Sandra Polovková: S mladými musíme diskutovať o faktoch, konšpirácie sa k nim dostanú veľmi ľahko

Študentom hovoríme, že história sa týka aj súčasnosti, nie sú to len rozprávky.

Lucia Hausknechtová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Sandra Polovková vyštudovala Katedru divadelných štúdií na VŠMU v Bratislave a dnes je riaditeľkou neziskovej organizácie. Post Bellum dokumentuje príbehy pamätníkov dôležitých udalostí minulého storočia, ktorí nechcú zabúdať na nedemokratické režimy. S putovnou výstavou Príbehy 20. storočia navštevuje slovenské námestia. Na štyroch panelových vežiach ukazuje štrnásť príbehov ľudí s fotografiami, aby sa nezabudlo na príčiny a následky totalitných režimov.

Ako si sa stala riaditeľkou Post Bellum?

Začala som ako dobrovoľníčka a postupne som prechádzala rôznymi pozíciami. Dokumentovala som príbehy, prijímala nových dokumentaristov, spolupracovala s médiami, kontrolovala príbehy pred publikovaním a okrajovo som sa venovala fundraisingu. Po roku som sa stala riaditeľkou, ale veľa sa tým nezmenilo. Stále som bola produkčná, písala som projekty, kontrolovala a koordinovala dokumentaristov, rozbiehali sme workshopy. A popritom som mala ešte prácu.

Postupné zmeny začali približne od januára 2017, keď som sa rozhodla primárne venovať Post Bellum na Slovensku a české Post Bellum nám pomohlo už s vážnejším rozbehom.

Čo ťa táto práca naučila?

Dá sa povedať, že vďaka Post Bellum som lepším človekom. Dávam väčší dôraz hodnotám v živote. Tomu, ako sa ľudia medzi sebou správajú, čomu veria. Keď som začala nahrávať prvé príbehy spomínajúce na 20. storočie, oslovila som ľudí zo svojho známeho prostredia, hercov a umelcov. Rozhovory boli zaujímavé, ale radikálny moment nastal, keď som robila prvý rozhovor s pani, ktorá prežila holokaust. Zrazu som bola v jednej miestnosti so ženou, ktorá prišla takmer o celú rodinu v Auschwitzi, o malé dieťa.

Sedeli sme samé dve a ja som musela klásť nepríjemné otázky, aby som mohla dať dokopy príbeh. Je to hrozný pocit, lebo vidíte, že človek rozprávaním opäť všetko prežíva. Počas rozhovoru medzi vami vzniká zvláštne puto, vzájomné porozumenie a súčasne jasné odsúdenie zla, akejkoľvek nenávisti.

Sandra Polovková v kancelárii
Foto: Martina Juríčková

Je ťažké nájsť ľudí, ktorí chcú otvorene hovoriť o týchto spomienkach?

Je aj nie je. Keďže sme neziskovou organizáciou, občianskym združením, fungujeme na projektoch. V niektorých jasne definujeme, že do istého času zdokumentujeme napríklad 20 príbehov ľudí z konkrétneho územia. Vtedy je to náročnejšie.

V Post Bellum však nemôžeme pracovať iba podľa projektov a ich dotácií. Naša práca závisí od rozprávania mnohokrát veľmi starých ľudí, ktorí nás môžu kedykoľvek opustiť. Nemôžeme čakať, kedy a kto nám schváli dotáciu, aby sme daný príbeh mohli nahrať. Preto spolupracujeme celkom úzko a myslím, že aj úspešne, napríklad s domovom seniorov pre obete holokaustu Ohel David alebo s Konfederáciou politických väzňov. Tí nám dávajú tipy na ľudí, ktorých svedectvo by sme mali zaznamenať.

Súčasne celkom funguje aj to, že naši dokumentaristi v regiónoch si vytipujú ľudí zo svojho okolia, ktorých príbeh aspoň čiastočne poznajú. A v neposlednom rade sa nám stále ozývajú neznámi ľudia, čitatelia príbehov s tipmi. Máme približne 20 dokumentaristov, ktorí takmer každý mesiac odovzdajú aspoň jeden spracovaný príbeh.

Aké historické momenty a udalosti najčastejšie dokumentujete?

Nedá sa to úplne zovšeobecniť, vždy sú kľúčoví ľudia, ktorí rozprávajú. Medzi najstarších patria priami svedkovia 2. svetovej vojny. Tento rok vydávame našu prvú knihu príbehov práve týchto pamätníkov. Rok 2018 bol pre nás aj o európskom projekte, ktorý sa zameriaval na 2. svetovú vojnu. Okrem zaznamenávania príbehov je dôležité aj vzdelávanie o tomto období a jeho následkoch. Celý projekt vznikol na základe toho, že vidíme a cítime, čo sa deje na Slovensku v regiónoch. Ľudia akoby zabudli alebo jednoducho nevedia a nechcú poznať fakty.

Budúci rok sa budeme viac venovať príbehom, ktoré sú spojené s revolúciami v roku 1989 a okrúhlemu výročiu, ktoré si budeme pripomínať. Popri tom sú to však stále aj príbehy, ktoré reflektujú 50. roky, prenasledovanie cirkvi, príbehy spojené s cenzúrou.

Koľko príbehov ste doteraz na Slovensku zdokumentovali?

Pred rozbehnutím slovenského Post Bellum dokumentovali slovenské príbehy aj kolegovia z Čiech. Sú to aj príbehy Slovákov v emigrácii, týchto príbehov je do sto. Za posledné tri roky je to takmer 400 príbehov s tým, že nie všetky sú publikované. Nie každý chce, aby boli príbehy v médiách a aby o podrobnostiach vedela verejnosť. V takýchto prípadoch ostávajú zdokumentované životné osudy v archíve pre bádateľskú činnosť, napríklad historikov.

Medzi vaše projekty patrí aj výstava Príbehy 20. storočia, ktorú medzičasom mohli na námestiach vidieť tisíce ľudí. Aké boli reakcie verejnosti?

Je to výstava, ktorá putovala najskôr Bratislavou, Banskou Bystricou, Popradom a potom bola dlho v sklade. Po dlhých mesiacoch sme si povedali, že by naozaj mala byť na námestiach, keďže reflektuje z rôznych uhlov práve 2. svetovú vojnu.

Reakcie verejnosti sú skôr pozitívne. Niekedy nám príde milý e-mail s poďakovaním, pribudne komentár na Facebooku alebo sa nám ozvú priamo pedagógovia, že chcú s nami spolupracovať a realizovať naše workshopy v škole.

Výstava si však prežila aj dramatickejšie obdobia. Príbehy 20. storočia spojené s 2. svetovou vojnou prekážali v Banskej Bystrici Kotlebovcom, ktorí na nás podali trestné oznámenie, a prednedávnom aj primátorovi a poslancom v Rimavskej Sobote. Tam sme nedostali povolenie na zaujatie verejného priestoru, niektorým poslancom sa zdalo, že ide o „alternatívnu históriu“.

Nakoniec sa však výstava v Rimavskej Sobote uskutočnila. Ako sa to podarilo?

Najmä vďaka podpore riaditeľky Gemersko-malohontského múzea, Oľge Bodorovej, Banskobystrickému samosprávnemu kraju, v ktorého správe je múzeum a podporil nás aj štátny tajomník Konrád Rigó z Ministerstva kultúry. Títo ľudia nám ponúkli miesto, ktoré nie je v správe mesta.

Inak máme pozitívne skúsenosti. Po Rimavskej Sobote sa nám ozval Liptovský Hrádok a Bolešov, kde bola samospráva ochotná zaplatiť aj prevoz a montáž výstavy. Pravdou však je, že ani náhodou sme neboli v každom meste či obci na Slovensku, a teda je otázne, kde všade môžeme ešte na komplikácie naraziť. V budúcom roku plánujeme aktualizovať obsah výstavy a zachytiť viac udalostí 20. storočia.

Sandra Polovková Post Bellum
Foto: Martina Juríčková

Stojí za to chodiť aj po menších mestečkách? Myslíš, že týmto spôsobom oslovíte aj tých ľudí, ktorí inklinujú k extrémizmu?

Určite to zmysel má. Dokonca si myslím, že väčší ako vo veľkých mestách. Asi aj kvôli tomu, že v menšom meste či dedine výstavu určite nik neprehliadne. V menších samosprávach sa toho v oblasti kultúry deje omnoho menej, je to preto vnímané ako výrazné oživenie spoločného priestoru. Myslím, že všade sa môžeme stretnúť aj s odmietavým postojom. O rôznom názorovom spektre je predsa každodennosť.

Či výstava na námestí niekoho zmení? Myslím, že nikto z nás nie je natoľko naivný. Minimálne sa možno niekde zakorení dôvod na ďalšie uvažovanie, hľadanie informácií z relevantných zdrojov. Jednou aktivitou niekoho myslenie určite nezmeníme. Výchova človeka predsa trvá omnoho dlhšie, nehovoriac o tom, že sa učíme dennodenne.

Školstvo vo vzdelávaní zohráva hlavnú úlohu. Máte za sebou desiatky workshopov na základných, stredných a vysokých školách. Čo so žiakmi a študentami rozoberáte na hodinách?

Aktuálne realizujeme štyri typy workshopov na takmer dennodennej báze. Všetky sú založené na princípoch dramatickej výchovy. Je to hra, počas ktorej cestujeme v čase. Workshop Deň, kedy sa mlčalo pre základné školy prezentuje tému kolektivizácie a znárodňovania. Tak toto neprejde!, určený pre stredoškolákov, je zameraný na cenzúru, tvorbu samizdatovej literatúry, prenasledovanie ľudí Štátnou bezpečnosťou.

Od apríla máme v ponuke nové workshopy, ktoré sú späté s 2. svetovou vojnou. Pri každej našej vzdelávacej aktivite sa snažíme nedávnu históriu prepájať so súčasnosťou. V novom workshope pre základné školy s názvom Rozhodovanie tak nadväzujeme na tému migrácie počas 2. svetovej vojny s migráciou ľudí v súčasnosti. Vo workshope pre stredoškolákov Iba sme sa narodili rozoberáme tému ovplyvňovania spoločnosti prostredníctvom médií.

Ako workshop prebieha?

Workshop vždy robíme pre maximálne 35 žiakov. Lektori sa s nimi stretávajú priamo v škole alebo inom dostupnom kultúrnom priestore, napríklad v knižnici. Začíname ráno okolo pol deviatej a končíme okolo jednej. Počas workshopu sa v úvode žiakom predstavíme, povieme im o našich aktivitách. Nasleduje približne hodinová diskusia k téme workshopu spolu s historickým úvodom. Počas tohto úvodu sa snažíme čo najviac žiakov aktivizovať a zisťujeme tak, čo vôbec o 20. storočí vedia. Následne začína hra, v ktorej každý hrá svoju rolu. Cestujeme v čase a tvoríme napríklad dedinu prostredníctvom rodín. Žiaci postupne hrajú priebeh kolektivizácie, ktorý dopĺňame o dobové video ukážky. Vzniká jednotné roľnícke družstvo, deti sa v postavách rozhodujú, či vstúpia alebo nie.

Každá z postáv vychádza zo skutočného príbehu človeka, ktorý sme v Post Bellum zdokumentovali. Vždy sa nájde rodina, ktorá odmieta vstúpiť do družstva a ktorú následne čaká vyhostenie z dediny. V štruktúre workshopu je to katarzná časť, keď si študenti uvedomujú následky diktatúry. Na podobných princípoch sú založené aj ďalšie workshopy. V závere vždy prebieha diskusia, ktorá začína vystúpením z postavy a hodnotením konania v koži niekoho iného.

Sandra Polovková Príbehy 20. storočia
Foto: Martina Juríčková

Aký historický prehľad majú podľa vašich skúseností mladí ľudia? Napríklad, naučili sa na dejepise, čo je to kolektivizácia? Rozumeli tomu?

Témam, ktoré sú spojené s kolektivizáciou a znárodňovaním, sa počas workshopu venujeme so žiakmi siedmeho až deviateho ročníka na základných školách. Ak náhodou stretneme niekoho, kto pozná význam slova, je to zázrak. Bohužiaľ je to však rovnako zázrak aj na stredných školách. Študenti množstvo informácií vedia, musia ich predsa memorovať. Problematickejšie však je, že ich nedokážu spájať s realitou.

Mnohokrát mám pocit, že dejepis sú pre nich len akési rozprávky, ktoré sa ich vôbec nedotýkajú. Je to logické, väčšinu vyučovania venujú na dejepise dávnej minulosti, 20. storočiu sa venujú až na konci základnej či strednej školy. Nehovoriac o tom, že skutočnosti, ktoré sa ich reálne dotýkajú, preletia ako z rýchlika.

Doma sa o tom, čo sa dialo pred rokom 1989, rozprávajú iba niektorí. Na každom workshope sa snažíme žiakov aspoň motivovať, aby sa pýtali. A súčasne, aby s rodičmi a starými rodičmi komunikovali. Môžu s nimi viesť aj polemiku o tom čo bolo, čo to znamenalo pre spoločnosť vtedy a či môžeme aj dnes vidieť následky.

Myslíš, že preto podliehajú ľahšie rôznym konšpiračným teóriám a extrémistickým ideológiám?

Je to určite aj obraz nášho vzdelávacieho systému. Je možné povedať, že mladým ľuďom chýbajú dostatočné informácie. To je však len jeden faktor. Ďalším je určite aj akási pubertálna anarchia voči systému. Stačí aby niekto ponúkol jednoduché a rýchle riešenie zrozumiteľnou rečou.

Ak si pozrieš niektoré konšpirácie, prečítaš si Zem a vek alebo iný plátok, môžeš ľahko nadobudnúť pocit, že už všetkému rozumieš. Konšpirácie spolu s populizmom celú zložitosť sveta zhutnia do pár viet. Vytvoria síce záver plný bludov, ale čo potrebujú mladí ľudia? Predsa všetkému porozumieť ideálne v rozpore s názormi a postojmi svojich rodičov. Alebo iná situácia, práve prostredie, v ktorom žijú a sú vychovávaní, je to, ktoré ich ovplyvňuje, s ktorým súhlasia. V štáte, kde sme už snáď všetci naštvaní na to, čo všetko nefunguje, čo sa deje na najvyšších postoch vlády, si populizmus a ohýbanie informácii dokáže nájsť priestor veľmi jednoducho.

Stále si však myslím, že nemôže byť všetko stratené. Len je dôležité s mladými ľuďmi pracovať, vychovávať ich a ovplyvňovať sa vzájomne, komunikovať, problémy jasne pomenovať a diskutovať o tom, čo sa dá a čo už nie.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Ako žiaci a študenti reagujú? Dávate im aspoň chrobáka do hlavy?

Väčšinou žiaci reagujú veľmi pozitívne. Mnohokrát máme pocit, že si začínajú uvedomovať súvislosti medzi namemorovanými informáciami a tým, čo sa dialo v realite. V rámci záverečných diskusií hodnotia pozitívne celý strávený deň. To, že si vôbec neuvedomovali, že sa vlastne celý deň učili.

Navyše princíp hry funguje aj v skupinách, kde by to nikto nečakal. Workshopy sme robili napríklad na škole, ktorú navštevuje väčšina obyvateľov Pentagonu či priamo v rómskej osade. Snažíme sa ich pre školy ponúkať zadarmo, keďže vieme, v akej situácii je školstvo a samotné školy. Ak by boli platené, predpokladám, že by sme do mnohých škôl a lokalít vôbec neprišli. Minulý rok sme počty workshopov, na ktoré sme mali financie, naplnili iba na základe výziev v online priestore. Stretávame tak aj zaujímavých pedagógov, ktorí sami žasnú nad aktivitami žiakov, nad tým, že boli vôbec aktívni, lebo ich tak z bežného vyučovania vôbec nepoznajú. Za posledné dva roky sa učitelia ozývajú opakovane. Prichádzajú nové triedy a my sa mnohokrát vraciame. Myslím, že všetci v Post Bellum veríme, že „chrobákov“ do hlavy dávame.

Sandra Polovková s vlčím makom
Foto: Martina Juríčková

11. novembra si pripomíname ukončenie bojov 1. svetovej vojny. V Post Bellum organizujete verejnú zbierku ku Dňu vojnových veteránov. Prečo by si ľudia mali tento deň pripomínať?

V Post Bellum si myslíme, že výrok „Bez pamäti niet identity“ je celkom zásadný pre ďalšie smerovanie krajiny. Myslíme si, že pripomínať by sme si mali, i keď to nie je vždy príjemné. Snažíme sa o to, aby bolo spomínanie každodennou súčasťou života. Nie iba počas jedného dňa.

Deň vojnových veteránov je symbolický. Aj vďaka nemu sa spájame s ďalšími európskymi krajinami a spoločne si pripíname vlčí mak. Niekedy je dôležité pripomínať si udalosti aj jednoduchým gestom.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dobrovoľníctvo história spoločnosť vzdelavanie