Sedilekova Chut zit
Foto: Martina Juríčková

Popisuješ to ako šťastné detstvo. Čo ho skomplikovalo?

Samozrejme, že aj v rodine boli nejaké problémy a nesiem si svoje traumičky a trápenia. Čím som bola staršia, tým som, samozrejme, veci prežívala intenzívnejšie. Moja najživšia spomienka sa viaže s časom, keď som mala osem rokov. Začala som si pripadať tučná a cítiť nenávisť k vlastnému telu.

Pamätám si moment, keď sme s mamkou kupovali nohavice a pri ich skúšaní ma chytila úzkosť, že mám veľmi veľké bruško. Tie nohavice sme kúpili a mala som na nich opasok s kovovou prackou, ktorú som si zaťahovala tak silno, až mi spôsobila modriny. Toto bol asi ten moment, kedy bol môj odpor voči sebe samej tak silný, až ma začal ovládať. Poruchy príjmu potravy nikdy neprídu zrazu. Je to choroba, ktorá sa veľmi dlho vyvíja a potrebuje v človeku narásť.

Bolo práve nízke sebavedomie spúšťačom tejto poruchy? Vieš dnes spätne zhodnotiť, čo ju spustilo?

Porucha príjmu potravy je multifaktoriálne ochorenie, čo znamená, že neexistuje len jedna príčina, ktorá je spúšťačom. Je to viacero rizikových faktorov. U mňa to bolo spôsobené aj genetickou predispozíciou a osobnostnými črtami.

Bola som úzkostlivá, mala som črty neuroticizmu, ťažko som zvládala stres, chýbalo mi vnútorné bezpečie. Taktiež som bola perfekcionistka s nízkym sebavedomím a negatívnym vzťahom k sebe samej.

Celkom výrazne ma formovalo aj okolie. Mala som pocit, že mi druhí dávajú najavo, že pre nich nie som dosť dobrá. V detstve som tiež viedla malý vnútorný boj so staršou sestrou. Počas tých rokov som zažila tlak na športové výkony, tlak na krásu. Pamätám si pár detí, predovšetkým chlapcov, ktorí sa so mnou nechceli rozprávať, pretože som pre nich nebola pekná. Aj to spôsobilo, že som sa necítila byť dosť hodnotný človek, keďže aj krása tvorila hodnotu človeka.

Akúsi nespokojnosť som zažívala aj doma. Moja mamka tiež nebola vždy stotožnená so svojím telom, takže mala obdobia, keď diétovala a to som ako dieťa vnímala. Keď som s nimi neskôr začala ja, nevnímala som to ako niečo zlé, práve naopak.

Taktiež ma ovplyvnili kampane proti obezite, ktoré, bohužiaľ, fungujú na princípe vyvolania strachu z tučnoty. Výskumy potvrdzujú, že čím viac bojujeme proti obezite, tým viac stúpa jej výskyt a incidencia porúch príjmu potravy. A to nie kvôli tomu, že je nesprávne bojovať proti obezite, ale, žiaľ, je zrejme nesprávne robiť to týmto spôsobom.

Genetická predispozícia, výchova, ktorá ma formovala, psychika a tlak okolia. To sú tie typické faktory, ktoré ovplyvňovali aj mňa. Mnohé veci sa neskôr narušili.

Ako dieťa som mala obsedantno – kompulzívnu poruchu. Je to psychické ochorenie, ktoré je charakterické tým, že človeka ovláda strach. Ako som spomínala, chýbalo mi vnútorné bezpečie. Preto si človek vytvorí určite rituály, ktorými si zabezpečí vnútorné uspokojenie, že sa strach, ktorý je v mysli, nestane. Samozrejme, že už vtedy som sa bála aj toho, že budem, respektíve som tučná, ale to sme neriešili, pretože som mala mnoho iných, vtedy závažnejších problémov. Z OCD som sa neskôr vyliečila a až o nejaký čas som začala chudnúť.

Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si Terezu Nvotovú, filmovú režisérku a herečku.

Ako sa táto porucha prejavovala?

Poruchy príjmu potravy majú niekoľko fáz. Chudnutie sa prejavuje až postupne. Laicky hovorím, že je to sebanenávisť pretavená do ničenia vlastného tela. Jedlo je teda len nástroj a chudnutie či priberanie dôsledok toho, čo sa deje vnútri.

Spočiatku sa môj život začal točiť okolo jedla. Veľa som piekla, varila, písala jedálničky. Jednoducho som neustále myslela na jedlo. Znížila som svoj kalorický príjem a začala som chudnúť, pretože som mala približne šesť tréningov do týždňa.

Čo je však dôležitejšie, menila som sa ako osobnosť. Začala som byť veľmi introvertná a uzavretá vo vlastnom svete. Budovala som si stenu medzi sebou a okolitým svetom. Stratila som priateľov, pretože ma prestali zaujímať a tiež sa zhoršil moj vzťah s rodičmi. Opúšťala som svoje koníčky a všetko, čo som predtým milovala. Postupne som sa vzdala aj písania, pretože mi to nedávalo zmysel. Mala som úzkosti, depresie, výčitky. Začala som sa sebapoškodzovať. Boli to stavy, ktoré som prestávala mať pod kontrolou. Čím dlhšie choroba trvá, tým hlbšie sa do nej človek prepadá.

Líši sa mentálna anorexia od iných porúch príjmu potravy?

Áno. Psychiatrička Paulinyová z kliniky v Bratislave to veľmi pekne vysvetľuje. Mentálna anorexia má niektoré črty podobné schizofrénii. Konkrétne hovoríme o silnej paranoji, ktorej človek verí celým svojím bytím a na základe toho koná. Pri anorexii prichádza rovnako silné presvedčenie, myslenie sa dostáva až na hranicu bludu. Človek si s chorobou vytvorí veľmi silný vzťah a zrazu sa ocitne vo svete, kde mu chce každý zle. Myslím, že máloktoré dievča či chlapec s anorexiou chudne preto, že má sen byť modelkou či modelom.

Keď mi dievčatá píšu, že chcú schudnúť, rozumiem im veľmi dobre. Chápem ich nespokojnosť so svojím telom, zažívala som ju, respektíve stále zažívam. No už na začiatku sa ich pýtam dôležitú otázku: Prečo? Zvyčajne sú ich odpovede o tom, že sa chcú cítiť dobre, mať nejakú hodnotu. Chcú vedieť vydržať samé so sebou, chcú sa prekonať, chcú mať svoj život aspoň nejako pod kontrolou. Myslia si, že sa ich život zlepší a aj ostatní ich budú mať radšej. To isté som cítila aj ja a verila som, že len keď budem chudnúť, budem mať nejakú hodnotu.

Bohužiaľ, je to klam. Keď som mala 37 kíl, do denníčka som si zapísala: “Všetci ma chcú zničiť. Chcú, aby som pribrala.” Chudla som napriek tomu, že som bola obklopená odbornou pomocou. Hovorila som, a verila tomu, že by som radšej zomrela, ako pribrala. Depresie, úzkosti, samovražedné sklony, aj to je súčasť môjho príbehu a rovnako aj väčšiny prípadov mentálnej anorexie. Ten strach a presvedčenie sú v chorobe veľmi silné.

Pri mentálnej bulímii zvyčajne nenastáva tento psychotický stav, tam je to viac podobné závislostiam. Človek nad poruchou nemá kontrolu, práve naopak, ona má kontrolu nad ním. Ale uvedomuje si, že to, čo robí, nie je správne, len tomu nedokáže zabrániť.

Valentina Sedilekova Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Dnes to už všetko vnímaš inak. Ako si to obdobie vnímala a prežívala vtedy?

Z chudnutia som bola šťastná a zároveň nešťastná, pretože čím viac som chudla, tým viac sa moje športové výkony zhoršovali. Dievčatá, ktoré som predtým predbiehala, boli zrazu o desať metrov predo mnou. To ma frustrovalo, pretože som túžila po opaku a dúfala, že chudnutie mi zlepší výkonnosť. Tušila som, že chudnutie nie je správne. Napriek tomu zakaždým, keď číslo na váhe kleslo, tešila som sa, bolo to presne to, čo chcem. Čím som bola chudšia, tým som bola šťastnejšia. Bol to veľký boj so samou sebou. Vlastne doteraz je.

Kedy si začalo všímať aj okolie, že sa s tebou deje niečo, čo nie je v poriadku?

Počas detstva som nemala úplne ideálny vzťah s mojou sestrou. Rodičia si to všimli a zobrali nás k detskej psychiatričke. Bohužiaľ to vtedy trochu zlyhalo a diagnostikovala nás nesprávne. Keďže tá diagnostika očividne nebola správne určená, neverili tomu a nechali to tak.

No moje problémy pokračovali a vyvinuli sa až tak, že som sa začala sebapoškodzovať. Jedného dňa som prišla za rodičmi a poprosila som ich, aby sme to vyriešili. Vyhľadali sme teda psychologičku a začala som sa liečiť. Rodičia vedeli, že mám problém, ale vtedy to neboli poruchy príjmu potravy.

Tie sa začali ukazovať približne rok predtým, ako som začala chudnúť. V štrnástich som prestala jesť sladkosti. Rodičom som sa zverovala s tým, že som tučná a nemám sa rada. Vnímali to, ale tým, že si mama prežívala to isté a že aj drvivá väčšina žien nie je spokojná so svojim telom, si mysleli, že je to prirodzené.

V tom čase prišla za rodičmi sestra, ktorá im povedala, že to, čo robím asi nie je úplne v poriadku. Ocko veril tomu, že nič zlé nerobím a keďže som sa v tom čase venovala výkonnostnej atletike, vnímal to tak, že sa chcem zlepšiť. Mama bola v tom, že je to len puberta a všetko to prejde.

Nová kniha Meet the Heroes už čoskoro

Nájdete v nej stovky silných a inšpiratívnych myšlienok,
ktoré zazneli v našich rozhovoroch, vzbudili pozornosť a majú
obrovskú silu meniť pohľad na našu spoločnosť.
Rezervujte si knihu prostredníctvom e-mailu už dnes.

PREČÍTAJTE SI VIAC

Kedy nastal zásadný obrat a dokázala si si uvedomiť, že to chceš zmeniť?

V tom období som už mala odbornú pomoc. K psychiatričke ma dotiahli rodičia, no ja som stále odmietala liečbu. Okrem toho som mala psychologičku. Keďže som nechcela byť v nemocnici, mamka so mnou zostala doma a robila mi domáceho policajta. Mali sme režim, ale ja som sa vyliečiť nechcela. Verila som, že to, čo robím, je správne.

Zlom prišiel na základe troch vecí. Prvou bol môj pokus o samovraždu. Cítila som veľkú bezmocnosť, ale našťastie, keď to nevyjde, ešte vždy je tu tá druhá možnosť. Môžeš zabojovať, pretože hlbšie sa už klesnúť nedá.

Myslím, že najdôležitejšie pre mňa bolo to, čo spravila mamka. Bojovala aj vtedy, keď som sa dávno vzdala. Aj odborníci hovoria, že najúspešnejšia liečba pri poruchách príjmu potravy je tzv. family based therapy – rodinne založená terapia. Rodičia pri deťoch s touto poruchou hrajú kľúčovú úlohu. To sa zrejme potvrdilo aj pri mojej mamke.

Aj keď som mala veľké afekty a stavy úzkosti, keď som nedokázala kontrolovať svoje správanie a vyslovene som sa uzatvárala vo vlastnej hlave či sa sebapoškodzovala, ona tam bola. Videla to, upokojovala, objímala, tíšila ma, bola pri mne. Vďaka tomu som si uvedomovala, že je minimálne jeden človek, ktorý nechce, aby som z tohto sveta odišla.

Ona bola tá, ktorá sa postavila proti mojej chorobe a neskôr si získala moju dôveru, aj keď to bolo mnohokrát labilné. Veľa som klamala a manipulovala.

Kľúčové bolo, keď ma jedného dňa dokázala nakŕmiť. Nemohla som zjesť obed, tak ma vzala do náručia a kým ma kŕmila ako bábätko, plakala som. Plakala, ale jedla.

Ďalším podstatným momentom bol telefonát od môjho trénera. Narovinu mi povedal, že mu chýbam a chce, aby som sa vrátila, pretože mu na mne záleží a nemám zahadzovať svoju budúcnosť.

Vtedy sa mi konečne otvorili oči a uvedomila som si, čo všetko som kvôli chorobe stratila. Že v skutočnosti nie som šťastná a nežijem život, po ktorom som túžila. Spomenula som si, čo môžem znovu získať tým, že budem zdravá. Vtedy som sa rozhodla, že zabojujem a hľadala som motiváciu.

Ako sa máš dnes?

Omnoho lepšie. Liečim sa približne štyri roky, ale je to beh na dlhú trať. Nie som ešte úplne vyliečená. Podľa štatistík trvá liečba priemerne okolo sedem rokov. Niektorí sú dokonca chronickí pacienti a nikdy sa celkom neuzdravia. Rok a pol po liečbe anorexie mi diagnostikovali bulímiu, takže som si “vyskúšala” aj niečo iné.  Teraz sa s nimi trápim v takých amplitúdach, ale hlavne po psychickej stránke sa mám oveľa lepšie.

Dlhý čas som totiž nevedela cítiť radosť, usmievať sa, byť šťastná. Spomínam si na moment, keď som sa zasmiala prvýkrát. Moji rodičia skoro buchli šampanské. Po dlhom čase dokážem kráčať po ulici s úsmevom, cítiť pokoj, radosť, byť opäť veselá a vtipná, mať plno energie. Teším sa, keď nemusím šetriť energiou a plánovať si detailný jedálniček, aj keď ma to asi čaká, aby som sa vyhla záchvatom prejedania.

Po fyzickej stránke je to tiež zlepšenie. Moje telo je už takmer zdravé, ale záchvatové prejedanie je vec, ktorá ma stále trápi. Hľadám vlastnú strednú cestu. Mám pocit, že na jednej strane je anorexia, na druhej bulímia, poťahujú si so mnou a ja sa snažím ísť tým zlým stredom. Chcem sa naučiť jesť normálne a mať rada samú seba. A nájsť svoju hodnotu v niečom inom než v trčiacich kostiach.

Valentina Sedilekova Heroes
Foto: Martina Juríčková

Čo je tvojou motiváciou?

Mojou najväčšou motiváciou je projekt Chuť žiť, pretože viem, že nemôžem pomáhať iným ľuďom ako 37 kilové dievča v depresiách, ale len ako veselá a zdravá baba, ktorá verí a má neuhasiteľnú motiváciu, že sa z toho dostane. Chuť žiť je to, čo ma najviac posúva dopredu.

Konečne však túžim mať a žiť kvalitný život. Chcela by som ďalej písať a napĺňať svoj mierne naivný sen – meniť svet k lepšiemu a pomáhať druhým. Myslím, že dopredu ma posúva samotná vízia toho, čo chcem uskutočňovať. Lebo verím, že tú budúcnosť môžem mať.

Kto tvorí projekt Chuť žiť?

Tento projekt vznikol vďaka tomu, že som našla projektového partnera, Róberta Slováka. Ako sedemnásťročná som mu napísala o projekte s otázkou, či by sa chcel pridať. Má také veľké srdce, že sa so mnou stretol a išiel do toho.

Neskôr sme k nám pridružili Ľubicu Rozborovú a spoločne vytvorili občianske združenie EDIS – Eating Disorders Institute Slovakia. My traja sme teraz ten hlavný tím a motor celého projektu.

Ďalšou súčasťou sú naši partneri. Máme odborných garantov, psychiatrov, psychológov, nutricionistov a tiež finančných partnerov, dobrovoľníkov a úžasnú event manažérku. Pomaly sa rozširujeme a plánujeme veľké aktivity.

Čo je poslaním projektu Chuť žiť?

Náš najväčší cieľ je zlepšenie podmienok v detskej psychiatrii. V rámci pomoci a prevencie vyrábame chatbota, spustili sme nutričný program a planujeme aj online poradňu. Radi by sme niečo podobné vytvorili aj pre rodičov, taktiež plánujeme pracovať aj na nových metodikách. V rámci informovanosti a edukácie organizujeme workshopy, školenia, taktiež rôzne kampane, videá a sme aktívni aj na sociálnych sieťach. Snažíme sa šíriť povedomie a informovanosť o poruchách príjmu potravy.

Čo všetko ste už stihli zorganizovať?

Mali sme štyri turnusy nášho turné pozostávajúceho z workshopov po školách. Je to prevenčný program, v rámci ktorého školíme aj pedagógov, psychológov a športovcov. Po večeroch bývajú diskusie s verejnosťou. Za dva roky máme už vyše 5300 účastníkov. Zázrakom sa tiež vydala aj knižka o anorexii.

Majú školy záujem o váš program?

Obracia sa na nás stále viac ľudí. Dokonca nám z Trnavy napísali, že aj vďaka nášmu projektu sa zvýšil záujem o liečbu porúch príjmu potravy a OZ Otvorené srdce otvorilo skupinovú terapiu. Veľmi sa z toho teším.

O náš prevenčný program je, zdá sa, záujem a školy sa nám samy hlásia. Dokonca aj tie, čo už program absolvovali, by si ho radi zopakovali pre ďalších žiakov. Dokonca sa zdá, že vďaka skupine pražských medikov sa Chuť žiť rozšíri do Česka. Absolvovali sme už stretnutie a školenie v Prahe.

Dobré ohlasy sú aj na nutričný program či knižku. Som neskutočne vďačná.

Valentina Sedilekova spisovatelka
Foto: Martina Juríčková

Tá ti vyšla v tomto roku. Ako prebiehalo jej písanie? Musela si si sprítomňovať tie ťažké momenty a pocity?

Bolo to náročné a intenzívne. Písanie som dlho odkladala a nakoniec som ju napísala v priebehu niekoľkých dní. Chcela som písať čo najpravdivejšie a tak som si pozerala staré fotografie, denníky, zápisky. Zároveň som si vyvolávala úzkosti. Bolo by riskantné, ak by som sa z toho nevypísala, no takto to bola skôr terapia.

V knižke som sa celkom odhalila a prvýkrát sa otvorene priznala k svojim pokusom o samovraždu. Rodičia o tom nevedeli a dozvedeli sa to z knihy, rovnako ako som sa priznala s dôvodmi, prečo a ako som nimi manipulovala či závádzala. Mamka rukopis prečítala za jednu noc a v noci za mnou prišla, pritúlila sa a zaspala so mnou.

Veľmi si vážim, že sú mojou oporou. Preto ma mrzí ešte viac, keď mi napíšu ľudia s touto poruchou, ktorí nemajú oporu v rodine. Vtedy je to ešte náročnejšie.

Poruchy príjmu potravy majú najvyššiu úmrtnosť spomedzi psychických porúch. Myslíš, že je možné nejakým spôsobom týmto poruchám predísť?

Určite áno. Spolu s Akadémiou Mateja Tótha a psychiatričkou Martinou Paulinyovou sme vypracovali metodiku pre trénerov. Je potrebné si už v rámci prevencie akýchkoľvek psychických porúch všímať malé deti a ešte viac tie, ktoré sú úzkostlivé, neurotické s problémom zvládať stres. Pretože to sú prvé znaky toho, že sa môže vybudovať nejaká psychická porucha.

Taktiež je dôležité pestovať u detí sebadôveru a sebalásku. Neupriamovať príliš veľkú pozornosť na telo a postavu. Myslím si, že množstvo ľudí prikladá príliš veľkú  pozornosť váhe a vzhľadu.

Aké ďalšie náznaky môžu okoliu napovedať, že niečo s dotyčnou osobou nie je v poriadku?

Priberanie či chudnutie je skôr druhotný znak. Treba si všímať to, ako sa človek mení. Môže mať zrazu veľký záujem o zdravý životný štýl a hlavne zdravú stravu, mení jedálniček, rád varí, pečie. Začne sa uzatvárať do vlastného sveta, môže bývať akoby duchom neprítomný. Začne sa izolovať od všetkých a tráviť väčšinu času sám. Stratí záujem, je apatický, priberá alebo chudne, a časom sa môže prejaviť aj to priberanie alebo chudnutie. Je to aj o tom, ako sa na seba pozerá a vníma svoje telo. Ako reaguje, keď sa vidí v zrkadle?

Dieťa sa napríklad môže vŕtať v jedle, prípadne často zapíja vodou. Nepije vôbec alebo naopak priveľa. Žiakom sa môže v škole zhoršovať priemer. V pubertálnom veku treba mať otvorenú komunikáciu, veľa sa rozprávať a byť úprimný.

Ako potom v daných situáciach reagovať?

Treba byť veľmi empatický a trpezlivý, zaujímať sa o daného človeka ako o osobu. Nie je veľmi správne upriamovať pozornosť na zvýšenú alebo zníženú váhu. Keď človeku, ktorý sa pre nikoho a v ničom necíti byť dosť dobrý, potvrdíš, že schudol, poteší ho to a zvýšiš mu chvíľkovo sebavedomie. Naznačíš mu, že je v tom úspešný a on bude mať väčšiu chuť pokračovať. Ľudia, ktorí v prvotnom štádiu porúch schudnú, bývajú dokonca chválení až oslavovaní. To ich povzbudí v ničení tela a pokračujú. Naopak, pri upozornení na nárast váhy sa človek uzavrie.

Treba sa preto radšej pýtať, čo sa deje a či ho niečo trápi. Vypočuť, snažiť sa porozumieť, motivovať, aj keď zmena môže trvať dlho. Nesúdiť, ale hľadať riešenie. Pretože bude odmietať a presviedčať o tom, že je všetko v poriadku. Treba vyhľadať psychológa, psychiatra, pretože mu to môže zachrániť život.

Nesústreďme sa len na to, ako ľudia vyzerajú, ale na to, akí skutočne sú. Vyzdvihujme to, čo je na nich naozaj cenné a majme sa radi takí, akí sme. Aj keď je to niekedy naozaj náročné. Ja sama sa to ešte dlho budem učiť. 

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

anorexia chut zit pomoc poruchy prijmu potravy spisovateľ vzdelavanie