Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Martin Cubjak je riaditeľom Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach (MMUAW). V múzeu začal pracovať už ako 22-ročný popri škole, kde pôsobil ako lektor, kurátor a muzeoedukológ. Neskôr sa angažoval v súkromnej galerijnej sfére. Momentálne žije s manželkou a troma deťmi v Košiciach.

Aká bola tvoja cesta na pozíciu riaditeľa v MMUAW?

Keď som z múzea pred ôsmimi rokmi odchádzal, vravel som si, že do štátnej správy sa už nikdy viac nevrátim. Ale správne sa hovorí, že nikdy nehovor nikdy. Z múzea som však nikdy neodišiel s tým, že by som za sebou zatvoril dvere a ukončil spoluprácu úplne, pretože toto tu je moja srdcovka. Vždy som sa sem rád vracal a robil výstavy ako pomocný kurátor.

Tento rok sa v múzeu vyskytli problémy, ktoré preň boli výrazne existenčné. Verejnosť bola znepokojená, kauza zakladateľa múzea s bývalou riaditeľkou sa vo veľkom medializovala. Hrozilo, že múzeum príde o svoje meno a takisto o zbierku od súkromných zberateľov.

Na základe toho som zhodnotil situáciu a spravil si osobný audit. Poznal som zberateľskú klientelu, zbierku, históriu múzea a prakticky takmer všetko, čo tu je, takže prišiel nápad a zároveň žiadosť od súkromných zberateľov a aj od rodiny Andyho Warhola v Amerike, aby som sa sem vrátil na pozíciu riaditeľa. Dlho som nad tým premýšľal, ale vnútorný hlas mi nakoniec povedal, aby som do toho išiel.

Je pravda, že spomínaná kauza bývalej riaditeľky so zakladateľom s múzeom poriadne otriasla. Čo je potrebné urobiť preto, aby sa niečo podobné neopakovalo?

Musí to tu fungovať v istom štádiu pokoja. Múzeum je štátne a zriaďovateľom je Prešovský samosprávny kraj, čiže zamestnanci podliehajú štátnym zákonom. Ale preto, aby múzeum mohlo vôbec v roku 1991 vzniknúť, bola potrebná výrazná podpora nadácie Andyho Warhola pre vizuálne umenie z New Yorku a podpora Andyho rodiny.

Okrem toho je v múzeu vyše 250 diel Andyho Warhola a ďalších 100 diel od pop-artových a street-artových umelcov. Múzeum z toho vlastní iba niečo cez 40 diel. Takže vďaka súkromným zberateľom, ktorí zapožičali na dobu neurčitú tieto diela a nemajú ich doma, ale dali ich do múzea, múzeum rozširuje svoju zbierku.

Dnes je potreba zabezpečiť, aby sa nedegradovalo meno Andyho Warhola alebo aby celkovo nebola pokazená reputácia múzea. A pokiaľ takýto pokoj viac-menej pretrváva a v múzeu je akási súhra medzi zriaďovateľom, nadáciou Andyho Warhola v New Yorku, jeho rodinou a súkromnými zberateľmi, tak je všetko v poriadku. Akonáhle to niekde začne škrípať, je múzeum ohrozené.

Martin Cubjak MMUAW
Foto: Šimon Šiplák

Darí sa ti v novej pozícii držať múzeum v takejto rovnováhe?

Snažím sa. Samozrejme, návrat do múzea a na pozíciu riaditeľa bola zo začiatku trošku väčšia zoznamovačka, pretože riaditeľom štátnej inštitúcie som nikdy nebol. Je to niečo úplne iné, ako keď som bol majiteľom a konateľom firiem v privátnej sfére. Ale vedel som, čo ma čaká a mám v pláne múzeu vrátiť dôstojnosť a viac ho rozvíjať.

Na akú prvú vec si sa zameral po návrate?

Personálne a odborne stabilizovať múzeum. Nemali sme tu napríklad ekonómku, potrebovali sme zlepšiť tím ľudí na odbornom úseku a vylepšiť mnoho organizačných vecí.

Zaujímavé bolo, že keď som sem prišiel opäť po ôsmich rokoch, tak som si všimol, že niektoré veci sa tu vôbec nezmenili. Išlo väčšinou o zlozvyky, ktoré mali napríklad naši zamestnanci. Vďaka tomu som si uvedomil, že nemôžem teraz prísť a hneď začať riešiť svoje veľké vízie, pretože najprv je potrebné pripraviť, naštartovať a odučiť ľudí niektorých zlozvykov. Mnohí totiž nevedeli, čo majú vlastne robiť, za kým majú ísť alebo na aké dvere klopať, keď niečo potrebujú.

Takže sme museli zaviesť organizačnú štruktúru, vytvorili sme útvary, útvarom priradili vedúceho. Predovšetkým sme takisto zadefinovali prácu jednotlivých ľudí, aby vedeli, čo a ako majú robiť a aby si vedeli zorganizovať čas.

Sú podľa teba teraz zamestnanci múzea dostatočne motivovaní k výkonu práce?

Sú to štátni zamestnanci a dostávajú tabuľkové platy. Ale ja sa ich snažím motivovať a snažím sa im vysvetliť, aby to nebrali len ako prácu od ôsmej do štvrtej. Chce to nejaký nadvýkon, pridanú hodnotu. Takisto sme pod drobnohľadom rôznych odborníkov, expertov či médií. Musí tu teda byť vyrovnaná hierarchická štruktúra od upratovačky až po riaditeľa. V opačnom prípade sa bude múzeum dostávať do spomínaných kríz.

Aby sme týmto krízam predchádzali, nestačí nám mať dvoch odborníkov a zvyšok len patetických chodičov do práce. Malo by to byť vyvážené a to v minulosti nebolo. Pre týchto ľudí by to vlastne nemala byť len práca, ale akási vnútorná misia, aby mali chuť zaujímať sa o múzeum viac ako je štandard.

Martin Cubjak Rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Pre teba to je tiež vnútorná misia?

Mám to ako misiu zotrvať tu nejaký čas. Keď som pozíciu prijímal, rozhodol som sa, že múzeum skúsim nejak rekonštruovať v rámci fungovania aj v rámci celého obsahu. Aj keď voči mne samému a voči rodine to bol absurdný krok, pretože bývam v Košiciach a dochádzam denne do Medzilaboriec (poznámka redakcie: ide o vzdialenosť približne 120 km). Stratil som voľný čas, ktorý som mal, a ohľadom financií ani nehovorím. Ale toto všetko som vlastne ani nereflektoval, lebo som mal pocit, že múzeu je potrebné pomôcť.

Bez ohľadu na to, že teraz si vo fáze budovania organizačných štruktúr vo firme, aké sú tvoje väčšie ciele v rámci múzea?

Pokúsiť sa vytvoriť niečo, čo funguje už aj bežne vo svete, a to vybudovať múzeu svoje vlastné dcéry, respektíve pobočky, ktoré by fungovali v iných mestách, ale prispôsobovali by svoju činnosť danej lokalite.

Múzeum patrí pod Prešovský samosprávny kraj a už teraz uvažujeme o tom, že časť expozície by sa presunula do Prešova, kde by bola menšia pobočka, ktorá by bola zároveň pozvánkou pre ľudí, aby si pozreli celý kraj a nakoniec pristáli na úplnom severovýchodnom cípe v Medzilaborciach.

Návštevník by si zároveň mohol v Prešove kúpiť niekoľko typov lístkov. Nielen pre prešovskú expozíciu, ale napríklad by bola možnosť kúpiť rôzne skupinové lístky, ktoré by potom platili aj v Medzilaborciach, prípadne na iných pamiatkach. Mohli by sme to nazvať niečo ako “Po stopách kráľa pop-artu” alebo “Za rusínskymi koreňmi Andyho Warhola”. To by bolo také kolečko po prešovskom kraji, napríklad cez Tatry, Starú Ľubovňu, Kežmarok do Bardejova alebo do Levoče, do Svidníka a na koniec do Medzilaboriec. Je tu čo vidieť.

V súčasnosti máte 70 % návštevníkov zo zahraničia a zároveň tvorí väčšina návštevníkov fanúšikovskú základňu Andy Warhola. To, čo si teraz popisoval, má za cieľ prilákať ďalších zahraničných turistov, Slovákov alebo naopak ľudí, ktorí Andyho Warhola poznajú len z počutia?

V podstate zo všetkého trochu. Niekde som čítal, že do Prešovského kraja príde 800 000 návštevníkov, ale neviem, aký je pomer zahraničných a slovenských turistov. Bolo by však celkom fajn, ak by títo návštevníci prišli aj k nám. Popri tom, ako budú navštevovať rôzne miesta v Prešove, by natrafili aj na expozíciu Andyho Warhola.

A chceme prilákať aj tých “nefanúšikov”. Lebo stretli sme sa aj s kritikou obyčajných ľudí, ktorí sa niekde v krčme rozhorčujú nad tým, ako môže byť umením Campbell Soup, nejaká obyčajná plechovka s polievkou. Pritom to je jedno z najrevolučnejších diel 20. storočia. A to je potrebné vysvetľovať, ten príbeh, ktorý je za tým. Pretože Andy Warhol je veľmi vizuálne zrozumiteľný, ale za každým jedným dielom sa skrýva nejaký fenomén alebo logická štruktúra jeho výpovede, ktorú chcel do obrazu dostať. Čiže nejde o “náhodinky”, ktoré Warhol vytvoril.

Martin Cubjak umenie
Foto: Šimon Šiplák

Ako hodnotíš vplyv lokality múzea na jeho možnosť rásť a otvoriť dvere pre viacerých?

Faktom je, že Medzilaborce sú ďaleko a pre mnohých sú doslova na konci ničoho. My vieme, že pre väčšinu návštevníkov sú Medzilaborce výlet na celý deň a že to je pre nich plánovaná cesta. Do Medzilaboriec chodia skutočne len kvôli Warholovi a nie kvôli kostolu alebo Tescu.

Švajčiarski dôchodcovia tu jeden čas chodili veľmi radi, lebo sa im už nechcelo ísť 15-ty krát do Ríma alebo do Paríža. Sem prišli na autobuse a po ceste im ešte prebehla cez cestu srnka alebo líška a aj vďaka tomu mali zážitok.

Minule tu boli napríklad Indovia, ktorí boli na návšteve vo Viedni a niekde v informačnom centre videli, že tu máme múzeum Andyho Warhola. Tak si predĺžili výlet o dva dni a prišli sem. Do knihy nám napísali, aké to tu je “wow”, aké super a pekné veci tu máme. A potom tu máme návštevníkov, ktorí napíšu: „Prišli sme AŽ z Košíc a videli sme tu nejaké plagáty.“

Sice sú Medzilaborce ďaleko, ale nepomohlo by zvýšiť ich atraktivitu napríklad zvýšením úrovne služieb, čo by mohlo tiež prilákať viac turistov?

Veď tí Švajčiari boli aj zhrození, že prečo to tu nefunguje ako mesto pop-artu. Že sme vlastne hneď vedľa ukrajinských a poľských hraníc, tak ak by také niečo mali oni v Švajčiarsku, už by z toho mali dávno spravený “Disneyland”.

Návštevníci, ktorí strávia v expozícii nejaké dve hodinky, minimálne vysmädnú, vyhladnú. Chcú sa ísť niekde najesť, dať si kávu. Je tu jeden hotel, ktorý z toho žije, ale to je všetko. A ak múzeum niečo od Medzilaboriec potrebuje, napríklad hoci len catering na vernisáž, tak sa to nedá. Nikto sám od seba nepríde a nepovzbudí múzeum. Ale keď príde na lámanie chleba, tak sa bijú do hrude, že to je ich a že si to nedajú.

Preto sa mi zdá, že si Medzilaborce až tak toto múzeum nezaslúžia. Aby múzeum žilo progresívnejším tempom, tak by malo pravdepodobne opustiť toto teritórium a časť vecí by mala ísť niekde inde. Ale múzeum na druhej strane do Medzilaboriec patrí, pretože odtiaľ pochádzali jeho rodičia, teda konkrétne z Mikovej. Je to pre mňa taká schizofrénia.

Martin Cubjak a Marilyn Monroe
Foto: Šimon Šiplák

Obyvatelia Medzilaboriec nevnímajú múzeum ako niečo pozitívne, niečo z čoho môžu oni získať viac?

Pre väčšinu je múzeum skôr iritácia. Pretože tu je veľká nezamestnanosť a aj keď tu ľudia pracujú, tak za minimálne platy. Potom keď vidia v správach, že sa predal obraz Andyho Warhola niekde vo svete na aukcii za niekoľko miliónov, tak ich to skôr irituje. Lebo veď oni sa z toho nenajedia ani nenapijú. Bohužiaľ, nevidia širší rozmer toho, že tu múzeum je.

To je, ako keď začneš chodiť okolo diamantu, po ktorom by si aj túžil, ale vieš, že patrí niekomu inému a ty sa naňho pozeráš iba cez sklo, nemôžeš sa ho chytiť, nemôžeš byť jeho súčasťou. A ak prejdeš okolo stýkrát alebo tisícikrát už ho považuješ iba za kameň ako jeden z mnohých. Čiže aj pre nich platí, že toto je len nejaká budova.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Na jednej strane tu je možnosť na to, aby vznikla kaviareň alebo dobrá reštaurácia. Na druhej strane tu sú ľudia, ktorí sa sťažujú, že sa z múzea nič nemajú a dostávajú minimálnu mzdu. Prečo nezačnú niečo robiť?

Nemajú odvahu. Mentalita mestečka, kde je 5000 obyvateľov, je zabitá niekoľkými veľkými hráčmi. A ktokoľvek si povie, že niečo urobí, tak je veľmi rýchlo týmto limitovaný. Aj my máme teraz takú dilemu. Ak by sme urobili napríklad kaviareň u nás v múzeu, kde si ľudia môžu posedieť, tak to má svoju logiku. Názor vlády je však taký, aby sme to nerobili a nechali zarobiť miestnych.

Ale to by tu takí miestni museli byť. Ak by sa niekto rozhodol založiť kaviareň, krvopotne nazbieral peniaze a dal do toho všetko, tak perfektné, okamžite mu tam budem posielať ľudí. Ale keď viem, že tú kaviareň vlastní jeden z tých hlavných hráčov, ktorý si nepotrebuje zarobiť, ale je to pre neho zábavka, tak radšej otvorím kaviareň u nás. My budeme mať zisk a aspoň kúpime nejaký nový obraz alebo vydáme novú publikáciu.

Čiže je tu veľa vecí na hrane a človek musí rozmýšľať, ako sa správne rozhodnúť. Toto je daň tých maličkých mestečiek, čo nie sú ani dedina ani mesto. Lebo na dedine sa každý s každým pozná a keď je nejaký problém, preskočí plot a zájde k susedovi. Tu sa ľudia poznajú len vizuálne, vďaka čomu tu potom vznikajú rôzne interpretácie a vymyslené príbehy.

Ako je múzeum vnímané celoslovensky? Majú Slováci vôbec povedomie o tom, že tu takéto múzeum máme?

Myslím, že áno. Je nás vidieť a máme mediálnu výhodu Andyho Warhola, ktorý sám o sebe priťahuje veľkú pozornosť. Čokoľvek sa stane, napríklad keď sa predá nejaké drahé dielo vo svete, tak nám hneď volajú, aby sme k tomu dali nejaký komentár.

Čiže Slováci o nás vedia, ale čím ďalej na západ sú, tým viac nás berú s rezervou. Myslia si o nás, že si tu žijeme nejakým vlastným životom, keďže nie sme žiadne epicentrum, ale periféria.

Mám vieru, že sa to na Slovensku lepší. Hlavne mladí ľudia sú rozcestovanejší, nechávajú si priestor aj pre kultúru a umenie. Radi sa túlajú po krajoch a prichádzajú aj sem.

Martin Cubjak múzeum
Foto: Šimon Šiplák

Ako to celé pôsobí na teba? Ľudia z Medzilaboriec berú múzeum ako iritáciu, pre ľudí z Bratislavy a dokonca aj z Košíc to je ďaleko. Znie to trošku negatívne.

Ja o tomto stave viem už 15 rokov a vnímam to ako realitu okolo múzea. Ale zároveň vidím zlepšenie kultúrneho turizmu a tým pádom v tom vidím aj pozitíva pre nás. To, o čom som doteraz rozprával, sú dlhoročné globálne problémy, ktoré tu sú, ale považujem ich za prirodzené a ľudské.

Veľmi pozitívne však hodnotím napríklad to, keď sa nám podarí zohnať nejakú zbierku, obraz alebo autora, ktorý na Slovensku nikdy nebol a my ho môžeme ako prví vystavovať. Napríklad Keith Hairing alebo Robert Indiana. Pred tromi rokmi sme tu mali Banksyho, teraz tu máme Bambi a to je úplne super. Až tu v Medzilborciach som vlastne zhodnocoval galerijné kontakty, ktoré som mal vo svete.

Čítala som, že vám vláda nedávno schválila 125 000 € na rekonštrukciu múzea. Je táto finančná podpora pre vás dostatočná v tom, aby si mohol napĺňať svoje vízie?

Pôvodne nám schválili len 25 000 €. Ale pred niekoľkými mesiacmi som bol pozvaný na zasadnutie vlády v Medzilaborciach, kde som dostal priestor predstaviť múzeum. Na základe toho sa prišli ministri k nám do múzea aj pozrieť a zrazu boli prekvapení, čo tu máme. Lebo MMUAW je na Mezdilaborce akési UFO. A to je presne to, že oni čakali, že tu máme pamätnú izbu a zopár vecí, ale keď to vidia na vlastné oči, sú prekvapení.

Hneď si všimli napríklad socialistický vzhľad budovy, krivé omietky, zlú prístupnosť pre vozíčkarov. Na základe toho sme potom vytvorili akčný plán, ako pomôcť rekonštrukcii múzea a na druhý deň nám poskytli ďalších 100 000 €. Malo by to však byť len prvé investičné kolo. Dohoda je taká, že z týchto peňazí máme vyčleniť na prípravu kompletnej architektonickej štúdie na rekonštrukciu múzea, o ktorej sa by sa malo rokovať ďalej s vládou.

Teraz je pre teba táto pozícia čerstvá a stále máš čo zmeniť a vylepšiť. Čo ťa ale bude motivovať po zavedení procesov, aby si v múzeu zotrval?

Hlavne práca, ktorú som robil aj v súkromnom sektore a to je na novo objavovať veci, experimentovať s Warholom ako osobnosťou a s jeho tvorbou, s priestormi, ktoré tu sú, s víziami transformácie časti zbierky do iného mesta. Ďalej rozširovanie zbierky o iných svetových umelcov, robenie výstav, prinášať autorov zvonku a podobne. Takže v skratke, bude ma motivovať predovšetkým túžba po experimente.

Martin Cubjak a Andy Warhol
Foto: Šimon Šiplák

Sú podľa teba títo celosvetovo uznávaní “hrdinovia” pre Slovensko nejaká nádej? V zmysle, že aj z takejto malej krajiny môže niekto odísť “do sveta” a dosiahnuť to, čo dosiahol Andy?

Ťažko povedať. Podľa mňa to mení skôr individuálne príbehy a hovoriť o nejakej nádeji je asi veľmi nadnesené. Warholov príbeh je určite inšpiratívny v tom, že z kohokoľvek sa môže stať celebrita kultúrnej aj umeleckej scény a dokonca v USA. Ale dnes je tých inšpiratívnych príbehov veľmi veľa a ľudia sú už z toho celého poblúznení, pretože už aj každý jeden startup je revolučný a progresívny. Ale na druhej strane je dobré, že sú ľudia fascinovaní.

Andyho Warhola poznáš dosť detailne, no nikdy si sa s ním nestretol. Je niečo, čo ťa jeho život a príbeh naučil?

Warhol je pre mňa taký pútač. Zaujímavý je celý jeho zjav, to, aký bol a všetky tie kuriózne veci ohľadom neho. Nejaký chlapec rusínskych rodičov z Mikovej prerazil. Taký príbeh nemá len tak ktokoľvek z dejín umenia.

Mne sa z jeho života dostali do hlavy kresťanské veci, napríklad o rovnocennosti. Jeho výrok o Coca-Cole, keď povedal, že najfascinujúcejšie na nej je, že bez ohľadu na to, či ju pije kráľovná Alžbeta, americký prezident alebo nejaký asociál na rohu ulice, stále chutí a stojí rovnako. Z toho vlastne vyplýva aj to, že všetko a všetci sú zaujímaví a že môj život nie je nudný ani vo chvíli, keď sa taký bude zdať.

Ďalšia vec, čo ma na ňom fascinuje, je to, s akou ľahkosťou a uvoľnenosťou vedel riešiť banálne témy, ktoré v sebe mali zakódovanú nejakú silnú reflexiu na rôzne spoločenské udalosti alebo na transformáciu celého sveta po 2. svetovej vojne. A to mi dáva takú väčšiu uvoľnenosť.

SÚŤAŽ: Martin nám do súťaže venoval 3 x vstup do MMUAW. Súťaže sa môžete zúčastniť tak, že sa prihlásite do nášho newsletteru.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

andy warhol cestovny ruch na slovensku martin cubjak medzilaborce muzeoedukologia muzeum moderneho umenia andyho warhola praca v muzeu