Jureš Líška: Ľudia cítia potrebu s niečím sa identifikovať

Fallgrapp je na prvý pohľad hudobne i vizuálne nevšedné zoskupenie. Široké spektrum poslucháčov oslovili svojím zvukom i prejavom, ktorý je noblesný a fresh zároveň. Osobitosť debutového albumu Rieka potvrdili 4 ocenenia Radio_Head Awards 2014 a nápaditosťou nezaostáva ani aktuálny album V hmle. S autorom Fallgrappu, Jurešom Líškom, sme sa pobavili o jeho tvorbe, ale aj pohľade na kultúru a umenie v našich podmienkach.

Jureš, už prvým albumom Rieka si Fallgrappu zabezpečil osobité miesto na slovenskej hudobnej scéne. Kam sa od prvého k druhému albumu Fallgrapp a tvoja tvorba posunuli?

Je toho viac. Na začiatku to bolo nadšenie z niečoho nového, no sám som nevedel, čo budem tvoriť a s kým budem hrať. Pri pohľade späť je posun výrazný – vyformovali sme celú našu kapelu, zvuk, identitu. Tvorba je sofistikovanejšia a premyslenejšia. V začiatkoch som pracoval na podmazoch úplne iným štýlom, pri druhom albume som už rozmýšľal, ako preniesť skladbu na pódium, ako by ju zahrala kapela.

Hovoríš o identite, máš teda pocit, že ste ju ako kapela našli? Skladby na albume sú veľmi pestré…

Myslím, že áno. Od začiatku som kládol dôraz na kvalitu hudby a vizuálu a snažím sa, aby sa v rovnakej atmosfére niesli aj koncerty. Podarilo sa vytvoriť určitý rukopis, ľudia nás vedia rozpoznať. Napríklad, v každom klipe hrá nejaká žena. Ku skladbe Vlasy máme natočený skvelý klip, ktorý viacmenej určil našu cestu, ako chceme, aby to všetko vyzeralo.

Nerozumiem, prečo sa toľko hovorí o žánrovosti, že je album náročné zaradiť. Mne sa páči, že sú skladby pestré a majú rozdielnu štruktúru, no napriek tomu je tam určitý spoločný prienik.  

Okrem identifikovateľnej hudby sú charakteristickými i texty, ktoré napriek tomu, že sú v slovenčine, nie sú úplne jednoznačné. Skrývajú sa za tvojimi piesňami konkrétne odkazy?

Väčšinou ide o vzťahové témy, no zaobalené do abstraktna. Vždy som mal problém baviť sa o týchto veciach priamo a nedokázal by som písať texty ako “chýbaš mi, prosím, milujem ťa”. Sám sa však nepovažujem za skladateľa textov, píšu sa mi dosť ťažko. Oveľa radšej sa vyjadrujem pomocou hudby, do ktorej viem dať všetko, čo chcem povedať.

Vydanie druhého albumu bolo pôvodne na pláne oveľa skôr, prečo si nechal fanúšikov tak dlho čakať?

Chcel som ho vydať minulý rok, no všetci sme mali akosi veľa práce a ja som na poslednú chvíľu stále tvoril, pridával a vyhadzoval. Obdivujem kapely, ktoré dokážu mať hotový album aj pol roka pred vydaním. Musím ale priznať, že sme mali pri niektorých piesňach tvorivú krízu. Hudobne boli síce super a mali sme vytvorené krásne spevové linky, no akosi nám do toho nešli slová.

Takže tvorba nie je iba tvoja práca, do procesu sa zapájajú všetci členovia kapely?

Snažím sa zapojiť všetkých, posielam im podmazy, vítam nápady a kritiku.

Pred viac ako rokom si odišiel zo zamestnania, aby si mal viac času tvoriť. Dá sa živiť hudbou na Slovensku bez toho, aby si robil aj veci, ktoré nechceš?

Určite sa dá, je tu veľa možností. Závisí to od vnútorného nastavenia – čo chceš robiť a kde sú hranice. Ja prevažne tvorím a ako DJ hrávam hudbu takú, akú chcem. Hrávam aj folklór s kapelami a súbormi – všetko veci, ktoré ma bavia a chcem ich robiť. Niekto možno vraví, že by neprodukoval hudbu do reklamy alebo pre popového interpreta, ale prečo nie? Ak sa mi to páči, nemám s tým problém. Na Slovensku funguje veľa zábavových a svadbových kapiel, ktoré hrávajú väčšinou samé covery. Sú to v podstate profíci, pretože sa živia hudbou, no nedokážem zhodnotiť, či ich to naozaj baví. Je dosť možne, že áno, že majú radi tie pesničky a baví ich baviť ľudí, no robiť len to by som asi nedokázal.

K súčasnej tvorbe ťa priviedla tradičná ľudová hudba, na ktorej si vyrástol a ktorej sa venuješ dodnes. Ako zvládaš naraz tieto dve identity – folkloristu a producenta elektronickej hudby?

Ja medzi nimi nejaký rozkol nevidím, pre mňa je to jednoducho fakt, že idem robiť a hrať hudbu. To, či je to folklór alebo elektronika nezohráva úlohu, je to jedna identita, len iné smery. Mnoho ľudí, ktorí tvoria populárnu tvorbu, vzišli z folkloristov. Podľa mňa je to skvelý odrazový mostík, otvorí ti to myseľ.

Považuješ niektoré z nich za “vyššie” umenie ako to druhé?

Mnohokrát som sa nad tým zamýšľal a stretol som sa s názormi, že folklór je nižšie umenie, pretože iba hráme niečo už vytvorené, na rozdiel od kapely, ktorá keď zloží pieseň, je viac tvorivá. To však nie je pravda. Stále vznikajú nové piesne, zatiaľ čo iné zľudovievajú. Je mnoho muzikantov, ktorí pracujú s piesňou tvorivo – aranžujú ju, vytvárajú niečo nové, hoci ide o starú, už vytvorenú pieseň. Stále je tu obrovský priestor ju niekam posúvať. Je to ako s remixami – vznikajú na hotové skladby, no stáva sa, že remix je lepší ako originál.

A existuje aj názor, že v hudbe už sa vytvorilo všetko, čo sa dalo a nové už je iba prelínaním existujúceho…

To ale nie je pravda. Vravelo sa to aj v 40. a 50. rokoch, no potom zrazu prišla éra elektronických zariadení a vytvorili sa hudobné nástroje, aké predtým neexistovali. Teraz sa používajú v hudbe zvuky, ktoré sa 10 – 20 rokov dozadu nepoužívali, vznikajú stále nové smery a fúzie nových smerov. Pripadá mi to tak, že po určitej dobe sa chceme ohliadať za niečím, čo tu bolo, ale aj tak sa to vždy spraví trošku inak, aktuálnejšie…

Myslíš teda, že je dôležité zachovávať to pôvodné a tradičné, keď je nové viac tvorivé a vlastne tak či tak vychádza z pôvodného? Napríklad zachovávanie folklóru…

Áno, veď to pokojne môže fungovať jedno vedľa druhého. Sú tu ľudia, ktorí chcú zachovávať folklór v podobe, akú sme poznali pred trebárs 70 rokmi ale i takí, ktorí chcú folklór posúvať niekam ďalej. Práve to je tá krása, že každý si môže vybrať, ako to chce robiť.
Na Slovensku je veľa rôznych dedinských súborov, ktoré hrávajú to, čo sa naučili od rodičov a starých rodičov alebo v nich sami ešte účinkujú. Prezentujú to vo svojej dajme tomu prirodzenej forme, aj keď je to trošku na pováženie, lebo dobou sa do toho vnášajú nevedomky rôzne veci, ktoré môžu vyznieť gýčovo. Určite som za zachovávanie folklóru a chcem, aby sa nestratili jeho znaky a charakter konkrétnych oblastí, ale treba si uvedomiť, že je stále živý.

To, čo produkujú “šlágroidné” televízie má však ďaleko od zachovávania folklóru v jeho čistej podobe.

Veľká časť toho, čo produkujú, nemá s folklórom nič spoločné. Sú to šlágre a to, že si niekto oblečie kroj, neznamená, že ide o folklór. Často musím ľuďom objasňovať, že folklór nie je Duo Jamaha a podobné. Úplne bežný človek to obvykle hodí do jedného súdka, pritom je tam obrovský rozdiel. Folkloristika je vedný odbor na vysokej škole, šlágeristiku som zatiaľ nevidel. Napriek tomu sa tieto televízie tešia veľkej popularite a vyprodukovali si svoje hviezdy, hoci je to gýč a nevkus, či už hudobný alebo vizuálny. Neteší ma, keby sme to mali uzavrieť konštatovaním “keď sa to ľuďom páči, tak im to dajme…”.

Prečo si ale tak veľké percento ľudí vyberá túto „nekultúru“? Či už v hudbe napríklad spomínané šlágre alebo namiesto umenia či divadla je to reality show.

Je tenký ľad hovoriť niekomu, čo sa mu má páčiť alebo čo je a čo nie je umenie. Vždy je to subjektívny pohľad človeka a aj keď väčšina niečo prehlasuje za gýč, stále ide o subjektívny pohľad danej skupiny.

Prečo ľudí zaujíma viac plastika zadku Kim Kardashian než to, že je vo vesmíre život? Máme každý iné priority, ktoré sú nastavené spoločnosťou. Predstav si také sci-fi, že by celebritami boli vedci a v bulvároch by písali o najnovších technologický poznatkoch a objavoch. Možno keby boli ľudia týmto denne atakovaní, úplne inak by sme rozmýšľali, mali iné priority a inak by asi vyzeral aj náš svet.

Vzniká množstvo hudobných projektov kombinujúcich folklór s inými žánrami, ľudové vzory dostávajú priestor v móde a dizajne. Čo je podľa teba príčinou aktuálneho a tak masového prieniku tradičných ľudových motívov do súčasného umenia ale aj života?

Možno je to určitou vyprázdnenosťou. Ľudia sa nevedia zorientovať, kam ďalej, a preto cítia potrebu s niečím sa identifikovať. Zároveň sa otvárajú nové možnosti, ako s tradičným a folklórnym pracovať. To, že je teraz folklóru všade veľa, ani nechcem nazývať trendom. Keď niečo nazveme trendom, aj tak sa to časom vyparí. Mám však radosť ak je to predlohou pre pekné veci.

Folklorizmus býva často spojený s istým patriotizmom. Ako je to s tebou, si patriot?

Samozrejme, som hrdý na zem, v ktorej som sa narodil, na jej krásu, kultúrne bohatstvo. Sú to ale veci, o ktoré som sa v podstate nezaslúžil, a preto sa nevyvyšujem nad niekoho iného. Som rád, že som sa tu narodil a Slovensko si zastanem, ak sa niekto o ňom nepekne vyjadruje a mám opodstatnený protiargument. Je tu však stále veľa vecí, na ktoré nemôžeme byť hrdí, napríklad politika.

Snažíš sa bojovať proti veciam, s ktorými nie si spokojný?

To, že sa niekedy zapojím do nejakého protestu, by som bojom nenazval. Človek stráca niekedy nádej, či s tým môže jednotlivec niečo robiť. Preto sa snažím o tom aspoň rozprávať, vypočuť si názor oponentov, ľudsky si to vydiskutovať. Najlepšie naživo, pretože je to úplne iná komunikácia ako na sociálnej sieti. Sú to také malé boje o porozumenie. Mám tú výhodu, že veľa cestujem, skoro každý deň som niekde inde. Stretávam rôznych ľudí na rôznych miestach a v rôznych situáciách, čo vytvára lepší pohľad na veci a dokážeš sa vcítiť aj do kože človeka, s ktorým nesúhlasíš.

Pri jednom z takýchto “malých bojov” si prišiel o svoj účet na Facebooku. O čo išlo a aká je tvoja reflexia k tomuto incidentu?

To vlastne ani nebol boj. Dal som negatívnu recenziu jednej kotlebovskej stránke a táto stránka ma nahlásila ako fake identity. Facebook zrazu odo mňa požadoval preukazy totožnosti. Je to až komické, ako jednoducho môžu váš profil obmedziť a požadovať od vás osobné dáta, pritom ste nič zlé neurobili, len ste dali jednu hviezdičku xenofóbnej stránke, ktorá by na Facebooku podla mňa ani nemala čo hľadať. V tomto smere by mal Facebook vylepšiť svoje mechanizmy, pretože už sa to stalo viackrát, že práve tieto stránky, ktoré porušujú pravidlá a šíria nenávisť, dokážu jednoduchým nahlásením obmedziť fungovanie ľudí na sieti.

Navštívil si množstvo zahraničných, najmä folklórnych medzinárodných festivalov v rôznych kútoch sveta a stretol sa tak s rôznorodými kultúrami. Aké máme podľa teba ako národ nedostatky a prednosti?

Z môjho pohľadu je na Slovensku veľa inteligentných ľudí, ktorí chcú aby sa tu žilo čo najlepšie. Ak sa porovnávame s tými najvyspelejšími krajinami, máme, samozrejme, ešte veľa čo dobiehať. Keď však vybehneme niekam viac za hranice, uvidíme, že predsa len to s nami nie je také hrozné, že miliardy ľudí na svete žijú v podmienkach, ktoré by asi bežný Európan vôbec nezvládol.

Máme na Slovensku nejakých hrdinov?

Zaleží, ako si definujeme hrdinu, pretože pre mňa sú hrdinovia aj lekári, hasiči, vedci, učitelia – ľudia, ktorí sa snažia o spoločné blaho, ktorí pomáhajú zlepšiť svet okolo nás, chcú, aby sa nám žilo lepšie. A takých tu máme naozaj veľa, resp. mám dojem, že mnohí ľudia si začínajú uvedomovať dôležitosť práce pre spoločnosť. Áno, máme tu hrdinov. Len to nie sú možno také modly a symboly, ale aj práve v tom tkvie hrdinstvo, že túto službu vykonávajú buď nezištne, alebo ju berú ako poslanie bez prílišnej mediálnej pozornosti.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

fallgrapp jures liska meet the heroes rozhovor