Maroš Hečko: Dejú sa tu úžasné veci, no kroky sú drobné

Aby média zaujali, idú stále do extrémnejších formátov.

Zuz Mráziková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Maroš Hečko sa po piatich rokoch na čele Rádia_FM rozhodol pre návrat na voľnú nohu. Ako filmár, hudobník a spisovateľ prostredníctvom svojich projektov hľadá pravdu a baví ho vyvolávať v spoločnosti diskusiu.

Nedávno si skončil v Rádiu_FM na poste šéfdramaturga. Aký je dôvod, pre ktorý opúšťaš rádio?

Dôvod je pragmatický, považujem sa predovšetkým za filmára. Do rádia som išiel, pretože mám k hudbe veľmi blízko a ponuka, ktorou ma oslovil pán Mika, bola zaujímavá. Mohli sme nanovo postaviť rádio a dostali sme k tomu aj patričné financovanie. Bolo to v podstate moje prvé zamestnanie. Som človek, ktorý bol celý život na voľnej nohe a na ňu som sa teraz aj vrátil.

Si scenárista a producent, hudobník, spisovateľ, donedávna šéfdramaturg rádia_FM, iniciátor mnohých ďalších projektov v oblasti kultúry. Ako sa hovorí, na dvoch stoličkách sa sedieť nedá a keď chceš niečo robiť poriadne, musíš sa tomu venovať naplno. Ako je to s tebou?

Myslím, že pri kreatívnych prácach sa to skĺbiť dá. Portfólio sa môže javiť ako veľmi široké, sú to však veci projektového charakteru, čiže spustíš jeden projekt, napríklad nahrávanie platne a po roku je projekt hotový. Zahráme pár koncertov a je to pre mňa uzavretá záležitosť. Popri tom sa dá napríklad aj písať a vzájomne sa to nijako nekanibalizuje. Rádio zase nebolo iba produkovanie programu, ale aj úradnícka práca. Tak som si povedal, že počas pôsobenia v rádiu_FM nebudem robiť niektoré aktivity a celkom mi to chýba, tak som sa vrátil naspať do modelu, kde si všetok čas zadeľujem sám.

Maros Hecko dramaturg
Foto: Šimon Šiplák

Tvojím posledným počinom bolo produkovanie filmu DOGG, v ktorom si dal priestor štyrom mladým režisérom vlastným spôsobom spracovať tému strach do 20 minútového filmu. Prečo si zvolil práve poviedkový formát filmu?

Robil som festival krátkometrážnych filmov Azyl. Vznikol v čase, keď sa ešte na Slovensku veľa netočilo a neexistoval Audiovizuálny fond. Mal som pocit, že s mladými si treba udržiavať kontakt a podporovať ich, no neexistovalo prostredie, v ktorom by mohli svoju tvorbu ukazovať. Vytvorili sme teda spolu s denníkom SME platformu, ktorá fungovala na báze prehliadky a súťaže zároveň. Víťazné filmy sme následne mohli premietať aj v televíziách. Špeciálnou kategóriou bola „Reklama na život“ a práve tam som začal hľadať talenty a chcel sa odraziť do stredometrážnych a dlhších filmov. Vtedy som si uvedomil, že ide o dobrý spôsob, ako si oťukať, ako sa ti s človekom pracuje, než sa pustíš do dlhometrážneho filmu. Ako hovorí kamarát Martin Ciel: „Keď to nevieš dať do jednej minúty, tak to netoč“.

Rovnako sa snažím podporovať mladú generáciu, ktorá sa len veľmi ťažko môže presadiť. Peňazí, ktoré idú na film, ešte nie je veľa, ľudia nechodia až tak veľa do kina, čiže film je veľmi náročná disciplína.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Dá sa povedať, že DOGG je akousi slovenskou verziou “Black mirror”?

Black Mirror je projekt, ktorý je výnimočný práve v tom, že dáva mladým začínajúcim tvorcom zelenú. Je to platforma, na ktorej sa prezentujú experimentálne spôsoby myslenia vo filme. Veľkou výhodou je, že režisér dostane úplne voľnú ruku, čo sa týka formy i jazyka. Čo vytvorí, môže byť neskôr inšpiráciou pre komerčnú sféru a rozšíri si portfólio, v čom i ja vidím obrovskú víziu – vytvoriť mladým režisérom, čo najlepšie podmienky, aby sa mohli „vyblázniť“.

Aj tam sa však nájdu určité obmedzenia, u nás sú to v prvom rade finančné. Čo sa týka formy, DOGG je veľmi experimentálny film, ktorý sa snaží hrať s formou a nehovoriť klišé jazykom. V tom je progresívny a môže niečo priniesť. Nevravím, že sme vymysleli niečo, čo tu ešte nebolo, ale minimálne som hrdý na to, že som to udržal v intenciách experimentálneho filmu, ktorá tvorcom nebránila skúšaniu si nových postupov.

Vo filme Kandidát poukazuješ na mediálnu manipuláciu. V DOGGu jedna z poviedok ukazuje hraničné praktiky televízie. Sú médiá a televízny priemysel naozaj až také “prehnité”?

Neviem, či by som ju nazval prehnitou. Ak by sme takto šli analyzovať všetky veci, zistili by sme, že je prehnité všetko. Istá kritika tam bola, na tomto filme som však nespolupracoval ani ako scenárista, ani ako dramaturg, iba som ju produkoval. Tvorcom je Jonáš Karásek, ktorému sa veľmi páčila téma Kandidáta a práca s mediálnou manipuláciou je pre neho niečo, s čím aj naďalej bude pracovať. Je to téma, ktorú si vybral sám.

V istom zmysle si myslím, že spoločnosť ide do väčšej rýchlosti vnímania aj života ako takého, miestami je to až hrozivé. Človek oveľa rýchlejšie vyhorí, to je podstatou novej spoločnosti a tak to vidí aj Jonáš v jeho poviedke. Dochádza k oveľa väčšej dynamizácii života a agresivite, cez ktorú ukázal podstatu mediálneho trhu, ktorý by mal v budúcnosti fungovať na veľmi extrémnych projektoch typu Big Brother.

Aby média zaujali a naháňali divákov na svoju stranu, idú stále do extrémnejších formátov, ktoré sú miestami pomerne agresívne. Ak sa teda rýchlosť a dynamika života bude zvyšovať, aká agresivita pôjde z médii? Formáty tohto typu by si v roku 1970 nenašli diváka, dnešné formáty vedia ukazovať pekné surovosti.

Maros Hecko heroes
Foto: Šimon Šiplák

Okrem filmov pravdu odhaľuješ aj ako spisovateľ. V knihe Obvinenie rozpitvávaš problematiku prípadov sexuálneho zneužívania a domáceho násilia. Skrýva sa v tvojej tvorbe snaha otvoriť ľuďom oči, odhaľovať im to, čo sa deje “pod povrchom”?

Baví ma pravdu hľadať a vytvoriť z nej príbeh, ktorý zaujme a vyvolá v spoločnosti diskusiu. Baví ma odhaľovať nastavenie celého systému. Podarilo sa to s filmom Kandidát pred prezidentskými voľbami a to ma teší.

Podkladmi k Obvineniu boli autentické materiály?

Áno, mal som šancu baviť sa aj s jeho obhajkyňou, sudcom a vidieť celý spis, a prostredníctvom toho odhaliť, ako to je celé nastavené. A bol som v dosť veľkom šoku. Nielen, že som zistil, ako v jeho prípade fungovali súdy, ale tiež psychologické poradne, posudky na dieťa, lekárske posudky a testy sexuality, celý tento materiál som mal k dispozícii.

Čo si sa dozvedel?

Súdy sú liknavé, pomalé, lenivé, ľuďom sa nechce pracovať, povrchne hodnotia všetky veci. Celá táto kauza nie je ojedinelým prípadom, ročne je ich v republike okolo 500, z toho drvivá väčšina ľudí je do väzby vzatá neoprávnene. Niečo teda „hnije v kráľovstve Dánskom“ a touto knižkou sme s Majou Hriešik chceli dosiahnuť, aby sme si to všimli, začali sa tým zaoberať a vytvorili sa diskusie, v ktorých sa môžu vyjadriť všetky strany.

Keď sme knihu dokončili, niekoľko mesiacov som sa musel doslova spamätávať, bolo to zaťažujúce a fyzicky ma to úplne vyčerpalo. Mám pocit, že sa nám podarilo napísať to spôsobom, že to nie je odsudzovanie systému. Písali sme veľmi subjektívne, akoby denníkovou formou zápisky človeka z väzby, ktorý napokon vyhral súd a bol zbavený obvinení. 13 mesiacov však zamáva so životom jednotlivca – nemáš sa kam vrátiť, stačí, keď si bol predtým čo i len nečitateľný človek a čudák, realita ťa neprijme naspäť. Množstvo prípadov popisuje situáciu, keď ľudí počas väzby vyhodili z práce, nikto ich nechcel zamestnať napriek tomu, že neboli odsúdení, sa to s nimi roky vlieklo.

Tvoja posledná kniha Ďalej na západ sa dá ísť len na východ je príbehom dvoch priateľov, ktorí sa v 80. rokoch po skončení vysokej školy rozhodnú emigrovať na západ. Ide o tvoj skutočný zážitok?

Áno, ide o rekonštrukciu obdobia, ktoré mám 28 rokov za sebou. Snažil som sa ale vrátiť mentálne do tohto obdobia, viedol som si zápisky a denníky a pospomínal si na konkrétne detaily.

Maros Hecko rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Netušil si, že sa režim čoskoro zmení, napriek tomu si sa rozhodol vrátiť. Čo bolo hlavnou motiváciou vrátiť sa do krajiny, z ktorej si túžil vypadnúť?

Prvkov bolo veľa, najväčšiu rolu ale zohralo, že sme tam neboli doma. Okrem toho nás neustále strašili tým, že emigráciou dostaneme do problémov naše rodiny a priateľov. Západ bol obrovská vízia, ktorej sme sa dokázali držať, kým sme boli dvaja. Akonáhle sa Edi odomňa odpojil, všetko sa zrúcalo a zostať bolo to ťažké už aj pre mňa. Samota na mňa doľahla, nemal som to s kým zdieľať a Edi bol ten kúsok domova, ktorý odišiel a sám som to nedal. Napokon som však neľutoval, pretože sa tu neskôr začali diať úžasné veci a uvedomil som si, kde je moje miesto. Uvedomil som si, že sem patrím a nikam nechcem odchádzať. Veľmi rád cestujem, no tu je môj jazyk, v ktorom chcem tvoriť a tu sa cítim doma a chcem niekam patriť, ako každý.

Aké názorové alebo myšlienkové stereotypy ti najviac prekážali vtedy a aké sú to dnes?

Predtým mi veľmi vadilo, a to asi bolo najpodstatnejšie, miloval som cestovanie, ktoré mi režim neumožňoval. Ešte aj východný blok bol celý natoľko sparanoizovaný, že nedokázal ľuďom umožniť cestovať v rámci vlastného bloku. Keď sme s rodičmi išli do Nemecka a nakúpili sme si topánky, nemohli sme ich previezť do vlastnej krajiny, auto obrátili hore nohami, všetko prehľadali a zhabali. Aj do Ruska boli potrebné rôzne doložky a povolenia. Nevedel som pochopiť, prečo sa nemôžem pozrieť napríklad na Ural. Nesmeli sme vidieť nič, čo sme nemali vidieť a z toho vznikalo obrovské množstvo zákazov, ktoré ma veľmi ubíjali.

Život v dnešnej dobe sa akoby zjednodušil a skomplikoval zároveň. Sú to stereotypy, v ktorých nechceš pokračovať, ale keď z nich vystúpiš, si čiernou ovcou rodiny. Mladí chcú podstúpiť určitú revoltu, ale nakoľko sú kruhy príliš malé, aj tak sa napokon vrátia do východiskového bodu a v stereotype to už dotiahnu dokonca. Je ťažké sa vymaniť z minulosti. Ak chce niekto vystúpiť a prekročiť rubikon, chce to veľa síl a dobrú koncepciu.

Maros Hecko fm
Foto: Šimon Šiplák

Máš pocit, že sa v porovnaní s minulým obdobím ako spoločnoť posúvame?

Posúvame, opak by som nechcel tvrdiť. Deje sa tu mnoho úžasných vecí, no kroky sú drobné. Stačí sa pozrieť už len na to, ako sa správa na Slovensku elita, ktorá by mala ísť príkladom.

Vy ste utekali pred režimom, v dnešnej dobe mladí ľudia odchádzajú do zahraničia za životom, aký im Slovensko nevie poskytnúť. Považuješ takéto odchody za “morálne”?

Nesúhlasím s tým, že by sme mali ľudí obmedzovať, pretože by sme sa vrátili späť do rokov normalizácie, keď norma bola viac ako tvoja vlastná individualita. Bol som vychovaný v školstve, ktoré mi platil štát a ja by som mal byť vďačný. Toto mi bolo vtĺkané celý život a nemyslím si, že je to tak správne. Nejakú väzbu si so štátom, samozrejme, musím vytvoriť, nedá sa ju však vytvoriť umelo, čo nám dokázali systémy ako komunizmus. Umelé vytváranie väzby ku krajine je krátkozraké a rýchlo skončí. To by sme nemali robiť ani novej generácii, že im budeme vytýkať odchody, to je vydieranie. Ak má niekto pocit, že si potrebuje svoj život zariadiť inde, určite má na to dôvody a ak sme otvorená spoločnosť, niečo takéto znesieme.

Podstatné je to, či si človek po odchode do novej krajiny ešte dokáže uvedomovať svoju identitu. Či je natoľko slobodný, že môže svoje deti učiť vlastný jazyk, či nie je odsudzovaný novou komunitou za to, že používa naďalej rodný jazyk. Keď ho prestaneš pestovať, som presvedčený, že niečo v tebe zomrie. Je to niečo podstatné, čo definuje teba i tvoje myslenie.

O to, aby tu bolo dobre a títo ľudia neodchádzali, by sme sa mali snažiť prirodzeným spôsobom. Ak ich to niekam ženie, znamená to, že sú nespokojní a vedia, že nechcú stráviť život „otravovaním sa“ politikou. Ak má niekto špecifický priestor, v ktorom funguje a ten tu má zlé podmienky, prirodzene odchádza do krajiny, kde to funguje, aby sa mohol vyvíjať. Nemáme im čo závidieť, vonku je to tisíckrát ťažšie, pretože prídeš do nových súvislostí, nemáš staré väzby, konkurencia je väčšia, je to veľmi náročné. Vybrali si možno ešte ťažšiu cestu ako tí, ktorí zostali bojovať tu. Je to o vnútornom pocite, záleží mi na tomto prostredí, aby bolo lepšie a snažím sa ho ovplyvňovať, robím to doteraz a usilujem sa o to všetkými svojimi projektami. Či je to dostačujúce a správne, už musia asi zhodnotiť iní.

Maros Hecko meet the heroes
Foto: Šimon Šiplák

Je z tvojho pohľadu na Slovensku čo milovať? Ak áno, čo je to?

Sú to ľudia, ktorí aj bez revolúcie dokážu urobiť viac, ako s revolúciou. Na všetkom, čo súvisí s mojimi koreňmi, je čo milovať. Človek, ktorý nemá rád svoju rodinu a krajinu, poprie seba samého a to sa mi nepáči.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

emigracia filmografia maros hecko radio_fm