Jozef Pecho: Stali sa z nás pohodlné bytosti, ktoré očakávajú, že klimatické zmeny za nás vyrieši niekto iný

Pokiaľ majú ľudia aspoň trochu empatie a súcitu, nemôže im byť stav klímy ľahostajný.

27. 10. 2019

Martina Hatňanková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jozef Pecho je klimatológ zo Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave. Už takmer 20 rokov sa venuje skúmaniu klimatických zmien a v súčasnosti je častým hosťom médií, kde vysvetľuje, ako sa klíma mení a čo to znamená pre Slovákov aj celý svet. My sme sa s ním rozprávali o tom, ako sa vyvinulo postavenie klimatológa v spoločnosti, čoho všetkého sa vzdal pre zníženie vlastnej uhlíkovej stopy a čo musíme nevyhnutne spraviť pre to, aby bola naša budúcnosť svetlejšia, než je dnes.

Povolanie klimatológa nie je bežný detský sen. Kedy ste prišli na to, že budete klimatológom?

Nie som ten druh klimatológa alebo meteorológa, ktorý o tom sníval od narodenia. Samozrejme, mal som veľmi blízky vzťah k prírode a veľmi ma zaujímalo všetko ohľadom kolobehu vody v prírode, zaujímal som sa o fyziku a geografiu. Pôvodne som chcel byť geológom, respektíve vulkanológom, ale na Slovensku sa toho v tomto ohľade veľa študovať nedá.

Veľmi rýchlo som sa prepracoval ku geografii a na vysokej škole som sa vyprofiloval na klimatológiu. Myslím, že som sa v tom celkom našiel a časom sa ukázalo, že problém klimatickej zmeny je natoľko akútny, že mu treba venovať pozornosť. Klimatickou zmenou sa zaoberám v podstate už skoro 20 rokov.

Aké bolo povedomie o klimatických zmenách v čase, keď ste začínali?

O mnohých veciach sme vtedy, samozrejme, vedeli, ale mediálny záujem okolo klimatickej zmeny nebol. Veľkou témou je, povedzme, posledné tri roky a je škoda, že záujem neprišiel už napríklad na začiatku 90. rokov – politický, mediálny a aj občiansky.

Samozrejme, sme vďační za to, že teraz napríklad aj v súvislosti s Gretou Thunberg a s rastom globálneho povedomia o zmene klímy sa táto téma hýbe dopredu, no otázkou je, či dostatočne rýchlo.

Najbližšie roky budú rozhodujúce hlavne preto, aby sme ako klimatológovia dokázali odkomunikovať problém zmeny klímy dostatočne efektívne a rýchlo, aby sme už aj na Slovensku začali robiť konkrétne veci. Či už ohľadom adaptácie, alebo aj zmeny životného štýlu ľudí, keďže klimatická zmena súvisí aj s našou spotrebou a konzumom.

Foto: Martina Juríčková

Hýbu sa veci v politickom svete dopredu? Počúvajú vedcov viac práve tie inštitúcie, ktoré majú silu reálne veci zmeniť a ovplyvniť?

Pokiaľ ide o hodnotenie klimatických podmienok, tak napríklad Ministerstvo životného prostredia bolo vždy odkázané na informácie od svojej rezortnej inštitúcie, teda SHMÚ a klimatológov, ktorí tam pracujú. Ministerstvo nám vždy načúvalo, nikdy nás neignorovali.

Na Slovensku je veľký problém s tým, že ministerstvá v niektorých oblastiach v minulosti slabšie komunikovali medzi sebou. Ak si, povedzme, Ministerstvo hospodárstva pripravilo svoju stratégiu a Ministerstvo životného prostredia zároveň presadzovalo prísnejšiu legislatívu ohľadom ochrany životného prostredia, občas sa dostávali do nesúladu.

Klimatická zmena sa však už stala samovysvetľujúcim fenoménom. Dnes už nemusíme ľudí presviedčať, že sa niečo deje, a dokonca už ani to, že je to spôsobené človekom.

Myslím si, že tlak ľudí na to, aby vlády problémy zmeny klímy riešili, bude narastať a že ministerstvá a vlády aj mimo Slovenska budú musieť veľmi promptne reagovať na potreby v spoločnosti. Či už v zavádzaní väčšieho podielu obnoviteľných zdrojov energie, alebo prísnejšej legislatívy a kvóty pre výrub stromov, ochranu prírody alebo dovoz výrobkov zo zahraničia, ktoré majú veľkú uhlíkovú stopu.

Spomínali ste, že o zmenách klímy vplyvom človeka sa vie už desiatky rokov. Prečo sme ju začali riešiť intenzívnejšie až teraz?

Dá sa to čiastočne vysvetliť aj tým, že do produktívneho veku prichádza nová generácia, ktorá o tom vie oveľa viac než ľudia, ktorí sa narodili skôr. Mladí tento problém neberú na ľahkú váhu už aj kvôli tomu, že raz privedú na tento svet ďalšiu generáciu ľudí, ktorí už budú žiť v iných klimatických podmienkach ako my. Začínajú si pomaly uvedomovať aj to, čo to bude pre budúce generácie znamenať. Pokiaľ majú aspoň trochu empatie a súcitu, jednoducho im to nemôže byť jedno.

Druhá vec je, samozrejme, aj to, že klimatická zmena je už dosť výrazná, aj keď stále neprebieha dostatočne rýchlo, aby si ju všimli úplne všetci. Máme obrovské množstvo výsledkov a dát, ktoré hovoria jednoznačnou rečou – globálna klíma a svet smerujú tam, kam nechceme, aby sa posúvali. Bude to veľmi pravdepodobne extrémnejší a nebezpečnejší svet.

Aj technologický vývoj už ponúka určité možnosti, ako sa s tým vysporiadať. A keďže mladí ľudia pred sebou vidia riešenia, začínajú vyvíjať tlak. A to je pozitívne.

Foto: Martina Juríčková

Ste skôr skeptik alebo optimista v súvislosti vzťahu spoločnosti ku klimatickým zmenám?

Povedal by som, že som skeptický realista. O zmene klímy sa hovorí pomerne intenzívne už 30 rokov, no akcelerácia nášho konzumu a spotreby zdrojov sa deje stále rýchlejšie. Možno práve prichádzajúca generácia mladých ľudí je už konečne tou prvou lastovičkou, ktorá s tým niečo naozaj urobí a zmení smer.

Zatiaľ som skeptický hlavne kvôli tomu, že mnohí ľudia o zmene klímy stále nevedia dosť na to, aby si v tejto otázke urobili jasno, sú z veľkej časti informácií zmätení, a to aj napriek tomu, že dnes máme k dispozícii oveľa presnejší obraz o tom, ako sa správa globálny klimatický systém a prečo sa tak rýchlo mení. Pravdou je však aj to, že mnohí klimatológovia majú zatiaľ určité problémy tieto témy verejnosti primerane zrozumiteľne odkomunikovať.

Ďalším problémom je, že často sa rôzne veci účelovo dezinterpretujú. Napríklad sa pomerne často rozširujú rôzne mýty o tom, že klimatickú zmenu vyrieši len zalesňovanie alebo len to, že budeme vegetariáni, prípadne to, že stačí, aby sme prestali využívať leteckú dopravu. Toto všetko síce platí, ale musíme to robiť súčasne, jedno riešenie nebude v prípade zmeny klímy stačiť. To vieme s matematickou istotou povedať už dnes.

Ľudia by mali pochopiť, že klimatická zmena sa nevyrieši sama, čo znamená, že na nej budeme musieť zapracovať naozaj všetci na globálnej úrovni a každý tomu bude musieť niečo obetovať. Nemusíme byť perfektní vo všetkom, úplne postačí keď všetci začnú robiť aspoň niečo, ale treba v tom vytrvať.

Naša činnosť navyše musí mať synergiu. To znamená, že ak chceme výrazne zredukovať emisie oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov, musí dôjsť k zásadnej transformácii priemyslu, spoločnosti a dokonca aj vnímania problému, okolitej reality, a to asi nebude celkom jednoduché.

Čo pre efektívnu synergiu našich činov a zmien musíme urobiť?

Vyžaduje si to naozaj veľmi intenzívny zápal, vzdelávanie, vytváranie prehľadu, aké možnosti a riešenia sú k dispozícii a hlavne to chce aj ochotu a vôľu sa niečoho vzdať, obetovať pre zmenu. My sme to z hľadiska konzumu a nášho spôsobu života dosť „prepálili“ v tom zmysle, že ľudia sa stávajú veľmi závislí na technológiách a moderných vymoženostiach.

Stali sa z nás veľmi pohodlné bytosti, ktoré len očakávajú, že to niekto vyrieši za nás. A treba byť v tomto k sebe veľmi úprimný – my veľmi radi ukazujeme prstom na „tých druhých“, ktorí sú ako vinníci povinní konať a riešiť problémy, do ktorých sme sa dostali. Podľa mňa je však tento prístup nielen pohodlný, ale aj dosť krátkozraký.

Transformácia si bude naozaj vyžadovať prístup jednotlivcov, komunít i celých štátov. Toto však nie je také jednoduché ľuďom vysvetliť. Je to veľmi nepríjemná pravda pre každého, hlavne pokiaľ musíme zľaviť zo svojho komfortu, materialistických požiadaviek, znížiť svoj horizont túžob a očakávaní a ísť cestou minimalizmu a dôslednejšieho plánovania.

Je nevyhnutné vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a začať oveľa hlbšie premýšľať o tomto svete, o nás a o živote.

Vývoj spoločnosti ide však zatiaľ dosť odlišným smerom. Pracujeme stále viac a viac, naše očakávania rastú, sme viac zahľadení do svojich materialistických predstáv a snov, ktorých naplnenie vnímame ako svoju životnú náplň. Nehovorím, že toto všetko treba zahodiť za hlavu, ale ak chceme vyriešiť klimatickú zmenu, takto to pravdepodobne ďalej nepôjde.

Keď vidím vývoj v posledných rokoch, kedy nič zásadné sa zatiaľ ešte neudialo, napĺňa ma to skôr skepticizmom ako pozitivizmom. Nádej však musíme mať, pretože bez nej by človek prepadol veľmi hlbokej depresii a absolútne by rezignoval, a to nemôže spraviť ani ten najväčší skeptik. Apatia a demotivácia nám nepomôžu, chce to odhodlanie robiť veci inak ako doposiaľ, aby mala budúcnosť zmysel.

Foto: Martina Juríčková

Naša spoločnosť je ale nastavená na to, že úspech = rast. Je to rovnaké v súkromnom aj v pracovnom živote. Musí sa toto nastavenie a fungovanie spoločnosti otočiť dramaticky?

Tu sa už musíme začať zaoberať systémom, ktorý tu funguje. Problém možno bude aj v základnom spôsobe prerozdeľovania majetku alebo hodnôt, ktoré máme. Kapitalizmus ich, bohužiaľ, prerozdeľuje dosť nerovnomerne. Z hospodárskeho rastu bohatne väčšinou len horné percento a nárast miezd aj bohatstva v strednej a nižšej triede je pomalý.

Väčšina ľudí nie je dostatočne saturovaná základným hmotným zabezpečením, a aj z tohto dôvodu ich enviro témy príliš nezaujímajú. Riešia to, aby prežili.

Závisí to, samozrejme, aj od toho, do akej miery je konkrétny štát alebo spoločnosť saturovaná hmotnými statkami a službami. Teraz sa, napríklad, ukazuje, že v Nemecku a v Škandinávii sú už ľudia ochotní akceptovať aj to, že sa vzdajú časti svojho pohodlia alebo určitých výhod na úkor ochrany prírody a životného prostredia. Sú schopní prijať aj zvýšenie daní alebo cien, napríklad mäsa, aby sa niečo v tejto oblasti pohlo dopredu.

Sú to relatívne bohaté štáty, kde už ľudia dosiahli dostatok, začínajú rozmýšľať nad tým, čo robiť so zdevastovaným svetom. Otázka je, ako dlho bude trvať, kým si to uvedomia aj ľudia na Slovensku a či si aj priemerný Slovák so svojou trochu odlišnou mentalitou dokáže povedať, že už má dosť a že pre neho príroda a zdravé životné prostredia majú vysokú hodnotu.

Zatiaľ to vyzerá tak, že takéto nepopulárne riešenia nebudú mať miesto na politickej úrovni ešte dlho.

Kapitalizmus nie je zlý systém, nesprávny je, podľa môjho názoru, len spôsob prerozdeľovania bohatstva a vygenerovaného kapitálu. Veľká časť sveta ešte čaká na to, kým sa dostane na vrchol prosperity a dosiahne saturáciu materiálnych statkov.

Asi najviac sa bojím toho, že pokiaľ toto politici nezvládnu odkomunikovať aj v chudobnejších krajinách, alebo napríklad aj na Slovensku, tak ľudia budú naďalej hromadiť, budú nároční a budú spotrebovávať čím ďalej, tým viac, aby naplnili svoje očakávania a predstavy o tom, čo pre nich znamená šťastný život.

Potom dôjde k saturácii, ale to už pravdepodobne bude klíma na svete úplne iná. Toto zrejme potrvá ešte niekoľko desaťročí a niekoľko generácií, a v tom vidím asi najväčší problém.

Keby boli od zajtra všetci dostatočne bohatí a uvedomili si, že majú dostatok, a náš životný štýl by bol poháňaný z energeticky obnoviteľných zdrojov, tak máme do určitej miery po probléme. Otázka je, či je to pri súčasnej populácii vôbec možné. Žiaľ, zatiaľ je to nereálne.

Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si Henrietu Holúbekovú, trénerku komunikácie a zakladateľku Životológie.

Na Slovensku je stále veľa ľudí ohrozených chudobou a im jednoducho nemôžeme povedať, aby sa vzdali toho mála, čo majú.

Presne tak. Čím je človek chudobnejší a čím viac rieši existenčné problémy, tým menej sa zamýšľa nad environmentálnymi problémami a netreba sa tomu vôbec čudovať. V tomto nemôžeme byť cynickí. Aj preto je stav životného prostredia napríklad v niektorých rozvojových oblastiach katastrofálny. Ľudia tam živoria a jednoducho nemajú priestor a ani čas sa vzdelávať o udržateľnom živote v symbióze s prírodou.

Pokrok, ktorý sme dosiahli v posledných 200 – 300 rokoch, spôsobil, že počet ľudí narastá a títo ľudia veľmi dobre vedia, že sa môžu mať lepšie. To spôsobuje, že ich nároky a očakávania sú stále vyššie.

Je niečo, čo by napriek všetkému, o čom sme sa doposiaľ rozprávali, mohli pre pozitívne ovplyvnenie klimatickej zmeny urobiť aj chudobnejšie krajiny?

Stále platí, že čím ste bohatší, tým ste väčšou záťažou pre planétu, keďže viac využívate jej zdroje. Dnes ukazujeme prstom na rozvojové krajiny, že začínajú viac produkovať emisie a idú podobnou cestou, akou šla západná civilizácia. My by sme im však určite nemali hovoriť, že na to nemajú nárok. Oni ho majú taký istý, aký sme mali aj my. Otázka je, že či pri tom množstve ľudí, ktoré v krajinách tretieho sveta žije, vydržia zdroje, aby sa dostali na úroveň napríklad Američanov. Veľmi pravdepodobne nie.

Mali by sme im povedať áno, majte viac, buďte šťastnejší, materiálne zabezpečenejší, ale mali by sme im zároveň pomôcť, aby nemuseli ísť „špinavou cestou“ využívania fosílnych palív, akou sme išli my. My na západe už máme technológie, ktorými je možné ďalší vývoj uskutočňovať udržateľnejšie a čistejšie, len tu sa už dostávame na pole politiky.

Totižto presvedčiť napríklad súkromnú firmu, aby poskytla svoje technológie do tretieho sveta za minimálne poplatky, prípadne zadarmo, je takmer nemožné. Pretože oni do nich investovali a, logicky, očakávajú určitú návratnosť. Samozrejme, v ideálnom prípade, toto je cesta, ktorá by mohla časť problému zmeny klímy riešiť.

Foto: Martina Juríčková

Predstavuje nárast priemernej teploty na Slovensku a na planéte, aký zažívame, ohrozenie toho, ako sa budeme schopní obživiť?

Určite. Tým, že sa klíma kedysi nemenila tak zásadne a v takých skokoch, bola nastavená akási rovnováha medzi celkovou priemernou teplotou a napríklad tým, koľko zrážok u nás padlo. Vďaka tomu, že sa pomerne rýchlo otepľuje, začíname mať problém so suchom a v niektorých oblastiach aj s nedostatkom vody.

Dnes síce prší viac, ale väčšinou pri búrkach a veľmi intenzívne zrážky sú zväčša pomerne málo využiteľné, pretože rýchlo odtekajú a nestíhnú sa infiltrovať do pôdy a podložia, takže dokonca aj po veľkých dažďoch sme svedkami situácií, že sucho pokračuje.

Sucho je jedným z veľmi vážnych fenoménov, ktorý nebude trápiť len Slovensko. Akonáhle totiž v určitom regióne dôjde voda, ľudia sa sťahujú preč, a rovnako to platí aj v ríši rastlín a živočíchov. Jednoducho, keď nemáte vodu, neprežijete, pretože voda je základ všetkého a je na nej vybudované celé hospodárstvo, produkcia potravín a energetika. Voda bude v našom regióne veľmi kľúčová a pokiaľ vlády v strednej Európe nebudú schopné tento problém nejako zásadne riešiť, môžeme mať v budúcnosti veľký problém s tým, ako sa napríklad uživiť.

Nedávno veľkú pozornosť vzbudili požiare v Amazonskom pralese a na Sibíri. Už aj toto sú dôsledky klimatickej zmeny?

Požiare amazonského pralesa a sibírskej tajgy sú obrovské systémy. Oba ekosystémy sú mimoriadne dôležité pre rovnováhu kolobehu vody a uhlíkového cyklu na celej planéte. Akonáhle príde veľké sucho a v jednom roku zhorí určitá časť lesa, môže to naruší rovnováhu celého systému a zároveň sa do atmosféry dostanú veľké množstvá ďalšieho uhlíka, čo, samozrejme, vyvoláva ďalšie následné otepľovanie.

Výstupy niektorých klimatických modelov už pred viac ako 10 rokmi naznačovali, že Amazónia naozaj v dôsledku globálneho otepľovania vysychá a pokiaľ sa dostane za určitú hodnotu stability z hľadiska dostatku vody v oblasti, tento proces sa môže v budúcnosti výrazne zrýchliť a to bude znamenať aj ďalšie emisie uhlíka do atmosféry, ktoré nespôsobí bezprostredne človek, ale budú unikať z kolabujúceho ekosystému.

Sibírska tajga, ale predovšetkým tropické pralesy v Amazónii alebo Afrike predstavujú systémy, ktoré môžu vo veľmi krátkom čase skolabovať a ak sa tak stane, my už s tým nedokážeme nič urobiť.

Zažívame už dnes extrémne počasie?

Určite áno. Jeden z takýchto príznakov je dlhodobé sucho, ktoré nás začína dosť trápiť. V Čechách ho majú už od roku 2015. Netreba to brať na ľahkú váhu. Síce, zatiaľ nie sme v tak kritickej situácii ako v susednej Českej republike, ale sucho sa pomaly začína, takpovediac, vkrádať aj k nám.

Prejavuje sa to nielen tým, že čoraz častejšie zažívame miestami až extrémne nízke hodnoty pôdnej vlhkosti, ale v niektorých oblastiach pomaly začínajú klesať aj hladiny podzemných vôd. A v budúcnosti môže byť tento problém ešte vypuklejší.

Medzi extrémy počasia patria aj prívalové zrážky, ktoré aj na Slovensku máme čoraz častejšie, a sú aj intenzívnejšie. S tým sú spojené väčšie škody, čo má veľký vplyv napríklad na rastúci počet poistných udalostí.

Minulý rok sme mali zasadnutie s jednou poisťovňou, ktorá sa zaujímala o to, kam sa klimatická zmena v budúcnosti posunie a aké veľké škody bude spôsobovať, pretože v budúcnosti sa môže stať, že veľká časť poistných pohľadávok bude nevymáhateľných. Poistenie sa môže stať pre väčšinovú populáciu nedostupné, pretože bude príliš drahé.

Veľký problém môže byť v tomto zmysle sucho, pretože môže zasiahnuť celú Európu a spôsobiť veľké straty na úrode, čo sa stalo aj v minulom roku 2018. Na juhu Slovenska boli v niektorých okresoch straty dokonca na úrovni 40 % výnosov. Takéto škody málokto dokáže vyplatiť. V budúcnosti teda môže byť naozaj veľký problém sa poistiť.

Foto: Martina Juríčková

Aká je v súčasnosti vízia o stave klímy?

Klíma sa začína meniť veľmi rýchlo a môže nás to v budúcnosti veľmi prekvapiť, pretože sme prakticky posledných 30 rokov stáli na mieste a len sme sa prizerali. Niektoré systémy, ktoré udržujú planétu v znesiteľných podmienkach z hľadiska kolobehu vody, môžu z roka na rok skolabovať a zrazu zistíme, že nevieme, čo s tým.

Máme pripravené adaptačné stratégie do dvoch stupňov oteplenia, ale čo potom? To presne nevieme a práve v budúcnosti môže nastať situácia, že sa začne klíma veľmi prudko otepľovať z roka na rok. Klimatický systém je, bohužiaľ, veľmi citlivý a výrazne sme ho vychýlili z rovnováhy, v ktorej bol počas posledných niekoľko miliónov rokov.

Keď ste spomínali adaptačné scenáre do dvoch stupňov oteplenia, kedy asi predpokladáte, že sa k nim dostaneme?

1,5 stupňa dosiahneme pravdepodobne už pred rokom 2040, a dva stupne zhruba okolo roku 2050. Pravdepodobnosť toho, že sa bude otepľovať ešte rýchlejšie, než ukazujú súčasné predpoklady (modely), je však pomerne vysoká. Myslím, že je celkom možné, že 1,5 stupňa dosiahneme už v ďalšej dekáde, to znamená ešte pred rokom 2030 a to dvojstupňové príde vo veľmi krátkom čase po tom.

Čo to znamená pre náš každodenný život, keby sa teraz planéta oteplila o dva stupne?

Tie dôsledky si ani klimatológovia netrúfajú predstaviť.

Pýtam sa najmä preto, že ľudia sa zatiaľ správajú, že ich treba vystrašiť, aby sme začali konať reálne kroky na spomalenie otepľovania.

Áno. Niektorí klimatológovia v zahraničí, hlavne v USA a v Británii hovoria o tom, že pokiaľ dosiahneme do konca tohto storočia štvorstupňové oteplenie, tak to bude znamenať obrovskú destabilizáciu klimatického systému, rastlinných a živočíšnych spoločenstiev. Môže skolabovať globálny hydrologický cyklus, čo spôsobí veľké sucho v rôznych oblastiach a pokiaľ k tomu dôjde, tak veľká časť tropických oblastí sa stane vo väčšej časti roka neobývateľná. Takéto prudké oteplenie by spôsobilo v priebehu pár rokov ohromnú migráciu.

Niektorí politici, samozrejme, rozprávajú o tom, že už len keď sa oteplíme o dva stupne Celzia, tak to môže, dokonca, spôsobiť častejšie vojnové konflikty o vodu, o zdroje a o potraviny, čo väčšinou končí genocídami.

To je dosť desivé.

Áno, sú to veľmi desivé veci a nemusí sa to diať len za hranicami Európy. Európa má istú výhodu v tom, že stále sme tou bohatšou časťou sveta a navyše sa nachádza v relatívne príjemných klimatických pomeroch, no migrácia bude pre nás veľký problém.

Ľudia väčšinou migrujú z miest, kde sa nedá fungovať, do bohatších krajín, o ktorých vedia, že sa tam dá prežiť. Slovensko síce medzi top bohaté krajiny nepatrí, ale v budúcnosti môžeme byť aj my veľmi zaujímaví.

Najsilnejšie myšlienky z našich rozhovorov vydáme v knihe

Kniha bude v predaji už začiatkom nového roka. Nájdete v nej stovky
silných a inšpiratívnych myšlienok, ktoré zazneli v našich rozhovoroch,
vzbudili pozornosť a majú obrovskú silu meniť pohľad
na našu spoločnosť .

PREČÍTAJTE SI VIAC

Často počúvam názory, že my tu na Slovensku nevplývame na klímu ako podstatne väčšie národy. Čo by sme si mali o svojom vplyve uvedomiť?

Na klímu vplývame už len tým, že patríme do bohatšej časti sveta. Rozvíja sa tu moderná spoločnosť, pribúdajú obchodné centrá, ľudia v nich trávia veľa času, míňame stále viac, a veľkým problémom Slovenska je nárast automobilizmu.

Slováci viac cestujú lietadlom, takže sa nedá povedať, že by sme v tomto boli nevinní. Pomerne rýchlo sme po páde socializmu prevzali západný spôsob života.

Priemerná uhlíková stopa Slováka je zhruba 6,5 až 7 ton oxidu uhličitého (CO2), čo je výrazne nad globálnym priemerom, ktorý je 2,5 až 3 tony CO2.

Aká je udržateľná hodnota uhlíkovej stopy na jedného človeka?

Za udržateľné sa momentálne považujú dve tony, takže my by sme museli výrazne klesnúť.

Na sociálnych sieťach ste veľmi kritický voči nečinnosti ľudí alebo politikov. Na druhú stranu však narastá počet iniciatív za udržateľnejší život. Vnímate pozitívne aspoň takéto „drobné“ kroky?

Určite áno. Ja si myslím, že v spoločnosti treba vytvárať ostrovčeky pozitívnej deviácie a je dobré, že sa niečo niekde mení a buduje, a pomocou sociálnych sietí sa o tom dá šíriť povedomie.

Problém je jedine v tom, že nie každý je na sociálnej sieti, takže o mnohých aktivitách ľudia pravdepodobne nevedia. Okrem sociálnych sietí by sa to malo viac dostávať do povedomia ľudí aj cez mienkotvorné médiá, televízne spoločnosti, čo najmä v prípade Slovenska zatiaľ celkom neplatí.

Ľudia sú zvedaví a zaujímajú sa, a naozaj treba poukazovať na to, že sa veci dajú robiť lepšie, dá sa šetriť efektívne a hlavne sa o tom treba rozprávať s ľuďmi a ukazovať, že to prináša prospech komunity.

Po poslednom klimatickom summite sa spustila na Gretu Thunberg veľká kritika a mnoho ľudí ju označuje za marketingový nástroj. Je ale reálne možné zarábať na Grete a na hnutí proti klimatickým zmenám?

Reálne to asi je, a ak by aj bola pravda, bol by to smutný obraz o tejto spoločnosti, že dokáže na takomto hnutí vyslovene točiť veľké peniaze a robiť biznis. Pre mňa bolo marketingovým ťahom to, že sa Greta plavila na summit jachtou, ktorá bola oblepená obrovským množstvom reklám, s čím vnútorne nesúhlasím.

Na druhú stranu sa však na to musíme pozerať aj pozitívne, že globálne povedomie okolo klimatickej zmeny a politický záujem sa naozaj výrazne zvýšili po tom, ako začalo 16-ročné dievča prehovárať k svetovým politikom. Stala sa stredobodom pozornosti, vytiahla zmenu klímy na svetlo a myslím, že aj keby to bol len marketingový ťah, tak pokiaľ slúži účelu, aby ľudia otvorili oči, v takom prípade s ním súhlasím a podporujem ho.

Foto: Martina Juríčková

Čo by ste povedali popieračom klimatických zmien?

Myslím si, že väčšia časť klimatických skeptikov alebo ignorantov jednoducho časom pochopí, že je potrebné sa k tomuto problému postaviť proaktívnejšie a pragmaticky, a že im ten skepticizmus ani ignorantstvo nepomôžu.

Väčšia časť popieračov sú staršieho veku. Medzi mladými je ich veľmi málo, takže je nádej, že popieračstvo sa príchodom novej generácie bude vytrácať, ale nechcel by som byť príliš naivný. A je veľký predpoklad, že nastupujúca generácia mladých ľudí, ktorí už budú žiť v trošku iných klimatických podmienkach, začne vychovávať svoje deti k šetrnejšiemu spôsobu života.

Často sa hovorí o tom, že klimatická zmena bude veľký problém a môže byť tvrdá, a mnoho mladých ľudí preto rozmýšľa, či vôbec chcú mať deti. Ja si myslím, že uvažovanie o tom, či mať alebo nemať dieťa kvôli klimatickej zmene, nás môže veľmi zabrzdiť, pre mňa je to trochu zbytočná a veľmi ľahko riešiteľná dilema. Samozrejme, rozhodnutie je na každom z nás podobne ako to, či budeme vegetariáni alebo nie.

Ja si, naopak, myslím, že už kvôli klimatickej zmene sa oplatí mať deti, pretože máte možnosť vychovať ľudí, ktorí budú hodnotovo niekde úplne inde ako sme my alebo naši rodičia.

Čoho ste sa vzdali v živote vy, aby ste znížili svoj vplyv na klímu?

V prvom rade sa snažím robiť dosť intenzívnu osvetu. Nemyslím si, že by to výrazne zachránilo svet, ale je to môj osobný vklad.

Už od roku 2009 sa výrazne snažím zredukovať svoju uhlíkovú stopku. Necestujem v takej tak miere ako predtým, a ak vôbec, tak len pracovne. Výrazne som zredukoval spotrebu materiálnych vecí, napríklad oblečenie, ale aj potraviny. Pokiaľ môžem, tak chodím pešo alebo MHD. Nikdy som nemal auto, takže toho som sa vzdávať nemusel.

Jednou z vecí, ktorú by som do budúcna ešte chcel výrazne obmedziť, je letecké cestovanie do zahraničia. Niekedy sa to, bohužiaľ, nedá, pretože ak sa niekam potrebujete dostať rýchlo, je, nanešťastie, lietadlo tá najlacnejšia a najrýchlejšia možnosť. Leteckú dopravu však využívam výlučne kvôli práci, napríklad pri cestovaní na konferencie. Pokiaľ lietanie nebude dostatočne drahé, náš spôsob cestovania sa nezmení. Pokojne by som sa podpísal pod to, aby letenky výrazne zdraželi, pretože sú dnes až príliš lacné.

Svojím verejným vystupovaním tak trochu vyvraciate mýtus o tom, že vedci sú introverti zahrabaní v knihách.

To len preto, že musím, inak som veľký introvert.

Je to pre vás vystupovanie z komfortnej zóny?

Myslím, že toto je ďalšia vec, ktorá súvisí s vašou otázkou, čo som musel obetovať. Bola to akási zmluva s diablom, naozaj niečo za niečo. Je pravdou, že za cenu klimatickej osvety som musel ísť do oblasti, ktorá bola pre mňa veľmi neznáma a veľa vecí som sa musel naučiť.

Nikdy predtým mi však nenapadlo, že to je vlastne vystupovanie z komfortnej zóny.

Niečo normálne do inboxu


Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

klimaticke zmeny klimatolog slovenska veda zmena klimy