Marcela Mattová: Slováci sa boja toho, čo bude a čo si kto bude myslieť. V Ázii som sa naučila opak, žiť v prítomnom okamihu

Marcela Mattová je Slovenka žijúca na Bali. Jej hlavnou činnosťou je sprevádzanie slovenských turistov po Ázii, no okrem dovolenky a jogových zájazdov vám zorganizuje aj svadbu, reklamnú kampaň, videoklip alebo vás dokonca oblečie. Porozprávali sme sa s ňou o bežných problémoch života v raji, o domove vo všeobecnosti, ale aj o snežnom dome, ktorý si iba nedávno postavila a ktorý aj prenajíma.

Ako sa vidíš ty sama?

Ako obyvateľka tejto planéty, milovníčka hľadania pravdy a nových otázok. Lovkyňa zážitkov. Ako hedonistka, ktorá rada experimentuje, obdivuje krásu, dobré jedlo a rada sa obklopuje zaujímavými ľuďmi s neobyčajným nastavením mysle a alternatívnym vnímaním sveta.

Žiješ sen o raji. Sen mnohých, ktorí si život v tropickej zemi predstavujú ako metaforu na život gombička. Bezstarostnosť, palmy, kokosy, orosené drinky pri západoch slnka, bujaré párty. Aká je realita?

V podstate taká, ako si ju opísala, plus práca a občas zlomené srdce. Ale prácu veľmi oddelenú od súkromných záujmov nemám. Tu si môžeš dať pracovné stretnutie pri kokose na pláži a to je bezpochyby veľmi príjemná výhoda. Nemám prácu na plný úväzok, ale riešim rôznorodé aktivity.

Nechcem zmieňovať negatívne veci, tie sú totiž neoddeliteľnou súčasťou reality. Aj v raji môžeš dostať infekciu, prísť o peniaze, o lásku, aj tu prichádzaš do kontaktu s bežnými problémami života. Pre mňa je prirodzené byť mimo istoty domova, pretože pre mňa je domov na mnohých miestach planéty. Existujú určité miesta, kde sa spojí dobré jedlo, zaujímaví ľudia, krásne počasie a cítiš sa ako doma.

Ako by si potom definovala domov?

Domov ako miesto je pre mňa tam, kde odomkneš, hodíš veci do práčky, zavoláš kamošov a uvaríte si spolu večeru. Tam, kde máš nejakú rutinu, akúkoľvek, hoci aj malú. A keďže rutinu máme sami v sebe, domov môžeš mať aj na viacerých miestach súčasne. Priateľov si nájdeš nových, aj keď to nejaký čas trvá. Stále si ich v priebehu života nachádzame a aj práčku si vieš kúpiť hocikde, keď treba. Domov je pocit, nie statické fyzické miesto. Tak to vnímam.

Ako vyzerá tvoj všedný deň?

Nemám stereotypný život. Každý deň je, chvalabohu, úplne iný. Vstanem, odšťavím si pomaranč, idem na kávu, potom si dám výdatné raňajky niekde vonku, zahrám si na ukulele, prípadne idem niekoho navštíviť. Stretnem sa s priateľmi a niečo spolu podnikneme alebo si idem vybaviť svoju produkciu @le_passionfruit.

Momentálne navrhujem šaty, doma kreslím návrhy, chodím za krajčírom a zháňam materiály. Každý deň cvičím, niečo si navarím, čítam alebo si ľahnem do bazéna a počúvam zaujímavý podcast.

Idem nakŕmiť kravu alebo iné zvieratká žijúce v mojom susedstve. Vrchol dňa je pre mňa čas západu slnka, väčšinou sa idem prejsť na pláž alebo do ryžových polí.

A potom prídu moje pracovné šnúry, keď nemám čas na nič z hore zmieného. Keď sprevádzam klientov, je to aj 16 – 18 hodín práce denne, často niekoľko týždňov bez jediného voľného dňa.

Ako si dosiahla svoj sen na Bali?

V roku 2013 som získala štipendium na štúdium tanca na indonézskom ostrove Jáva a po roku tam, sa to už to začalo črtať. Potom som strávila niekoľko mesiacov v Indii, kde som sa učila, ako učiť jogu a následne som ju krátko precvičovala na Slovensku.

Bola tam zima, za svoju prácu som dostala veľmi málo peňazí a tak som sa rozhodla riskovať a presunúť sa na Bali. Naskytla sa mi príležitosť pracovať na Bali Spirit Festivale ako dobrovoľníčka, dokonca som si aj sama platila, aby som tam mohla dobrovoľničiť.

Kúpila som si letenku a 20 minút po kúpe mi zavolal kamarát s ponukou práce v Ázii. Sumu za letenku som mala obratom na účte. Dostala som prísľub práce a tak to celé začalo tvoriť nejakú funkčnú mozaiku. Keby som neriskovala a nešla za tým, po čom túžilo moje srdce, keby som nechala strachom prerásť moju dušu, tak je dnes všetko inak.

Aká to bola práca?

Sprevádzať klientov po ich cestách Áziou.

Indonézia je súostrovie 18 003 ostrovov, prečo práve Bali, najtuctovejšie miesto v Ázii, ktoré ju v podstate ani tak nevystihuje?

Pretože niet iného miesta na svete ako je Bali. Má pre mňa všetko pre spokojný život. Okrem rodiny, kamarátov, snehu, snowboardu a bryndzových halušiek, samozrejme.

Prečo je pre teba tak výnimočné?

Pretože priťahuje najzaujímavejších ľudí na svete. Kreatívnych a zamilovaných do života. Máš tu džungľu, oceán, famózne jedlo. Bali má svoj špecifický a jedinečný štýl a rytmus života. Kamaráti, ktorých tu mám, sú mi ako rodina. Nemusíš sa dookola s blízkymi lúčiť, stále sa vracajú a vždy sa tu stretneme. Raz ochutnáš Bali a ver, že to nebude naposledy. To je Bali mágia.

Bola tvoja cesta na Bali kostrbatá alebo priama?

To bol totálny osud, vôbec som necítila žiadny odpor. Rozhodnutia, ktoré ma k tomu viedli, boli absolútne pozitívne. To, že som sa tu ocitla, sa nestalo 21.11. 2012, keď som podala prihlášku na štúdium, ale začalo to dňom, keď som sa narodila. Každý jeden bod, ktorý sa mi v mojom živote udial, sa pospájal do cesty, ktorá sa stala mojou osudovou. Takých bodov je pripravených ešte veľa a ja sa na to veľmi teším.

Čím sa živíš?

Venujem sa mnohým aktivitám a ich spoločným menovateľom je to, že druhým ľuďom robím radosť. Či už im zorganizujem dovolenku, svadbu, reklamnú kampaň, videoklip alebo ich oblečiem.

V prvom rade sa koncentrujem na dovolenky a jogové zájazdy, ale v podstate je to všetko organizačno-produkčná práca. Momentálne rozbieham svoju značku oblečenia, v ktorom sa cítim dobre, žensky, sexy, letne a pohodlne.

Si sprievodkyňou pre cestovnú kanceláriu a pomáhaš Slovákom nazrieť do tajov ázijskej kultúry. Aj vďaka tomu si so Slovenskom neustále v spojení. Vnímaš veľký rozdiel medzi nami Európanmi a Ázijcami?

Rozdiel je, samozrejme, markantný. Čím som staršia, tým viac pozorujem, že spoznávam v živote len takých ľudí, akých sama chcem. Keď idem na sprevádzačku rozladená, tak stretávam rovnako rozladených ľudí. Keď idem sprevádzať na nejaké krásne miesto, na ktoré sa veľmi teším, tak je to v pohode a stretnem kopu úžasných a zaujímavých ľudí. V princípe, ak ťa má niekto naštvať, je jedno, či je to Aziat alebo Európan.

Dobre, ale jeden zásadný rozdiel medzi Európanmi a Aziatmi musí existovať. Napríklad, ako riešia bežné problémy života?

Podľa mňa je veľmi potrebné, aby si Slovák prečítal knihu Sila prítomného okamihu, kým Indonézan by si mal jednoznačne prečítať knihu Sila budúceho okamihu – len túto treba ešte napísať.

My máme geneticky naprogramované, že musíme plánovať už len kvôli cyklickosti ročných období, premenlivosti počasia a zemepisnému pásmu. Oni zas kvôli takému luxusu ako konštantné teplo a mnoho jedla všade naokolo, nevedia myslieť na zajtrajšok.

Máš svoju srdcovú časť Ázie mimo Indonézie a Bali?

Okrem Severnej Kórey mám rada každú časť Ázie. Pokiaľ sa tam nezmení režim, zrejme tam nepôjdem. Zvyšok Ázie si môžem vychutnať kedykoľvek. Milujem, napríklad, juh Indie, Nepál, Uzbekistan, Vietnam, Japonsko a naposledy som bola očarená Kaukazom.

Kedykoľvek rada strávim deň či dva vo vyspelom modernom Singapure, milujem gastro dni v meste Georgetown na ostrove Penang v Malajzii alebo pokojnú hippie atmosféru dedinky Pai na severe Thajska.

Čo si myslíš o dopade na životné prostredie, ktorú spôsobuje masový turizmus?

Vnímam ho. Typický príklad je ostrov Phi Phi v Thajsku po preslávení vo filme Pláž, kde museli pre turistov zatvoriť zátoku Maya. Takisto Bali. Zároveň však zmenu vidím aj v mojom rodnom meste. Chvalabohu.

Zmena je súčasťou života a je nevyhnutná. Práve preto si myslím, že momentálna situácia vo svete spojená s korona vírusom je pre ľudí dobrou príležitosťou spomaliť a zamyslieť sa napríklad aj nad formou turizmu. Pretože je úplne vylúčené, aby sa turizmus zastavil, ono je to samo o sebe úžasná vec, ale treba k nemu pristupovať uvedomelejšie, s rešpektom k miestnému obyvateľstvu a prírodnému prostrediu.

Ako na Bali zvládali Covid-19?

Je jasné, že korona bola na Bali už v novembri, keď sem priamo z Wu-Hanu prilietalo päť lietadiel do týždňa, desiatky ďalších lietadiel z Číny a stovky lietadiel z celého sveta.

Korona je tam, kde sa testuje. Tu sa netestovalo a ani sa neriešilo, že nejaká korona je. Žiadna pandémia tu nevznikla, zopár ľudí malo teplotu, inak nič vážnejšie. Možno je to aj preto, že sa ľudia na Bali toľko modlia a zrejme lepšie používajú zdravý sedliacky rozum. Paradoxne, až teraz sa tu začali robiť reštrikcie, zavreli sa letiská a pláže, ale inak je to tu bezpečné. Skôr sa tu na nejakú akciu len hrajú. Napríklad, keď idem cez nejakú dedinu, ostriekajú mi alkoholom motorku, ale keď im poviem, že mám alergiu, tak mi ju neostriekajú.

Aký je tvoj prístup k ľuďom počas sprevádzania? Za tie roky si si určite vybudovala nejakú identitu, špecialitu, prečo ľudia chcú ísť na zájazd práve s Marcelou.

Študujem, aby som im vedela poskytnúť veľa zaujímavých informácií. A keďže mám rada sarkazmus, snažím sa vyhľadávať práve takéto informácie, aby si ich lepšie zapamätali a aby boli vtipné a zaujímavé.

Snažím sa zároveň mojich klientov pochopiť. Prišli sem, aby uvideli niečo nové. Tým, že sprevádzam po zaujímavých destináciách, mám aj zaujímavých a vzdelaných ľudí, ktorí doma žijú svoj pekný život a tu chcú so mnou bádať. Musíme si ten čas spolu dosýta užiť.

Pri cestovaní sa vždy udejú aj nejaké zapeklité situácie, vždy sa vyskytne problém a je veľmi dôležité, aby sa to zvládalo s rozumom a s pozitivitou. Boli zájazdy, počas ktorých som absolútne nezvládla udržať chladnú hlavu a výsledok bol potom nepriaznivý. Problém sa vždy vyrieši, či už s tvojou pomocou, alebo bez nej, chce to len čas, aby dozrel. Ale je úžasné, ak sa mi popri tom podarí zachovať aj chladnú hlavu.

Máš v pamäti nejakú konkrétnu situáciu?

Asi miliardu, ale to by bolo na samostatný rozhovor. Organizovať poznávací zájazd je veľmi komplexná práca. Toľko vecí sa môže pokaziť alebo jednoducho nevyjsť v súlade s plánom či očakávaním. Zrušené lety, lode, chyby v rezervácii ubytovania, defekty, zápchy, nedostatočne dlhé sukne a rukávy do chrámov, hlad, smäd, migrény, roztrhané väzy, hlboko zasunuté štuple do ucha či ukradnuté kreditky od ladyboya v Bangkoku. Veľakrát nezabudnuteľné až tragikomické príhody.

Taká práca vyžaduje veľkú duchaplnosť, organizáciu a manažérske zručnosti. Dá sa povedať, že aj veľkú odolnosť zvládať stres. Ako sa správaš v stresových situáciách?

Podľa ajurvédy som jednoznačne oheň – pita. Ten oheň, ktorý mi pomáha dostať to, čo chcem a vybojovať, čo je dôležité, a ktorý ma zároveň dokáže spaľovať. Učím sa krok za krokom zvládať stresové situácie a snažím sa nevybuchovať. Môžem hrdo povedať, že dnes už mám diametrálne odlišný život ako predtým. Už ma jednoducho nebaví zbytočne sa hnevať.

Ako si k tomu dospela?

Naozaj ma to prestalo baviť. Vždy, keď som vybuchla, hanbila som sa za seba a to nechcem. Ostať nad vecou a vnímať efemérnosť všetkého navôkol je cesta budhizmu a hoci sa nekategorizujem ako budhista, Budhove učenie ma zaujíma, praktizujem meditáciu a myslím si, že je cestou k oslobodeniu od vlastného utrpenia.

Je veľký záujem o Áziu zo strany Slovákov?

Áno.

Akú máš najvtipnejšiu príhodu z ciest?

Raz si jeden chlap stratil sklenené oko na párty v Bangkoku. Jedna veľmi milá, ale značne spoločensky unavená pani vypadla z lode do kanála v Indii. Mala som na zájazde pani, ktorá sa v noci v skrini rozprávala s Ježišom Kristom.

Čo jej povedal?

Že príde veľký národ a koniec sveta. Plakala od tretieho dňa zájazdu až do dňa číslo 18 nonstop. Bolo to v roku 2017 a ten národ ešte zatiaľ neprišiel. To, či pani ešte plače doteraz, neviem.

Ako ti ide komunikácia s ľuďmi, ktorí na všetkom nájdu nejaké chyby?

Presne to je prototyp najhoršieho klienta a sú to situácie, pri ktorých dokážem strácať chladnú hlavu.

Akí sme my Slováci ako turisti?

Je to veľmi individuálne a vždy to závisí od destinácie, ktorú sprevádzam. Vo všeobecnosti Slováci ocenia pálenku. Keď je k dispozícii nejaký pohárik, tak je dobre. Ja osobne pijem len veľmi sporadicky, ale mám skúsenosť, že keď sme sa s klientmi opili, tak to boli práve tie najlepšie zájazdy. Boli najspokojnejší a mali ma najradšej.

Ako ste zvládali situáciu, keď prišli uzávery letísk v dôsledku COVID–19?

Veľmi dobre, lebo sa mi podarilo byť v mojej cieľovej destinácii na Bali. Mali sme ešte dosť práce dostať klientov na Slovensko, ale našťastie sa to všetko podarilo. 20. marca, keď uzavreli letisko, mi začala dovolenka.

Si aj učiteľkou jogy a v sezóne organizuješ jogové zájazdy pre Slovákov. Prečo práve joga?

Pretože joga je skvelá. Veľa ľudí začalo s jogou a zamilovalo si ju. Spojiť ju s cestovaním, dobrodružstvom a ešte to môcť zdieľať s rovnako naladenými ľuďmi je absolútne nenahraditeľný zážitok.

Čo pre teba znamená sloboda?

Sloboda ti dovolí byť spokojná v prítomnom okamihu. Určite by sa so mnou osvietení alebo guruovia začali hádať, ale je skrátka úžasná v tom, že ti dovolí byť kreatívnou a bez existenčných hrozieb môžeš napĺňať tvorivé nápady, nech sa to týka čohokoľvek, každého momentu dňa.

Máš nejaké vtipné príhody zo života na Bali?

Každý deň sa vyskytne nejaká situácia, ktorá ma prekvapí, pobaví, zarazí, dokonca aj rozcíti. Indonézania vedia byť ako malé deti. Roztomilí vo svojej naivite a obraze sveta. Napríklad som si raz z jedného festivalu doniesla hviezdu veľkú ako diskoguľa obloženú zrkadielkami. Môj pomocník, čo mi chodí opraviť čokoľvek, čo potrebujem, ostal úplne zamrznutý a pýtal sa ma, či to spadlo z nebies.

Čo ti najviac zo Slovenska na Bali chýba a čo v pohode oželieš?

Stále keď som tu, mi chýba niečo zo Slovenska a keď som na Slovensku, mi chýba niečo z Bali. Tým, že pendlujem medzi oboma, sa snažím neprežívať tragicky to, čo postrádam. Vďaka smartfónu mám spojenie s milovanými po celom svete. Jedlo oželiem, návštevu chaty v slovenskom lese zažijem, keď som v lete v rodných Košiciach. V zásade mi nič až tak veľmi nechýba.

Je to už navždy? Je Bali tvoja cieľová stanica?

Netuším a sama som zvedavá.

Ako vyzerá tvoj domov na Bali?

Pred dvoma rokmi som sa presťahovala do domu, ktorý som si sama navrhla aj postavila. Je to dom mojich snov. Zasadený v krásnej dedinke medzi ryžovými poliami, kúsok od pláže, v susedstve mi žijú kravy. Moja obľúbená ide o tri – štyri dni rodiť.

Je celý svetlý a robotníci museli ručne premaľovávať všetkých 6000 škridiel na bielo. Keď som sa raz vrátila z Európy, tak som indonézskym robotníkom ukazovala sneh a nazvali sme ho preto snežný dom – Rumah salju. Keď chcete zažiť krásne miesto, v dedinke priamo na Bali, ste vítaní. Dom aj prenajímam. Je tu čarovná atmosféra, veľa pokojnej ženskej energie.

Ako prebiehala jeho stavba?

Toto by takisto mohol byť samostatný článok, ak nie dokonca kniha. Prvým zádrheľom bol jazyk, pretože moja indonézština nebola zďaleka tak plynulá. Druhým boli moje stavbárske skúsenosti, ktoré boli takmer nulové. Tým, že som sa rozhodla organizovať celú stavbu od prvého výkopu sama, som musela rozhodovať o detailoch vecí, o ktorých som ani netušila, že existujú.

Ako vyriešiť sklon strechy, aké materiály použiť, ako odvodniť pozemok, ako vyliať podlahu, čo vysadiť v záhrade, ako zabezpečiť, aby bazén nepretekal a milióny ďalších detailov. Prisahám, že to bolo ako vyštudovať univerzitu za pol roka. Prinieslo to veľa smiechu aj sĺz. A dodalo mi to obrovskú silu.

Kto je pre teba hrdinom? A v čom vnímaš vlastné hrdinstvo?

Hrdinom je pre mňa človek, ktorý má v hlave jasno, pomáha ľuďom nejakým spôsobom pochopiť život a nebojí sa veci povedať nahlas. Sú to pre mňa napríklad Jaroslav Dušek alebo Milan Lasica.

Vlastné hrdinstvo (ak to tak musíme nazvať) vnímam v tom, že sa učím ostať nad vecou a snažím sa tento odkaz odovzdávať aj ľuďom v mojom okolí. Nebrať život tak striktne vážne, nestrácať vzácne chvíle života kadejakou hlúposťou. Prijať veci aké sú, vydržať, poučiť sa a ísť ďalej. A hlavne sa nezabudnúť smiať a baviť. Vnímam, že ľudí dokážem nakaziť hedonizmom.

Je veľmi dôležité dopriať si radosti a pôžitky. Mám pocit, že v našej kultúre je to podceňované a skôr sa myslí na to, čo je nevyhnutné, dôležité, dostupné. Pritom zabúdame, že život sa dá aj užiť, nielen prežiť.

Vypozorovala som, že v našej kultúre sa komplimenty moc nenosia. Ja osobne bojujem s tým akceptovať pochvalu od druhých, ale hlavne odo mňa. Pochváliť sa a odmeniť sa za dobre vykonanú prácu.

Aký by bol tvoj odkaz Slovákom na základe toho, čo ťa naučil život v Ázii?

Nech sa toľko neboja.

Nech sa toľko neboja žiť?

Presne tak, žiť. Všetkého sa Slováci boja. Boja sa, čo bude, čo kto povie a čo si kto bude myslieť, ako to zvládnu a boja sa aj, že sa budú báť.

Splnil odchod zo Slovenska tvoje očakávania? Si spokojnejšia?

Úplne. Som oveľa spokojnejšia a veľmi vďačná za každý deň. Ja som absolútne netušila, že sa dá žiť takýto život. Nemala som o tom predstavu ani kapacitu mozgu. Nechcem tým vôbec povedať, že som odišla na Bali a dosiahla tu osvietenie. Je tu však prostredie, ktoré ťa núti sa otvoriť sebe samej, počúvať, čo chce moje telo a duša. Otvoriť sa druhým.

Snažím sa byť vždy autentická. Neexistuje cesta ku spokojnosti bez spokojnosti sám v sebe. Ak budeme neustále niečo predstierať, tak nikdy neukojíme svoju podstatu. Ako môžeme šíriť lásku a radosť, keď ju vlastne neposkytujeme sami sebe? Vo finále je to vždy o tebe, či sa rozhodneš otvoriť a vidieť seba takého, aký naozaj si a nie ako chceš, aby ťa videli alebo ako si myslíš, že ťa vidia ostatní.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

cestovanie turizmus ženy v biznise