Mário Obročník pracuje ako vychovávateľ v centre pre deti a rodiny. Jeho práca je pre neho poslaním, robí ju aj vo voľnom čase. Zverené deti učí neklamať, hospodáriť s peniazmi aj rozumne využívať svoj čas. Denne sa stretáva s predsudkami o Rómoch a o deťoch odchovaných štátom.
Ako si sa k tejto profesií dostal?
Odmalička bolo mojím snom byť učiteľom, preto som študoval pedagogiku na strednej škole. Na vysokú som šiel na špeciálnu pedagogiku, keďže som už vtedy vedel, že ma to ťahá viac týmto smerom.
Práve počas štúdia na vysokej škole mi kamarátka ponúkla možnosť robiť animátora v tábore pre deti z detského domova. Tam som sa s nimi zoznámil a zistil som, že mi táto kategória detí jednoducho sedí.
Tento rok som školu dokončil a začal som pracovať v centre pre deti a rodiny.
Aký je rozdiel medzi detským domovom a centrom pre deti a rodiny?
Od prvého januára 2019 na Slovensku už nie sú detské domovy, pretransformovali sa na centrá pre deti a rodiny. Predtým sa domovy starali len o deti, či už siroty alebo deti odobrané rodičom, a v súčasnosti tieto inštitúcie riešia aj problémy v teréne. Pomáhajú rodinám priamo u nich doma, predchádzajú odobraniu dieťaťa, poskytujú psychologické, logopedické či špeciálno-pedagogické poradenstvo. Toto centrum môže požiadať o pomoc úplne každý.
A žiadajú o ňu?
Tento systém je u nás nový, ľudia si naň zrejme ešte nezvykli, takže túto možnosť zatiaľ využívajú len veľmi málo.
Prečo si si vybral práve túto profesiu?
Chcem mať rodinu, ale nechcem mať vlastné deti. Veľa ľudí so mnou nesúhlasí, hovoria, že vlastné dieťa je nenahraditeľné, “pretože gény.“ Vraj nikdy nevieš, čo môžeš od dieťaťa z domova čakať, môže ťa sklamať, okradnúť, odísť od teba. Jednoducho samé zaškatuľkované názory. Mal by som nechať dieťa opustené v domove len pre tieto nepodložené obavy a spraviť si svoje? Veď aj vlastné dieťa ťa môže sklamať.
Samozrejme, mať vlastnú rodinu je krásna vec. Ja ale viem, že lásku, ktorú by som dal vlastnému, dokážem dať aj dieťaťu z domova. Rozhodne si chcem v budúcnosti nejaké adoptovať.
Robím to preto, že na svete je enormné množstvo detí, ktoré nemajú rodinu alebo ich rodina nechce. Každé z nich potrebuje lásku a opateru, a tak mi príde zbytočné robiť ďalšie, keď už je ich na svete toľko, ktorým chýba domov.
Zatiaľ nie som zabezpečený dosť na to, aby som si rodinu založil, a dovtedy to ani neurobím. Zatiaľ sú deti z domova, ktoré mám na starosti, takou mojou rodinkou.
Čo je náplňou tvojej práce?
Som vychovávateľ, čo znamená, že robím úplne všetko. V minulosti sa vychovávatelia zameriavali len na pedagogickú činnosť, teda výchovu, pomáhali deťom s úlohami, učili sa s nimi a podobne.
Dnes vychovávateľ robí všetko ako rodič. Teda chystá jedlo, chodí s deťmi k lekárovi, na rodičovské združenia, hrá sa s nimi, chodí s nimi nakúpiť, dozerá na dodržiavanie osobnej hygieny, učí ich hospodáriť s peniazmi, stolovať či rozumne využívať voľný čas.
Ja sa snažím vychovávať deti tak, ako vychovala moja mama mňa. Jej vďačím úplne za všetko.
Ako ten voľný čas využívate?
Zameriavam sa najmä na to, aby deti nesedeli celý deň nalepené na mobiloch. Moderné technológie sú síce veľmi užitočné, no podľa mňa práve kvôli nim deti nevedia rozumne stráviť svoj voľný čas. Preto sa stále snažím vymýšľať rôzne aktivity, ktoré môžeme spoločne robiť. Často sú to banality, ktoré pre nás boli úplne bežné, ako futbal či spoločenské hry, opekačky či filmové maratóny.
Koľko detí máš na starosti?
Mám ich desať, najmladší má štyri a najstaršia šestnásť rokov. Nie je to práve jednoduché. Každému z nich chcem vyhovieť, s každým chcem tráviť čas. Každý musí cítiť lásku a záujem. Takisto musí vždy každý dostať najesť, byť čistý, pripravený do školy a mať poriadok.
Takže si plne zamestnaný od rána až do večera.
Áno, ale pre mňa to nie je práca, je to naozajstné poslanie. Nerobím to v presne stanovenom čase za nejakú sumu peňazí. Domov niekedy chodím unavený, no nevadí mi to. Keď som s deťmi, necítim sa ako v práci. Snažím sa tam byť pre ne, chcem im nahradiť to, čo im bolo v živote odoprené. Veľakrát s nimi zostávam aj večer a ony vedia, že sa mi môžu kedykoľvek ozvať.
Aké sú deti vyrastajúce v centrách pre deti a rodiny?
Začal by som pojmom škatuľkovanie. Je tu už dlho a netýka sa len detí z domovov, týka sa Rómov, moslimov, vlastne kohokoľvek. Deti z domovov sú zaradené do jednej veľkej škatuľky. Neviem, čím to je, možno tým, že väčšina z nich sú Rómovia alebo že sú prosto z domova. Spoločnosť má na tieto deti veľmi negatívny pohľad. A je nesprávny.
Pri predchádzajúcej práci s postihnutými deťmi som si uvedomil, že aj ich spoločnosť veľmi škatuľkuje. To prvé, čo vidí, je ich postihnutie a až niekde na konci si možno uvedomí, že sú to ľudia. Toto podľa mňa predstavuje vážny problém.
Spoločnosť by sa mala na jednotlivcov dívať v prvom rade ako na ľudí s nejakým charakterom, pocitmi, hodnotami, cieľmi. Domováci sú také isté deti ako hocijaké iné. Domovákmi sa stali preto, že nemajú rodičov alebo sa o nich rodičia nestarali. Len preto sú v tejto škatuľke.
A je nejaký rozdiel medzi dieťaťom vychovaným v tradičnej rodine a v domove?
Jediný rozdiel je, že deti v domove nedostali od svojich rodičov dosť lásky a pozornosti. A toto ľudia nechápu. Často, keď sa pozrieme na niekoho, kto urobil niečo zlé, vidíme len ten skutok, ale nezamýšľame sa nad príčinami. Odsúdime ho ako zlého. No problémy skoro vždy začínajú v detstve práve kvôli nedostatku starostlivosti zo strany rodičov.
Nebudem sa tváriť, že deti z domova sú sväté, samozrejme, mnohé z nich narobili už veľa neplechy, no tú predsa narobia aj deti v rodinách. A ak jej domovák narobí viac, je to práve kvôli nedostatku starostlivosti.
Prečo deti skončia v detskom domove?
Na rovinu? Vo väčšine prípadov je to kvôli hlúposti ich rodičov. Kedysi neexistovali detské domovy či centrá pre deti a rodiny. Boli len sirotince, ktoré sa starali o deti bez rodičov. Dnes až deväťdesiat percent detí v týchto centrách má svoju biologickú rodinu. Ak by ľudia neboli, jednoducho povedané, hlúpi, toto by sa nedialo.
Dieťa nie je tovar v obchode, ktorý si môžem kúpiť a neskôr vrátiť. Je to záväzok na celý život, ktorému je treba venovať úplne všetko. Chápem, že v živote môžu nastať veľmi ťažké situácie, počas ktorých je pre dieťa lepšie byť nejaký čas v štátnom zariadení. No nemalo by tam zostať. Každý rodič by sa mal zo všetkých síl snažiť získať ho naspäť, nech mi nik nehovorí, že sa to nedá.
Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Henikou Holúbekovou, zakladateľkou vzdelávacieho programu Životológia.
Aké sú dôvody prečo končia v domovoch deti, ktoré majú biologických rodičov?
Najčastejšie je to kvôli drogám v rodine, alkoholu, strate bývania. Veľmi často je to kvôli výkonu trestu rodičov. Ja mám tiež pocit, že v dnešnej dobe ľudia túto možnosť využívajú akosi bezstarostne, prosto to dieťa k nám odložia. Domovy na Slovensku sú plné, hneď ako nejaké dieťa odíde, nahradí ho nové.
Ako je to s adoptovaním dieťaťa, ktoré má biologických rodičov? Je vôbec možná?
Adopcia je nesmierne náročná. Jedna vec sú nekonečné vybavovačky a papierovanie. No je tu ešte ďalšia vec. Dieťa nemôže byť adoptované, ak udržiava kontakt so svojou biologickou rodinou. Slovenská legislatíva považuje za kontakt akékoľvek spojenie, teda stretnutie, telefonát alebo aj pohľadnicu doručenú raz za pol roka.
Už sa stalo, že adopcia bola vybavená, všetky jej podmienky boli splnené, dieťa bolo zbalené a pripravené na odchod. Deň pred tým sa ozvala jeho matka, poslala list. V tom momente všetko skončilo, adopcia bola zrušená.
Dieťa môže byť adoptované, ak s tým dá biologický rodič súhlasí, to sa ale nestáva. Skutočne tomu nerozumiem – dieťa je v domove, jeho rodič sa nesnaží o to, aby ho získal naspäť, no zároveň nechce dovoliť jeho adopciu a presun na lepšie miesto.
Vieš o tom, koľko adopcií sa za rok zhruba podarí uskutočniť?
Presné číslo ti nepoviem, no nie je to veľa. Čo letí viac, sú profi-rodiny. Ide o profesionálnych náhradných rodičov, ktorí sú zamestnancami centra a za starostlivosť o deti dostávajú peniaze. Veľmi záleží na tom, akí títo profesionálni rodičia sú, či to robia pre peniaze alebo to berú ako poslanie. Musia prejsť rôznymi psychologickými testami, no ani tie neodhalia všetko. Boli prípady, keď deti bili. Na druhej strane, poznám deti z profesionálnych rodín, ktoré náhradných rodičov oslovujú mama a otec a úprimne ich ľúbia.
Čo sa deje s deťmi potom, ako centrum opustia?
Deti odchádzajú po dovŕšení osemnásteho roku. Ak dieťa študuje a zároveň má brigádu a zarába si, môže v centre zostať počas celej doby štúdia. Odchádza však do Mladých dospelých. To je už samostatný domček alebo bytovka, kde fungujú bez vychovávateľa. Prebiehajú u nich len občasné kontroly. Dostávajú od domova peniaze, no musia s nimi už sami hospodáriť, nakúpiť si, navariť.
Sú prípady, keď sa dieťa v živote po odchode z centra úspešne uchytí. Zväčša je to vďaka pomoci niekoho z rodiny či blízkeho priateľa. Vtedy si nájde prácu a vedie usporiadaný život. No, bohužiaľ, väčšina detí končí buď vo väzení kvôli kriminalite, alebo na ulici, kde sa potýka s alkoholom a drogami.
Prečo je to tak, keď im vychovávatelia dávajú všetku svoju lásku a starostlivosť?
Zrejme preto, že sme stále len vychovávatelia, a deti nás aj tak berú. Hoci ja som do tejto práce šiel s tým, že tu pre deti vždy budem, otca desiatim deťom jednoducho nenahradím. Domováci chodia do školy, kde im spolužiaci rozprávajú o svojich rodinách. Ony sa ale potom vrátia do domova a tu ich čakajú vychovávatelia, a aj tí sa každý deň striedajú. Deti sa preto musia stále prispôsobovať niekomu inému, nemajú jednu stálu osobu ako v rodine.
Jednoducho, tým deťom chýba niekto, kto by za nimi vždy stál. Keď odídu z domova, väčšinou nikoho nemajú. Taká situácia je nesmierne náročná a málokto ju zvládne. Nie je to chyba vychovávateľa a vlastne ani toho samotného dieťaťa. Môže za to rodič, ktorý svoje dieťa odložil do domova a nebojoval o to, aby ho získal späť.
Aká bola tá najvážnejšia situácia, s ktorou si sa musel vysporiadať?
Ako vychovávateľ nepracujem až tak dlho. Od kolegov s dlhoročnými skúsenosťami som počul o pokusoch o samovraždu, ako našli dieťa v kaluži krvi a podobne. Mne sa najhoršia skúsenosť s dieťaťom stala počas letného tábora. Šestnásť-sedemnásťroční chlapci vtedy ušli z chatiek do lesa. Ja som ich tam s baterkou naháňal, zatiaľ čo sa mi z tmy smiali a vyhrážali.
Možno by si niekto pomyslel, že jednoducho chceli robiť problémy, zabaviť sa. No uvedomme si, že sú to veľmi mladí ľudia, ktorí v živote zažili také traumy, aké si my nevieme ani predstaviť, a to práve vo veku, keď najviac potrebovali podporu a lásku. Neobhajujem ich, len upozorňujem na tieto fakty.
Nakoniec sme ich pochytali. Potom sme sa s nimi asi dve hodiny rozprávali a bol to fajn rozhovor. Nerozprávali sme sa ako pedagóg so žiakom, ale ako seberovní ľudia. Mojim zámerom nie je robiť tým deťom nadriadeného. To jediné, čo od nich neznesiem, je klamstvo. Chcem, aby sme boli k sebe vždy úprimní a féroví.
Prevažujú ale dobré skúsenosti, je to tak?
Určite áno. Ale ani to nemusia byť veľké udalosti. Dôležité je, aby sme sa tešili z maličkostí. Z toho, že sme si zahrali futbal alebo dobre sa zasmiali. A napokon, aj všetko zlé je na niečo dobré, ak sa človek z toho poučí a posunie ďalej.
Ako sa vieme my ostatní zapojiť, pomôcť?
Faktom je, že centrá pre deti a rodiny majú peniaze tak akurát na prežitie. Máme jedlo, veci do školy, oblečenie, lieky, hygienu, o deti je riadne postarané. Ale už na nič navyše. Žiadne extra výlety či iné zážitky, aké mávajú deti z rodín. Takže základnou, ale veľmi veľkou pomocou je tá finančná alebo materiálna.
Hovorí sa, že detské domovy nechcú použité veci. Je to naozaj tak?
Ak taký domov existuje, ja o ňom neviem. Akákoľvek pomoc v materiálnej podobne poteší a je vítaná, či sú to hračky, oblečenie alebo sladkosti.
A druhá vec, ktorou môžu ľudia pomôcť, je nastavenie mysle. Nevravím, že všetci majú hneď zmeniť názor. No mali by sa na dieťa pozrieť a vidieť viac než len to, že má rómsky pôvod a že vyrastalo v detskom domove. Mali by sa pokúsiť ho pochopiť, nie hneď odsúdiť. Pretože okrem vychovávateľov a rodičov je to do veľkej miery aj spoločnosť, ktorá tieto deti formuje.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
