Igor je činorodý kreatívny človek, ktorý síce vyštudoval manažment neziskových organizácií, ale teraz vedie vlastné podnikanie. Zahraničným turistom ukazuje krásy nášho východu, skryté zvláštnosti a bizarné príbehy formujúce jedinečný charakter tohto kúta našej krajiny. Keď práve nesprevádza turistov, využíva svoju kreativitu v organizácii Visit Košice.
Ty si taký renesančný človek – grafik, aktivista aj turistický sprievodca. Čím sa cítiš byť naviac?
Cez leto turistický sprievodca a v zime viac grafický dizajnér. Je to flexibilné a vyhovuje mi, že robím rôzne veci. Zdá sa mi, že identita jedného povolania je taký prežitok generácie našich rodičov. Necítim potrebu dať si jednu z tých vecí “na vizitku” a hovoriť, že toto som ja.
Čo ťa postrčilo urobiť si sprievodcovský kurz, kúpiť dodávku a voziť turistov po východnom Slovensku?
Mal som obdobie, že som za grafickými zákazkami sedel od rána do večera a to pekných pár mesiacov. Začalo ma to ťahať na vzduch, tak som si vyskladal obraz toho, čo by som chcel robiť najviac: Byť s ľuďmi na slnku, rozprávať sa s nimi, byť v prírode a nech mi za to niekto platí. Znelo to chvíľu ako sci-fi, ale uvedomil som si, že veľa ľudí tu sprievodcovstvo nerobí. Tak som sa rozhodol vyskúšať to. Spravil som si sprievodcovský kurz a potom sa to zbehlo rýchlo. Nápad prišiel v januári a koncom júla som už mal prvých klientov.
Sprievodcovský kurz ťa v tvojej vízii nejako podporil a nasmeroval alebo to bola len formalita?
To je taká zvláštna vec. Na to, aby bol človek dobrý sprievodca, musí mať rád ľudí, byť schopný sa učiť nové veci a byť zodpovedný. Ale štát z toho urobil viazanú živnosť a potrebný je niekoľkomesačný kurz. Úplný nonsens.
Musel som tri mesiace chodiť na kurz, na ktorom rôzne panie so šarmom matematikárky zo základnej školy vysvetľujú topografiu Slovenska či hovoria svoje zážitky z cestovky. Popritom píšeš slohové práce a robíš si domáce úlohy. Bolo to drahé a neužitočné.
Začiatok bol pre mňa blbý, lebo som sa tešil na ľudí a organizovanie výletov. Namiesto toho som sedel v nejakej zatemnenej prednáškovej miestnosti a počúval som veci, ktoré v živote nevyužijem.
Bol tento kontrast pre teba v niečom užitočný?
Áno, uvidel som starý svet sprievodcovstva a dozvedel sa, ako to robiť nechcem. Prísne panie, pre ktoré je sprievodcovstvo stavovskou cťou. Nemenná trasa, mlčiaci klienti a recitácia faktov. Pre nich je to veľmi vážna vec.
Ako to teda podľa teba má vyzerať?
Ľudí má sprievodca nadchnúť a nie unudiť k smrti informáciami. Má urobiť niečo, čo bude v ich životoch zapamätateľný moment a zostane im v pamäti. Je jedno, či je to prehliadka mesta alebo celodenný výlet – ľuďom sa snažím ukázať kontext. Nie iba recitovať historické fakty. Zjednodušiť informácie, ale nebanalizovať ich a podať to zrozumiteľne. Aby pochopili, aké to je mesto, kultúra, štát, akí sú tu ľudia, čo robia, prečo to robia a ako.
A nebrať sa príliš vážne. S tým zápasíme ako Slováci všetci. Vedieť sa na seba pozrieť s nadhľadom a vedieť si urobiť zo seba vtip, to sú tie momenty, kde sa to láme.
Čo je podľa teba unikátna esencia východného Slovenska?
Nepoznám detailne celé Slovensko, ale koncentrácia zaujímavých miest je tu neuveriteľne vysoká. Kamkoľvek sa vyberiete. Často bojujeme skôr s tým, ako výlet osekať a skrátiť. Na začiatku som to chcel turistom ukázať všetko, ale to sa nedá, lebo ich uchodím. A ja im chcem dopriať relax. Má to byť pre nich príjemný výlet.
Unikátne sú hlavne stretnutia s ľuďmi. Poviem príklad. Každý chce vidieť Spišský hrad a Levoču, no v skutočnosti nájdete podobné miesta kade-tade po svete. Keď už tam ale sme, zoberieme ich o pár kilometrov ďalej – na Tomášovský výhľad, kde im na plyne uvaríme kávu a ponúkneme poldeci borovičky. Výlet sa mení z exkurzie na zážitok.
Povedzme, že máme výlet na celý deň a klient chce stihnúť minimálne tri UNESCO pamiatky. Na konci ich neplánovane vezmeme do jaskyne Zlá diera, ktorá je svojou výzdobou vyslovene nudná. Ale jej správca je taký zaujímavý a charizmatický človek, ktorý im tam v tme zaspieva, zahrá na gitare, uvarí kávu a rozosmeje ich, až im tečú slzy.
Na konci dňa mi ľudia povedia, že toto sa im páčilo najviac. Z jaskyne, v ktorej nič nie je, ten človek urobil takú atrakciu, že mi aj týždeň po tom top manažéri píšu, aký to bol pre nich zážitok.
Mne z toho vychádza, že založiť sa to dá oveľa lepšie na ľuďoch a zážitkoch, než na tom, že uvidíme ďalší stredoveký hrad.
Takže tvojim kľúčom je výber miesta podľa toho, čo tam môže človek zažiť a pocítiť, skôr než vidieť?
Veľa atrakcií na Slovensku má správcov so socialistickým myslením. Príď, zaplať, čau. Keď však prídete na miesto, ktoré spravuje niekto, kto to robí rád, hneď cítite, že pre neho nie ste len položka, ale hosť, s ktorým sa môže podeliť o svoju vášeň. Tak to s Richardom robíme aj my. Obaja máme veľmi radi Košice a snažíme sa to preniesť na ostatných.
Dobrý príklad je aj Ľubo Porada, správca Košického hradu. Tam tiež skoro nič nie je, možno to ani nebol hrad, ale vďaka nemu je tá prehliadka špičkový zážitok. Ukáže na múr a spýta sa vás, či viete, z ktorého storočia je. Nie? Ani my nie. To je poctivý prístup, lepší než fabulovať históriu. Je to miesto s pár vežičkami, jedným valom a niekde uprostred možno bolo kedysi nejaké opevnenie. Podáva to tak, ako to bolo, s láskou. To miesto vďaka nemu úplne ožilo a priťahuje ľudí.
Akí ľudia ťa vyhľadávajú?
Sú to rôzne typy. Často sú to ľudia z korporátu, ktorí sa sem prídu pozrieť zo zahraničia na svojich kolegov a majú spoločný program. Potom sú to cestovatelia, ktorí si tu dávajú kolečko – z Maďarska cez Slovensko do Poľska. Bežní turisti či rodičia a priatelia zahraničných študentov. Košice si obzrú za deň – dva a potom sa začnú nudiť. Vtedy nás vyhľadajú.
Prekvapuje na východnom Slovensku ľudí niečo?
Najlepšie je, že tu nikto nič nečaká a potom ich prekvapí čokoľvek. Vždy niekto povie, ako je možné, že o tom či onom doteraz nevedel. Veľmi záleží aj na tom, kam ideme. Časom sme sa to naučili šiť na mieru. Keď chceme nadchnúť niekoho, kto príde z Aljašky, nebudeme ho brať na Tomášovský výhľad a ukazovať mu skaly, o aké zakopáva u nich doma na každom kroku.
Ukážem mu fresky raz tak staré ako jeho krajina. To je dôležité, dostať sa do toho momentu, kde vidím, že som toho človeka nadchol. Hneď cítite, či ste spravili dobrú prácu alebo nie. Vydarená prehliadka je veľmi nabíjajúca. Je v tom kus herectva aj šoumenstva.
Stalo sa ti, že si sa netrafil?
Raz sa mi stalo, že som nebol schopný človeka prečítať. Bol to hĺbkový potápač z Austrálie, najpokojnejší človek na svete s tvárou bez akejkoľvek mimiky. Keď človek zvára v hĺbke sto metrov pod ropnou plošinou, tak aj musí byť flegmatik. Ja som sa šiel roztrhať, aby na niečo povedal wow alebo sa zasmial. Počas 10-hodinového tripu som z neho ale nič nedostal.
O bizarné príbehy asi nemáš núdzu.
Mali sme rôzne typy ľudí. Jedného Američana upodozrievam, že si nás zaplatil len na to, aby sa niekto celý deň rozprával s jeho ženou a on mal pokoj. Bola najukecanejší človek na svete. Keď nastalo 10 sekúnd ticha, hneď sa opýtala niečo bizarné ako: “Do you have birds here in Slovakia?”. A chlapík oddychoval.
Chce to asi dosť improvizácie, keď ti to nie je úplne jedno a chceš prísť k tomu momentu nadšenia.
Na to je potrebné si človeka oťukať rôznymi otázkami a odsledovať, na čo reaguje viac a na čo menej. Na to je, napríklad, dosť času v aute, kde prebehne veľa “small talkov”.
Urobil si si na začiatku aj nejakú sieť ľudí v okolí? Napríklad v reštauráciách, pamiatkach a podobne, kde potom hľadáš pre turistov to pravé?
Často improvizujeme. Sieť, o ktorej hovoríš, je zatiaľ problémom, lebo služby sú slabé. Málokde sa nájdu kvalitné reštaurácie, napríklad s dobre pripravenými národnými jedlami. Je to reálny problém a veľmi slabá stránka Slovenska. O niečom už som vedel, niečo som zistil počas jazdenia v teréne.
Mám ale pocit, že ľudia v turizme zatiaľ nechápu svoj potenciál. V Košiciach je to ešte fajn, ale keď vycestujem ďalej, nie je veľa miest, na ktoré sa môžem spoľahnúť.
Prekáža niečo zahraničným turistom? Majú s niečím vyslovene problém?
Ľudia sa v službách málo usmievajú a občas je problémom gastronómia. Ale celkovo sa mi zdá, že turisti sú tu spokojní a nie sú prehnane kritickí. Rozumejú kontextu, kde sa nachádzajú a mám pocit, že prehnane kritickí sme voči sebe skôr my. Ale, samozrejme, mali by sme si byť vedomí nedostatkov a pracovať na nich.
Oceňujú tvoju prácu viac domáci alebo zahraniční turisti?
Tých slovenských mám málo. Chémia mi funguje so zahraničnými turistami a mám to tak aj premyslené, aby to bolo zaujímavé najmä pre nich. Napríklad keď poukazujem na bizarnosti socializmu či 90. rokov. Pre zahraničných je to exotika, niečo, čo oni nemajú.
Ako si delíte s Richardom klientov?
On je kapacita na historické a odborné témy, ja riešim socializmus a podobné zaujímavosti, bizarnosti. Keď príde, napríklad, zákazka na tému Košická architektúra a umenie dvadsiatych rokoch, Rišo povie: “Daj mi 48 hodín”. A je schopný nadchnúť partiu vedcov a kunsthistorikov z univerzity. V tomto je génius.
Tento rok budeme zrejme dovolenkovať najmä na Slovensku. Kedy a za čím ísť na východ?
Prísť určite v lete. Košice ako mesto v pohode zabavia človeka na dva dni – jeden deň centrum, atmosféra, kaviarne, korzovanie. Druhý deň okolie. Dobre sa rozbiehajú, napríklad, kurzy v hrnčiarskych dielňach, rôzne programy pre rodiny s deťmi aj na Košickom hrade. Ďalej Chata Hrešná, turistika, kone, bicykle, bobová dráha, ZOO.
To všetko je 10 – 15 minút autom alebo trošku dlhšie mestskou dopravou. A nakoniec jednodňový výlet, napríklad do Zádielu. Toto keby mali Česi, tak je to v každom videu, a nám to tu leží polozabudnuté. Je to ako Grand Canyon, ale teraz tam zrušili aj vlakovú zastávku. Pritom je to len 45 minút z Košíc. Hodina je to do Slovenského raja, na Spiš, hodina a pol do Tatier, neďaleko sú Pieniny. Je tu milión možností.
Máš nejakú víziu, ako vašu službu rozvíjať ďalej?
Snažíme sa rozvíjať tematicky aj v oblastiach, o ktorých sa zatiaľ veľa nehovorí. Obrovský potenciál sú, napríklad, 90. roky, kapitola divokého kapitalizmu, ktorý v západných krajinách nezažili. Socializmus už podchytený je, vychádzajú aj rôzne publikácie, ľudia ocenili jeho zaujímavosť aj bizarnosť. Ale 90. roky sú neobjavené a veľmi zaujímavé z hľadiska diania v spoločnosti, ale aj architektúry.
Chcel by som v dohľadnej dobe zapracovať na publikácii a vydať knižne to, čo hovoríme na našich prehliadkach. No a, samozrejme, obrovská košická téma, ktorá musí byť zvýraznená, je Rudolf Schuster, to si neodpustím. V Čechách si museli vymyslieť Járu Cimrmana, v Amerike Foresta Gumpa a nám tu chodí človek, ktorý pokryl všetko.
Cez príbehy som českých turistov na túto tému namotal tak, že s celým autobusom zastali pred jeho domom a fotili si ho. Komunista, eštébák, demokrat, predseda parlamentu, spisovateľ, spevák, prezident, primátor, fotograf, tenista, dramaturg, cestovateľ, filmár. A to som sa ani nezamyslel.
Na Južný pól sa dostal tak, že volal americkému prezidentovi, či by tam mohol ísť a ten poveril americkú armádu, aby ho tam vzala. Dôležitá vec je vedieť aj takéto príbehy mesta podať ďalej, ukázať turistom to, čo nikde inde nie je. To sú silné príbehy a mňa baví hľadať ich.
Všimla si ťa aj mestská organizácia, ktorá sa oficiálne stará o turizmus v Košiciach. Na čom spolupracujete?
Tvorím pre nich vizuály aj obsah, čo je pre mňa príležitosť meniť tvár mesta aj trošku strategickejšie. Vo výhľade je aj školenie turistických sprievodcov. Výzva je tiež prepájať mesto s kvalitnými službami, aby bolo možné nasmerovať turistov na miesta, ktoré stoja za návštevu.
Chceli by sme redizajnovať návštevnícke centrum, aby bolo interaktívnejšie, bude mať svoju galériu a obchod so suvenírmi. Na tie tiež robíme aktuálne súťaž. Turista by tam mal nájsť to, čo mu chceme z tohto mesta odovzdať.
Keby si si mal možnosť okamžite zázračne zmeniť jednu vec, ktorá by tu podporila turizmus, čo by to bolo?
Lepšia infraštruktúra – zviditeľnenie informácií o tom, čo kde turisti nájdu a majú sa tam ako dostať. Tiež by som si prial, aby sme sa my Slováci rozcestovali. To sa asi splní túto sezónu. Ale aj zlá infraštruktúra môže byť výhodou. Keď ide človek, napríklad, do nejakého múzea na západe, všetko je tam sprofesionalizované.
Keď si tu ideme do Žehry pozrieť gotický kostol z 13. storočia, nájdeme ho zavretý, tak zavoláme babku z dediny, príde 84-ročná vdova v čiernej fertuche, poprosí ma, nech prekladám a po dvoch minútach zhodnotí, že by to dlho trvalo a odprednáša to v angličtine sama. To je svetový zážitok. Možno aj v tom, že si musia turisti na niekoho počkať, že to nie je vôbec profesionalizované, ale o to autentickejšie.