Keď pred 17 rokmi spoluzakladal neziskovú organizáciu Živica, mal sen vybudovať vzdelávacie centrum na zaježovských lazoch, čo sa mu o osem rokov podarilo. Dnes sa spolu s ľuďmi v Živici venuje deťom, učiteľom, vzdelávacím a environmentálnym projektom ako Mestské včely a ako sám hovorí, svoju kanceláriu má vo vlaku. Juraj Hipš je rodený Bratislavčan, ktorý s rodinou žije na lazoch v Zaježovej.

Všetky projekty, ktorým sa v Živici venujete, majú spoločného menovateľa – prácu s mladými ľuďmi. Čo mladým treba často pripomínať, učiť ich?

My nerobíme vyslovene len s mladými (možno duchom). Pracujeme tiež s učiteľmi a medzi nimi sú aj dôchodcovia, ale je pravda, že tí sa potom venujú mladým ľuďom alebo deťom.

Nedávno som skončil sériu prijímacích pohovorov do nášho vysokoškolského programu Sokratov inštitút. Zistil som, že mladým ľuďom treba pripomínať našu úplne nedávnu minulosť, najmä čo sa týka komunizmu. Pre mnohých, a to boli naozaj talentovaní ľudia, napr. bolo prekvapivé, že ostnaté drôty viedli cez Devín. Keď sme sa pozerali na dobovú fotografiu, tak triafali všetko možné, len nie Slovensko. Vtedy som si s hrôzou uvedomil, že je to história, ktorá je naša, mnohí sme v nej vyrastali a ich rodičia určite tiež, a o týchto veciach takmer nič nevieme.

Druhá vec sa týka životného prostredia. Ja hovorím, že sme v tomto akýsi rozpamätávači. My dnes učíme deti rozpamätávať sa na to, čo bolo aj donedávna bežné. Učíme ich napríklad, že na pitie je dobrá voda z vodovodu a nie Coca Cola, čo nie je nič originálne ani úžasné. Žiaľbohu, pitie takejto vody je pre mnohých skúškou odvahy a prekonávaním sa.

Rovnaké je to aj s nosením plátenej tašky do potravín. Pre deti je tiež čudné, že nie je normálne kupovať si jahody v decembri, pretože vtedy na Slovensku nerastú. To, čo pripomíname deťom, je niečo, čo bolo kedysi prirodzené, čo by dnes vlastne ani nemuselo byť témou, ale bohužiaľ v tejto dobe s tým musíme pracovať.

Je časté, že deti musíte takéto základné veci učiť alebo je to skôr výnimka?

Bohužiaľ, je to časté, a to nielen u detí, ale aj u dospelých. Jednoducho sme si zvykli na to, že prídeme do obchodu a máme na pultoch melón, jahody a čučoriedky 12 mesiacov v roku a pozeráme sa na to ako na fakt. Starší samozrejme vedia, že melón tu v januári nenarástol. U detí je to vec, ktorú musíme vysvetľovať – že to musí odniekiaľ docestovať a čo tento proces obnáša. Často sú z toho deti šokované. Je to pre ne ako detektívny príbeh, cez ktorý sa učíme, ako tento svet funguje.

To, čo som kedysi považoval za úplnú blbosť, napr. že vyrábame kartičky kedy rastie aká zelenina, tak dnes je to vec, ktorá začína byť nutná.

Juraj Hips Zivica
Foto: Šimon Šiplák

Víziou každého z projektov je zmena k lepšiemu. Sú pre vás dôležité menšie pokroky alebo je motiváciou skôr väčšia zmena?

Ja už pomaly starnem a bol by som rád, keby tá veľká zmena prišla a všetko bolo dokonalé. Samozrejme, to je ilúzia. To, z čoho vychádzame a prečo sme zakladali Živicu, je, že chceme ľuďom ukazovať zmeny na konkrétnych viditeľných príkladoch.

Dnes je taký trend, že sa všetko snažíme zmeniť cez facebookové statusy. Jedna vec je to napísať, ale mám pocit, že mnohé z tých vecí nemajú žiadny dosah. Oveľa väčší efekt má niečo, čo sa reálne ukáže – keď sa vybuduje komunitná záhrada, na strechy domov v mestách sa dajú včelie úle alebo sa vybudujú domy z prírodných materiálov. Na tom sa dá krásne učiť a ukázať príklad, že aha, ide to. Chce to veľké úsilie a je to samozrejme ťažšie, ako zobrať notebook a vyťukať v ňom pekný status s fotkou, ktorú som našiel na internete.

Čo je tou najvýraznejšou alebo najdôležitejšou zmenou, ktorú sa vám podarilo dosiahnuť?

Hmm. Snažím sa v pamäti skenovať vo všetkom, čo tam je a je skvelé, že je toho veľa. Ja som vždy rád, keď sa naši žiaci, študenti alebo účastníci programov po niekoľkých rokov ozvú a ďakujú za to, čo sa naučili. Veľakrát to je aj päť až desať rokov a to je mi dáva pocit, že robíme tú správnu vec. Ale to má rád asi každý učiteľ. Keď vidí, že jeho žiak alebo študent sa niekam dopracoval a začal meniť veci vo svojom okolí.

Na začiatku, keď sme v roku 2000 zakladali Živicu, sme chceli mať vlastné vzdelávacie centrum, čo sa nám v roku 2008 podarilo na Zaježovej. Bol to naozaj veľký projekt. Mali sme budovu, ktorá bola vo veľmi biednom stave a dnes je to ukážkový dom, v ktorom sme skĺbili prírodné staviteľstvo s modernými technológiami, a ktorý dokonca dokáže byť ekonomicky sebestačný. Stretávajú sa tu ľudia nielen zo Slovenska, ale z celého sveta.

To, čo sa nám podarilo a na čo som hrdý, je, že sme založili komunitnú školu, o čom mnohí pochybovali. (Založenie školy na lazoch vraj za rok padne.) Dnes sme dokonca v tej situácii, že riešime nie nedostatok žiakov, ale to, ako všetky deti z toho veľkého záujmu prijať a dať ich do jednej triedy.

Skvelý je pre mňa aj projekt Komenského inštitút, ktorý sa venuje pedagogickým lídrom. Keď vidím učiteľov a aké úžasné veci dokážu robiť v rámci systému, ktorý je, som hrdý. Jedna vec je, aby sme v rámci reformy školstva mali ideu a koncepciu, ale oveľa dôležitejšie je, aby sme mali schopných ľudí. Keď takýchto ľudí stretávam a vidím, čo v tých triedach dokážu, mám pocit, že to všetko má zmysel.

Je na Slovensku dostatok učiteľov, ktorí dokážu a majú ambíciu robiť niečo s tým málom, čo majú?

Keby malo školstvo takýchto učiteľov veľmi veľa, tak je zachránené a perfektné. Realita je taká, že na školách máme často veľmi slabých a priemerných učiteľov. My potrebujeme, aby tých dobrých bolo viac. Špičkových, ktorí to naozaj robia ako svoje poslanie, ktorí majú pedagogické zručnosti a vedia s nimi pracovať, máme tiež. Treba ich podporovať, ale musíme si otvorene povedať, že určite to nie je 90 %.

Do školstva nám naozaj prichádzajú ľudia, ktorí si nevedia nájsť prácu inde a z pedagogickej fakulty odchádzajú takí, ktorých nikde inde nezobrali. Potom sa nemôžeme čudovať, že do školstva nastúpia ľudia, ktorí učiť nechcú. Neskôr trpia oni a trpia s nimi aj deti, čo je dosť vážny problém.

Juraj Hips rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Pracujete viac s tými šikovnými, ktorým pomáhate rozvíjať ich projekty alebo sa k vám hlásia skôr tí, ktorí nie sú až takí dobrí učitelia a vy sa ich snažíte viesť na správnu cestu?

Poviem vám konkrétny príbeh jedného nášho absolventa Komenského inštitútu, ktorý už prešiel aj skúškami, v rámci ktorých sme vyhodnocovali jeho mikroprojekt. Je to učiteľ, ktorý učí na štátnom gymnáziu a na pohovore nám povedal, že on učí štýlom ‘postavím sa pred katedru a prednášam’, čo je bežný spôsob na väčšine škôl.

To, čo ma zaujalo a fascinovalo, bolo, keď povedal, že on sa chce zmeniť. Učí niekoľko rokov a vidí, že to nebaví ani jeho, ani jeho deti. Pre mňa to bolo ako rozprávkový príbeh, keď sa z tohto učiteľa stal človek, ktorý učí rád a ktorého deti sa na hodinu tešia. Za rok sa dokázal neuveriteľne posunúť.

Ak je učiteľ dosť sebavedomý a povie si, že to chce robiť, len nemá zručnosti, tak sa s ním dá pracovať. S každým takýmto človekom. Horšie je, ak vám učiteľ povie, že on sa už nemá čo učiť a pritom jeho deti počas hodín upadajú do akejsi bdelej kómy, pretože ich to nebaví a zaspávajú. My chceme pracovať s učiteľmi, ktorí sú výborní a tiež s tými, ktorí majú potenciál sa zlepšiť. S kým nepracujeme, sú ľudia, ktorí sú v školstve z donútenia a z toho dôvodu, že si nevedia nájsť inú prácu.

Spomínali ste, že v Živici spolupracujete aj s učiteľmi-dôchodcami. Čo je ich motiváciou zapojiť sa do aktivít?

My ľudia máme veľakrát tendenciu hovoriť, že starší človek sa už nemá čo naučiť. Ja s učiteľmi pracujem už 17 rokov a niektorí sú s nami od úplného začiatku. Vidím, ako sa spolu vyvíjame a ako spolu rastieme. Títo starší učitelia majú obrovské skúsenosti a majú tiež nadšenie. Uvedomujú si, že doba sa rýchlo mení a sú ochotní sa stále učiť. Takýto ľudia sú pre mňa učitelia s veľkým U, pretože nielenže chcú učiť deti, ale chcú sa vzdelávať aj sami. Jednoducho, človek, ktorý sa nechce vzdelávať sám, nemôže byť dobrý učiteľ.

Juraj Hips Meet the Heroes
Foto: Šimon Šiplák

Ktorý z projektov Živice vám zaberá najviac času?

S manželkou sme nedávno riešili, že môj život a moja kancelária sú vlaky. Často sa presúvam medzi Zvolenom, Bratislavou, Zaježovou a naopak, a vlastne aj medzi všetkými projektami, ktorým sa v Živici venujeme, či už je to vzdelávanie, alebo životné prostredie.

Samozrejme, projektom, ktoré sú už zabehnuté a pri ktorých máme nastavené dobré fungovanie, sa venujem menej ako tým, ktoré sú úplne nové, skúšame ich a testujeme. Taký je napr. Komenského inštitút, ktorý má jeden rok. S učiteľmi som bol na všetkých našich workshopoch, obhajobách mikroprojektov a na mentoringových sedeniach.

Máte aj nejakú podporu od štátu?

Málo našich projektov, o ktorých sa teraz rozprávame, podporuje štát. Jeden dôvod je ten, že keď dostanete peniaze od štátu, tak polovicu času vám zaberie administratíva a môj život je príliš krátky na to, aby som ho zahodil tým, že budem riešiť papiere. Mojou snahou je získavať darcov zo strany súkromných osôb alebo firiem, pre ktoré je dôležitejšie to, aký je výsledok, než to, koľko papierov a priebežných správ vyplníme a odovzdáme za tri mesiace. Našťastie na Slovensku existujú ľudia aj spoločnosti, ktoré sú toto ochotné podporiť.

Na druhej strane, ak chceme školstvo skutočne zmeniť a tiež ak chceme pomôcť životnému prostrediu, tak úloha štátu je dôležitá. Žiaľ, v tejto chvíli nemôžem povedať, že sme tu mali ministra školstva, ktorý bol perfektný, mal víziu a vedel ju zrealizovať. Také niečo sa na Slovensku zatiaľ neudialo. Takisto je to aj s Ministerstvom životného prostredia. Tam sa jednotlivé mená ľuďom zlievajú a spája sa s ním jedine to, že sa tam rozkrádajú eurofondy. Ak by bol ministrom školstva alebo životného prostredia človek, ktorý to naozaj chce robiť a svoju oblasť chce niekam posunúť, tak myslím, že to miesto má veľké možnosti.

Terajší minister školstva nedávno hovoril, že ide naštartovať najväčšiu reformu vo svojom rezorte a človek potom len žasne, keď vidí, ako chce zavádzať povinné hodiny brannej výchovy. Tie som zažil ešte za čias komunizmu, keď sme hádzali gumeným granátom. Totálna blbosť.

Smiešne je tiež to, že chce zakazovať iný typ písma, ktorým sa žiaci môžu učiť písať. Vtedy si poviete, či ten minister nemá nejakú schizofréniu, keď na jeden strane ide spúšťať najväčšiu reformu a na druhej strane to školstvo vracia späť pred rok 89. S vládou sa za takýchto podmienok spolupracuje veľmi zle. My veľakrát hovoríme, že radi robíme s disidentmi. S ľuďmi, ktorí sa neboja a bez ohľadu na to, či to väčšinová spoločnosť podporí, si idú za svojou víziou a snažia sa svoje zmeny presadiť zdola.

Juraj Hips kniha
Foto: Šimon Šiplák

Máme na Slovensku dostatok výrazných osobností, ktoré by viac pripomínali dôležitosť vzdelávania a inteligencie?

Určite sa na Slovensku viacej rozpráva o hokeji ako o školstve. Možno raz príde doba, a vtedy bude táto krajina zachránená, keď bude školstvo väčšia téma a skôr nás budú zaujímať výsledky v školstve ako v hokeji. Myslím si ale, že sa to veľmi posúva.

Médiá aj mnohí rodičia sa o školstvo zaujímajú oveľa viac ako kedysi. Dôvod je tiež ten, že je reálne vidieť, v akom katastrofálnom stave školstvo je. Nie je to žiadne tajomstvo a nemusia sa o tom robiť už ani žiadne výskumy. Dôkazom sú napr. rôzne merania, v ktorých deti dopadajú zle.

Skúste sa detí spýtať, ako sa im v škole páči. Väčšina povie, že tam chodiť nechcú a že ich to tam nebaví. Toto musia zažívať približne 13 rokov, čo je veľmi dlhá doba. Predstavte si, že by sme teraz niekoho odsúdili na 13 rokov nepodmienečného trestu.

Pritom 6 – 7-ročné deti sa do školy po prvýkrát tešia. Málo detí vám povie, že do školy nechce ísť. Potom sa ich spýtate o 3 – 5 rokov a už je to niečo iné. Už tam chodia za trest, lebo musia. Je hrozné, ak trestáme deti za to, že by sa mali dobre vzdelávať.

V rámci aktivít Sokratovho inštitútu je vaším cieľom vzdelávať sociálnych lídrov? Aký by mal byť takýto sociálny líder v súčasnej spoločnosti?

Snažíme sa hľadať mladých ľudí, ktorí dokážu svoju myšlienku alebo víziu skutočne pretaviť do niečoho reálneho. Podmienkou je, že to musia zrealizovať do jedného roka. Nemusí to byť obrovská vec, ktorá zachráni celý vesmír. Oveľa dôležitejšie je, ak študent ukáže, že do jedného roka vie spraviť niečo užitočné vo svojej obci, na svojej škole. Našou snahou je pomáhať budovať v nich líderstvo, čo znamená, že tie veci nemajú robiť sami, ale v spolupráci s inými, ktorých si prizvú. Mali by to byť projekty, ktoré sú verejnoprospešné.

My hovoríme, že sa snažíme robiť filantropické startupy. Nikdy z toho nebudú žiadne milióny alebo miliardy, ale malo by to prinášať miliardový benefit z hľadiska pocitov, radosti a spolupatričnosti v komunitách, kde sa tie projekty tvoria.

Hips rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Je na Slovensku dostatok iniciatív s dobrou myšlienkou a ambíciou zlepšiť situáciu?

Na Slovensku máme obrovské množstvo šikovných ľudí. Len tento rok sa prihlásilo do Sokratovho inštitútu 142 mladých ľudí, ktorí boli ochotní na sebe intenzívne pracovať a robiť niečo aj pre druhých. Toto považujem za výborné číslo.

To, čo trocha vidím ako problém, keďže som rodený Bratislavčan, ktorý sa ocitol na zaježovských lazoch, je, že mnoho tých iniciatív je hlavne v Bratislave alebo vo väčších mestách. Ja aj preto často mladým ľuďom hovorím, že ak chcú skutočne niečo meniť, mali by ostať vo svojom regióne, aj keď to nie je ľahké. Je totiž úplne zbytočné, ak budeme mať úžasnú Bratislavu s úžasne vzdelanými ľuďmi, ktorí budú generovať zisk, budú kreatívni a budú mať potenciál, keď potom o 100, 200, 400 kilometrov ďalej zistíme, že tam nie sú mladí ľudia a máme tam hladové doliny.

Tie iniciatívy určite sú a bol by som najradšej, keby tých iniciatív zdola vznikalo čo najviac až po východné Slovensko.

Často sa hovorí, že dnešní mladí ľudia nemajú záujem o veci verejné, no živým príkladom toho, že to tak nie je, je napr. Veľký protikorupčný pochod, ktorý zorganizovali stredoškoláci. Sú mladí skutočne aktívnejší, než je o nich verejná mienka?

Ja mám dve 12-ročné dcéry a 4-ročného syna a tiež mám tendenciu hovoriť, že sú stále na mobile a že prečo si radšej nečítajú. Potom sa zastavím a poviem si, že niečo podobné rozprávali moji rodičia len s tým rozdielom, že vtedy mobily neboli. Myslím, že je to taký zvyk, ktorý si udržujeme. Čím sme starší, tým viac hovoríme, ako sú tí mladí horší. Pritom sú presne takí istí, ako boli aj ich rodičia.

Dnešní mladí ľudia majú obrovské množstvo príležitostí. Môžu cestovať, vzdelávať sa. Majú toľko ponúk, že niekedy je to možno až príliš veľa. Často k nám chodia študenti, ktorí majú životopis dlhý dva kilometre, precestovali celý svet a majú stovky certifikátov. Nakoniec sa ukáže, že nevedia spraviť konkrétny mikroprojekt, ktorým mali niekomu pomôcť. Dokážu len rozprávať a písať eseje. To ale nie je to, čo túto krajinu môže posunúť ďalej. Stredoškoláci, čo zorganizovali pochod, sú výborným príkladom, že s mladými to vôbec nie je také zlé, ako sa často hovorí.

Čo je podľa vás najvýraznejším problémom našej spoločnosti, ktorý má priamy vplyv aj na vás?

Na toto sú podľa mňa oveľa múdrejší, ktorí to majú celé zanalyzované. Keď sa však bavíme o regiónoch, tak potrebujeme, aby ľudia, ktorí vstupujú do politiky a chcú niečo meniť v regiónoch, z tej oblasti reálne aj boli.

Často mám pocit, že tu vzniká akási bublina. Keď si myslíme, že nám ľudia dávajú dobrú spätnú väzbu cez internet, keď nám píšu pochvalné komentáre pod statusmi, tak to je len ilúzia. Keď sa u nás v dedine spýtam na niektoré veci, tak o nich nikto netuší, pretože tí ľudia žijú v úplne inom priestore. Sú obklopení inými médiami a to je obrovský problém. Potom tu vznikajú rôzne skupiny ľudí, ktoré medzi sebou nekomunikujú.

Keď sa hovorí, že prečo existujú a vznikajú extrémistické skupiny, ukazuje sa, že je to preto, že oni reálne chodia po regiónoch, dedinách a mestečkách. Je to oveľa náročnejšie, ale na druhej strane aj účinnejšie ako publikovať facebookový status a myslieť si, že tým zasiahnem celé Slovensko. To je nonsens.

Celé je to o tom vrátiť sa ku svojim koreňom. Ľudia, ktorí chcú robiť nejaké zmeny, musia vyjsť z virtuálneho priestoru do reálneho sveta a rozprávať sa, pomáhať a tvoriť nejaké zmysluplné projekty so skutočnými ľuďmi.

Vy sa v rámci vašej práci snažíte vystupovať z tej pomyselnej sociálnej bubliny a komunikujete aj so skupinami “z opačnej strany”? Stretávate sa aj s mladými ľuďmi, ktorí inklinujú k extrémistickým názorom?

Jedno z mojich detí má inú farbu pleti, čiže s mojou manželkou reálne zažívame situácie, aké to je nebyť na Slovensku vítaný. Hlavne pre dcérku je to niekedy bolestivé. Na druhej strane musím povedať, že čoraz viac sa objavujú ľudia, ktorí sa jej vedia zastať, vedia podporiť, čo je úžasné. Samozrejme, je tu pár hlupákov, ktorí vo svojej zaslepenosti tú bolesť spôsobujú. Je to o to ťažšie, keď je to vaše vlastné dieťa.

Ja sa vždy snažím, aby sa stretávali rôznorodí ľudia. Do Sokratovho inštitútu úplne zámerne vyberáme ľudí, ktorí sú z rozličných profesií. Je tam lekár, filozof, ekonóm, právnik a ekológ, ľudia z Bratislavy až po Humenné. Ukazuje sa, že toto má potenciál, pretože tie bubliny nie sú len sociálne, sú aj profesné. Som nadšený, keď vidím, ako spolu diskutuje právnik, ekológ a výtvarník a každý sa zo svojho uhla pohľadu učí o tom druhom niečo nové a tým pádom si vedia svet vyskladať. Svet je naozaj zložitý, komplexný a je potrebné, aby sa takíto rôzni ľudia spolu stretávali a spoločne ten svet objavovali.

Rovnaké to je aj pri učiteľoch. Miešame starších, skúsenejších s mladšími, učiteľov na súkromných školách s tými, ktorí sú na štátnych alebo cirkevných školách. Pre mňa je biodiverzita, ktorá je dôležitá v prírode, rovnako nutná aj medzi ľuďmi. Aj keď je často príjemnejšie stretávať sa s ľuďmi, ktorí sú názorovo rovnakí. Človek má potom pocit, že si dobre pokecá, ale toto nie je smer, ktorým sa dá docieliť nejaká zmena.

Hips rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

V poslednej dobe sa zvyknú spochybňovať stáročia platné pravdy. Sú to práve mladí ľudia, ktorí často podľahnú hoaxom alebo ideológii. Akú máte skúsenosť?

Všetky možné konšpiračné teórie sa rozmáhajú, čo je, samozrejme, spôsobené aj fenoménom internetu. Tieto veci tu však boli vždy, len sa nedali tak ľahko šíriť. Sú to najmä učitelia, s ktorými sa stretávame a ktorí hovoria, že chcú do škôl priniesť viac kritického myslenia a chcú, aby sme im ukázali, ako sa v tejto súvislosti dá s deťmi robiť.

Toto vôbec nie je ľahká téma – overovať si veci, vedieť, ktorý zdroj môžem považovať za hodnoverný. Musíme sa s tým nejako vysporiadať, ale ja aj v tejto veci vidím posun. Práve včera jednej firme, s ktorou spolupracujeme, PR agentúra zverejnila tlačovú správu na jednom veľmi konšpiračnom webe. Upozornil som ich na to, že nie je vhodné s takýmto webom spájať ich meno a oni do piatich minút odpísali, že áno, stal sa problém a text odtiaľ stiahli.

Toto možno pred niekoľkými rokmi nebolo možné. Tieto témy otvára aj verejná mienka. Ten posun k lepšiemu, samozrejme, nie je taký rýchly, ako by sme si mnohí priali, ale nemám pocit, že by to smerovalo k horšiemu.

Čo v tomto prípade radíte učiteľom?

Najdôležitejšie je to, aby učiteľ učil deti rozmýšľať. On tam nechodí na to, aby do detí nalieval nejaké učivo. Dobrý učiteľ by mal vytvoriť priestor na to, aby mohli deti klásť otázky, aby mohli vzájomne kultivovaným spôsobom svoje odpovede spochybňovať a argumentovať.

Tento spôsob výučby zaberá dosť veľa času, ale vo chvíli, keď takýmto spôsobom deti učíme, tak v nich budujeme to, aby vedeli samé rozmýšľať a položiť si otázku, odkiaľ dané tvrdenie pochádza. Je to pravdivé? Ak to nie je pravdivé, tak prečo? Učiteľ nemá povedať, že tieto knihy sú zlé, nevhodné. Učiteľ má naučiť žiaka, aby si tieto otázky vedel položiť sám a aby vedel diskutovať s niekým, kto má iný názor.

V rámci Čiernej labute sa venujete rozhovorom s rôznymi osobnosťami. Podľa čoho si vyberáte, s kým spravíte interview?

Portál Čierna labuť je pre mňa úplné hobby a mám ho veľmi rád. Som v podstate šťastný človek, pretože nerozlišujem, či je pondelok alebo nedeľa, do práce chodím s radosťou. Mám tú možnosť vyberať si hostí sám, nikto mi do toho nerozpráva. Vyberám si ľudí, ktorí ma zaujímajú a témy, ktoré ma bavia.

Tie rozhovory, či ich robím na Slovensku alebo v zahraničí, sú s ľuďmi, pri ktorých mám pocit, že môžu dať niečo mne samému. Keď už sa rozprávame, tak si zapnem aj diktafón a nahráme si to, aby to neostalo len medzi nami a aby sa o ňom dozvedeli aj iní.

Prečo práve forma rozhovoru?

Ja sa rád rozprávam. Keď sa môžeme formou otázok a odpovedí približovať k pravde, tak je to skvelé. Zdá sa mi, že aj pre ľudí je spôsob dialógu zaujímavým a zábavným spôsobom, ako si môžu vyskladať daný obraz.

Je to metóda, ktorú používali aj starí antickí filozofi. Platón písal svoje diela formou dialógov a vždy ma fascinovali. Páči sa mi, ako sa z rozhovoru vieme niekam dostať a ako zároveň môžeme niektoré veci spochybniť. Som rád, keď môžem klásť otázky a keď sa toho človeka môžem spýtať, či to tak naozaj je a neskôr o tom rozmýšľať.

Kto sú pre vás slovenskí hrdinovia?

Pre mňa sú to nepochybne učitelia. Sám som niekoľko rokov učil a viem, čo je to za drinu. Keď sa pán premiér pýta, čo učitelia spravili pre krajinu, tak je vidno, že pochádza z úplne inej planéty. Vedieť zaujať deti a spraviť to tak, že to baví aj učiteľa aj jeho poslucháčov, a neskôr deti z toho niečo vedia, to je obrovské umenie. My dokonca máme aj pedagogických hrdinov – učiteľov, ktorí dokážu deti nadchnúť a spoločne s nimi niečo robiť v rámci vyučovania alebo voľného času.

Mnohokrát sú pre mňa hrdinovia mladí ľudia, ktorí napriek tomu, že by mohli ísť do výborne platených prác a mohli byť za vodou, sú ochotní robiť veci, ktoré od nich nikto nežiada. Robia ich bez toho, že by za to získavali peniaze a chcú len pomôcť niečo zmeniť vo svojom regióne. A keďže ja sám som mnohými takýmito vecami prešiel, viem, aká je to makačka a kus sebazaprenia. Takých ľudí, ktorí sú ochotní obetovať svoj voľný čas, tých nie je až tak veľa.

Na Slovensku máme hrdinov dosť. Problémom je, že nie sú vo vrcholovej politike. Tam ostávajú tí nehrdinovia.

Snažíte sa hrdinov vychovávať aj vy?

Sú to také pekné, vzletné slová, ale áno. Keď sa povie hrdina, človek má predstavu rytiera v brnení, ktorý bojuje s kopijou a je s ním spojený pátos. Mne sa so slovom hrdina spája skôr líder. To sú prosto ľudia, ktorí niečo robia s vášňou a nečakajú za to ovácie.

Ako keď niektorého študenta vidím sadiť ovocné stromy, ktoré budú rodiť o 10-15 rokov. To sú veci, za ktoré nemôže čakať slávu o mesiac. Vidno na tom, že ak chcete zažiť slávu a byť mediálne známy, musíte robiť niečo iné a nie tieto veci.

Ďakujem, Juraj.

Niečo normálne do inboxu